Znovu v Sune 2

Sayuri popošla ku stolíku, kde boli položené kľúče a strčila si ich do vrecka. Vyšla z izby a zatvorila za sebou dvere, nedbajúc, že oblečenie na sebe mala zo včerajška ešte pokrčené. Zišla dolu zo schodov a zamierila do kuchyne. Schmatla tam jedno jablko, rýchlo ho zjedla a ponáhľala sa von z domu. Zavrela za sebou dvere a vyšla do ulíc Suny. Bolo ešte skoro ráno, slnko vychádzalo. Jej sesternica bola ešte v dome, na čo si povzdychla. Neskôr pravdepodobne bude cítiť vinu, že jej to neoznámila. Nevadí. Obzrela sa okolo seba. Bol tu ohromný rozdiel medzi Piesočnou a Dažďovou... Tam bol neustále dážď a jeho kvapky stále bubnovali o budovy a o všetko, na čo dopadli. Vždy ju to upokojovalo. Tuto je ticho a svieti slnko. Sayuri z toho mala celkom zlý pocit. Cítila sa divne a ťažili ju myšlienky všetkého druhu. Vonku zahliadla po svojej ceste troch ľudí. Chcela ísť aspoň na malú chvíľu z tohto pokojného miesta. Išla pomalou chôdzou a pri tom sa obzerala okolo seba. Väčšina budov bola stará – popraskaná omietka, ani farba sa už nedala spoznať, avšak podľa nej to boli farby typické pre Sunu – hnedá a žltá.Takto išla ešte pár minút, s pohľadom zapichnutým do zeme, ale otočila sa na päte a rozbehla sa späť. Keď bola pár metrov od domu, zrazu počula za sebou pohyb. Trochu sa obzrela cez rameno. Zase Kazekage.
Nestretávame sa v poslednej dobe až príliš často...? Pomyslela si zúfalo a pozrela sa do zeme.
„Rada ťa zatiaľ prijala, ale veľmi ti neveria,“ prehovoril zrazu a Sayuri mala čo robiť, aby s ňou neseklo. Pomaly s vytiahnutým obočím skoro až ku vlasom sa otočila. Samozrejme, že mi neveria, ale tí trafení dedkovia ma fakt prijali do Suny? Eh... Nečakané.
„Aha,“ vydala zo seba a sklopila pohľad.
Ucítila dotyk na ramene, pod ktorým ju myklo a ovládala sa, aby nezhíkla nahlas.
„Hm?“
„Prečo si odišla z Dažďovej?“ Nasucho prehltla.
„Lebo... Som proste chcela ísť preč,“ zdvihla sa a zmizla z jeho blízkosti tak rýchlo, že by jej to hádam aj Minato Namikaze závidel... Už bola znovu takmer u domu, keď...
„Prečo stále utekáš?“ Ďalšia otázka, na ktorú nedokázala skôr nechcela, odpovedať. V duchu preklínala Kazekageho aj Sunu. Zastavila sa a nasucho prehltla. Z diaľky počula hlasný povzdych. Kazekage – Nekazekage, to bola jej súkromná vec, aspoň podľa Sayuri.
„Ty si sesternica Anayi, že?“ odvážil sa spýtať znova. Čo ho to čo zaujíma... V Sayurinom vnútri to začalo vrieť. Kazekage si všimol, ako stuhla a domyslel si svoje.
„Povedala mi to. Spýtala sa ma, či by som ti nemohol dávať nejaké misie, keď si tu na tú chvíľu...“ nenápadne zdôraznil posledné dve slová. Sayuri v duchu začala preklínať aj jej sesternicu, hoci vedela, že je to pre jej dobro. Ale slová Kazekageho ju začínali štvať čoraz viac a viac.
„A je to možné?“ spýtala sa trpko.
„Mohlo by... Ale musela by si sa na čas stať shinobim Suny... Ak nechceš, tak -,“ začal pomaly, ale bol prerušený červenovláskou.
„Ešte si to rozmyslím,“ oznámila mu pevným hlasom, ale ocitla sa v rozpakoch. „A aj...“
„Zmeniť znak a nič viac, len ti jednoducho budem dávať aj s radou misie, ktoré budeš musieť plniť a podobne...“
Čo za veci robím, aby som žila... Trpko sa usmiala.
„Prijímam.“
„Dobre. Poviem to rade a zajtra ti možno dám nejakú misiu... Maj sa.“
Chcela sa ešte otočiť a niečo povedať, ale bol preč. K čertu s ním. Rozbehla sa ku domu a skoro to napálila do otvárajúcich sa dverí.
„Ech... Sayuri? Hľadala som ťa. A zabudla som, včera som bola aj za Kazekagem-sama a...“ začala mlieť hnedovláska jedno cez druhé, ale bola prerušená.
„Ja viem.“
Anaya sa zatvárila prekvapene a vypúlila oči. „Hm?“
„Stretla som Kazekageho.“ Anaya znovu uvoľnila tvár, ale mala čo robiť, aby sa nerozosmiala, tak mala len jeden kútik úst vyzdvihnutý v pobavenom úškrne. Sayuri si to všimla a sesternicu prepálila vražedným pohľadom.
„Dobre, musím ísť. Ak chceš, niečo si urob, choď kam chceš a snaž sa nestratiť...“ uchechtla sa a prešla okolo Sayuri, ktorá mala chuť vraždiť. A v mysli mala veľmi dobré návrhy. Vošla dnu, zabuchla za sebou dvere a prešla do obývačky. Sadla si na gauč a začala odväzovať uzol vzadu na hlave. Dala si dole čelenku a pozerala sa na znak Dažďovej. Na znak jej domova. Zahryzla si do spodnej pery a sklonila hlavu. Pohľad upierala na hnedý koberec a snažila sa nemyslieť . Čelenku odložila na stolík vedľa nej a sadla si na zem pred gauč, opierajúc sa oň chrbtom. Jednu nohu mala skrčenú, druhú vyrovnanú a hlavu v dlaniach. Typická zúfalá póza...

„Nii-san!“ kričalo malé červenovlasé dievča a chlapec o pár rokov starší od nej sa na ňu otočil.
„Áno?“ dievča ku nemu šťastne prebehlo a objalo ho. „Rodičia sa vrátili! A majú zo sebou aj nejaké jedlo!“
„To je... skvelé,“ chlapec ju stisol, za malú chvíľu sa od nej odpojil a rozbehol sa na chodbu. „Mami! Otec!“
Dvaja ľudia sa naňho otočili najprv s prekvapeným výrazom, ale hneď na to sa unavene usmiali. Chlapec sa k nim rozbehol a rukami ich objal okolo pásu. Starší si kľakli a tiež ho objali. Do miestnosti ohromnou rýchlosťou vletela zo smiechom červenovláska.
„A ja som čo?“ vypískla urazene, následne na nich skočila a všetci sa aj napriek všetkému, čo bolo vonku, čo sa dialo v Shinobi svete, rozosmiali.

Vstala, siahla po čelenke a zaviazala si ju okolo hlavy. Musela sa ísť spýtať. Musela. Vyšla na ulicu, ktorá bola zaplnená ľuďmi, čo bol rozdiel oproti ránu a vybrala sa ku budove Kage. Pri dverách cítila kritické pohľady ANBU, aj keď mali masky, ale nevnímala ich a rýchlejšie sa rozbehla do kancelárie Kazekageho. Keď bola pri nej, zmiernila dýchanie, aby zamaskovala beh, napočítala pol minúty a zaklopala. Nič.

Jedna minúta... Stále nič.

Tri minúty... Ako tá prvá.

Sayuri s povzdychom vzdala svoje snahy a otočila sa.
„Potrebuješ niečo?“ zažmurkala a uskočila. Ten dokáže človeka vydesiť...
„Prepáč, nechcel som ťa vystrašiť,“ Gaara stískal pery, takže Sayuri bolo jasné, že sa na nej dobre zabáva.
„N-nevadí, Kazekage-sama. A ehm, nič sa nestalo, nechcem vás tým zaťažovať...“ vykoktala zo seba a Gaarovi stvrdli rysy.
„Ak je to s tými misiami, tak som to teraz prebral s radou. Mohol by som ti nejakú dať už teraz, ale musíš mať najprv skúšobný boj. Bude tam aj rada, aby videla ako bojuješ. Dneska to bude v poriadku?“
Na malú chvíľu sa zamyslela. „Áno.“
„Dobre, môžeme rovno teraz, ale...“ obišiel ju a otvoril dvere. Pridržal ich a pokynul jej, nech vojde dovnútra, ako aj urobila. „Počkaj tu. Niekoho ti nájdem a pôjdeme na cvičisko. Zatiaľ sa maj.“
Zabuchol za sebou dvere.

Sayuri už začalo to Gaarove ,Zatiaľ sa maj´ pekne liezť na nervy. Oprela sa o stenu a založila si ruky na prsiach. Na tvári mala mrzutý výraz. Otvorili sa dvere. Sayuri sa odlepila od steny a zvedavo sa pozerala na osobu stojacu vedľa Gaary.
Kankuro? To vážne? Zmienená osoba sa na ňu zazubila. „Ahoj, som Kankuro – A budeme proti sebe, myslím, bojovať.“
„Dobre, poďme,“ všetci traja vyšli z kancelárie a Gaara za nimi zatvoril dvere.

Keď už boli na cvičisku, stáli tam nejakí dedkovia – podľa Sayuri členovia rady. Prvá polovica z nich sa tvárila mrzuto a tá druhá si ju predtým ešte stihla pohŕdavo prezrieť. Gaara od Sayuri a Kankura odstúpil a postavil sa vedľa rady. „Môžete začať.“

Odstúpili od seba na strednú vzdialenosť a Kankuro si privolal bábky. Boj začal. Sayuri najprv neútočila, len uhýbala, ale keď toho mala dosť, začala útočiť a boj sa zvrtol v jej prospech.

„Katon: Housenka no Jutsu!“ zo Sayuriních úst vyletelo veľké množstvo malých ohnivých gúľ a Karasu tomu na rozdiel od Kuroari, ktorá sa trochu zapálila, ledva uhla. Kankuro zúfalo zafunel. Potiahol rukou a obidve bábky boli znovu pri ňom.
Dobre, skúsim to ešte... Poslal Karasu a Kuroari znovu proti červenovláske. „Fuuton: Juuha Reppuu Shou!“
Kankuro zúfalo sledoval, ako sa jeho dve už aj tak dosť polorozpadnuté bábky rozleteli na kusy.
A znovu... „Fuuton: Juuha Reppuu Shou!“

Skúsil uskočiť, ale neskoro. Odfúklo ho a po niekoľko metrovom lete dopadol tvrdo na zem. Sayuri zadýchane spadla na kolená.
Pri tomto boji som si minula dosť chakry... Hádam, že to aspoň na niečo bude.
Prosebne s otázkou v očiach sa otočila ku Kazekagemu. O niečom sa tam ešte rozprával s radou. Otočil sa na ňu a prikývol. Vydýchla si a upadla do bezvedomia. Tak, to by som mala za sebou...