Tak o mňa bojuj 2 - Čoskoro to šťastie pominie 01

A druhá séria je tu. ✿‿✿

„Takže Sasuke sa chcel podobať na Itachiho?“
„Áno, vždy mu bol v pätách a snažil sa zosilnieť kvôli nemu.“
„Chápem. Itachi musel byť jeho vzorom.“ Odpila som si z ovocného čaju a usmiala som sa na Sasukeho matku.
Božemôj, toto je tak trápne. Chcem ísť domov.
Niežeby mi bolo nepríjemné byť so Sasukeho matkou, teda vlastne... no ide o to, že sa bojím, že urobím nejakú hlúposť alebo poviem niečo nevhodné. Čo by si o mne potom myslela? Musím predsa urobiť dobrý dojem!
Ráno ma zobudila Yuti, s tým, že jej to nakázal Itachi. Druhá polovica mojej postele bola prázdna a odostlaná. Nie... nie, „vôbec“ som nebola na Sasukeho nahnevaná.
Stále nerozumiem prečo vždy odchádza skôr. Nemohol by aspoň raz zostať alebo ma zobudiť? No.. ani neviem čo by som mu povedala. „Dobré ráno, láska? Ako si sa vyspal?“ Nie, nie, to je tak.. tak... tak...
„Drahá, si v poriadku?“ spýtala sa Sasukeho matka ustarane, pričom si ma obzerala.
„Ah, a-áno. Isteže.“ Celá tvár mi horela. Určite som bola celá červená.
„Len... len mi je trošku teplo.“ Položila som čaj na stolček a uhladila si sukňu.
Dúfala som, že na to Itachi zabudne – na ten nápad stretnúť sa s ich matkou, no nie, vyzerá to tak, že to Itachi myslí vážne a robí kroky aj bez môjho otca. Kam sa tak náhli? Takýmto tempom bude svadba skutočne v Októbri.
Niežeby mi to vadilo. Dnes ráno som si dokonca popri výbere oblečenia predstavovala aké šaty budem mať na sebe ako nevesta. To je hlúpe predsa.
„Hinata, chcem sa ťa spýtať úprimne,“ položila šálku s tanierikom na stolík a pozrela sa na mňa, „čo cítiš k môjmu synovi?“
Úprimne. Myslím, že je to dobrá žena, ktorá ľúbi svojho manžela i svoje deti. No jedno z jej detí si musí vziať mňa a tak sa bojí o svojho syna.
Zaslúži si úprimnosť.
„Viete, ja... posledné čo by som si predstavovala je, že budem dnes zasnúbená so Sasukem a že si celá Konoha bude myslieť, že spolu chodíme, no i tak som tu. A Sasuke – on je úplne iný, než som si myslela a a... nevadí mi, že on má byť tým koho si mám vziať.“ Nedokázala som povedať, že som doňho zamilovaná. Bolo to príliš... neviem. Jednoducho si neviem predstaviť, že by som to mala nahlas...
„Zamilovala si sa doňho?“ Okamžite som sa na ňu pozrela.
Číta mi myšlienky?
Zadívala som sa do zeme.
„J-Je to možné.“
„Tak je potom všetko v poriadku.“ Pozrela som sa na ňu. Na tvári jej pohrával úsmev.
„Bála som sa, že k môjmu synovi necítiš nič viac než povinnosť.“
Usmiala som sa. Potom mi však niečo napadlo.
„Ako... Ako viete, že vám hovorím pravdu? Že vám to nehovorím len preto, lebo musím?“
„Nemôžem si byť istá, ale videla som ako sa naňho dívaš.“ A usmiala sa ako líška.
Úplne som očervenela.
Tak na čo sa, dočerta, pýtala? Cítim sa neskutočne trápne. Keď to vidí ona, tak je to určite jasné aj iným ľudom. A možno aj Sasukemu! Preboha! On... žeby vedel, že k nemu cítim oveľa viac než len povinnosť? Ale čo cíti on ku mne?
„Každopádne, Hinata, chcela som sa ti ospravedlniť za tú večeru.“
„O-Oh, nie, to je skutočne v poriadku.“
„Ale nie, nie je. Ty si bola veľmi milá a už len sama v tomto dome medzi toľkými hadmi to muselo byť veľmi nepríjemné, ale ty si to zvládla.“
Hadmi?
„Ha-hadmi?“
„Nuž, áno. Ja som sa cítila rovnako, keď som prišla na večeru a bola som so svojím manželom len zasnúbená. Jeho rodina ma takisto podkopávala.“ Takže chápe ako som sa cítila! Žeby som teda nebola sama v tomto dome? Žeby boli aj takí, ktorí... mi držia palce? Možno... možno keby som sa spýtala na to dievča z fotky, možno by mi povedala kto to je. Stojí to predsa za pokus, či azda nie?
„Smiem... smiem sa vás na niečo spýtať?“
„Isteže.“
„Ja... no, keď som bola u Sasukeho v izbe videla som na fotke jedno dievča a... a jej tvár mi prišla povedomá. Mala dlhé čierne vlasy a bola veľmi pekná.“ Musela som povedať, že mi prišla povedomá, inak by to znelo akoby som sliedila... čo robím aj teraz. Bože, mala som radšej zostať ticho.
„Ach tak, no... tým dievčaťom sa nemusíš zaoberať. Sasuke je zasnúbený s tebou a je si vedomý svojich povinností.“
Akoby ma obarila horúcou vodou. Po-povinností?
Nechty som zaryla do sukne a začala som si ju krčiť.
Takže to nebude žiadna ďalšia sesternica. Už by som sa nemala pýtať ďalej, mala by som to nechať tak. Bude ma to hnevať ešte väčšmi!
„T-Takže bývalá priateľka?“ Nie! Preboha, čo to robím?!
Sasukeho matka vzdychla.
„Áno, ale už je to dávno, myslím, že ak tam má tú fotku, tak je to len zo sentimentality. Nemala by si sa tým zapodievať.“
„Ako dávno?“ Už mi zalepte ústa!
„Myslím... asi dva roky.“
Ruku mi položila na jednu, ktorou som zvierala sukňu. Až vtedy som si uvedomila, že som musela mať na tvári vážne tragický výraz.
„Drahá, vážne sa nemáš prečo strachovať. Už je to dávno a odkedy sa rozlúčili, už sa spolu nekontaktovali.“
„Ako to viete?“
„Itachi nám naňho dáva pozor.“

Asi po pol hodine som vyšla zo sídla Uchiha, no i tak som si nevydýchla. Bola som ako na ihlách. Po rozhovore so Sasukeho matkou som proste mala pocit, že by som sa mala na viac spýtať Sasukeho. Ale nie, to by som nemala. Preto musím vyhľadať Itachiho. Už som to našťastie ďalej nesilila a nepýtala sa na viac, ale to, čo povedala: ‚Itachi nám naňho dáva pozor.‘ - čo to malo znamenať?
Takže keby naňho nedáva pozor, už by za ňou letel? Už by ma tu nechal a ja by som...
Zastala som a uvedomila si, že som sa vybrala nesprávnym smerom. Otočila som sa a snažila sa pôsobiť nenápadne. Záhradník, ktorý práve zastrihával kríky pred sídlom Uchiha, ktorého som pri odchode zdravila, si ma prezeral. Usmiala som sa naňho.
Veľmi nenápadná.
Ach, to som celá ja. Akoby povedala Tenten: "Trápna ako schody vo výťahu." alebo trápna ako keď niekto napíše v slove literatúra po l tvrdé y.
Z kabelky som vyhrabala mobil a pozrela sa na čas. 18:06. Možno by som mala zavolať Tenten a stretnúť sa s ňou. Ráno som s ňou volala a dosť ma vypočúvala ohľadne toho, čo sa stalo večer, no prečo neprišla mi nepovedala.
Snáď sa nepohádala s Nejim, alebo áno? V poslednom čase mi vôbec nehovorila o ich vzťahu. No, nemôžem sa diviť, keďže horúcou novinkou bol môj vzťah so Sasukem a to ako som mohla dva roky zatajiť svojej najlepšej priateľke, že chodím s takým kancom! Samozrejme, najlepšia kamarátka odhalí všetko, takže som sa ani nemusela obťažovať vymýšľaním rozprávok.

„Hinata?“ Zastala som a obzrela sa.
Ino. Stála pred jedným stánkom spolu s Choujim. Prečo som vôbec zastavovala? Teraz už je neskoro na to, aby som sa tvárila, že som ju nepočula a nevidela.
„Ach, ahojte.“ Pozdravila som ich a šla trochu bližšie. Neudrie ma, však?
„Kamže, kamže?“ Začala vyzvedať Ino s jemným úsmevom. Myslela by som si, že ma bude ignorovať, po tom, čo sa dozvie, že chodím so Sasukem. Žeby to predýchala? Nemožné! Je posadnutá mojím priateľom rovnako ako Sakura. Tie dve sú úplne rovnaké. Takmer. V inteligencii je možno rozdiel.
„Idem od Sasukeho rodičov. Bola som si dať čaj s jeho matkou.“
Úsmev jej zamrzol.
„Je ťažké uveriť tomu, že chodíš so Sasukem.“ Ozval sa Chouji, popri chrúmaní čipsov.
Usmiala som sa.
„Áno, ja viem.“
„A dva roky!“ Zvýraznila Ino.
„Áno, no ale už bolo na čase vyjsť s tým von.“
Už-už chcela niečo povedať, no nechala pootvorené ústa akoby od prekvapenia a mne niečo zakrylo oči. Ruky. Srdce mi začalo byť ako splašené a ja som už vtedy vedela o koho ide. Nahol sa k môjmu uchu a zašepkal:
„Hádaj kto.“
Prebehlo mnou vzrušenie a doširoka som sa usmiala.
Perfektne nám to vlastne hrá do kariet. Teraz môžeme presvedčiť ešte aj Ino.
Chytila som ho za ruky a dala si ich preč z tváre. Obrátila som a k nemu a obzrela si ho. Mal na sebe svetlé tričko s krátkym rukávom a rifle. Ani neviem či vyzerá lepšie v košeli ako v tričku. Alebo ani v jednom? Hoci... bez trička som ho ešte nevidela. Koľká škoda!
Na tvári mu pohrával úsmev. V tej chvíli som úplne zabudla na to dievča, ktoré ma v mysli trápilo takmer celú dobu, počas ktorej som bola s jeho matkou.
„Ani ma neprivítaš?“ Spýtal sa a ja som ho pobozkala.
Len tak, bez premýšľania a on si ma privinul.
Za sebou som začula prudký nádych, objala som ho a zašepkal mi to úst:
„Musel som tu vážne chýbať." Skôr než som stihla čokoľvek povedať mi pery zakryl svojimi a začal si ich privlastňovať.
Vlastne, čo by som povedala? Skôr by som začala koktať.
Ako sa hovorí: „Kde sa dvaja bijú, tretí vyhráva.“ Ino sa celú večnosť bila so Sakurou o Sasukeho a teraz ho mám ja. Kto by to bol kedy povedal?

„No teda, myslím, že to nepredstierajú ako si hovorila, Ino.“ Jemne som sa zasmiala popri bozkoch a cítila som, že sa Sasuke začal tiež usmievať.
„Au! Prečo... prečo ma biješ? Čo som... nie, au, urobil?“
„Sklapni, tučniak!“
Odlepila som sa od Sasukeho a obrátila som sa k nim.
Ino ho mlátila nejakým predmetom, ktorý som nevedela identifikovať a Chouji sa snažil kryť. Balíček čipsov ležal na zemi. Bolo mi Choujiho ľúto. Prečo ho stále bije?
„Aká bola návšteva u mojej matky?“ Spýtal sa Sasuke, ignorujúc ich a chytil ma za ruku. Usmieval sa na mňa a ja som sa cítila ako v nebi. Vedela som, že ešte aj moje oči žiaria.
„Dobrá.“ Odpovedala som bez premýšľania a absolútne som sa nezamýšľala nad ničím čo ma predtým trápilo.
„A ty? Kde si bol celý deň?“ Úplne som sa cítila ako priateľka, ktorá sa pýta svojho priateľa aký mal deň. No vlastne, ja som bola aj priateľka!
„Tu a tam. Doma ti poviem.“ Vrúcne sa na mňa usmial a ja som sa postupne roztápala šťastím.
„No, myslím, že už pôjdeme. Tak sa majte.“ Pozdravila som sa a pri odchode som videla ako po nás Ino zíza. Je vážne zlé, že som sa z toho jej nešťastného výrazu tešila?
Cítila som sa dokonale a Sasuke sa správal ako vzorný, zamilovaný priateľ.
Úplne som verila, že ma má rád. Začala som tej predstave prepadať a nezamýšľala som sa nad tým, že práve ja nemám právo sa radovať. Ja som v skutočnosti nemala právo byť šťastná, najmä po tom včerajšku.

Poznámky: 

No konečne som mala čas pridať nový diel a dúfam, že sa vám bude páčiť ^_^

‿

http://www.youtube.com/watch?v=KmjupSt1Ks4