# Prophet # 02

Minulosť, ktorá stále bolí.

"Deira, kde si?" spýtala sa Kushina skúmajúc okolitú krajinu.
"Tu, mami," odpovedala jej.
"Tak sa pod najesť. Uvarila som tvoju dobrotu. Ramen," informovala ju.
"Rameeeeeeeeeeeen. Mňamkáááá," vykríkla celá natešená a upaľovala k stolu.
Pri ňom už sedel Minato, jej otec. Milo sa na ňu usmial a začal podávať večeru. Ani nie po piatich minútach bola fuč.
"Chutilo ti?" opýtala sa jej mama. No nečakala, že sa na ňu zavesí ani na vešiak.
"To bol najlepší ramen, aký som kedy jedla," povedala a dala jej bozk na líce.
" Tak si chod pospať. Zajtra ťa čaká náročný deň" a išla ju uložiť spať.

Ráno...
"Deira, vstávaj je ráno!" snažil sa ju prebrať Minato.
"Mmmmmmm..." zamumlala a pretočila sa na druhý bok.
No keď zbadala, koľko je hodín, vystrelila z postele ani namydlený blesk a tak nechtiac vrazila otcovi a mame vo dverách.
"Nestíham! Dop...le!" zanadávala a v cuku letu na seba hádzala veci a robila rannú hygienu.
Šprintom vyletela z domu a letela do akadémie. Keď tam doplachtila, zhlboka si vydýchla. Stihla to. Práve začínal úvodný prejav. Keď skončili s drístami,ktoré ju nezaujímali,tak sa všetci pobrali do tried.
Každý si sadal s tým koho poznal. No ona nemala kamarátky a tak so zvesenými plecami si sadla do jedinej prázdnej lavice. Nemohla za to. Bola najmladšia zo všetkých rovesníkov a navyše Hokageho dcéra. Veď mala iba päť rokov a už chodila do školy.
"Tak vám prajem dobrý deň v akadémií. Dnes vás zoznámim so základnými pravidlami..." a kecal ešte dlho, no Deira ho už nepočúvala.
Veď sa tie pravidlá učila naspamäť.
Drísta, pomyslela si, keď v tom na ňu letel nejaký kunai. Ona sa ani neunúvala zdvihnúť hlavu, ale v letku ho chytila a poslala naspäť k odosielateľovi.
"Naoki, čo som hovoril o zbraniach a ich lietaní po triede!!" Iruka, ktorý nás zasväcoval si toho všimol. Chcel zakročiť, keď v tom sa kunai vrátil k nemu. No to už nevidel sediacu Deiru, ale zúriacu dievku červenú ani pivoňka ako Naokiho poslala vyvetrať sa. Samozrejme zatvoreným oknom. Decká sa rehlili a chudák Iruka nevedel, čo má spraviť. Či ho ísť ratovať, alebo ju poriadne pokarhať. No nestihol spraviť nič, lebo Deira sa otočila a vyšla z triedy.

O desať minút doma...
"Deira, prečo si doma?" divila sa Kushina, ale to už videla ako jej tečú slzy po tvári.
Ani ju neregistrovala a rovno bežala do svoje izby. Tam sa zamkla a s plačom sa hodila na posteľ.

O pol hodinu...
" Deira, otvor tie dvere!" hulákala Kushina.
V tom sa ozvala rana ani z dela a boli fuč. Namiesto nich tam stála studnica zúrivosti. Peklo v životnej forme. Každý vlas na inej svetovej strane. Deira mala šťastie, že za ňou stál otec inak by si mohla kopať hrob.
"Prečo si plakala, srdiečko?" spýtal sa Minato. Za ten čas sa mama vrátila ako tak do normálu.
"Lebo v akadémií ma nikto nemá rád. Nikto so mnou nechce sedieť. A naviac dneska po mne hodil jeden chalan kunai. Ja nechcem aby sa takto správali voči mne!" a znova sa rozplakala.
"Ale zlatko, to si neber k srdcu. Deti sú už také a naviac keď budeš mať zlý deň tak sa môžeš hrať s so svojim trojročným bráškom. No nie?" utešovala ju Kushina.
"A aké meno ste mu vybrali nakoniec?" spýtala sa už trochu pokojnejšia. Vedela, že sa ešte stále vadili ohľadom jeho mena. Bolo to trochu divné, ale jej to neprekážalo.
Túto otázku čakali obidvaja a tak jej to povedali.
"Čo takto.....Naruto. Jemu sa bude hodiť asi najviac no nie?" s úsmevom sa spýtala mama.
"JUPIIIIIIIIIIIII," vykríkla od radostí Deira a hodila sa im okolo krku.
No to nevedela, že o chvíľu ich bude vidieť zomierať.

O hodinu...
"Deira, sľúb nám, že Naruto bude v bezpečí," a s posledným výdychom obaja zomreli.
Jej rodičia sa obetovali aby ju a Naruta zachránili. Prečo?! Prečo je tento svet tak krutý!!! Rozplakala sa. To ešte pred hodinou ich objímala a smiala sa.
Rozhodla sa. Ešte dnes začne trénovať tak, aby ochránila bráška a celú dedinu.

O dva roky neskôr...
"Chome, vy ma chcete uštvať, či čo?!" Deira celá zadýchaná dokončila sériu, ktorá bola viac ako obdivuhodná.
"Ak chceš chceš na bojisku vydržať čo najdlhšie, tvoja kondička musí byť vynikajúca. A za to, že si mi odvrávala si dáš sto koliečok okolo môjho domu!" zvrieskla až uši zaboleli.
Po dokončení tréningu si išla hodiť sprchu a ľahnúť, lebo vedela, že zajtra absolvuje takýto tréning odznova.
Povzdychla si a zavrela oči.
V tomto duchu sa to nieslo ďalšie dva týždne. Potom nasledovalo cvičenie všelijakých jutsu. Na počudovanie jej všetko šlo dobre.

O týždeň...
"Sakra, ty si mi ale rýchla!" zakliala Chome, no nestihla sa uhnúť poslednej technike.
"Rasengan!" vykríkla Deira a napálila to do nej.
"Vidím, že za tie dva roky si mi pekne zosilnela. Už ťa nemám čo učiť dievča moje. Bež do sveta." povedala a dala jej niekoľko zvitkov a bozk na líce ako rozlúčku.
Ona ich prijala a išla do dediny, ktorá bola najbližšie aby sa ubytovala.

Nasledujúce ráno chcela niečo doniesť na revanš svojej už bývalej trénerke. No keď prišla pred bránu uvidela už len zbombardovaný kus zeme.
Chome našla pri jej horiacom dome. Sťažka dýchala.
"Sensei, čo sa tu stalo?!" spýtala sa s plačom.
"A..kat..suki," a vydýchla naposledy.
Deira ju pochovala a zaprisahala sa, že ich zničí.
V tom ju obklopila temnota.

Najskôr nepočula nič, no o chvíľu počula nejaké hlasy.
"Preberá sa!" zvolal niekto.