Dangerous Existence 07 - Vysvetlenie?

,,O čo ide?“ spýtala som sa trochu nepriateľským tónom o dvadsať minút, keď som sa dostala do telocvične. Tsunade stála uprostred a pozorovala ma hnedými očami. Ani o kúsok som neuhla, ale opätovala som jej pohľad s tým rozdielom, že som do neho dávala znechutenie. Za Tenten.
,,Chceš vedieť, akými schopnosťami disponuješ? Predpokladám, že si bola kunoichi. Cítim z teba chakru.“ Ozvala sa a tým ma trochu zaskočila. Teda, nie len trochu. Ale veľmi. Tiež viem robiť také... veci ako oni? Nie, nechcem... čo keď sa zo mňa stane to, čo oni? Čo keď sa z toho zbláznim, čo keď sa zo mňa stane brutálne zviera prahnúce po krvi? Vybavila som si Tentenine reči, červenovlasého chalana, ktorého zatvorili na samotku či Choujiho. Ale čo Naruto? Ten pôsobí tak... obyčajne. A Sasuke... no, ten je neobyčajný úplne celý. Tak... prečo tu sú oni... a prečo tu som vôbec ja? Som úplne iná než Tenten, neškodná, nie ako ten so znakom lásky na čele.
,,Nie. Po tom čo vidím čo sa s ostatnými stalo, chcem zostať tak ako som. Žiadne jutsu, genjutsu a ani taijutsu.“ Odsekla som trochu prudšie ako som chcela, ale ju to očividne nevyviedlo z mieri.
,,Si si tým istá?“ dávala mi možnosť vziať svoje slová späť, možno ma chcela presvedčiť. Ale ja nechcem.
,,Nepresvedčíte ma.“ Bola som rozhodnutá.
,,Tak v tom prípade som sa rozhodla, že ťa z kurzu sebaovládania stiahnem. Nemusíš tam byť.“
,,To mi vyhovuje.“ Sledovať ostatných, ako prahnú po krvi som netúžila ani v najmenšom. Striaslo ma. Najradšej by som si ľahla do postele a spala... nezobudila sa. Nevidela tie krvilačné oči, necítila narastajúci strach v mojom vnútri, nepočula nočné výkriky plné mučivej bolesti a šialených slov, nevnímala hrôzu, ktorá sa okolo mňa diala. Nebála sa, že keď sa iba pohnem, vyskočí na mňa niekto s nožom.
,,Namiesto toho budeš využívať telocvičňu a všetko ostatné, čo tu je k dispozícii. Musíš aspoň niečo robiť. A potom budeš chodiť na meditáciu.“ Meditácia mi nevadila. Prišlo mi to, ako celkom zábavná vec pre oslobodenie ducha.
,,Fajn.“ Pokrčila som ramenami, ale stále som bola voči nej rezervovaná.
,,Si naštvaná.“ Och, tak to si uhádla... a prečo asi?
,,Nevidím dôvod, prečo by mala byť Tenten na samotke.“ Vychrlila som sa ňu bez rozmyslu a ruky som si skrížila na prsiach.
,,Chcela zaútočiť.“ Jej ostrý hlas ma rozčúlil, ale držala som svoje hlasivky na uzde. Zaťala som päste, ale nechala som ruky v tej istej polohe.
,,A on zaútočil.“ Oponovala som jej s chvejúcim sa hlasom. Na toto mi proste nemôže povedať nič iné, len súhlasiť.
,,Nebudem sa tu s tebou o tom hádať. Každý deň okrem víkendov sa sem dostavíš a budeš tráviť čas tu.“ Prerušila ma nekompromisne, až mi vzala vietor z plachiet. Otočila sa na päte a vyrazila k východu. Ruky som uvoľnila pozdĺž svojho tela a spravila krok k nej. Mala som chuť na ňu skočiť.
,,Čo zasa?“ zasekla sa s rukou na kľučke, ale neobťažovala sa ku mne obrátiť.
,,Prečo sa takto správate? Zatvárate oči pred pravdou.“ Do očí sa mi nahrnuli slzy. Bola som taká naštvaná a znechutená jej nezáujmom.
,,Sakura... si tu len pár dní. Nevieš ešte nič... ani len netušíš, aký ľudia sa okolo teba nachádzajú. Aby si nebola prekvapená.“ Zasekla som sa, keď som to počula. Čo tým chcela povedať?
,,A čo tu vlastne robím ja? Oproti ním som... iná.“ Nevedela som, ako mám nazvať obyvateľov tejto cvokárne, ale potrebovala som zúfalo počuť o čo ide. Prečo som zatvorená s nimi? PREČO?! Nestrácam nad sebou kontrolu, nezabíjam, nesmejem sa ako šialenec. Niet k tomu dôvod.
,,Utrpela si riadny šok a máš amnéziu. Tu si máš spomenúť na to kto si.“ A to bolo všetko čo mi povedala ešte pred tým, než zmizla. A klamala mi. Vedela som to. Veď to je totálna hlúposť. Spomeň si na to kto si pri pomätených ľuďoch? To čo je za vysvetlenie?
Toto snáď nie je pravda! Rozbehla som za ňou a schmatla kľučku. Potiahla som dvere k sebe a vybehla na chodbu, ale už tam nebola. Obzrela som sa na obe strany. Prázdna, akoby po nej nik neprešiel.
Vzdychla som si a oprela sa rukami o kolená. Nemá to cenu. Tu človek jednoducho nedostáva odpovede, ale môže si stále pokladať len otázky.
Vrátila som sa naspäť do telocvične a porozhliadla sa. Tak, mám kopec času. Čím začnem? Prešla som k prístrojom a premerala si ich. Nie, toto nechcem robiť. Skákať na švihadle, behať na páse či zdvíhať činky. Práca pre iných. Nie pre mňa. Prešla som ďalšími dverami a ocitla sa v obrovskom priestore. Všade boli zhasnuté svetlá a dnu prenikali slabé lúče slnka, ktoré bolo ešte vždy na druhej strane areálu. Bazén taký dlhý a široký, že som pomaly nevidela kde sa začína a kde končí zíval prázdnotou. Dokonalá lesklá hladina bola neporušená a priam ma vyzývala, aby som sa do nej ponorila a nechala ju uzatvoriť sa nado mnou.
Bez toho, aby som nad tým nejako premýšľala, vyzliekla som si oblečenie a zostala som len v nohavičkách a podprsenke. Vystrela som ruky pred seba a odrazila sa od okraju. Moje telo ladne vkĺzlo a rozčerilo vodu predo mnou. Celé moje telo na okamih zachvátil kŕč chladu, ale hneď na to sa uvoľnilo a slastne som vydýchla vzduch z pľúc, no nie celý. Nechala som si tam rezervu, pretože som ešte nechcela vyjsť na povrch. Namiesto toho som nechala svoje telo klesať až ku dnu. Zľahka som sa dotkla zemi a nechala svoju váhu, aby ma usadila. Vzhliadla som hore a videla, ako sa nado mnou mihoce slabé svetlo. Bolo mi takto fajn a chcela som tak vydržať už navždy. Nebyť kyslíka, ktorý som tak potrebovala, nikdy by som sa už nevynorila.
A v tom som postrehla o niekoľko metrov ďalej po mojej lavici, ako niečo prerazilo vodu a okolo toho sa vznášali samé bublinky. Prekvapene som vyjekla a odrazila som sa od zeme, aby som to preskúmala. Keď som sa vynorila, pretrela som si oči a porozhliadla sa. Nikde nebola jediná známka po tom, že by tu niekto bol so mnou. Asi mi už preskakuje. To určite robí toto miesto a všetci tí ľudia.
Preplávala som k okraju, pretože som cítila, ako moje nohy a aj ruky protestujú a zachytila som sa ho. A v tej sekunde sa uprostred bazéna vynorila akási postava. Tak som sa vyľakala, že som zbadala iba čiernu a bielu farbu. Potriasol hlavou, aby vyhnal kvapky vody z očí a čiernych vlasov a jeho bledá tvár sa obrátila mojim smerom. Celá som sa rozochvela a vysielala som jemné vlnky smerom k nemu, kde sa lámali o jeho telo. Stuhol a v tvári sa mu na okamih objavilo prekvapenie. Potom trochu mierne naklonil hlavu na bok a prezeral si ma. Ešte viac som sa roztriasla pod váhou jeho očí. Bol to taký zvláštny a nepríjemný pohľad. A pri tom to nebol ten jeho nepriateľský, ktorým ma tak často častoval. Skôr ma sledoval so záujmom. Klesla som viac nižšie, aby mi voda siahala až po bradu a on sa nad tým pousmial. On sa na mňa po prvý krát usmial! To by som si mala zapísať do denníka! Počkať... žiaden nemám, tak za uši si to zapíšem.
,,Čo tu robíš?“ jeho hlas sa odrážal od stien a mala som možnosť počuť ho viackrát za sebou, čo mi vôbec nevadilo. Boli to síce len ozveny, ale tú hĺbku jeho tónu si ponechali, čiže som si ho mohla vychutnať do sýta. Na tele mi nabehli zimomriavky a zacinkala som zubami. Nie že by mi bola zima, ale to všetko robil ten jeho hlas. Iba to!
Zrazu ma napadlo, že Sasuke je vlastne vo vode len v plavkách... obaja polonahý len kúsok od seba. Nemôžem na takéto veci myslieť! Hlavne nie, keď je tu a nie po tom všetkom!
,,Prišla som si za-zaplávať.“ Zakoktala som sa, keď som mu odpovedala. Nervozita ešte viac narástla.
,,Nemáš byť náhodou na kurze sebaovládania?“ jeho hlas ku mne doliehal s niekoľkými ozvenami.
,,A ty?“
Uškrnul sa a potom zabral rukami, aby sa dal do pohybu. A nešiel smerom odo mňa ale ku mne. Striedavo ponáral jednu ruku a potom druhú až sa zachytil rebríka a tam zastal. Opäť si vytriasol vodu z očí a vlasy mu stáli na všetky strany ešte viac ako inokedy.
,,Teraz mám mať ja ten pocit, že ma prenasleduješ. Nemyslíš?“ povedala som v sekunde a takmer som si zahryzla do jazyka. Čo to táram?! Prečo hovorím veci skôr, než nad nimi popremýšľam? Čo ak sa ma rozhodne utopiť?
Obočie mu vyskočilo vyššie a jeho pery sa stiahli do úzkej linky.
,,Nepochybne po tom túžim.“ A toto bol sarkazmus? Nasilu som prehltla a sledovala ako sa vyťahuje von z bazéna. Niečo čierne ma zaujalo na boku jeho krku. Čo to má? Vyzeralo to ako tetovanie. Tri slzy, či sa mi to zdá?
Tetovanie mi zmizlo z dohľadu. Z čiernych trojštvrťákov mu odkvapkávala voda a vydávala tlmené zvuky. Bez slova kráčal popri bazéne k lavičke. Po celý čas som ho sledovala so zatajeným dychom. Svaly na bruchu sa mu napínali každú sekundu, až mi z toho bolo horúco. Do rúk chytil biele tričko a natiahol si ho na seba. Okamžite sa mu nalepilo na mokré telo a zdôraznilo tak jeho svalnatú hruď. Odvrátila som pohľad a tiež som sa radšej vytiahla von.
,,Dnes ráno...“ začala som a kráčala smerom do neho. Sústredila som svoj pohľad na svoje veci, ktoré ležali pohodené na zemi.
,,Naozaj to chceš riešiť?“ zvrtla som sa, keď som si uvedomila, že sa jeho hlas nachádza len kúsok odo mňa. Ako sa dostal tak rýchlo ku mne? Veď bol takmer na druhej strane bazéna.
,,Čo tým chceš povedať?“ pomedzi zuby mi uniklo menšie zasyčanie.
,,Obraňuješ si ju, akoby si bola jej skutočná-“ začal hovoriť, ale mne okamžite vystrelila ruka. Chcela som mu vraziť, pretože som vedela, že ide zasa povedať to slovo! My nie sme milenky! Nie sme... nič také!
Ozvalo sa plesnutie a ešte chvíľu sa odrážalo od všetkých stien. Pozrela som sa na svoju ruku, ktorá bola uväznená v tej jeho len kúsok od jeho tváre. Ustráchane som sa na neho pozrela. V očiach som mu zbadala červenú žiaru, ktorá ale v okamihu zmizla. Prerývane som sa nadýchla. Opäť z neho sálalo nebezpečenstvo a chlad.
Bola som úplne šokovaná jeho zmenou nálady a svojim chovaním. Nečakala som, že by som mohla tak vybuchnúť a chcela by som mu skutočne dať facku. A to som si myslela, že nevybuchujem!
,,Chcel som povedať slovo kamarátka.“ Hlavu opäť naklonil na bok, ako malé zvedavé dieťa a prižmúril oči. Och... nechcel byť hnusný? To sa na neho nepodobá. Dobre, ale tak nech mi pustí ruku. Začínalo ma to bolieť, pretože svoje prsty zvieral skutočne dosť silno okolo môjho zápästia. Pokúšala som sa mu vyšmyknúť, ale on ešte viac spevnil stisk a trhol rukou k sebe, takže som poskočila o dva kroky k nemu. Zastala som len zopár centimetrov od neho, ale netrúfala som sa mu pozrieť do tváre, ktorá bola o toľko vyššie, takže som mu radšej hľadela na hrudník. Videla som ako mu stiekla kvapka po krku a zmizla za výstrihom. Aj napriek strachu, ktorý ma teraz ochromoval som nevedela vyjsť z úžasu.
On sa sklonil na moju úroveň a ešte nižšie. Pustil mi ruku a ja som ako zamrznutá zostala na mieste a sprudka som dýchala. Cítila som, ako mi srde bije niekde až v krku a trasiem sa. Teraz som hľadela na jeho tvár z menšej výšky. Svoj pohľad sústredil na moju kľúčnu kosť.
Prstami druhej ruky mi odhrnul mokré vlasy z pleca dozadu. Pri dotyku jeho pokožky som sa opäť zachvela. Ukazovákom prešiel cez šiju, rameno až k môjmu krku. Obkreslil modrinu, ktorú mi deň pred tým spôsobil a potom ruku spustil pozdĺž svojho tela.
,,Hm...“ vyrovnal sa do svojej plnej výšky a otočil sa na päte. V sekunde odišiel a ja som nebola schopná povedať ani jedno slovo. Stála som tam a spamätávala sa z toho šoku. Tak hrozne som sa bála. Mala som strach z toho čo mi urobí... už to nechcem zažiť. Nikdy...
Zosunula som sa na zem a snažila sa lapiť dych, no ozývalo sa zo mňa len prerývané chrčanie. Dobre, ukludním sa... nič sa nestalo... nič mi neurobil. Bol taký ako vždy, divný...
Pozrela som sa na stenu na obrovské hodiny a s hrôzou som zistila, že za desať minút mám kurz meditácie. Rýchlo som na seba nasúkala oblečenie a rozbehla som sa do budovy, kde sa to odohrávalo. Nechápala som, ako som mohla niekoľko hodín len tak presedieť a nevnímať čas.
Vtrhla som do miestnosti ako víchor a takmer som sa potkla o sediacu tmavovlásku. Sensei na mňa udivene pozrel a potom sa začal smiať.
,,Meškáte.“
,,Ospravedlňujem sa.“ Sklonila som zahanbujúco hlavu a popri tom som sa snažila nenápadne pohľadať Sasukeho. Sedel úplne na boku a sústredil sa. Fajn, tak ja pôjdem na druhú stranu. Zbadala som akúsi ruku vo vzduchu a tak som zaostrila zrak tým smerom. Bol to Naruto, ktorý na mňa kýval a naznačoval mi, aby som šla k nemu. Je dosť ďaleko od Sasukeho, takže mi to vyhovuje. S úsmevom som tam prešla a sadla som si.

Prešiel už týždeň a Tenten sa stále neukázala. Bola som nervóznejšia každým dňom. Myslela som si, že samotka je len na pár dní.
Celý voľný čas som trávila s Narutom, bol jediným svetlým bodom v tejto temnote. Spánok som mala ešte vždy narušený nočnými výkrikmi a plačom. Sasukeho som našťastie stretávala už len na kurze meditácie, čo mi vyhovovalo. Ani sme sa na seba nepozreli. Ešte stále som premýšľala nad tým, prečo sa tak pozeral na dielo svojej brutality, ktoré mi už konečne zmizlo z krku. Možno sa mi chcel ospravedlniť, ale rozmyslel si to... Nie, vidím v ňom niečo, čo nie je.
,,Prečo tu sedíš tak sama?“ ozvalo sa mi pri uchu večer. Už sa stmievalo a práve som absolvovala poslednú hodinu kurzu meditácie v tomto týždni. Začínal už druhý víkend, ktorý som tu mala stráviť a bola som vyčerpaná. Už niekoľkokrát sa mi stalo, že som na tomto kurze zaspala od únavy. Dôvod bol jednoduchý. V noci sa mi do okna opieral vietor a vetvičky najbližšieho stromu mi škriabali na sklo. Aj keď som sa snažila, nemohla som sa donútiť myslieť na to, že niekto mi škriabe nechtami na okná a čaká, kým zaspím. Boli to také hlúpe predstavy, ale dokonale zariadili, aby som nespala. A keď sa mi v noci podarilo zaspať aspoň na pár minút, zobudili ma divné zvuky z druhých izieb.
Naruto si sadol vedľa mňa na lavičku a spolu sme hľadeli na oblohu, ktorá postupne nadobúdala atramentovú farbu.
,,Vyzeráš vyčerpane.“ Povedal po chvíľke, keď si ma premeral. Zmohla som sa len na prikývnutie.
,,Nemôžem spať...“
,,Chápem... aj pre mňa to bolo... hrozné.“ Zašepkal a tiež sa zahľadel niekam do diaľky.
,,Prečo tu si?“ chvíľu mi trvalo, než som sa rozhodla spýtať sa túto otázku. Ale prišlo mi neuveriteľné, aby taký chalan bol tak nebezpečný...
,,Ja viem prečo... som iný... každý sme... len...“ zasekol sa. Chápala som, že mi to nechce hovoriť. Ako vravela Tenten. Každý si tu nesie svoje tajomstvo.
,,Tenten mi vravela, že sú tu aj tí, čo majú náramky. Ale... vraj to je skôr mýtus.“ Trošku som sa pousmiala, pretože... no ani neviem, asi som chcela odkloniť tému od mojej otázky. Naruto sa zasmial a pohodil hlavou dozadu.
,,Hah... sú tu.“ Stále sa smial, a pri tom hľadel dohora na prvú hviezdu, ktorá sa rozžiarila nad našimi hlavami.
,,Naozaj? Poznáš nejakého?“ spýtala som sa prekvapene. Celkom ma to zaujalo. Takže sa naozaj pohybujú medzi nami. Tí najhorší z najhorších.
,,Mal som tu česť.“ Sklonil hlavu a pozrel sa na svoje ruky.
,,A prečo sú tu oni?“ možno mám príliš veľa otázok, ale aspoň na chvíľu som mohla premýšľať o niečom inom.
,,Pre to isté, ako ostatní. Len oni sú o niečo horší. Nezvládajú svoje pudy. Ale ešte vždy sú to ľudské bytosti.“ Vzdychol si a poškriabal sa na hlave.
,,Napríklad ten červenovlasý, čo ho zobrali na samotku?“ ten by dokonale zodpovedal do jeho opisu. Nezvládateľný, nebezpečný, na prvý pohľad hneď odhadnuteľný.
,,Niečo podobné.“ Usmial sa na mňa a ja som sa musela zasmiať tiež.
,,Oni aspoň vedia, prečo sú tu. Ja nie.“ Zrazu ma smiech opustil, keď som si to uvedomila.
,,Ty to nevieš?“ spýtal sa ma celkom prekvapeným tónom.
,,Nie. Ty snáď hej?“ prekvapene som sa na neho zahľadela. Vedel asi viac ako ja sama.
,,Babča vravela, že si tu máš spomenúť na to kto si. A okrem toho, našli ťa niekde... mimo. Obávali sa, či si nechytila nejaký amok a nevyvraždila si akúsi dedinu či čo.“ Hovoril to takým tónom, akoby to bolo úplne normálne. Totálne som sa zasekla. To fakt? Tak preto tu som? Som rovnako nebezpečná ako ostatní? Som monštrum? Možno som skutočne zabila vlastnú rodinu?
,,Odkiaľ to máš?“ ledva som hovorila, pomedzi zuby mi unikal len tichý šepot. V ušiach mi dunelo. Dostala som hrozný strach... bála som sa samej seba.
,,Počul som ako sa o tom bavila s Kakashi seseiom. Išiel som okolo jej kancelárie, ale nepočula ma. Nechcel som si vypočuť cudzí rozhovor, ale kričala. Je to jej zvyk...“ pokrčil plecami. Totálne ma udivovalo, ako kľudne to hovoril. Akoby to bolo na dennom poriadku. Úplne obyčajná vec.
,,A ty si aj napriek tomu tu... so mnou.“ Neveriaco som sa na neho zahľadela. Keby som bola ním, už dávno utekám a neobzerám sa.
,,Zažil som už horšie.“ Až som nadskočila, keď to povedal. Nechcem si ani predstaviť čo horšie môže byť.
,,TU SI!“ ktosi ma schytil okolo krku a pevne stisol. Takmer som zinfarktovala a Naruto sa postavil a začal sa smiať na mojom výraze. Zrazu som ho nevidela. Niekto mi zakryl výhľad. Ohmatala som ruky osobe, ktorá sa so mnou chcela zahrať na schovku.
,,Hádaj kto prišiel z lázní.“ Zaspievala mi do ucha a ja som sa musela rozosmiať.
,,TENTEN!“ zakričala som a vyskočila na nohy. Hnedovláska sa mi povesila na krk a objala ma.
,,Ako bolo na samotke? Už som sa bála, že sa po tebe zľahla zem!“ chytila som ju za plecia a odtiahla som si ju na dĺžku rúk, aby som si ju poriadne prezrela.
,,Oddychovka. Skôr dovolenka.“ Žmurkla na mňa a potom sa obrátila na Naruta.
,,Postaral si sa mi o ňu dobre?“ spýtala sa ho a on jej nastavil ruku, aby si tľapli.
,,Samozrejme, dattebayo! No, ale teraz vám nechám súkromie, aby ste mohli dobehnúť čas, ktorý ste spolu neboli. A! Ešte by som zabudol. Zastavte sa dnes večer u mňa na izbe.“ Zazubil sa na nás, načo Tenten nadšene podskočila.
,,Budeme tam!“ uistila ho hneď a už ma aj ťahala do budovy. Aj by som sa ho spýtala o čo presne ide, ale nemala som k tomu priestor a tak som sa len so smiechom nechala odtiahnuť. Hneď som sa cítila lepšie, keď bola pri mne. Nemala som až taký strach a nemusela som myslieť ne všetko to, o čom sme sa s Narutom bavili. Pokiaľ som naozaj taká, ako si myslia, Tenten mi pomôže... neprejaví sa to. Asi som nakoniec na správnom mieste.

Odpovede ku komentárom :)

Som čarovná: ĎAKUJEM, úplne som z toho šťastná =) Dúfam, že aj tento diel sa ti bude páčiť.
Kami-chan: Dúfam, že v ďalších dieloch ťa nesklamem a budú sa ti páčiť tak ako tie pred tým
Moc ďakujem za komentár!
Nellynuska: Tento diel je snáď menej napínaný, len skôr taký na oddych Dúfam, že si ho užiješ a čo sa týka postáv, ešte budeš prekvapená. Teda, dúfam!
zina296: Sasuke je taký... no, sama neviem, proste ako ho píšu moje prsty, tak taký je snáď si to užiješ aj teraz s postavami