Nový vek Konohy (I.) 063: Narutovo rozhodnutie

Pokračovanie pozastavené

Naruto sa ešte teraz celý triasol. Zovrel v ruky v päsť, zatvoril oči a snažil sa nadýchnuť.
*Upokoj sa.* prehovoril naň Kurama snažiac sa utíšiť tú bolesť, ktorú prežíval. Uloviť Narutovi od bolesti.
*Nevyčítaj si to, Naruto. Ty za to nemôžeš.*
*Nie?!* kontroval mu s trpkou výčitkou. *Takmer som prizabil Gaaru! Ako som mohol nad tebou stratiť kontrolu? Čo sa to stalo?*
Kurama zaryto mlčal. Vedel, že mu to Naruto z časti vyčíta, avšak nie až tak, ako sebe. Nenávidel sa za to.
*Chcel som mu pomôcť. Chcel som ho zastaviť a miesto toho.*
Zložil si ruku do dlaní, snažiac sa zakryť fakt, že sa mu leskli oči a tiekli slzy.
*Naruto, prestaň. Nikomu týmto nepomôžeš. Nemôžeš sa takto ničiť!*
*Ako mi môžeš povedať niečo také?!* skríkol naňho, keď mu hľadel z očí do očí.
Kurama sedel pred otvorenou klietkou a pozorne sledoval každý Narutov pohyb.
*Veď mohol umrieť!*
*Ale neumrel. Zastavil si ho, Naruto. Neurobil by si to isté aj pre Sasukeho a kohokoľvek iného?*
Naruto vystúpil z vnútorného sveta v okamihu, ako ho ktosi chytil za rameno. Obrátil smutný pohľad na postavu, ktorá sa naňho usmievala.
„Je v poriadku“ odpovedala mu s nádejou, aby mu uľavila od bolesti. „Gaara je živý a zdravý. Do týždňa môže opustiť nemocnicu.“
Naruto prikývol a obrátil zrak.
„Chce ťa vidieť.“
Tsunade ho potľapkala po pleci.
„Dvere naľavo.“ Usmiala sa a pomaly odišla.

Naruto vyšiel na chodbu, kde bola Gaarova izba. Zastal uprostred a pozrel na osobu, ktorá ho prepaľovala ostrým a nenávistným pohľadom.
Postava sa pomaly blížila k Narutovi, pričom sa jej obe ruky triasli od hnevu.
„A-anamo, ja...“
PRASK!
Naruto pocítil ostrú bolesť, ktorá sa každou sekundou stupňovala a štípala, až sa mu zježili chlpy.
Líce mu rýchlo sčervenalo, pričom naň ostal odtlačok ruky.
Naruto si rezignovane povzdychol a pozrel do tých rozzúrených očí.
Ani jeden sa však nezmohol na slovo. Anamo sa napriahla a udrela Naruta aj po druhej strane.
Intenzita a odozva bolesti bola ešte väčšia, avšak on to bral s nadhľadom. Zaslúžil si to.
Ale ani všetok Anamin hnev sa nedokázal vyrovnať tomu, ako sa cítil. Ako sa nenávidel. Ako by si vedel ublížiť.
Anamo však už nemala viac síl sa tu držiavať. V jej pohľade i fackách bolo vyjadrené všetko čo cítila.
Hnev, zlosť, nenávisť, opovrhnutie a sklamanie.
Prešla okolo neho, no skôr než zahla za roh na ňu prehovoril.
„Prepáč mi to.“ Prehovoril na ňu so smútkom, avšak ona sa nezastavila.
Po tých slovách sa cítila ešte hrošie a vedela by Narutovi poriadne ublížiť.
Ostalo ticho. Kľačal na zemi a čakal, kým trpká bolesť pominie, ale najmä vyčkával, kým fľaky na lícach ako tak pominú. Nechcel, aby si Gaara niečo myslel alebo sa obával.

Pomaly vstal a zovrel kľučku. Ruky sa mu potili a srdce bilo ako zvon. Bolo také hlasné, až mu z toho zaľahlo v ušiach. Cítil sa mizerne. V hrdle pociťoval, ako mu tam naviera obrovská hrča.
Zaklopal, pootočil rukoväťou a nahliadol dnu.
Gaara bol opretý o parapetu a hľadel na nočnú oblohu. Mierne otočil hlavu za miestom hluku, ale zrakom sa vrátil späť, keď zbadal Narutove obrysy.
„Ďakujem, že si prišiel.“ Skonštatoval Gaara tak potichu, že ho Naruto ledva počul.
Zatvoril dvere a len tam tak stál. Nemal síl sa čo i len pohnúť.
Gaara vyzeral príšerne. Celé telo mal obmotané snehovo bielymi obväzmi, pričom na lakťoch, stehnách a chrbte presvitali tmavé škvrny od krvi. Pozdĺž rúk, chrbtice a nôh mal obrysy znakov a pečatí a celkovo sa okolo neho vznášala zelenkastá žiara, ktorá sa vlnila na pokožke a pomaly ju liečila.
Naruto strácal dych. S každým nádychom mu bolo čoraz horšie.
*Čo som to len urobil?* prehovoril na Kuramu zúfalo a zahľadel sa do tých očí, akoby v nich hľadal útechu a únik od tej viny a bolesti.
Kurama len zavrčal, čím dal Narutovi jasne najavo, aby s týmito rečami prestal.

Ale on nie. Čím dlhšie bol v miestnosti a díval sa na dôsledky ktoré zavinil, o to viac túžil otvoriť dvere, vypadnúť a viac sa nevrátiť.
Neubránil sa slzám, ktoré mu stekali tak pomaly, akoby aj oni chceli, aby Naruto trpel čo najviac.
Otvoril ústa. Tak veľmi túžil niečo povedať. Ospravedlniť sa a utešiť kamaráta, uľaviť mu od ťažkostí, ale jediné čo vydal bol zdĺhavý a bolestný ston.
Keď sa k nemu Gaara otočil, priam sa mu rozšírili zreničky a zasekol sa mu v hrdle vzduch.
Na bruchu mal kovovú konštrukciu, ktorá bola schovaná pod obväzmi, no už z tohto pohľadu bolo zrejmé, že tá konštrukcia bola v Gaarovom tele.

Pred Narutom sa objavil obraz spomienky zo súboja.
Oči mal krvavé a zúrivé. Zaútočil po Gaarovi s takou silou a krutosťou, akú u sebe ešte nikdy necítil. Tie obrovské pazúry sa zaryli do živého mäsa, pričom ho vytrhli z brucha ako slamu.
Krv pokropila Narutovu tvár a Gaara len so šokom sledoval, ako pomaly padá z oblohy a všetky techniky postupne miznú. Mal rozorvané brucho na tri časti a nič nedržalo pohromade.
Ten zúfalý a nechápavý pohľad, ktorý naňho Gaara upieral... to bola čistá bezmocnosť.
Keď Naruto zatvoril oči, obraz sa stratil.
Netušil ako sa mu podarilo Gaaru priviesť späť, ani ako mohol prežiť tú cestu, keď bol zmasakrovaný.
Nadvihoval pleca, stonal a nepravidelne dýchal. Slzy mu tiekli prúdom až ho pálili oči.
Cítil sa bezvládne. Zošuchol sa na podlahu a zahryzol do pery, odkiaľ mu tiekla čerstvá teplá krv. Stekala po brade a strácala sa pod tričkom. Cítil, ako mu uschýna až na pupku.
*KURAMA!!!* Zreval naňho v hlave, nakoľko telo ho neposlúchalo.
Ale ten zaryto mlčal. Dokonca ho nevidel ani v klietke. Nebol nikde na blízku.
Bol tam sám. To miesto v hlave, ktoré mu dávalo pocit bezpečia a úniku sa strácalo.

Už sa tam viac nevedel vrátiť. Kurama ho doslova odtiaľ vyhodil.
Naruto nevládal ani sklopiť zrak, ani viac prižmúriť oči.
Len sa díval s čistým zúfalstvom a strachom na muža pred sebou, ktorého ešte donedávna nazýval priateľom, pre ktorého bol ochotný položiť aj život.
Červeno-čierna tekutina priam presakovala pozdĺž konštrukcie a obväzov. Nebyť tej techniky, ktorá okolo neho pôsobila ako aura, nemohol by sa čo i len pohnúť.
Naruto len krútil hlavou.
*Nie... nie. Toto je len sen. Určite sa mi to len zdá.* utešoval sa *Teraz sa nadýchnem, zatvorím oči, narátam do troch a zobudím.*
V hlave to znelo lepšie než bolo v skutočnosti. Nič z toho nedokázal urobiť.
*Ako som len mohol... Ako?!*
Už viac nedokázal ani myslieť. Tie výčitky ho priam zožierali.
V srdci pociťoval obrovský prázdnotu, ktorá sa šírila do celého tela. Videl čoraz viac rozmazane.
Na ramenách cítil jemný tlak, akoby sa ho niečo snažilo prebrať. Dodať energiu a postaviť na nohy.
Následne pocítil, ako ho niekto tuho objal, pritlačil silou a čakal.
Keď sa Naruto vrátil späť ku zmyslom, ostal v šoku so zvesenými rukami.
Gaara sedel na podlahe tak ako on a pevne ho objímal.
Držal ho tak pevne a s takou silou, že sa pomaly prestal chvieť.
„Ďakujem ti, Naruto.“ Prehovoril naňho po chvíli s takou energiou, priateľstvom i láskou, ako ešte nikto. Bola v tom úprimnosť a vďačnosť, ktorá sa nedala ani len opísať. „Bez teba by som to nedokázal.“ Pokračoval, nakoľko vedel, že Naruto je úplne mimo.
„Naruto, ty si mi ukázal cestu. Dokázal si mi, čo to je byť skutočný priateľ.“
Zahľadel sa do tých preľaknutých očí.
„Ďakujem ti, že si ma priviedol späť na svetlo. Opäť.“
Usmial sa, pričom mu trhlo kútikom od bolesti, ale nijako to neriešil. Správal sa k Narutovi ako k najlepšiemu priateľovi, ktorý mu pomohol. Akoby ani neriešil, v akom stave sa nachádzal.
Ignoroval fakt, že bol v nemocnici, mal rozpárané telo a držal pohromade len vďaka Tsunadinym liečiteľským schopnostiam a dávke šťastia i náhody.

Po tom všetkom čím si prešiel nemal v očiach ani hnev ani nenávisť.
Práve naopak. Usmieval sa.
„Naruto... tak veľmi sa za seba hanbím.“ pokračoval. „Nesprával som sa ako Kage. Bol som niekto iný. Bol som plný nenávisti, hnevu a zanevrel som nad všetkým čo som miloval.“
Keď sa Naruto prestal chvieť pustil ho a zložil si ruky pozdĺž tela.
„Od doby čo som opustil Sunu som myslel len na pomstu a ako nájsť Kankura na vlastnú päsť. Ale, vieš... počas nášho súboja som si uvedomil, že človek vo svete nie je nikdy sám... že máš ľudí o ktorých sa môžeš oprieť a zveriť sa so všetkým čo ťa sužuje... že máš niekoho, kto je vždy pri tebe pripravený ti pomôcť za akýchkoľvek okolností bez ohľadu na to, ako zle a nevhodne sa k nim chováš.“
Ešte raz mu položil ruky na ramená a počkal, kým ho bude plne vnímať.
„Ešte raz ti ďakujem za všetko, Naruto. Som hrdý a veľmi šťastný, že ťa môžem nazývať mojim priateľom... tým najlepším.“

Keď Naruto otvoril oči a premietol si Gaarove slová, stále bol v šoku. Sám nevedel ako sa vlastne cíti, ani čo má robiť. Bol stratený.
Ako tak hľadel na sochy Hokagov, pomyslel si, čo by asi urobil Minato. Čo by mu povedal? Ako by mu pomohol?
„Neviem čo mám robiť.“ Zamrmlal si popod nos a čakal, či mu Kurama odpovie, ale od chvíle čo opustili Gaarovu izbu s ním neprehovoril. Bol rovnako tvrdohlavý a zaťatý ako Naruto.
Na oblohe sa objavili prvé blesky až sa zahrmelo. Vzduch bol ťažký a presýtený vodou.
Netrvalo ani minútu, kým sa spustili prvé mrazivé kvapky, ktoré sa zabodávali do pokožky ako črepiny.
No napriek tomu tam len tak stál opretý a nechal, nech ho voda premočí. Medzitým sa z dažďa stal hustý lejak a zdvihol sa aj hmlistý opar. Nebolo vidieť ani na päť metrov a on tam len tak stál a hľadel do prázdna.
Pevne uchopil zábradlie a pozoroval, ako okolo neho steká voda. Všimol si aj červenú mláku pod sebou, ktorá sa postupne vytrácala.
Zmyla posledné náznaky Gaarovej či jeho krvi.
Avšak jeho vrúcnych a úprimných slov sa zbaviť nedokázal. Neustále na ne musel myslieť. Mal ich priam vypálené v hlave a neustále sa opakovali.
*Takto mizerne som sa necítil ani keď som zachraňoval Sasukeho.*
Skrivil ústa do trpkého úsmevu a povzdychol si.
Konoha bola jeho domovom, útočiskom a snom. Miestom, ktoré miloval celým srdcom. Byť Hokagom by bolo všetko čo by potreboval.
Aspoň tak tomu donedávna bolo. Teraz si tým nebol taký istý.
Toto miesto ho zraňovalo. Necítil sa tu viac ako doma.
Buchol rukou o zábradlie, pričom zvuk utíšil ohlušujúci dážď.
*Killer Bee... Musím sa porozprávať s Killer Beem. On jediný mi môže pomôcť.*
Naruto sa zahľadel na obrysy Konohy, ktoré postupne zahaľovala hmla. Už viac nechcel dopustiť, aby sa stalo niečo podobné ako s Gaarom. Desilo ho, čo sa stalo a čo viac, nevedel ako k tomu prišlo. Bez tak mal pocit, že keď na chvíľu vypadne, všetkým to prospeje.
Pousmial sa, otočil chrbtom k domovu a pomaly vyrazil na cestu do Oblačnej.

Koniec 63. časti