Tak o mňa bojuj - Lepšie využitie času 24

Tak ešte pred Vianocami posielam dalšiu časť ^^

Trápne. Nepríjemné. Také to bolo. Mala som sto chutí dať na škripec toho podliaka Itachiho. Čo na škripec? To by bolo málo! Zdrať ho z kože!
Nepríjemne sme jeden po druhom hľadeli. Ja som sedela pri Sasukem v tesnej blízkosti. Hneď ako som si pri neho sadla, obmotal si ruku okolo mňa. Samozrejme, musíme sa správať ako super-duper zamilovaný párik (fakt, že mi to vôbec nevadí netreba spomínať).
Naruto a Sakura sedeli oproti nám a medzi nimi bol Shikamaru. Myslím, že každý iný človek by sa v jeho pozícii cítil nepríjemne. Sedieť medzi dvoma ľuďmi, ktorí sa len nedávno rozišli nie je vážne bohviečo. Najmä, keď vieme ako k tomu došlo.

Seriózne, kto ich pozval? ... teda, je mi jasné, že Itachi, ale prečo mi chce tak veľmi strpčovať život? Čo som mu kedy urobila?! Alebo ho to proste baví. Možno mi robí zle, pretože viem o ňom a o Ame. Ale tak úprimne, komu by som to povedala? Tak veľmi sa bojí, že sa o tom Sasuke dozvie a zastrašuje ma?
No toto nebola správna chvíľa na úvahy. Film bol zapnutý, začínali úvodné titulky a atmosféra bola veľmi nepríjemná. Aspoň pre mňa.
No vážne, to sa tu nikto iný okrem mňa necíti hlúpo?
Neji päť minút po začiatku filmu zavtipkoval o jednej herečke, no veľmi som sa nesústredila na to, čo hovoril, tak som sa nasilu usmiala, aby som nevyzerala ako studený čumák, keďže sa na tom všetci smiali.

Tvrdiť, že som si Sakurino zízanie na mňa a Sasukeho nevšimla, by bola absurdná lož. Chcem povedať, bolo to tak očividné až mi cukalo kútikmi. Som zlý človek, áno som, pretože som sa vyžívala v tom ako sa tvárila a gánila na nás, no nemusela sem chodiť a vidieť to. Ah, som veľmi neempatická. Čo sa to so mnou deje? Zabudla som na to, že aj iní ľudia majú pocity? Som hrozná.
Som, som hrozná, ale ak sa mám cítiť zle, tak aspoň nech mám poriadny dôvod. Hlavu som si oprela o Sasukeho hruď a hrýzla som si peru. Bolo mi trápne, no ešte väčšmi som sa chcela smiať, pretože Sakura sa pomrvila na sedačke a posadila sa tak, aby na nás videla ešte lepšie.
Nie, ona ma počas dnešného obeda vôbec nepočúvala. No ja som ju počúvala veľmi dobre a svojím chovaním to len a len podporuje. Neverí nám, takže sa musím snažiť, aby sme boli ešte dôveryhodnejší.

Po nejakej hodine som sa sústredila na film a privinula som sa k Sasukemu ešte bližšie. Za ten čas som už vypila asi dva poháre koly a ďalší som mala naliaty. Každý do seba neustále niečo nalieval a pchal do seba pukance. Ja som za ten čas zjedla asi iba tri slané tyčinky (cítila som sa trápne jesť tak blízko pri Sasukem a vôbec), zatiaľ čo Sasuke do seba hodil tri chlebíky a nejaké pukance.
Hlavná hrdinka práve zistila, že je vrah v dome a na to som nemala nervy, lebo som vedela, že keď sa na neho narazí v tom dome a on bude mať v ruke nôž alebo niečo, tak mi tlak vyskočí veľmi vysoko. Posadila som sa, zašepkala: „Hneď som tu,“ a rýchlymi krokmi som sa pratala do kuchyne. Práve keď som do nej vstupovala, počula som výkrik hlavnej hrdinky.
Vďaka bohu, stihla som odtiaľ ujsť.
V kuchyni bolo prázdno, tak ako som čakala. Vybrala som si čistý pohár a naliala do neho minerálku. Po toľkej sladkej vode som sa potrebovala napiť niečoho iného.
Prisahám, nabudúce, keď budú chcieť pozerať filmy – aj keby to bol Peter Pan alebo Shrek, nepridám sa k nim.
... No dobre. To si len nahováram. Ako Sasukeho priateľka (snúbenica) mám isté povinnosti. Nie je to tak, že by som musela, ale úprimne? Ak by mal byť Sasuke na hocakej akcii a zúčastnila by sa na nej aj Sakura, určite by som tam bola. Už jej neverím a ona má vskutku veľké pazúry po tom čo sa...
„Hinata?“
Vykríkla som a obrátila sa, pričom som pustila pohár, ktorý som držala v ruke.
Rozbil sa mi tesne pri nohách a tak som na nich mala menšie črepiny.
„Dočerta.“ Vyšlo mi z úst a ja som si uvedomila, že za mnou prišiel Sasuke.
Pokrútil hlavou, zohol sa a začal zbierať väčšie časti z toho pohára.
„Nie, nechaj to tak, porežeš sa.“ Povedala som mu, on zdvihol hlavu a uškrnul sa:
„Tak nemotorný ako ty nie som.“ K tomu som skutočne nemala čo povedať (pretože to bola pravda).
Črepiny, ktoré mal v rukách hodil do koša a ja som si nebola istá čo robiť. Mala by som si dať dole ponožky? Pravdepodobne to bol dobrý nápad, no bála som sa, že stupím do nejakej črepiny s holou nohou. To mám za to, že nenosím papuče.
Obrátil sa ku mne a spýtal sa:
„No čo s tebou?“ Dobrá otázka.
Nič som na to nestihla povedať, priblížil sa ku mne čo najbližšie ako mohol, pričom sa snažil nestupiť na črepiny a vzal ma na ruky.
„P-Preboha, č-čo to robíš?“
„Máš lepší nápad?“ Spýtal sa a posadil ma na linku.
Panebože, prečo ma dvíhal? Musela som byť príšerne ťažká, čo si teraz bude myslieť?
„Daj si dole ponožky a obuj si moje papuče.“ Povedal a vyzúval si ich.
Dobre, práve sa ukázalo, že som strachopud, nemotorná a vážim asi tonu, no neviem si pomôcť a... som šťastná. Som, pretože je ku mne neskutočne... milý. A starostlivý! A vôbec, prečo sem za mnou prišiel a nezostal sa dívať na film?

„Prečo si vlastne prišiel? Povedala som, že sa hneď vrátim.“ Načala som a dávala som si dole ponožky.
„Nie si porezaná?“ Odignoroval moju otázku a ja som sa na neho pozrela.
„N-Nie, som... som v poriadku.“ Nemala som sa na neho dívať. Len ma zneistil.
V pravej ruke som držala ponožky a chcela som zliezť z linky, no on mi roztiahol nohy, čím ma úplne šokoval a postavil sa tesne pri linku. Hlavu mal blízko pri mojej a usmieval sa. Očividne sa veľmi potešil tomu, ako som znervóznela.
„My-myslím, že by sme sa mali vrátiť.“ Povedala som a dívala som sa na dvere.
„No ja myslím,“ chytil ma za bradu a hlavu mi natočil k nemu, „že im tých pár minút nebudeme chýbať.“ Potom som už len zatvorila oči a jeho pery sa dotkli mojich. Ponožky som pustila na zem, objala som ho jednou rukou okolo krku a tá druhá sa mi stratila v tých jeho krásnych havraních vlasoch.

„Ehm-ehm.“ Tak toto už nie je vôbec vtipné – pomyslela som si a hneď na to sme sa od seba odtrhli perami a pozreli sa na škodcu, ktorý nás vyrušil.
No jasné, dalo sa to čakať, nie? Sakura stála vo dverách a prebodávala nás pohľadom.
Vážne? Vážne? Dnes nás už druhýkrát niekto vyrušil a zo všetkých ľudí je to tentokrát ona. Sasuke sa odo mňa odtrhol a ja som si odkašľala.
„Chalani sa pýtali čo tu tak dlho robíte.“ No isto, tých to určite zaujímalo.
Zoskočila som z linky a obula som si Sasukeho papuče. Zohla som sa, aby som si zdvihla ponožky a pritom som jej vysvetľovala čo sa stalo:
„Rozbila som pohár a Sasuke mi pomáhal, pretože sa mi črepiny dostali na ponožky.“
„Aha.“ Utrúsila a vyšla z kuchyne.
Prečo... prečo som jej niečo vôbec vysvetľovala? Nech by si aj myslela, že sme si chceli dať rýchlovku v kuchyni, do ktorej boli dvere otvorené dokorán, zatiaľ čo sa naši známi dívali na film. Bola by to aj tak naša vec. Nabudúce budem vážne ticho.
Sasuke ma chytil za ruku, pričom sa na mňa ani nepozrel a kráčali sme za Sakurou do obývačky.
Keď si nás Itachi všimol, stopol film.
Len som sa na pár minút vzdialila a prilákala som ďalších dvoch ľudí. Páni. Ešte tam chýbal Naruto, ktorý by išiel za Sakurou.

„Čo ste tam tak dlho robili?“ Spýtal sa so smiechom.
Sakura si sadla na svoje miesto a vyzerala byť značne nespokojná. Tak jej treba.
„Hinata rozbila pohár, tak som jej pomáhal upratovať to.“ Odpovedal Sasuke. Nebola som si istá či si máme ísť naspäť sadnúť, no držal ma za ruku a nejako sa nehýbal smerom ku gauču, tak som nijaké kroky nepodnikala ani ja.
„A upratali ste?“ Spýtal sa Itachi so zdvihnutým obočím.
„Vlastne nie, myslím, že sa vzdialime ešte na chvíľu.“ Ozval sa Sasuke s jemným úsmevom.
Sakura odvrkla a na ostatných som sa radšej ani nedívala. Bála som sa čo si mohli myslieť. No, asi len to čo by si pomyslel každý, nemôžem im to brať za zlé.
„No dobre, tak my to bez vás prežijeme.“ Povedal Itachi s úsmevom. Preboha, nie, vážne, snáď si nemyslia, že sa len tak odoberieme...
„Super, poď láska.“ Láska?!
Už ma Sasuke ťahal ku schodom. A ja som vážne nevedela čo povedať. Radšej som ho chytila za ruku ešte tuhšie a kráčala zarovno s ním.
Keď sme prišli do mojej izby, len čo zatvoril dvere a otočil sa na mňa, spýtala som sa ho:
„Preboha, prečo sme odtiaľ odchádzali? Čo si o nás teraz pomyslia?“ Posadila som sa na posteľ a hlavu som si zložila do dlaní. Sakura nás videla sa bozkávať, teraz sme sa vzdialili, všetci si budú myslieť, že sme... spolu... no Sakura si bude myslieť presne to, čo by si možno myslela ak by som jej nič v kuchyni nevysvetľovala, ale takto to predsa nie je správne, či áno?
„Pomyslia si presne to, čo by si mali myslieť. To, čo Sakura videla nám hrá do karát.“ Sadol si pri mňa na posteľ a potom si na ňu ľahol.
„Ale to predsa nie je správne...“ Pozrela som sa na neho a on zas na mňa.
„Nie? Ty si tam chcela s nimi naďalej sedieť a dívať sa na nejaký nezáživný treťotriedny triler, v ktorom dievča stráži deti a nejaký psychopat si povedal, že ju chce zabiť? Bolo to nudné.“
No... sedieť som tam s nimi určite nechcela, ale nebolo to tým, že by som si myslela, že bol tej triler (nebol to horor?) nudný...
„Radšej,“ vzal ma za ruku a potiahol k sebe, až som takmer na ňom ležala, „by som bol tu s tebou sám a využil ten čas o niečo...“ lišiacky sa usmial, „zmysluplnejšie.“
Prevalil ma na chrbát a díval sa mi priamo do očí.
Mala som pocit, že mi srdce vyletí z hrude.
„Tak čo? Chceš sa k nim radšej vrátiť?“ Spýtal sa a ja som ho namiesto odpovede pobozkala.

Koniec dvadsiatej štvrtej časti.