Môj život s ním...

Sedela som na svojej posteli v izbe v úkryte. Po dlhej dobe som sa cítila odpočinutá a tak som len civela do steny a pozorovala ornamenty.
Z blúdivých myšlienok ma vyrušilo vŕzganie otvárajúcich sa dverí. Dopadol na mňa lúč svetla z chodby a tak som sa chtiac, nechtiac musela otočiť na prichádzajúceho.
,,Nelly, máš sa obliecť a dostaviť sa von.“ Zableskli sa jeho okuliare popri tom, ako strčil hlavu dnu.
,,Načo? Orochimaru-sama povedal, že tréning sa už skončil.“ Celkom ma to vykoľajilo, pretože už týždeň som nemala čo robiť. Vravel, že si mám odpočinúť, pretože som absolvovala niekoľkomesačný tvrdý tréning.
,,Keď prídeš hore, zistíš o čo ide.“ A s týmito slovami opäť zatvoril dvere a odišiel. Vzdychla som si a postavila sa z postele. V izbe som mala len jednu skriňu, posteľ a písací stôl... ale čo viac mi je treba, že?
Vytiahla som si oblečenie a vyzliekla si dlhé tričko v ktorom som spávala. Navliekla som na seba spodné prádlo a potom červené dlhšie tričko na ramienka, čierne kraťase a topánky rovnakej farby, ktoré mi siahali až po kolená. Pripevnila som si na nohu kapsu so shurikenmi a kunaimi.
Hnedé vlasy do pol chrbta som si stiahla do gumičky a s ďalším povzdychom som sa vybrala cez všetky tie katakombi von. Len cesta pred úkryt mi trvala asi desať minút. Určite meškám. Na konci chodby som si všimla biele svetlo a tak som trochu pridala do kroku.
Keď som vyšla von, musela som si zakryť oči, pretože ostré letné slnko ma takmer oslepilo.
,,Prepáčte, že meškám.“ Ospravedlnila som sa, keď som dorazila k dvom postavám, ktoré ma už čakali.
Orochimaru sa len úlisne usmial a Sasuke, ktorý celý čas sedel na kameni a pozoroval nejaký určitý bod sa ani neobťažoval zdvihnúť hlavu a pozrieť sa na mňa. Ako obvykle.
,,Tak? Prečo sme tu? Vraveli ste, že tréning medzi mnou a Sasukem končí. A teraz sa tu opäť stretávame?“ mierne som nadvihla obočie, pretože som si myslela, že vyrazia spolu na nejakú cestu.
,,Trénovali ste spolu tvrdo. Vypracovali ste sa a poznáte sa po bojovej stránke. A dnes ste obaja tu, aby ste bojovali až kým jeden z vás nepadne. Tým myslím, nezomrie.“ Jazykom si prešiel po perách a mňa až striaslo. Iste, mohla som si myslieť. Orochimaru nás donútil spolupracovať a teraz keď obaja poznáme svoje slabiny a aj silné stránky, tak sme vyrovnaný súperi. Chce vedieť, ktorý z nás prežije, alebo lepšie povedané, určite sa chce v Sasukem osvedčiť, že je to to pravé telo pre neho. Stisla som pery. Vedela som, že Sasuke pre svoju pomstu nebude mať problém zabiť ma jediným mihnutím oka.
,,Orochimaru,“ Z miesta kde sedel sa ozval jeho tlmený hlas. Jeho čierne oči šibli smerom k nášmu senseiovi. Naskočili mi zimomriavky. Takto som reagovala každý krát, keď som bola v jeho blízkosti. Strávili sme spolu kopec času a ja som sa aj napriek tomu, že som proti tomu bojovala zahľadela do jeho osobnosti. Bol taký chladný... taký ľahostajný! Vyzeral, akoby nemal žiadne emócie a tváril sa vždy rovnako. Bol ako kamenná socha, ale aj napriek tomu som pri pohľade na neho horela túžbou. O to ťažšie to bolo, keď sme spolu trénovali a on bol vždy do pol pása nahý a ja som bola večne rozptyľovaná jeho svalnatým telom, ktoré sa napínalo každým pohybom. Po čase som si na to už zvykla, ale ešte sa mi nestalo, že by som nevychádzala z údivu pri pohľade na neho.
,,Sasuke-kun, teraz si skutočne otestuješ svoje schopnosti.“ Orochimaru sa v tom dokonalo vyžíval a ja som rýchlo pochopila, že som skončila na plnej čiare. Trénoval si ma a teraz ma použije ako prasa na jatky. A zabije ma Uchiha. Krásne... čo viac si môžem priať, ako zomrieť rukou niekoho s kým som trávila viac času než s hocikým iným a vytvorila som si k nemu puto? Zomrieť rukou niekoho, koho potajme milujem je naozaj skvelé.
Žalúdok mi skrúcalo a začínala som pociťovať strach. Zabije ma rýchlo? Bude mať aký taký súcit a pokúsi sa mi to uľahčiť? Alebo sa so mnou bude hrať a ja budem prosiť, aby mi vyrval srdce?
Sasuke sa postavil bleskovou rýchlosťou a v očiach sa mu zablysol Sharingan. Automaticky som sa začala brániť a vedela som, že najskôr na mňa pôjde s katanou a tak som vytiahla kunai. Odrazu zmizol zo svojho miesta, ale stihla som bleskurýchle zareagovať.
Lesom sa ozval zvuk rinčiaceho železa. Dávala som si pozor, aby som mu nehľadela do očí. Krok dozadu, výpad. Hod shurikenom. Teraz! Ladným pohybom sa mu vyhol. Zvrtla som sa a vyskočila na strom. Vetvička podo mnou zapraskala. Sakra! Pocítila som, ako padám vzduchom, ale na zem som dopadla ladne ako mačka s jednou nohou vystretou. Kde je? Nikde som ho nevidela. Hráme sa na skovku? Očami som si premeriavala voľný priestor pred sebou, ale nevidela som ho. Musím bojovať či chcem, alebo nie. Buď zabijem, alebo budem zabitá. Ale chcem skončiť jeho život? Nikdy sme spolu síce veľa nehovorili, ale myslím, že práve tým mlčaním sa medzi nami niečo utvorilo. Alebo som až príliš naivná. On nehľadí na iných.
Šuchnutie za stromom, záblesk hodeného kunaia, ostrá čepeľ katany kúsok od môjho brucha. Úskok! Sasukeho bledá tvár sa ocitla tesne predo mnou a pery sa vytvarovali do krivého úsmevu.
V tej rýchlosti som sa mu zahľadela do očí. Fatálna chyba... zmizol a než som stihla žmurknúť, ucítila som ostrú čepeľ, ako prerazila moje brucho. Nával krvi mi zahmlil mozog, ucítila som len to, že padám k zemi.
Šum... tak oslobodzujúci a hlasný. Cítila som vlhkosť. Prudko som sa nadýchla v šoku, že cítim chladnú zem pod sebou. Rýchlo som sa posadila a prehmatala si brucho. Nič... žiaden obväz, žiadna rana, žiadna bolesť.
Zdvihla som hlavu a porozhliadla som sa. Kde to do čerta som? Som mŕtva?
Všade bola tma a keď som sa pozrela k jedinému zdroju svetla, všimla som si vodu, ktorá tiekla cez otvor. Bola som ukrytá v jaskyni za vodopádom.
Ale... čo tu robím? Asi som naozaj mŕtva. Záblesk svetla podráždil moje oči a od ľaku som až nadskočila. Zrazu mi telo zalialo teplo, ktoré vychádzalo z ohňa, ktorý niekto zapálil. Vyjavene som vypleštila oči. Sasuke. Práve prikladal drevo a ani sa na mňa nepozrel. Áno, som mŕtva. Je to jednoznačné. Ale nechápem čo tu robí, ani či som v pekle. Nebo to nemôže byť, lebo tam nepatrím po toľkých mŕtvych. Ale peklo so Sasukem? To je raj!
,,Čo sa deje?“ môj hlas bol slabý a v útrobách jaskyne sa strácal, no on ma očividne počul.
,,Orochimaru je mŕtvy.“ Nemohla som uveriť tomu čo povedal. To je hlúposť.
,,Ale... a ja?“
,,Cítiš sa mŕtva?“ tentoraz sa na mňa obrátil a nadvihol obočie. Asi si myslel, že mi preskočilo. A mne asi tiež.
,,Prečo si ma nezabil?“ bola som taká zmätená!
,,Neviem.“ Odvrátil sa odo mňa a zahľadel sa do plameňov.
,,Mohol si si vyskúšať svoju silu.“
,,Vyskúšal som si ju. Uväznil som ťa v genjutsu a zabil som Orochimara.“
,,A čo teraz?“
,,Pôjdem zabiť svojho brata.“
,,A čo ja? P-počkaj, nemôžeš ma nechať samú!“ dostala som strach, budem sama... čo so mnou bude? Pozrel sa na mňa a chvíľu bol ticho. Srdce mi zatiaľ tĺklo až niekde v krku.
,,Budeš mi na obtiaž.“
,,S mojimi schopnosťami ti akurát tak pomôžem!“ obraňovala som sa a zvyšovala som hlas, pretože ma začínala ovládať panika. Čo budem sama robiť? Kam pôjdem? Som nukenin, nemôžem len tak prísť do nejakej dediny a tváriť sa, že je všetko v poriadku!
Videla som, že nad tým premýšľa, pretože stiahol obočie. Odmietavo odklonil hlavu a stisol pery.
,,Ešte nad tým pouvažujem.“ Ozval sa po chvíli. Trochu som sa uvoľnila. Aspoň o tom pouvažuje. Možno sa rozhodne, že ma nenechá len tak.
Rozhodla som sa, že ho nebudem dráždiť a tak som ticho sedela s rukami ovinutými okolo kolien. Po chvíľke mi posunul rybu, ktorú asi chytil a upiekol. Skôr som sa s ňou len hrala, než jedla. Mlčala som. Nechám neho, nech prehovorí prvý. Nebudem ho dráždiť a dávať mu zámienky. Nakoniec, nikdy sme spolu príliš veľa nehovorili.
Nastal večer a už som sa cítila vyčerpaná. Schúlila som sa do klbka a ľahla si. Hoci bola zem studená, oheň, ktorý Sasuke starostlivo udržiaval ma zahrieval, takže mi vôbec nebolo zima.
Prudko som otvorila oči a chvíľu mi trvalo, než som sa spamätala, kde som. Ten sen... Orochimaru, vysmievajúci sa mi do očí. Ľudia, odmietajúci sa na mňa pozrieť. Sasuke s katanou od mojej krvi.
Porozhliadla som sa. Oheň slabo plápolal a Sasuke nikde nebol. V tom som počula známy zvuk, znelo to ako štebotanie vtákov. Tisícich.
Vstala som a pomalým krokom som sa dostala až ku vchodu, ktorý zakrýval krásny závoj perleťovej vody odrážajúci modré blesky z Chidori. Prešla som na skalu, ale držala som sa pri kraji. Vonku bola tma, len Sasukeho Chidori osvetľovalo všetko navôkol. Zahľadela som sa dolu. Sasuke stál na vode do pol pása nahý a dopadajúce kvapky na neho prskali. Bol celý premočený a očividne riadne udýchaný. Skúšal zdokonaliť techniku, na ktorej úmorne pracuje už mesiac.
Zasekol sa mi dych pri pohľade na neho, ale snažila som sa ignorovať svoje srdce, ktoré mi išlo vyletieť z hrude. Jednou rukou som sa musela zachytiť skaly, pretože som mala pocit, že asi ukĺznem.
Zrejme vycítil môj pohľad, pretože sa na mňa pozrel. Určite som očervenela, pretože som cítila, ako zo mňa sála teplo. No... keď už ma tu takto pristihol, asi nemá cenu vrátiť sa. A tak som zoskočila na zem.
,,Pracuješ na technike?“ spýtala som sa ho, pretože nič lepšie ma nenapadlo. Sústredila som chakru do nôh a pomaly som sa pustila k nemu po vode. Mlčal, nič nehovoril.
,,Zobudil som ťa?“ ozval sa po chvíli tým jeho hlbokým hlasom. Oprskali ma kvapky vody dopadajúce z vodopádu a zmáčali ma v jednej sekunde.
,,Nie. Boli to len zlé sny.“ Odmietavo som pokrútila hlavou a zahľadela som sa nižšie. Bol polonahý a nechcela som mu civieť na hrudník a tak som sa skôr sústredila na jeho ruky. Zbadala som, že má ľavú ruku celú červenú. Popálené miesta mal popraskané a v tenkých prameňoch mu z prasklín vytekala krv. Prešla som k nemu a natiahla som svoju ruku k nemu. Cítila som jeho pohľad, ale dovolil mi ošetriť ho. Zelená chakra obalila moju dlaň, ktorou som prekryla jeho zranenia. Na hrudi mal povrchovú reznú ranu pár centimetrov nad srdcom. Bez toho, aby som sa na neho pozrela som priložila ruku na jeho hruď a tiež som mu ju začala hojiť. Keď som skončila, zostala mu tam len tenká jazva, ktorá mu za pár minút zmizne. Bruškami prstov som po nej zľahka prešla. Ucítila som, ako sa červenám. Tlkot jeho srdca mi rozvibroval prsty. Sťažka som prehltla. Odrazu jeho ruka spočinula na mojej a zovrela mi prsty. Rýchlo som sa na neho pozrela, vyvedená z mieri. Jeho tvár sa však vôbec nezmenila. Stále ju mal kamennú a ostrými očami prebodával tie moje. A v tom som ucítila, ako mi odsúva ruku.
Pocítila som trápny pocit. Takéto odmietnutie. Je to asi horšie, ako keby mi povedal že ma nechce. Otočila som sa na päte a pár skokmi som sa dostala naspäť do jaskyne. Ani som mu radšej nič nepovedala, prosté „prepáč“ by to zaručene nevyriešilo.
Stála som otočená do tmavých zákutí a sťažka dýchala. Tak po tomto si môžem pobaliť zopár mojich švestiek a odísť. Triasla som sa od zimy a premočené veci sa na mňa lepili. Chcela som sa otočiť a zobrať si tých zopár vecí, ktoré mám, keď som ucítila, že stojí za mnou. Necelých pár centimetrov. Dýchal mi na krk a mne z toho naskakovali zimomriavky. Stisla som oči k sebe a čakala. Čakala som otupujúcu ranu do hlavy, krik, hocičo.
Nič...
Pomaly som sa otočila na neho a bála som sa dívať sa mu do očí.
Odrazu sa jeho ukazovák dotkol mojej brady a donútil ma pozrieť sa na neho. Neviem, či som tam očakávala Sharingan, ale na okamih sa mi zahmlil pohľad. Boli čierne, hlboké, nečitateľné. Ukazovákom putoval od brady cez moju sánku, krk, kľúčnu kosť až dozadu. Striasalo ma každým jedným pohybom, ale nedokázala som od neho odtrhnúť zrak. Nepustil ma. Väznil ma.
Zovrel moje vlasy a naklonil sa ku mne. Čo... čo to robí? Do pekla, on ma ide pobozkať? Ako... čo sa mu stalo? Prečo to robí? A prečo sa vlastne sama okríkam, keď po tomto som túžila od prvej chvíle, kedy som si uvedomila, že som sa do neho zahľadela?!
Ucítila som jeho dych na mojich perách. Priložil svoje vlhké pery k mojim, ale nič viac nerobil. Akoby skúmal ten pocit. Bála som sa pohnúť, bála som sa, že som opäť v ilúzii, že praskne ako mydlová bublina, že sa odtiahne. V hlave som mala odrazu taký zmätok! Oči doširoka otvorené. Videla som jeho husté čierne mihalnice, ktoré sa mu obtierali o líca, keď mal zatvorené oči. Priam ma to nútilo, aby som aj ja zatvorila tie svoje a mohla si vychutnať tento okamih. Len čo mi táto myšlienka preblesla hlavou, urobila som tak. Prestala som ho vnímať očami. Jeho dotyk pier bol pre mňa elektrizujúci a ešte intenzívnejší. Opatrne mi prešiel po spodnej pere a mierne sa odtiahol. Takmer sa mi podlomili kolená od potláčaného vzrušenia. V tom jeho prsty pustili moje vlasy a chytil ma zozadu za krk. Prudšie si ma k sebe pritiahol a pri tom spravil zopár krokov. Narazila som o nerovný povrch skaly a pomedzi zuby mi ušlo bolestivé syknutie. Jeho ústa vykúzlili menší úsmev a v tom bol všade. Začal ma surovo bozkávať a tlačil ma na seba viac a viac. A ja som nevedela kam s rukami a tak som ho objala a jednu ruku som mu zaborila do vlasov. Tisla som ho k sebe, až ma to bolelo. Nohy sa mi ocitli omotané okolo jeho pásu. Tvrdšie ma prirazil ku stene a znovu som od bolesti vyjekla, ale nevadilo mi to. Zaryla som mu nechty do lopatiek a zaklonila hlavu, keď sa prisával na moju pokožku. Spustil ma na zem a tričko na zips mi rozopol jedným trhnutím. Jazykom zišiel dolu až k nohaviciam a potom naspäť k mojej brade. Zakrútila sa mi hlava. Počula som, ako sa spokojne zasmial, úplne potichu a strhol ma do svojej náruče. Zosunul sa so mnou na zem a oprel sa o stenu. Sedela som mu v lone a náruživo ho bozkávala. V tom sa prevrátil a ocitla som sa pod ním. Ďalší malý pohyb a bola som už len v spodnom prádle. Zem síce chladila, ale moje rozpálené telo horelo túžbou po jeho dotykoch.

Prevalila som sa na bok a ucítila, ako zo mňa skĺzlo niečo mäkké. Otvorila som oči a zbadala bielu košeľu, ktorá ležala vedľa mňa. Obzrela som sa a zbadala Sasukeho, ako kráča k vodopádu len v nohaviciach. Nemal na sebe ani Orochimarovu mašľu. Spomenula som si, ako som sa s ňou večer trápila. Znovu mi ostalo horúco pri spomienke na nás dvoch. Hlavu strčil pod vodu a len tak stál. Vstala som a prehodila si cez seba jeho košeľu. Bolo by pohodlnejšie dať si na seba svoje oblečenie, ale nevedela som ho nájsť. Prešla som k nemu a položila mu ruku na plece. Otvoril oči a narovnal sa. Potom sa pomaly otočil na mňa a chytil ma za ruku. Preplietol si so mnou prsty a tak som nabrala odvahu a objala ho okolo pásu. Netušila som čo s nami teraz bude. Nevedela som, ako bude reagovať. Nechá ma teraz ísť, alebo čo?
,,Pôjdeme spolu zabiť Itachiho.“ Zašepkal potichu a hľadel niekam pred seba. Stisla som mu ruku. Uľavilo sa mi. Padol mi kameň zo srdca. Zostaneme spolu... neopustí ma.