Dangerous Existence 12 - Dívaš sa smrti do očí...

Stáli sme oproti sebe a premeriavali si jeden druhého. Tsunade nás ešte poučovala o pravidlách tejto hry, no ani jeden z nás sme ju nepočúvali. Ani jeden z nás sa neplánoval držať hlúpych pravidiel. Tenten spravila potrebné pečate a vylovila zo zvitkov všetky zbrane. Uškrnul som sa. Tak toto bude ešte zaujímavé. Ona bude proti mne vo výhode. Môže používať všetky techniky. Ja ani jednu... aspoň sa zabavím.
,,Boj!“ skríkla Tsunade, ktorá po celý čas stála medzi nami a odskočila až ku stene, aby sa vyhla zbytočným zraneniam. V sekunde som postrehol, ako Tenten mrskla rukou a práve včas som sa stihol uhnúť. Otočil som sa a pokúsil sa k nej priblížiť ale začala sa oháňať. Odskočil som z jej dosahu a poslal jej smerom zopár shurikenov, ktoré s ľahkosťou odrazila. Vytiahol som kunai práve včas, keď ku mne priskočila s niečím nad hlavou. Všade naokolo spadli iskričky, ako sa naše ostrie po sebe kĺzalo a pretláčali sme jeden druhého, aby sme získali prevahu.
,,Nestojím ti za to, aby si použil svoj Sharingan?“ vyštekla, keď odskočila, lebo sa môj hrot nachádzal až príliš blízko pri nej. Hodila po mne fuuma shuriken. Vycítil som, že ho má upevnený na nitky a tak som spravil premet. Potiahla smerom k sebe a ja som sa skrčil. Ucítil som, ako mi ostrie prešlo len kúsok ponad hlavu. Mierila presne. Na zem dopadlo zopár mojich vlasov. Zaťal som sánku a vystrel sa. To bolo ochlp. Bez Sharinganu sa mi ťažko sledujú jej pohyby. Moja rýchlosť bola tiež obmedzená a ostrie mala riadne nabrúsené. Musím ju zbaviť všetkých zbraní, iba tak budem mať navrch. Ona nevie bojovať na blízko. To je moja jediná výhoda.
Rozbehol som sa jej smerom a bol som tam rýchlejšie, než sa stihla ohnať niečím ťažkým a veľkým, čo držala v jednej ruke. Snažila sa ma zmiasť a tak po mne narýchlo hodila kunai, ktorý som poslal naspäť jej smerom a ona sa mu vyhla. To, že dlho nebojovala sa aj na nej podpísalo. Prebehol som k nej a otočil ju mojím smerom. Schmatol som ju za ruku a vytrhol jej zbraň. Na moje prekvapenie bola nesmierne ťažká, že som sa divil, že to vládala vôbec zdvihnúť. Odhodil som ju z jej dosahu a zvitky odkopol, aby sa k nim nedostala. Prirazil som Tenten k stene, až jej kosti zaprašťali. Prudko vydýchla, ako som jej vybil dych. Hnedé oči zabodla do mojich a napla svaly. Vzpierala sa, no ja som jej ešte viac priškrtil ruky nad hlavou. Nohami som zablokoval tie jej.
,,Keď nemáš zbrane si menej odvážna, čo?“ ozval som sa, keď sme od seba stáli len na pár centimetrov. V tom som ucítil, ako ma niekto chytil pod krkom a zatlačil, až sa mi pred očami zahmlilo. Pustil som ju a zaspätkoval, rukou sa snažiac povoliť zovretie útočníka zozadu. Klon? Ako to, že som si ho nevšimol? Preniesol som na seba celú jej váhu a prehodil ju smerom dopredu. Klon zmizol a Tenten sa medzi tým vrhla na druhú stranu arény. Rozbehol som sa za ňou, ale ona sa zvrtla a prudko vykopla nohou do vzduchu. Uhol som sa jej kopu, ale kunaiom, ktorý zobrala zo zeme tesne minula a škvŕkla ma na boku. Chytil som sa za porezané miesto a vydychoval kľačiac na zemi. Chcel som na ňu vybehnúť, no nemohol som sa pohnúť, aj keď som sa snažil prinútiť k pohybu. Akoby mi všetky svaly zamrzli. Zostal som na pár sekúnd paralyzovaný. To ten prekliaty náramok... Potláčal pečať, ktorá sa snažila ovládnuť moje telo. Nič iné mi neostávalo, než nechať sa tento krát priraziť k stene. Vrazila mi do žalúdka, až ma to donútilo prehnúť sa. Sprudka som vydýchol a na zem dopadlo zopár kvapiek mojej krvi. Chuť hrdze mi zostal na perách. Donútila ma narovnať sa a voľnou rukou mi prešla k ruke. Šibol som po nej podozrievavým pohľadom.
Odrazu som ucítil, ako mi vošla pod rukáv a nahmatala môj náramok. Zasekol som sa, keď som zbadal jej víťazný úsmev.
,,Takže skutočne... mala pravdu.“ Zasyčala potichu, tak aby ju nik nepočul a odtiahla prsty.
,,Kto mal pravdu?“ zavrčal som pomedzi zuby a ucítil, že sa opäť môžem samovoľne pohybovať. Bleskovo som chytil jej zápästie, ktoré som v momente vykrútil. Donútilo ju to kľaknúť si na kolená, ale z celej sily sa snažila brániť, no vykryl som jej ranu, ktorá mierila opäť na žalúdok.
,,Preto nepoužívaš žiadnu techniku... ani Sharingan. Blokuje ti to chakru.“ Skonštatovala posmešným hlasom. Ešte viac som zápästím skrútil nabok, ale ona sa len usmiala a snažiac sa dostať sa z mojej blízkosti sa prudko mykla, až sa mi vyšmykla no popri tom mi uši zaplnil jej krik plný bolesti. Dobrovoľne si ju zlomila, ale za to sa dostala odo mňa na vzdialenosť jedného metra.
Ja som stál na mieste a nespúšťal z nej pohľad. Jednu ruku si držala v druhej a pritískala si ju na hruď. Chrbtom ruky som si utrel krv z pier a stiahol si rukáv. Nebolo mi všetko jedno.
Podľa toho, čo povedala... vedela, že nosím náramok. Tušila to a teraz si to chcela overiť. Ale ako? Ako to vedela? Žeby...?
,,Kto?“ zopakoval som a priblížil sa k nej.
,,To fakt očakávaš, že ti to poviem?“ sykla a ukázala mi prostredník. Cítil som, ako sa mi celé telo rozvibrovalo. Pečať...
Skočil som po nej a zvalil ju na zem. Chytil som ju za plecia a nadvihol. Prudko som ju sotil proti zemi, až sa jej oči prevrátili.
,,Bola to Sakura?“ vlasy sa jej uvoľnili z gumičiek a teraz sa rozprestierali všade naokolo. Schytil som ju za nich a donútil ju, aby sa na mňa pozrela. Nevedomky zašla pohľadom k tribúne. Okamžite som tam vzhliadol a zbadal Sakuru s hrôzostrašným a vystrašeným pohľadom na tvári. Stála pri zábradlí a kŕčovito ho zvierala. Tak predsa... je inteligentnejšia ako som si myslel. Domyslela si to... ucítila ho dnes ráno a povedala to Tenten, ktorá musí večne strkať nos tam, kam nemá.
Tenten sa spamätala rýchlejšie, ako som čakal a odsotila ma od seba, pričom rýchlo podo mňa prestrčila nohy a uštedrila mi kopanec do hrudníka, až som odletel dozadu. Bez chakry a bez Sharinganu som sa cítil nesmierne slabý. Oči ma zaštípali až som si na ne musel pritisnúť dlane. Sila náramku potlačila Sharingan a vyslal do mňa menší tlak. Zatackal som sa dozadu a keď som k sebe pevno stisol viečka, videl som červené škvrny. V momente ma zrazila k zemi jedným presne miereným úderom.
,,Takže... čo si? Takto sa nám zatajuješ... a vôbec, zaujímalo by ma, koľko vás tu je.“ Hovorila potichu, ale pri tom ma riadne podpichovala. Nikto tam hore nepočul ten dialóg, ktorý sme spolu viedli popri boji. Nevedel som, prečo to nekričí... že ma odhalila. Ja by som to na jej mieste urobil. Ale nemôžem jej dovoliť, aby to prezradila. Nahnal sa do mňa taký hnev, až sa mi z toho krútila hlava a adrenalín mi vyskočil do neskutočných výšin. Nedovolím, aby si teraz myslela, že ma má v šachu. V žiadnom prípade.
,,Zabijem vás... obe.“ Zavrčal som a zaprel sa rukou, aby som sa zdvihol.
,,To určite-“ vyprskla posmešne, ale v tom jej do očí nabehli slzy bolesti, pretože som jej z celej sily zvieral zlomené zápästie a potiahol smerom k sebe. Ruku som jej skrútil a premiestnil sa za jej chrbát.
,,Kto všetko to ešte vie?“ zašepkal som jej do ucha a ruku ovinul okolo jej hrdla. Mlčala... týmto mi potvrdila, že o tom vedia len oni dve.
Začul som Tsunade, ako na mňa kričí. Mám ju pustiť? To naozaj? Ale keď ju teraz zabijem... čaká ma samotka... a v mojom prípade určite elektrošoky. Už som sa im raz vyhol. Teraz mi to neprejde.
,,Nestojíš mi za to, aby som si tebou špinil ruky.“ Mám dôležitejšie veci na práci. Zabiť Itachiho. Nesmiem urobiť žiadnu chybu, aby mi mohli nejakým spôsobom vymyť pamäť. Prižmúril som oči a chcel ju odsotiť smerom dopredu, čo najďalej odo mňa, ale moje telo odmietalo odrazu reagovať. Namiesto toho, aby som sa uvoľnil, celým telom mi prešiel taký kŕč, že ma donútil zovrieť stisk okolo jej krku. Škrtil som ju, ale tento raz to bolo proti mojej vôli. Počul som, ako chrčí, snažiac sa lapiť dych. Pokúšal som sa uvoľniť stisk, ale namiesto toho mnou prešiel ďalší kŕč a ešte viac ma to nútilo zaťať ruku. Celé telo som mal ako v jednom ohni, úplne napnuté a nedokázal som ho uvoľniť.
,,Sasuke! Pusti ju!“ kričala na mňa Tsunade a hnala sa mojim smerom. Tenten začala meniť farby a nohy sa jej podlamovali. Držal som ju vo vzduchu pod krkom neschopný pohybu, paralyzovaný tou bolesťou. Zaťal som zuby, keď mnou prešla ďalšia vlna a napla moje telo ešte viac. Už som čakal, že prestane dýchať.
,,Zabi... Sasuke-kun... zabi ju.“ Opäť ten hlas bažiaci po krvi... užívajúci si moje utrpenie a bolesti. Pečať mi nepríjemne zapulzovala a mal som pocit, akoby sa mi oči snažili pretlačiť von z jamiek.
,,NIE!“ skríkol som nahlas a hlavu mi šlo rozskočiť. V tom Tsunade prešla ku mne a spravila zopár pečatí. Telom prešla nová vlna úplne inej sily, ktorá ma odhodila od Tenten niekoľko metrov a zastavil som sa až o stenu. Zviezol som sa po nej v úplnom kŕči na zem, držiac sa za hlavu a chvejúc sa na celom tele. Mal som pocit, akoby ma trhali zvnútra, upaľovali každý kúsok, ktorý sa vo mne nachádzal. Skrúcalo mi vnútornosti a srdce mi bilo až tak, že prehlušilo ten syčiaci hlas v mojej hlave, ktorý mi kázal vraždiť.
Oči sa mi prevracali v jamkách päste som zatínal tak, až som si nechty zarýval do dlaní. Prehodil som sa na chrbát a prehlo ma v chrbtici. Zatínal som z celej sily sánku, aby som nezačal kričať. Ústa mi naplnila hustá tekutina, ktorá mi stekala z kútikov. Niekto ma premiestnil na bok, aby som ju mohol vypľuť. Ako som mal zovreté zuby, zahryzol som si do jazyka, že mi krv zaplnila celé ústa a spôsobovala ešte väčšie nevoľnosti.
,,Sasuke! Sasuke!“ Zbadal som čosi žlté.
Niekto si moju ruku prehodil cez plece a zdvihol ma. Videl som rozmazane a zbadal Tenten ležiacu na zemi, okolo ktorej bolo niekoľko ľudí.
A potom už len tma... nezrozumiteľné výkriky, cítil som, že za sebou ťahám nohy a namáhavé dychčanie ma upozornilo, že ma Naruto nesie preč.
,,Odveďte ho do nemocničného krídla. Okamžite!“ skríkla Tsunade a rozrazila dvere.

Sedel som na okne a pozeral sa cez mreže ponad les na západ slnka. Jednou rukou som sa hral s náramkom, ktorý som mal na druhej a otáčal som ho. Prechádzal som po jeho hladkej štruktúre a zamýšľal sa. Alebo skôr... myšlienky mi blúdili nevedno kde.
Cítil som, ako v mojom vnútri ešte doznievajú posledné bolestivé kŕče. Unavene som si oprel hlavu o stenu a nechal kropaje potu stekať po spánkoch. Dnes to bolo najhoršie. V takejto miere som to ešte nezažil. Takmer som ju zabil. Ešte chvíľu a Tsunade by ju nezachránila.
Keď som sa po pár hodinách dal konečne dokopy a vyliečila ma Shizune, s Tsunade som mal ostrú výmenu názorov. Chcela vedieť, čo malo znamenať moje správanie. Keď som sa jej snažil vysvetliť aspoň časť toho všetkého, čo sa tam odohralo, nepáčilo sa jej to. A mne to bolo v podstate úplne jedno. Jej názor ma netrápil. Jediné, na čo som sa skutočne zameriaval bolo, že som nedokázal ovládnuť vlastné telo. A z toho som mal veľmi nepríjemné pocity... čo to je za silu, keď sa nemôžem ani pohnúť?
Letmo som prešiel pohľadom po hodinách na stene. O hodinu by mali pre mňa prísť ninjovia. Chcú ma odviesť na samotku, pretože moje správanie bolo neodpustiteľné... neprípustné... Nielenže som bojoval, keď nesmiem, ale takmer som zabil Tenten. Hoci to nebola moja vina, neodporoval som. Potreboval som si odpočinúť. Konečne sa vydýchať, dať si dohromady myšlienky a začať premýšľať nad tým, ako zvládnem všetko čo sa so mnou deje. Ten hlas, ktorý sa mi ozýval v hlave som počul čoraz častejšie a pečať sa uvoľňovala vo väčšej miere ako pred tým. Tsunade dokonca hovorila, že takmer zlomila jej techniku, ktorú uvalila na náramok.
Pozrel som sa naň a hladký kov sa zaleskol v lúčoch zapadajúceho slnka. Podľa toho, čo mi Naruto hovoril, nik nás nepočul. Nevedeli o tom, že ma odhalila. Nezazreli ten odporný obojok, ktorý sme museli nosiť. Vedia to len oni dve. Nik ďalší vlastne ani netušil o čo šlo v tom boji. Keď som videl, ako si Tsunade vydýchla úľavou, mal som chuť kričať. Zatajovať to, čím sme na mieste plnom podobných ľudí mi prišlo choré. Ale keďže som bol sám jedným z nich, vedel som, že splynúť s davom tu je najlepšia vec. Zvlášť pri tých bláznoch. Ak by sa dozvedeli, že sa medzi nimi skutočne nachádzame, naša existencia by bola ohrozená. A ja musím urobiť ešte jednu vec pred tým, než opustím tento odporný, špinavý svet. Vedel som, že o tom, čo sa tam stalo sa bude ešte dlho šuškať a tak samotka bola asi najlepším riešením. Než sa vrátim, stane sa tu niečo zaujímavejšie a nik si tu už nespomenie na moje vystrájanie.
Tiché zaklopanie na dvere ma prebralo z myšlienok. To budú oni. Ani som sa neobťažoval na seba naťahovať mikinu. Mal som na sebe len košeľu s krátkym rukávom, ale oni vedeli o mojom náramku. Pred nimi som sa nemusel skrývať.
Zoskočil som z okna a vybral sa tým smerom. Než som chytil kľučku, uvedomil som si, že sa mi ide akosi ľahko. Žiadna bolesť, žiadne nepríjemné pocity ani neohrabaná koordinácia či studený pot, ktorý by ma oblial každú chvíľu. S úľavou som si vydýchol a otvoril dvere.
Prvé čo som zbadal bola tmavá zeleň v lesknúcich sa očiach a rúžové vlasy, ktoré padali do bledej tváre mojej návštevy. Ani som nebol prekvapený jej príchodom. Vedel som, že skôr či neskôr príde. Okamžite som sa po nej natiahol a schytil ju za golier. Vtiahol som ju do izby, zabuchol dvere a pritisol na stenu.
,,Čo tu chceš?“ zavrčal som a ruku jej držal na kľúčnych kostiach, pri tom som vyvíjal dosť silný tlak na to, aby sa nemohla pohnúť. Jej oči prešli na moju ruku. Držal som ju presne tou, na ktorej som mal náramok. Hľadela naň a nič nevravela. Trochu ma udivilo, keď som zistil, že nemá strach. Necítil som ho z nej. Muselo jej dať veľa odvahy prísť až sem.
,,Prepáč... nechcela som, aby Tenten urobila to, čo urobila. Myslela som si, že si to nechá pre seba. Vôbec som netušila, že ťa bude chcieť vyzvať k boju.“ Ospravedlnila sa a hlavu mala stále sklonenú. Hypnotizovala ten studený kov, ktorý mi priam žiaril na bledej pokožke.
,,Ty... si samovrah. Uvedomuješ si to?“ zašepkal som, keď som jej nadvihol bradu a donútil ju pozrieť sa na mňa.
,,Ja to nikomu nepoviem.“ Povedala pevným hlasom a stisla pery. Pousmial som sa a naklonil sa k nej. Jej rúžové vlasy voňajúce po čerešniach ma pošteklili na tvári a cítil som, ako sa jej zrýchlil tep a narážal mi do dlane.
,,To vieš, že to nikomu nepovieš.“ Zamrmlal som jej do ucha, načo sa celá rozochvela. Vychutnával som si, ako sa trasie.
,,Chceš ma zabiť?“ hlas jej preskočil o zopár oktáv vyššie a oboma rukami stisla moju košeľu. Cítil som, ako ju žmolí a zrýchlene dýcha. Môj dych sa okamžite prispôsobil jej a vo vnútri som pocítil vzrušenie.
Ak ju teraz zabijem... koľko budem mať času, aby som ju mohol niekam odniesť? Nemusia vedieť, že som to bol ja. Ak jej teraz zlomím väz, nikde nebude striekať krv. Rýchlo ju odnesiem na druhú stranu chodby a tam ju nechám. Kamerový systém v tejto časti je poškodený, takže by nemali žiaden dôkaz. Okrem toho zabiť by ju tu mohol každý. Všetci sme vrahovia, alebo blázni. Mohol to byť ktokoľvek iný. Vrátim sa do izby a nikto ani nezistí, že som z nej vyšiel.
Predstava toho, ako jej malinký, hebký krk držím vo svojich rukách, ako na mňa hľadí so slzami v očiach v ktorých pomaly vyhasína iskra života a ako jej lámem kosti... Vidina toho, ako jej teplé, krehké a bezvládne telo padá k mojim nohám – tá predstava bola taká lákavá, až sa mi od úžasu rozšírili zreničky a zasekol dych.
Veď som jej napokon zachránil život. Ak ho teraz ukončím, bude to to isté, akoby som sa jej vtedy obrátil chrbtom. A nebyť toho, že som ju vtedy odniesol, nebol by som tu. Nezdržal by som sa ňou a mohol by som si v kľude odkráčať preč. Itachi by bol možno už dávno mŕtvy.
,,Spravím výnimku a odpoviem ti. Dnes sa tvoj život skončí.“ zašepkal som a trochu sa odsunul, aby som sa na ňu mohol poriadne zadívať. Prsty som premiestnil k jej krku. Chcel som vidieť, ako sa bude zmierovať s vlastnou smrťou. Ak toto uvidím aj u Itachiho, moja existencia bude mať konečne zmysel.
,,Sasuke-kun... priprav sa... o chvíľu to začne.“ Stuhol som a odklonil od nej hlavu smerom do miestnosti. Nik za mnou nestál, ale prišlo mi to, akoby som ho počul rovno pri svojom uchu. Opäť som sa na ňu pozrel a zmeral si ju pohľadom. Ani slovo nepovedala, len sa na mňa dívala.
,,Budem ťa čakať...“ hlas v mojej hlave neustával. Čakať? Na čo je čas? Čo mám urobiť? Musím zistiť, čo je zač. Čo odo mňa chce a prečo ho stále počujem.
Sakura zatvorila oči pripravená zomrieť. Pery sa jej jemne chveli, ale po lícach jej nestiekla jediná slza. Silnejšie zovrela látku na mojej hrudi a prerývane sa nadýchla. Odhodlal som sa.