Hidanovo znovuzrodenie II. - Záchranca

„Tak si na mňa predsa nezabudla!“ uškŕňal sa Hidan.
„Ako by som mohla zabudnúť na odťatú, živú hlavu.“ Zasmialo sa dievča, keď si spomenulo, ako sa ešte pred pár dňami dívala do zakrvavených očí bezvládnej mŕtvoly, z ktorej zostala len hlava a ktorá na ňu bezdôvodne kričala.

Pred pár týždňami

„Uáááááááááááááááááááááá!!!“ reval hlas vychádzajúci spod zeme. Rozrýpaná zem zahrňovala aj odvalenú kopu zeminy a veľkých kameňov, čo tvorili hrob. Ku zdroju hlasných výkrikov sa teda dostalo svetlo. „Ku*va!!!“ znovu sa ozval Hidan.
Nie je to tak dávno, čo nad ním zneli ohlušujúce výbuchy a zem sa otriasala až do neznámych diaľok. Nevedomosť o celej situácii ho ešte viac hnevala a neustále mu pripomínala jeho stav. Znovu ho teraz zachvátil prudký výbuch zlosti. V poslednej dobe ho premáhal dosť často. Avšak jeden pohľad naň stačí a nikto mu to nebude zazlievať.
„Kde je ten s*áč? Zabijem ho! Zabijem ho!“ spomínal na mladého shinobiho. Jasne sa mu vybavovala tvár, ktorej majiteľ ho sem pochoval kvôli pomste za smrť svojho majstra. „Preklínam jeho aj celú tú jeho za*anú partiu!“ čertil sa. To bolo asi jediné, čo mohol – uľaviť si krikom. Teraz, keď naň vykúkalo slnko a široký tunel v zemi odhaľoval zaživa pochovanú hlavu, bol jeho rev počuteľný zďaleka a to vedomie ho aspoň trochu uspokojovalo.
Na chvíľu zmĺkol a započúval sa, ako keby čakal, že ho niekto začuje. Odpovedali mu len spievajúce vtáky, lístie šumiace vo vetre, cupot drobných hlodavcov i neďaleko prechádzajúcej vysokej zvery, zavíjajúci vietor, prefukujúci okolo kmeňov husto vysadených stromov a žblnkot neďalekej rieky. Jeho jačanie nič nezmenilo. Slnko svietilo rovnako, mraky plávali rovnako pomaly na modrom nebi, ľudoprázdno ako vždy, ani známka možnej pomoci.
To Hidana ešte viac nahnevalo. „Uáááááá!“ znovu sa pustil do každodenného týrania hlasiviek. „Zabijem ho! Zabijem a rozštvrtím! Pre teba, Jashin-sama! Zabijem-!!!“

„Koho zabiješ?“ Hidan úplne zmĺkol. Počul dobre?
Výhľad na nebo mu zatienila postava. Proti slnečným lúčom sa zdala byť tmavá a boli vidieť len jej obrysy, no po chvíli sa dali rozoznať aj črty tváre.
Dievča. Šedé vlasy, rovnaké, aké mal on a karmínovo červené oči, rovnaké, aké mal on. Len o niečo bledšia tvár a milší dojem.
Hidan sa zarazil. Prekvapenie však po chvíli vystriedala radosť. Konečne boli vypočuté jeho prosby, modlitby a žalospev – nadávky a krik. Dievčina mohla mať tak osemnásť až dvadsať. Po dlhšom nemom úžase a spokojnosti sa Hidan spamätal a začal so ženou komunikovať:
„Hej, ty!“ zvolal na ňu. „Uhni! Kazíš mi výhľad.“ Bolo prvé, čo povedal. Stále zostávalo otázne, či mu táto žena vôbec pomôže. A ak áno, ako? Navyše ho uspokojoval len pocit, že ho niekto počul a jeho krik tak nebol zbytočný. Po spoločnosti nijak veľmi netúžil. Iba ak by na nej mohol urobiť svoj rituál.

Žena sa pozrela hore. Len modré nebo. „Rád sleduješ mraky?“ spýtala sa.
„A ty rada otravuješ bezvládne obete vandalizmu? Uhni, do čerta!“ zamračil sa.
Neodpovedala ani len nepatrným pohybom. Len ho skúmala pohľadom. Nad niečím premýšľala - sprvu si myslela, že Hidanov zvyšok je zahrabaný pod zemou. Netušila ale, že je oddelený od jeho hlavy. Len pred chvíľou si všimla krvavý krk bez tela. To ju zaujalo. „Hm...“ zamýšľala sa. Hidan čakal na reakciu.
„Čo máš s krkom?“ spýtala sa a zdvihla obočie. Povedala to s takým pokojom, ako keby to bola pre ňu bežná vec.
„No vieš,... amputovali mi zvyšok tela, aby sa mi infekcia nedostala až do mozgu-... Jasné, že mi odťali hlavu, čo nevidíš?!“ zvrieskol na ňu.
Dievča sa trochu zľaklo, no potom sa pousmialo a tlmene zasmialo.
„Čo je?“ spýtal sa Hidan.
„Divne reaguješ.“ Stručne vysvetlila žena, čo ju na Hidanovi tak udivuje.
„To hovoríš ty mne?“ nemohol uveriť, že s ňou pohľad naň nič nerobí. Bol zvyknutý, že sa ho ľudia báli, hlavne keď bol v podobnom stave, ako teraz, napríklad prebodnutý katanou. Ale toto... Najviac ho ale štval jej pokoj a úplná vyrovnanosť, letargia a neutrálny, skúmavý, bezkonfliktný pohľad. Fakt takýchto ľudí nemusel.
„Fajn. Tak už môžeš ísť.“ Nechal to radšej tak a odháňal ženu preč.
„Nemôžem. Stále si mi neodpovedal na otázku: Koho zabiješ?“ žena si sadla, ako na dlhú diskusiu a snažil sa nájsť si vyhovujúcu polohu. „Koho chceš zabiť?“
„Momentálne teba!“ chladne odvrkol Hidan.
„Chi-chi. Myslím, že sa ti predsa len tá tvoja infekcia dostala do hlavy. Ako si sa sem dostal?“ pýtala sa.
„Už som povedal – som obeť nekontrolovateľne stúpajúceho vandalizmu v Konohe.“
„Hmmm.“ dievča naklonilo hlavu. „A chceš pomôcť?“ ponúkla Hidanovi vyslobodenie z pasce.
Hidan sa zasmial. „Ts! Ako mi ty chceš pomôcť?“ prezrel si ju. Nenosila čelenku, ani žiadne zbrane. Vôbec nepripomínala niekoho, kto by aspoň trochu pracoval s chakrou. „Veď nie si ani ninja. Okrem toho, tie zasypané kusy tela mi už nikto nevráti.“
„Ja možno nie, ale poznám niekoho, kto by to vedel.“ Informovala.
„Vážne?“ pochyboval Hidan.
„Áno! A nemusíš pre to ani len prstom pohnúť. Ja ťa k nemu rada privediem.“ Prikývla a z doteraz neutrálneho výrazu vyčarovala mierny úsmev.
Hidan bol ticho. Nevedel, či si nový známi nevymýšľa. Môže obyčajná žena len tak pomôcť kriminálnikovi triedy S? Vie, že je zločinec? A existuje vôbec osoba, ktorá by niečo, ako to, čo opisuje, dokázala? Nie je to len ďalšia pasca? – krátku chvíľu premýšľal. Uvažovanie o okolnostiach však nemal vo zvyku a tak sa rozhodol jej veriť.
„Ak mi neveríš,“ mykla žena plecami,„nepomôžem ti. Hni si tu až do skonania sveta.“ Povedala, keď hlava chvíľu mlčal.
„Nie, nie, nie! Naozaj by si mi mohla pomôcť, ak v tom nebude háčik.“
„Nebude.“ Sľúbila.
„Super!“ potešil sa Hidan. Uškrnul sa nad tým, že ho niekto zachráni a bezplatne. Možno. Už si predstavoval, ako mučí toho haj*la, čo mu toto spravil. Kakuzu je pravdepodobne už tuhý. Alebo sa tej lemre len nechcelo zachraňovať ho. Každopádne, už má svojho záchrancu, ktorého možno ani nevyužije, za láskavosť, na obetný rituál, ktorý potrebuje čo najrýchlejšie vykonať.
„Tak zatiaľ sa maj. Musím ešte niečo súrne vybaviť, kým vyrazím na takú dlhú cestu.“ Postavila sa žena a oprášila sa.
„Čože?!“ vyštekol Hidan.
„Počul si: musím ešte niečo súrne spraviť, kým vyrazím na takú náročnú cestu. Zatiaľ sa tu maj!“ Zopakovala.
„Ale, ale, ale-“
„Neboj sa! Vrátim sa. Prisahám!“ Presvedčivo sa usmiala, prehodila si sivé, lesklé vlasy cez plece a chcela vyraziť späť, odkiaľ prišla.
„Vrátiš sa?! To nemyslíš vážne, ty kra*a! Myslím, že ešte pred chvíľou si mi nútila svoju pomoc a teraz toto? Dávaš mi tu nádeje a potom niekam len tak odcupitáš? To tu mám dokedy takto hniť? Hej! Počuješ?! Čo mám robiť?!“ jačal za ňou.
„To čo máš rád.“ Červeno-oká dievka sa naklonila nad tunelom a než zutekala, krátko navrhla: „Pozoruj mraky.“

Dnes

Sivovlasej žene sa podarilo Hidana prepašovať vo vreci do veľkej ubytovne v centre mestečka, v ktorej sa zabývala. Hidan pre jeden krát na chvíľu zatvoril ústa a neopovážil sa ani len pípnuť, ani keď to s ním vo vreci začalo hádzať zo strany na stranu, ako náhle zrýchlila krok. Keď žena vrazila do ubytovne, okamžite za sebou zamkla dvere, aby nedošlo k nečakaným návštevám. Vytiahla Hidana z vrecka. Umyla ho, ošetrila a položila ho na nízky stôl. Začala ho na ňom otáčať, skúmať ho a prezerať si všetky menšie povrchové zranenia, ako škrabance a modriny.

„He-hej! Čo to robíš?“ konečne prehovorila hlava. Žena neodpovedala, len si ďalej zamyslene Hidana prezerala.
„Prestaň na mňa tak civieť! Nepočuješ? Pre-“
„Hm... myslím, že toto nebude trvať dlho.“ Skočila mu do reči a nad niečím hútala. „Nemáš žiadne vážnejšie zranenia.“ Nahlas uvažovala.
„Čože nemám?! Odťali mi palicu, čo nevidíš? Alebo si zo mňa robíš žarty?“ pripomenul jej jeho malý problém.
„Och! To som nemyslela.“ Rozpačito pokrútila hlavou a rukami mu zmätkovala pred tvárou, aby upokojila náladovú osobnosť nového známeho.
„Ha?“ nechápal Hidan. Ešte viac sa čudoval, keď mu žena bez vysvetlenia položila ruku na vlasy, zatvorila oči a upadla do stavu najhlbšieho sústredenia.
Čo mohol Hidan robiť? Nechal svojho záchrancu robiť si svoje. Čo horšie sa mu mohlo stať.
„Čo to stváraš?“ neudržal otázku, čo ho svrbela na jazyku. „ Haló!“ volal na ňu, keď stále prebývala v tej „meditácii“ bez pohybu, ako socha.

Naraz pocítil nával energie. Upokojujúcej a liečivej energie. Silné, jemné a chlácholivé teplo naplnilo jeho cievy. Uľavovalo mu to od bolesti a domnieval sa, že jeho rany sa začali, okrem krku, samozrejme, hojiť. Tá intenzita predstavovala nie len energiu, alebo teplo. Bola to aj súčasť jej samotnej, čo vstupovala do jeho búrlivej mysle a potenciálu a zmývala všetku bolesť, traumu, akékoľvek utrpenie. Schladzovala jeho hnev a rozpaľovala zabudnutú harmóniu. Snažila sa usporiadať ten chaos, ktorý bol vlastne podstatou Hidana, no darilo sa jej to veľmi pomaly a s veľkou námahou a preto sa radšej strnulo prestala snažiť uviesť jeho osobnosť do súladu. Aj tak také niečo nemala v pláne, konala inštinktívne. Svetlo a temnota, dobro a zlo, sa predsa neustále priťahovali. Niečo jej v očiste bránilo a nechcela sa tým nechať pohltiť. Navyše, niečo veľmi temné a lačné po krvi, čo predstavovalo veľkú časť z jeho ducha, ju mohlo nakaziť. Radšej sa teda sústredila na očistu povrchu, ktorú pôvodne plánovala. Hidanova predtucha bola správna. Jeho rany sa začali hojiť. Ruka dievčaťa horela purpurovou žiarou. Veľmi to pripomínalo ninjutsu lekárskych ninjov.

„Už je ti lepšie?“ spýtalo sa dievča, keď skončilo. Tvár prestala Hidanovi horieť upokojujúcou energiou. Rany boli preč a necítil žiadnu bolesť. Ani na krk si nemohol sťažovať, i keď stále nemal telo.
Hidan zažmurkal a očami behal po priestore, snažiac sa dovidieť na seba a obzrieť si rany.
„Čo to bolo?“
„To bolo moje špeciálne jutsu. Hojí rany a potláča bolesť.“ Žmurkla na neho, vyplazila šibalsky jazyk a vztýčila jeden prst k plafónu.
„Čože? Myslel som, že si len obyčajný dedinčan. Si lekársky ninja?“
„Nie tak celkom.“ Poškrabala sa žena nervózne po hlave.
„No, to je jedno! Radšej mi vysvetli, ako mi chceš pomôcť.“ Netrpezlivo vyzvedal.
„To jutsu, ktoré som teraz použila.“ Začala.
„Čo s ním? Mi nehovor, že s ním dokážeš napraviť toto!“ pohybom očí ukázal na seba.
„Ale áno, dokážem.“ Rozžiarene prikývla nadšená tým, ako jej neverí. Tak trochu jej to dokazovalo, aké výnimočné má schopnosti.
„Tak to teda nie! Nie je možné, aby nejaké jutsu vyčarovalo niečo, čo už neexistuje. Aby si niečo len tak vytvorila bez akýchkoľvek základných prvkov. Si snáď boh? Alebo si nejaký šarlatánsky biológ, ako ten ch*j Orochimaru.“ Zasmial sa.
„Nie, nie som, ale toto by som zvládla.“ Presviedčala ho.
„No, ak vravíš, že to zvládneš... Ukáž sa! Do toho!“ pobádal ju.
„Vieš,... ono to nie je také jednoduché... to by som... to by som musela... myslím že-že... ja-... asi... ja-ja...“ jachtala a nevedela, čo povedať. Chvíľu váhala, ako mu to vysvetliť. Nechcela mu prezradiť svoje malé tajomstvo.
„Čo? Nezvládneš to?“ spýtal sa jej, ako malého dieťaťa. „Vravel som – je to nemožnééé.“ Zachmúril sa šťastný, no zároveň aj nahnevaný, že má pravdu. „Mal som zostať v tej smradľavej kobke.“
„Nie, nie, nie! Jasné, že to zvládnem! Teda... ja nie, a-ale poznám niekoho, kto by mohol. Museli by sme však cestovať.“ svitla jej výhovorka a priznala skutočnosť, že aj tak by museli dlho cestovať.
„Kam?“
„Ďaleko.“ bolo jediné, čo povedala.
„A za kým?“
„Za... jedným rodinným známym.“ Odvetila.
Hidan chvíľu mlčal. Potom si z jeho pochodu myšlienok vymanil len jednu logickú otázku, čo mu nedala. „A čo odo mňa budeš chcieť?“
„Už som ti povedala, že nič od teba nechcem. A na nič ti už ďalej neodpoviem. Okolnosti nie sú dôležité. Hlavné je,“ pozrela sa za seba, „že budeš znovu môcť... zabíjať, alebo čo to vlastne robíš.“
Hidan sa pozrel na miesto, kam aj žena. O stenu bola vedľa okna opretá zbraň. Trojčepeľová kosa červenej farby. Jeho stará zbraň. Bola v dokonalom stave.
„Odkiaľ-“ nestačil dopovedať a dievča mu hneď odpovedalo:
„Kúpila som ju od vykrádačov, čo ťa našli.“ Objasnila. „Aj toto.“ Rozžiarila sa, ako keby si na niečo spomenula.
Odbehla do druhej izby. Niečo chvíľu hľadala.

Keď sa vrátila, čosi držala v ruke. Pristúpila späť k Hidanovi, pričupla si k nemu a ukázala mu čelenku. Ninja čelenku s preškrtnutým znakom. Tú jeho. Na ruke jej ešte visela aj retiazka s príveskom v tvare kruhu s pravidelným trojuholníkom v ňom. Znak, ktorý kreslí na zem krvou, pri obetných rituáloch.
„Hm... vďaka.“ Zamrmlal. „To si si dala tú námahu a zháňala tie haraburdy?“
„Hm.“ Prikývla žena.
„Dobre. Hej, počúvaj! Nemusíš pre mňa robiť nič, čo nezahrňuje moju záchranu, dobre? Len mi pomôž získať telo. Nič viac od teba nechcem.“ Objasnil jej. To, že pre neho robí len tak služby a láskavosti sa mu zdalo podozrivé, no viac než to nepríjemné.
„Hm.“ Znovu prikývla, vstala a vybrala sa k oknu. „Zajtra skoro ráno vyrazíme. Zatiaľ si odpočiň.“
„Načo?“ očami sa obzeral, aby dievča nestratil z očí. „Odpočívať môžem až v hrobe. A keďže som z neho práve vystúpil, som úplne fit."

Žena zatiahla tenké závesy. Ale predtým sa ešte chvíľu zahľadela do diaľky na okolitú krajinu. Bola takmer tma. Za oknami svietila nočná obloha. Len tenký pás krvavého obzoru zanechal posledný dôkaz, že sa ešte pred chvíľou po nebi plavilo ohnivé slnko. Bol jediným zdrojom svetla, spolu s hviezdami. Tie viseli najjasnejšie na východe po boku vychádzajúceho mesiaca, kde už bola čierno-čierna temnota. Tam niekde osvetľovali malé hviezdy cestu, po ktorej sa zajtra vydajú. Všetky stánky boli už zbalené a ľudia sa zberali domov. Rodičia náhlili svoje deti, postupne sa zažínali svetlá v oknách a zaťahovali závesy. Už aj dievča s očami farby dnešného zora, bolo unavené. Malo by sa vybrať do postele.
„Ale ak si ja neodpočiniem, do hrobu sa čoskoro dostanem.“ Zívla a spomenula si, ako vytrvalo a vyčerpávajúco hľadala Hidana po tom, čo zmizol z lesa a ako sa dozvedela o vykrádačoch.
Nemala nejaký konkrétny dôvod, prečo ho ísť hľadať. Proste to tak cítila, že by mu mala pomôcť. Sama nevedela, prečo. Ale nebolo jej celkom od veci, že chce znovu nájsť starého takmer známeho. Spoločnosť niekoho, koho už predtým stretla sa jej zdala príjemná, hlavne, keď je na úteku. Ona si totiž na Hidana spomínala aj inak a v inom čase, aj keď len na krátky moment. Už ho stretla dávnejšie. V detstve mu pomohla, podobne ako teraz, dostať sa z vandalizmu v meste, kde pravdepodobne vyrastal aj on, aj ona. Škoda, že si na ňu on nepamätal. „Myslím, že pre teba teraz nebude ťažké zaspať, ale ak by niečo, môžem pritvrdiť na svoje gen-“ zatiahla závesy a obzrela sa.
Hidan už dávno driemal, vďaka genjutsu, ktoré naň, súčasne s liečením, použila.
Vzdychla si. „Dobrú noc... Hidan-kun.“ Usmiala sa a zhasla svetlá.