Dangerous Existence 11 - ,,Chcem bojovať so Sasukem."

Precitol som zo spánku, keď som si uvedomil, že na mňa opäť niekto hovorí.
,,Dnes je tréning zrušený. Tsunade-sama musela odísť do Konohy aj s niekoľkými ninjami, ale príde na kurz sebaovládania.“ Nasledovala menšia odmkla a tak som sa unúval venovať jej svoju pozornosť. Dvere sa zatvorili, len čo som pokynul na znak, že som porozumel.
Už zasa zrušila tréning. To snáď nemyslí vážne... zasa celý deň na reťazi.
Prstom som prešiel po kovovom náramku, až mi rozvibroval celú ruku. Odtiahol som ju a pozrel som sa na hodiny, aj keď som vedel, že je len niekoľko minút po štvrtej ráno. Znechutene som sa odvrátil a za pár minút som opäť upadol do spánku.
Prudko som sa posadil, keď som počul silnú ranu, až som cítil ako mi posteľ zatriaslo. Postavil som sa z postele a automaticky som sa vybral k dverám zistiť, čo sa deje. Otvoril som ich a pozrel von. Na chodbe stálo niekoľko ninjov a držali červenovlasého chalana pritisnutého na stene. Sliny mu tiekli na zem a oči mal zúžené. Prskal a vzpieral sa, ale dostal ranu do žalúdka. Od bolesti sa chcel prehnúť, ale zabránili mu v tom a držali ho pod krkom. Stena za ním bola rozpraskaná od toho nárazu a omietka dopadala na zem. Vydal zo seba hrôzostrašný smiech. Gaara... opäť chytil amok a vyplížil sa z izby.
,,Ukľudni sa!“ vyzval ho nebezpečným tónom jeden z nich, zatiaľ čo ďalší robil potrebné pečate.
Na toto som sa nepotreboval pozerať a tak som opäť zaliezol dnu. Jeho krvilačné nálady boli neznesiteľné. Po tom čo zmasakroval polovicu krajiny ho sem zatvorili a mám pocit, že s ním tu majú najviac práce. Občas som si trúfol povedať, že bol horší ako ja a Naruto. Trpel samomluvou, bol paranoidný a útočil bez rozmyslu na každého v jeho okolí. Prišiel pár dní po tom, čo nás sem opäť zatvorili a už sme neboli s Narutom jediní, ktorý sme boli tí najhorší z najhorších. Naruta to istým spôsobom tešilo, ale zároveň ho mrzelo, že je tu ďalší taký, ktorý trpí a nesie toto ťažké bremeno. Ako som sa po čase dozvedel, až po mesiaci mu nasadili náramok a predpokladám, že chodil na večerné tréningy, ale očividne bol na tom horšie ako my a nezvládal sa ukľudniť. Bol taký istý ako my... démon...
Povzdychol som si a prehrabol rozstrapatené vlasy, aby sa dali do nejakého tvaru, aj keď si vždy robili čo chceli. Navliekol som na seba šedé tepláky, tričko s krátkymi rukávmi a čiernu mikinu. Keď som vychádzal z izby, už sa tam nik nenachádzal.
Bolo niečo po šiestej ráno, ale ja som vedel, že už nezaspím.
Dnes som sa konečne cítil dobre a nič ma nebolelo. Len čo sa moja noha dotkla trávy, nahodil som rýchlejšie tempo, až som prešiel do behu. Ukľudňovalo ma počúvať svoj zrýchlený dych, dýchať čerstvý vzduch a cítiť moje srdce, ktoré divoko bilo. Natiahol som si kapucňu na hlavu a sústredil sa na neurčitý bod.
Keď som pocítil, že už je toho dosť, zastavil som sa a sadol si pod strom. Vyzliekol som si mikinu a oprel sa o kmeň. Zatvoril som oči a počkal, kým sa vydýcham. Pokúšal som si vyčistiť myseľ a na nič nemyslieť, no z tejto činnosti ma vyrušili tiché kroky.
Kto sa teraz prechádza po vonku? Nemusel som nad tým dlho premýšľať, ani hádať.
Sakura... kráčal popod pergolu a videl som, že hlavu mala natočenú mojim smerom. Keď zbadala, že sa aj ja na ňu pozerám zastala, ale potom sa opäť pohla a pokračovala vo svojej púti do neznáma. Potom sa na mňa znovu obzrela. A v tom mi v hlave skrsol nápad, za ktorý by som sa mal sám zabiť. Nie som normálny...
Zdvihol som ruku a pokynul jej, aby prišla ku mne. V hlave mi tichý hlások kričal, aby som to nerobil, ale nevšímal som si ho. Zasekla sa uprostred chôdze a vytreštila oči. Zopakoval som pohyb, aby si bola istá, že mierim na ňu. Pre istotu sa poobezrala, akoby premýšľala, či nekývam na niekoho iného. Celkom ma pobavila, ale potlačil som úsmev, ktorý sa mi dral na pery.
Po chvíli sa zvrtla a vyšla z chodníka na trávu rovno mojim smerom. Výborne... Už bola takmer pri mne, keď som si uvedomil, že nemám mikinu. Okamžite som si ju na seba natiahol, rukávy stiahol až ku končekom prstov a ruky som si oprel o pokrčené kolená. Váhavo zastala nado mnou a až teraz som sa unúval zdvihnúť pohľad a pozrieť sa na ňu. Hľadela na mňa a v tvári mala divný výraz. Miešalo sa v nej prekvapenie a strach zároveň.
,,Sadni si.“ Prikázal som jej. Čakal som skôr nejaký výbuch, ale ona urobila presne to, čo som jej povedal. Na hlavu som si zasa natiahol kapucňu a oprel ju o strom. Mlčal som a čakal... Rátal som sekundy kým...
,,Chceš mi poďakovať za včerajšok?“ spýtala sa, keď už nemohla vydržať to ticho.
,,Nie.“ Vedel som, že nevydrží byť potichu.
,,Tak... prečo som sem mala ísť?“ hlas sa jej zatriasol. Mala zo mňa strach. Pousmial som sa a pozrel sa na ňu. Váhavo si zahryzla do pery a sklopila pohľad.
,,Mal som dojem, že sa chceš držať v mojej blízkosti. Tak teraz máš tú možnosť.“ Mal som chuť ju vytáčať a naháňať jej strach. Chcel som vedieť, ako dlho vydrží v mojej prítomnosti. Naplňovalo ma cítiť jej nervozitu, ktorá z nej sálala.
,,Ale...“
,,Bez rečí.“ Počúvať ju zasa netúžim. Po chvíli sa opatrne oprela vedľa mňa a nahlas prehltla. Kútikom oka som sa pozrel na jej prsty, ktorými prechádzala po tráve a triasli sa jej. Uškrnul som sa.
,,Už sa cítiš lepšie? Naplnená?“ podpichol som ju po niekoľko minútovej pauze.
,,Ja z teba nemám strach...“ ozvala sa a na znak toho sa dala do tureckého sedu a otočila sa na mňa, aby sa mi zadívala do očí. Hoci sa snažila tváriť odvážne, jej telo ju prezrádzalo. Celá sa chvela.
,,To vidím.“ Odvrkol som si a pozorne si ju premeral. Mal som pocit, akoby niečo v nej kričalo a snažilo sa predrať na povrch.
,,O čo ti ide? Snažíš sa ma od seba odlákať? Vlastne, načo sa pýtam, veď presne o to ti ide, ale teraz vôbec nechápem... ja už nič nechápem. Doteraz si sa ku mne správal tak opovrhjúco a dnes si ma zavoláš k sebe. Prečo toto všetko robíš?“ vyhŕkla a očami ma prebodávala.
,,Lebo sa nudím.“ Priznal som sa a ona na mňa v šoku vyvalila oči.
,,Si taká naivná, Sakura.“ Vzdychol som si a postavil sa na nohy. Určite si myslela, že som ju sem volal, pretože som chcel niečo viac... očakávala viac.
,,Dúfam, že si si to užila, pretože toto sa už nezopakuje.“ upozornil som ju, dobre si uvedomujúc, že som práve urobil strašnú chybu. Po tom všetkom, čím si tu už prešla, po tom, ako som sa správal, udržiaval si odstup... som dnes poľavil. A prečo? Sám som nevedel.
,,Počkaj!“ Na nohy sa postavila len o sekundu neskôr, ako ja a odrazu som ucítil, ako ma schmatla za ruku. Zamrzol som, keď som si uvedomil, že sa dotkla presne toho miesta, kde som mal náramok. Vytrhol som ju z jej zovretia a okamžite si napravil rukáv. Začínam byť paranoidný. Určite sa mi nevyhrnul.
Ani som sa na ňu nepozrel a otočil som na päte. Okamžite som sa vybral naspäť do budovy a nechal ju tam.
Čo mi šibe? Ako som mohol dopustiť takúto fatálnu chybu? Vletel som do izby a sadol si na posteľ. Hlavu som si zložil do rúk a lakte si oprel o stehná. Mohla ma odhaliť... ale nie. To sa stať nemôže. A aj keby, mne to môže byť jedno. Veď nič nestratím, ani nezískam. Postavil som sa, strhol zo seba veci a šiel som sa do sprchy snažiac sa vyhnať myšlienky na svoju hlúposť z hlavy.
Keď som o hodinu neskôr vchádzal do miestnosti, kde sme mali kurz meditácie, sedeli všetci na svojom mieste. Usadil som sa dopredu rovno vedľa Suigetsa a okamžite som sa sústredil na svoju prácu. Nechcel som sa rozptylovať.
Po hodine si ma zavolal Jiraiyia. Počkali sme, kým sa miestnosť vyprázdni.
,,Sasuke, myslím, že si v meditovaní ďalej ako ostatní a povedal by som, že je čas na to, aby si prešiel na vyšší stupeň. Súhlasíš?“ prikývol som. Dohodol som sa s ním, že mi zajtra vysvetlí všetky potrebné veci a opustil som miestnosť.
Keď som odtiaľ vychádzal, cítil som sa o trochu lepšie. Aspoň v niečom robím pokroky.
V jedálni bolo tak veľa ľudí, až mi z toho prichádzalo zle. Počúvať ich hlúpe rečí, otravný smiech a pozerať na tie vymyté mozgy ma naozaj nebavilo. Sadol som si táckou za stôl a jedol, zatiaľ čo Suigetsu niečo hovoril. Ani som sa nesnažil tváriť, že ho počúvam.
,,Zas ma ignoruješ.“ Rozčúlil sa a treskol po stole. Zdvihol som hlavu jeho smerom.
,,Čo si hovoril?“ spýtal som sa a snažil sa donútiť mozog, aby vnímal jeho slová.
,,Ino Yamanaka dnes odniesli na samotku, lebo jej vraj zasa preplo. Vedel som, že je cvok, inak by jej nerobili lobotómiu, ale myslel som si, že sa aspoň trošku skľudní.“ Pokrčil som nad tým plecami. Vôbec ma nezaujímalo, že ju odniesli na samotku. Absolútne ma netrápilo čo tu ľudia robia a čo nie.
,,Čo myslíš, aké to je premiestňovať sa do niekoho mysle? Vieš, predstav si, že zrazu by si bol v mysli niekoho úplne iného... myslíš, že vieš na čo ten človek myslí? Alebo ako to funguje?“ prstom si poklepal po brade a zahľadel sa na strop, akoby sa skutočne snažil rozmýšľať.
,,Asi to nie je veľmi príjemné, keď práve z toho sa zbláznila. Zrejme to nezvládla. Tak sa ma nepýtaj na blbé otázky. Keď to chceš vedieť, spýtaj sa jej.“ Odložil som hashi a znechutene sa odsunul.
,,Ale no tak, Sasuke. Nerozčuľuj sa.“ Suigetsu stočll pohľad mojim smerom a zazubil sa. Jednou rukou som zdvihol podnos a druhou som mu kývol na znak, aby na mňa nehovoril. Dnes som nemal náladu viesť zbytočné rozhovory.
Odniesol som všetko na svoje miesto a sám sa vybral na kurz sebaovládania. Keď som vošiel dnu, Tsunade už stála dolu. Takže sa stihla vrátiť. Ts...
Sadol som si na vyvýšenú lavičku a znudene sa zadíval pred seba. Po chvíli sa ku mne pridal Suigetsu a každé jedno miesto sa začalo plniť. Naruto sedel len dve rady podo mnou.
Ako zvyčajne som pohľadom prešiel po každom, kto tu bol. Celkom ma prekvapilo, že tu je Sakura. Tú som tu nevidel asi dva týždne. Tenten vedľa nej sa na mňa pozrela a uškrnula sa. Odvrátil som sa a pozrel sa na smer aréna. Tsunade opäť prehovorila ku všetkým aj keď nik ju nepočúval. Toto sme počúvali každý jeden deň.
Prestriedalo sa niekoľko ľudí. Dnes to prešlo ku podivu v kľude. Tsunade sa pozrela do hľadiska a vyzývala pohľadom ostatných, aby sa ozvali, kto chce zísť dolu. Tenten sa postavila a zbehla po schodoch do stredu, keď sa zastavila, zdvihla hlavu a zahľadela sa rovno na mňa.
,,Chcem bojovať so Sasukem.“ Na jej tvári sa objavil pohŕdavý úsmev a okolo to zašušťalo. Vedelo sa, že ja tu nebojujem. Ani ja, ani Naruto. Chceli vedieť, ako zareagujem a pýtali sa jeden druhého, či jej náhodou nepreskočilo.
Postavil som sa a prešiel k zábradliu. Naruto mi okamžite položil ruku na plece, aby ma zadržal.
,,Nemôžeš.“ Zašepkal mi do ucha, ale nevnímal som ho.
,,Sasuke nebude bojovať, Tenten.“ Ozvala sa Tsunade a založila ruky v bok.
,,Prečo by nemohol? Veď je ninja, nie?“ oprskla sa na ňu, ale pri tom sa na ňu ani nepozrela.
,,Alebo máš tak naložené v gatiach?“ skríkla mojim smerom a nahlas sa rozosmiala. Zamračil som sa a striasol Narutovu ruku. Zo mňa si nik nebude robiť srandu. Skôr ako stihol niečo urobiť, preskočil som zábradlie a dopadol na zem. Vystrel som sa do svojej plnej výšky. Tsunade prešla ku mne.
,,Sasuke, nesmieš s ňou bojovať. Náramok ti dolu nedám.“ Zavrčala mi potichu do ucha, aby som to počul iba ja.
,,Nemusíš mi ho dávať dolu.“
Tsunade sa na mňa ešte chvíľu pozerala a asi zvažovala, či to je dobrý nápad.
,,Viem, čo robím.“ zamrmlal som sotva počuteľne.
,,Tenten, tvoje zbrane.“ Hokage jej hodila zvitky. Prešiel som ku stolu, kde boli povykladané shurikeny, kunaie, bomby a ostatné hračky.
,,Zober si základnú výbavu. Budeš to potrebovať.“