Dangerous Existence 13 - Sloboda...

Celé telo som mal napäté od vzrušenia, keď som videl ako sa chveje, ako očakáva koniec. Prsty som ovinul okolo jej útleho krku a cítil, ako jej tep bije, až mi narážal do dlaní a rozvibroval mi každý nerv. Sťažka som prehltol v úplnom očakávaní.
,,Sasuke-kun, teraz...“ zamrzol som keď som začul syčiaci hlas niekde v mojej mysli. Chvíľu som počúval... Strhol som sa v momente, kedy som počul strašnú ranu. Znelo to, akoby niekto vyhodil do vzduchu hlavnú bránu. Celým areálom sa rozoznel hluk, zmučený krik, výbuchy a treskot. Pozrel som sa na Sakuru, ktorá prudko otvorila oči a hrudník sa jej dvíhal neskutočným tempom. Dychčala, akoby prebehla nekonečný úsek. Ešte viac zbledla, ak sa dalo a zelené oči hľadali tie moje. Ruku som z jej hrdla premiestnil na kľučku, stisol som ju, trhol dvermi smerom k sebe a zvuk, ktorý priam trhal ušné bubienky sa ozval v plnej sile. Videl som len šmuhy, ako po chodbe všetci bežali a nevedel som rozoznať jedinú tvár.
,,Čakám ťa vonku.“ Opäť ten hlas. Čaká? To znamená, že... toto všetko sa deje kvôli tomu, aby som sa dostal von z tejto liečebne?
Keď som si uvedomil ten fakt, okamžite som vedel čo mám robiť. Pozrel som sa na Sakuru, ktorá ešte vždy pevne držala moju košeľu v rukách a pozerala sa na mňa s otázkou v očiach. Mlčala, akoby nedokázala nájsť slová. Chytil som jej obe ruky do svojich a vytrhol jej látku mojej košele zo stuhnutých rúk, ktoré mala zovreté v päsť a triasli sa jej.
Len čo som sa od nej oslobodil, otočil som sa k dverám a vybehol von, nechajúc ju za sebou. Nesmiem sa zdržiavať. Musím konať rýchlo. Veľmi rýchlo. Kto vie, koľko času ostáva, než to tu zdržia. Prekročil som akési telo, ktoré sa nachádzalo na zemi, nehľadiac na to, kto to je a zahol som za roh.
Do niekoho som vrazil, až ma to vrátilo pár krokov dozadu.
Hinata mala v očiach šialenosť a kričala na plné hrdlo. Videl som, ako sa na mňa snaží zavesiť v úplnom strachu, ale pohotovo som ju odstrčil nabok a preletel okolo nej, aby som sa dostal konečne na slobodu. Zbehol som niekoľko schodov dolu, kľučkujúc pomedzi všetkých ľudí, ktorí sa náhlili všetkými smermi. Ninjovia vydávali rozkazy a ďalší sa snažili ukľudniť paniku, ktorá tam nastala. Na niečom som sa pošmykol a rukou sa len tak-tak zachytil, než som stihol dopadnúť na zem. Keď som sa pozrel na svoju dlaň, zistil som, že to je hustá červená tekutina.
Okamžite som sa postavil a pokračoval v ceste. Skrčil som sa, keď mi ponad hlavu preletel kus zo steny, ktorú niekto odpálil. Zakryl som si oči rukami, lebo omietka lietala na všetky strany. Dopadajúce čiastočky mi narážali na kožu a nepríjemne to štípalo, ale nevšímal som si to. Rozrazil som dvojkrídlové vstupné dvere, aby som mohol vyjsť von.
Pľúca mi zaplnil štipľavý dym, ktorý sa mi prevŕtaval každým kúskom môjho tela a rozkašľal som sa, neschopný chytiť dych. Odrazu som si nevidel na špičku nosa, pretože hustá čierňava nás zahalila. Takže tu sa vedie skutočný boj proti nepriateľom zvonka. Nevidel som nikde nič, iba som počul ostré narážanie kovu o kov a vreskot. Poslepiačky som sa vrhol na ten smer, kde mala byť brána, ignorujúc pálčivosť, ktorá mi narážala na pokožku z ohňa, ktorý sa šíril po celom obvode múru, ktorý nás obklopoval.
Preskočil som horiace úlomky a ocitol sa na okraji lesa. Vdýchol som ako tak čistý vzduch a zrýchlil tempo. Bežal som stále ďalej, obzerajúc sa či ma neprenasledujú, Vyzeralo to nádejne. V tom som ucítil spaľujúcu bolesť, ktorú vyslal náramok. Postupne sa mi od končekov prstov rozšírila cez ruky, až k ramenám a odtiaľ vystrelila všetkými smermi. Bol som príliš ďaleko od liečebne a on bol nastavený, aby reagoval. Čo ma to ešte aj stopuje, do pekla?! Skácal som sa na zem a celým telom mi triaslo. Bola to tá neznámo známa bolesť, horšia ako tisíc elektrických prúdov. Keď otrasy na chvíľu ustali, ležal som na boku a díval sa pred seba. Z kútika úst mi vytekala slina. Nebol som schopný ani zatvoriť ústa, či prehltnúť. Počul som za sebou zvuk, akoby niekto vychádzal spoza kríku. Nie... už opäť ma dostanú naspäť. Prišli si pre mňa...
,,Je to on?“ ozval sa mi za chrbtom nejaký hlas a dunivé kroky sa ku mne blížili.
,,Áno... Tsunade mu dala ten prekliaty náramok, tak ho to práve zložilo na zem. Pomôž mu na nohy.“ Prikázal akýsi hlas... nie, počkať. To bol presne ten hlas, ktorý som počúval v hlave! Niekto ma chytil za košeľu a prevrátil na chrbát. Odrazu som vyletel do vzduchu a moje nohy tvrdo dopadli na zem. Pohľadom som zablúdil k mužovi pripomínajúceho hada. Nebol som stále schopný slova, či pohybu. Dlhovlasý muž natiahol ruku a začal robiť komplikovanú sériu rôznych pečatí. Trvalo to na porazenie dlho a ja som premýšľal o čo sa snaží. Odrazu som ucítil, ako mi studený kov skĺzol zo zápästia a dopadol na tvrdú zem. V tej sekunde akoby do mňa niekto začal pumpovať chakru, až sa mi z toho zakrútila hlava.
,,Ty...“ zachrčal som pomedzi zuby, nenávidiac sa, že som práve v tejto chvíli tak mimo. Nevedel som sa zorientovať, ale vedel som, že to je presne ten chlap, ktorý mi dal tú prekliatu pečať. Ktorý ma dostal na toto miesto... kvôli nemu zo mňa bolo monštrum.
,,Áno... ja. Už sme sa stretli Sasuke, na chuuninských skúškach. A teraz keď som ťa konečne našiel, rozhodol som sa, že ti pomôžem zvládnuť prekliatu pečať, ktorú som ti dal. Budeš so mnou trénovať a príde deň, kedy zabiješ svojho brata.“ Prehovoril tichým hlasom v ktorom sa odrážalo pobavenie a radosť. Odtiahol som sa od muža, ktorý ma po celý čas podopieral a nespúšťal oči z Orochimara.
,,A ty si myslíš, že ti to uverím? Ako sa dá zvládnuť tá odporná vec?!“ vyštekol som sprudka a jednou rukou sa oprel o strom, zatiaľ čo druhou som si utrel ústa.
,,Ja mám prekliatu pečať, ktorú máš aj ty. A keď som ju ja dokázal ovládnuť, tak ty s tým nebudeš mať vôbec problém.“ Obzrel som sa na muža, ktorý stál na mieste a až teraz si uvedomil, že má dva metre a oranžové vlasy. Len čo to dopovedal, pretransformoval sa do druhej podoby. Žiadne besnenie, žiaden strach z uvoľnenia tej veci. Díval som sa na neho a premýšľal len sekundu.
,,Čo za to chceš?“ otočil som sa na Orochimara a vypálil na neho otázku. Usmial sa, takým odporným úsmevom, ale odignoroval som ho.
,,Dohodneme sa neskôr. Teraz by si mal ísť napred. Moje skutočné telo sa nachádza v úkryte, kam ťa neskôr Juugo dovedie, ale teraz by sme ich mohli zdržať, pretože zistili, že nie si v liečebni.“ Pozrel som sa smerom, odkiaľ sa ozval výbuch a niečo preletelo vzduchom. Čierna clona dymu sa dvíhala k purpurovej oblohe.
,,Choď na sever, vyhľadám ťa a odvediem za ním.“ Zvolal Juugo, otáčajúc sa smerom k cvokárni po boku klona Orochimara a vzápätí zmizli medzi stromami. Nečakal som ani chvíľu. Zhlboka sa nadýchol a spravil zopár krokov, aby som si bol istý, že sa nezatackám. Sila, ktorá mi prúdila žilami ma úplne nabudila a posilnila a tak som vyskočil na najbližší konár stromu a vydal sa smerom na sever, tak ako mi kázal Juugo.
Čím ďalej som bol od liečebne, kde očividne bojovali o holý život, tým viac som sa cítil slobodnejší. Absolútne vôbec mi na nikom z nich nezáležalo, chcel som len jedinú vec a teraz sa k nej blížim a mal som ju na dosah, ako nikdy pred tým. Každou sekundou som cítil, ako sa mi chakra valí žilami a konečne som sa cítil dobre. Silný, odpočinutý, konečne som ju mohol používať. Bežal som takto už polhodinu. Vedel som to, pretože taký bol čas, kedy sa mi úplne obnovila.
Do mysli sa mi niečo vkradlo. Chvíľu som sa snažil rozoznať ten opar, než mi došlo, že to je Narutova chakra. Do pekla, ušiel im. Ako to je možné? Zrýchlil som, ale on tiež. Zoskočil som na zem a vbehol medzi stromy. Po ľavej strane som mal obrovskú skalu a predo mnou sa objavila húština. Zastal som a obzrel sa práve vo chvíli, kedy sa objavila jeho žltá hlava a on doskočil na zem oproti mne a narovnal sa. Modré oči mal kľudné, ale zároveň plné smútku.
,,Čo si to urobil?“ ozval sa potichu a díval sa na mňa tak sklesnuto, až mi z toho samému bolo zle. Akoby sa snažil vo mne prebudiť emócie, akoby chcel, aby som začal ľutovať.
,,Čo tu zasa chceš?“ spýtal som sa ho a prižmúril oči v ktorých sa mi objavil Sharingan. Tsunade mu dala dolu náramok, len aby ma priviedol späť. Aj keď sama dobre vie, že je nebezpečné vypustiť ho von. No... zúfalé situácie si vyžadujú zúfalé kroky.
,,Prišiel som pre teba... musíš sa vrátiť.“ Vyhlásil neoblomne a ruku zaťal v päsť.
,,Ak sa hneď teraz neotočíš a nevrátiš sa, Naruto, tak ťa zabijem.“ Zasyčal som pomedzi pery s vedomím, že to urobím. Už nikdy sa nenechám zatvoriť. NIKDY! Vyzliekol som si košeľu a stál pripravený kedykoľvek zaútočiť.
,,Už som ťa priviedol naspäť. Urobím to znovu.“ Odhodlane zdvihol bradu do výšky a ja som sa musel zasmiať.
,,Mal by si radšej ísť pomáhať tým, ktorí to potrebujú, inak z toho budú jatky.“ Odvrkol som si a sprudka sa nadýchol, keď som ucítil opäť pulzovať prekliatu pečať. Snažil som sa ju potlačiť silou vôle a trochu sa mi rozostrilo pred očami.
,,Robia to kvôli tebe?“ spýtal sa a jeho modré oči sa zúžili. Ešte stále dúfal, že som len využil to, že zaútočil niekto na liečebňu. Mlčal som, ale neubránil som sa posmešnému smiechu.
,,Ako dlho si to plánoval?“ skríkol, až sa jeho hlas odrážal od kamennej steny a všetky vtáky v dosahu vzlietli z korún zelených stromov.
,,Nie som ti nič, aby som ti musel odpovedať.“ Vyprskol som znechutene a ruka mi automaticky vystrelila na bok a ľadovou dlaňou som si prekryl boľavé miesto. Jeho oči odrazu nabrali červený nádych a zareval mojim smerom. Odskočil som z jeho dosahu, keď sa po mne zahnal. Vždy sa tak ľahko nechá vyprovokovať. Vždy sa nevie ovládnuť. Tieto stavy som veľmi dobre poznal.
,,Naruto, vravel som ti, že sa máš otočiť, kým je čas. Teraz sa už nezachrániš.“ Zašepkal som od námahy, ako som sa snažil udržať tú silu na uzde a vzápätí ju konečne celú nechal, aby ma pohltila. Cítil som, ako sa mi predĺžili vlasy aj nechty. Z lopatiek mi vyrástli krídla a pokožka dostala tmavší odtieň.
Zadíval som sa na svoje ruky a pousmial sa. Hmmm... dnes bude vo vzduchu cítiť krv.
Spravil som pečate a v ľavej ruke sa mi objavilo chidori. Ten zvuk, ktorý vydávalo znel pre moje uši ako tá najkrajšia hudba. Tak dlho som túto techniku nepoužil. Zadíval som sa na Naruta, ktorého obaľovala červená chakra.
Bol na všetkých štyroch a trhané pohyby mi prezrádzali, že vetrí, čo sa deje v jeho okolí. Už nad ním vyhrala zvieracia stránka. Riadi sa len pudovo. Skutočný Naruto je stratený.
Dnes potečie krv prúdom... mal som chuť zabíjať. Chcel som rozdriapať tú telesnú schránku, vytrhať mu orgány z tela, držať bijúce srdce a pozerať sa, ako končí svoju púť. Zreničky sa mi triasli a v ústach sa mi zbierali sliny. Chcel som pocítiť chuť smrti na jazyku.