Dangerous Existence 08 - Končím... s obidvoma!

,,Tak ako si sa mala?“ spýtala som sa hneď, ako sme sa dostali do budovy a zrazu som sa cítila tak ľahká, bez problémov, bez starostí a plná energie. Pokúsila som sa tieto pocity zapamätať si. Je to snáď prvýkrát od kedy som sa prebrala v nemocnici, čo sa cítim ako tak dobre.
,,Bol to oddych, celé dni zatvorená v jednej miestnosti je pre mňa ako dovolenka . Aspoň sa vyspím.“ pokrčila plecami a zabočila za roh.
,,Nechápem, ako to môžeš brať s takou ľahkosťou.“ Pokrútila som nad tým hlavou a zahľadela som sa pred seba.
,,Zvykla som si. Ale teraz zomieram od hladu. Ten hnus čo mi tam dali musel byť pre prasce.“ Nakrčila nos a otvorila dvere do jedálne.
O päť minút sme už sedeli pri stole, ale mňa nejako prechádzala chuť na jedlo. Spomenula som si na poslednýkrát kedy sme tu takto sedeli.
,,Vidím, že modrina ti už zmizla.“ Ozvala sa Tenten s plnými ústami a to ma vytrhlo z bezduchého štuchania vidličky do zemiakov. Vzhliadla som k nej a položila som ju do taniera.
,,Chcela som sa ti poďakovať a zároveň sa ti ospravedlniť. Najskôr som si myslela, že... že si blázon.“ Zahanbene som sklonila hlavu. Cítila som jej uprený pohľad a o to viac ma hrýzli výčitky.
,,Ale... potom som pochopila, že si sa za mňa postavila. Že si skutočná priateľka.“ Konečne som sa odvážila pozrieť sa na ňu. Na jej tvári pohrával malý úsmev a potom sa ku mne trochu naklonila. Pokynula mi prstom, aby som sa k nej nahla a tak som urobila, ako žiadala.
,,Som svojská, moje správanie je divné a ja to viem. Ale časom ma začneš brať s rezervou. A poviem ti tajomstvo. Ja som blázon.“ Žmurkla na mňa, odtiahla sa, napichla si na nožík kus mäsa a vložila si ho do úst. Stále sa na mňa usmievala a ja som sa musela pousmiať tiež.
,,To som zistila už dávnejšie, že si blázon. Ale aj tak ďakujem.“ Povedala som úprimne a ona len mávla rukou, akoby to bola samozrejmosť. Čo pre ňu asi aj bola.
,,Ako si vedela, že to bol Sasuke?“ táto otázka ma trápila už tak dlho a konečne som sa mohla opýtať. Dostala som šancu na odpoveď. Po očku som sa poobzerala, ale všetci boli zabratý do rozhovorov. Čiernovláska som nikde nevidela, tak som sa nemusela ničoho báť.
Prestala žuť s pozornejšie sa mi zadívala do tváre.
,,V prvý deň ti ukázal prostredník. A potom... neviem. Mala som také tušenie. Asi šiesty zmysel.“ Videla som, ako nad tým úporne premýšľa. Vyzerala celkom prekvapená sama sebou.
,,Naozaj, kľudne to nemusel byť, ale nejako som si to pospájala. Zvláštne.“ Potom pokrčila plecami a znovu začala jesť. Uškrnula som sa na ňu a tiež som sa pustila do jedla.
Keď sme vychádzali z jedálne, stretli sme vo dverách Naruta a tak sme sa zastavili.
,,Sakura, Tenten... je dnes v jedálni niečo, na čo sa oplatí ísť, či zasa nejaké brečky?“ spýtal sa nás Naruto a poškriabal sa na hlave. Skôr ako som stihla hocičo povedať, Tenten ma predbehla.
,,Rámen tam je, ostatné ťa aj tak nikdy nezaujíma.“ Prevrátila očami a Naruto sa zasmial.
,,Sakura, máš rada rámen?“ ozval sa hneď a prebodol ma očami farby oceánu. Žasla som nad tou sýtosťou.
,,Určite.“ Pokrčila som plecami, ale nejako som si nevedela tento druh jedla vybaviť. Asi sa mu táto odpoveď páčila, pretože sa na mňa zazubil.
,,*****, nakopem niekomu r*ť!“ odniekiaľ sa ozval krik. Udivene som zdvihla obočie nad tým slovníkom. Šlo to spoza Naruta. Nahla som sa a videla, že sa za ním tvorí rad netrpezlivých a naštvaných ľudí. Bielovlasý chalan, ktorý sa rozčuľoval stál vedľa akéhosi blondiaka s dlhými vlasmi, ktorý si očividne nič nevšimol a modeloval si akési figúrky.
Naruto sa obrátil tým smerom, aby sa pozrel, aký dlhý rad je za ním.
,,Oh, sorry Sasuke. Zdržujem.“ Naruto sa ospravedlnil a moje oči okamžite zamierili k najbližšiemu človeku, ktorý stál rovno za Narutom a čakal, kým vpochoduje do dverí. Tomu to bolo očividne jedno, lebo tam len stál a pozeral sa na neho, akoby ani nevnímal jeho tvár.
Naruto sa na mňa rýchlo obrátil a ja som sa snažila sústrediť na jeho tvár.
,,Tak večer sa uvidíme.“ A s týmito slovami sa okolo mňa pretlačil a vbehol do jedálne.
,,No konečne, som tak s******* hladný! Keď kvôli nemu zmeškám Jashinov rituál...“ slová toho divného týpka dozneli, keď som si uvedomila, že som už niekde v polke ďalšej chodby. Len čo Naruto zašiel, vystrelila som dopredu, len nech sa na neho nepozerám. Sasukemu to bolo očividne jedno, pretože svoj pohľad sústreďoval na Narutov chrbát a tak som si ako-tak vydýchla.

Bolo deväť hodín večer, keď som počula jemné ťukanie prstov na dvere. Bol to len slabý zvuk, ale aj tak som kvôli nemu vyskočila z postele. Vedela som, že je to Tenten, ale ešte vždy som tu mala strach a každý neprirodzený zvuk ma vystrašil.
Potichu som otvorila dvere, ale aj tak riadne zaškrípali, až som musela zaťať zuby. Mala som pocit, akoby nám sem každú chvíľu mal niekto vbehnúť a odvliecť nás za vlasy niekam do samotky. Akoby sme robili niečo nekalé. V podstate nie sme ani najposlušnejšie. O deviatej večer sa už nemáme čo ponevierať po chodbách. A okrem toho, musela som sa Tenten spýtať čo s kamerami. Veď nás uvidia.
Bola som celá napätá. Cez úzku škáru sa pretiahla bledá ruka a vytiahla ma chodbu.
,,Tenten!“ vyjekla som prekvapene, načo sa ona zasmiala.
,,No poď, ideme!“ povedala naliehavo a súrila ma po chodbe.
,,Ale, ale čo kamery?“ spýtala som sa šeptom, pretože som sa bála, že ma niekto bude počuť.
,,Och, z toho si nerob starosti. V Piatky sledujú kamery Kotetsu a Izumo a nim je tak jedno, čo robíme.“ Jej zvonivý hlas sa rozoznel chodbou, načo som sa trošku prikrčila. Stále som bola ustráchaná.
,,No... ja neviem.“ Zaváhala som a trochu som spomalila. Nechcela som, aby ma zatvorili do samotky, alebo čo len pre to, lebo pobehujem po chodbách.
,,Veľmi dobre strážené to tu teda nie je.“ Skonštatovala som, keď som počula z izby, ku ktorej sme sa blížili hukot a piskot.
,,Piatky sú jediné dni, kedy si môžeme večer robiť čo chceme, lebo strážia oni dvaja. Sú v pohode. Inak je to tu riadne pod dozorom.“ Tenten stiahla obočie a trochu sa zachmúrila. O chvíľu sa však tvárila opäť ako slniečko a poťahala ma ku dverám.
,,Tak sa ideme trošku odreagovať. Čo myslíš?“ spýtala sa ma a otvorila dvere. Hluk a tma nás vtiahli do totálneho chaosu a keď si moje oči privykli na tlmené svetlo, zbadala som Naruta, ako stojí uprostred izby a na niečom sa strašne smial. Potom obrátil pohľad k novým návštevníkom a pohol sa k nám. V miestnosti bolo snáď dvadsať ľudí. Nechápala som, ako sa sem všetci natrieskali, ale vyzeralo to tak, že ešte vždy je tu dosť miesta. Prezerala som si ich a zistila som, že sa tu nenachádza takmer nik, koho by so poznala. Za to Tenten poznala všetkých. Vbehla k tmavovláske, ktorá sedela na posteli s blondýnkou a pozdravila sa s nimi. Všetci v rukách držali umelohmotné poháre z ktorých sa ku mne niesla divná a štipľavá vôňa.
,,Sakura. Som rád, že si prišla.“ Usmial sa Naruto a hneď mi podával do ruky tú divnú tekutinu.
,,Aj ja.“ už aj som odtiaľto chcela vypadnúť. Bolo tu na mňa príliš tesno a aj vzduch bol riadne vydýchaný.
,,Čo to je?“ spýtala som sa keď som nakukla na obsah toho pitia.
,,Saké.“ Naruto sa mi zahľadel do očí, ale keď som videla, že to myslí vážne, spadla mi sánka.
,,Odkiaľ máš saké?“
,,Babča má vyhradenú jednu celú miestnosť pre svoj drahocenný chlast. To, že jej zmizli tri demižóny si ani nevšimne.“ Ak som mala sánku dolu, teraz som ju mala až na zemi.
,,To nemyslíš vážne.“ Rozosmiala som sa smiechom, aký som u seba snáď ešte nepočula. Už som videla Tsunade, ako si ráta demižóny a úplne som sa pobavila na jej tvári.
,,To si píš. Tak na zdravie.“ Naruto natiahol ruku a tak sme si pripili. Zapchala som si nos prstami a naliala som do seba celý obsah. Myslela som si, že keď to budem mať rýchlejšie za sebou, tak to bude ľahšie, ale pocítila som, ako mi to páli krk a vyprskla som zvyšok, ktorý mi zostal v ústach. Všade okolo seba som prskala a dusila som sa. Naruto ma pobúchal po chrbte a podal mi nejakú vodu na zapitie. Vypila som takmer celú fľašu a mala som čo robiť, aby som sa nepovracala. Sadla som si na najbližšiu posteľ. Cítila som, ako sa mi krúti hlava a teplo, ktoré zalievalo môj žalúdok.
,,Si v pohode?“ opýtal sa ma tentoraz už starostlivo a odhrnul mi vlasy z krku, ktorý mi pokropil pot. Nevedela som ani rozprávať a tak som len prikývla.
,,Ooo, Sakura-chan pila po prvýkrát saké!“ zvýskla Tenten a pricupkala ku mne.
,,Druhý už pôjde ľahšie.“ Ubezpečila ma a štuchla do Naruta.
,,Ja zostanem pri čistej vode.“ Zachrčala som s námahou, len čo sa mi uvoľnilo ako tak hrdlo a aj žalúdok. A ako som povedala, tak aj bolo. Po celý večer som sedela s pohárom a čistou vodou a popíjala som len tú.
V priebehu asi dvoch hodín som sa zoznámila s tmavovlasou Hinatou, ktorá bola tak zakríknutá, že ma ledva odzdravila, blonďatou Ino - tá mala po lobotómii, čo sa na nej podpísalo, hnedovlasým Kibom, ktorý stále niečo hovoril o psoch, úplne najviac divným Shinom, ktorý len stál v kúte a hoci bola takmer tma, svoje slnečné okuliare si nedal dolu a ostatných mená som si vôbec nepamätala. Možno to bolo tým, že som sa cítila tak unavená, alebo tým, že tam bol taký veľký hluk, že som ich mená ani poriadne nepočula. Divila som sa, že ešte niekto neprišiel riešiť ten krik, ale keď som sa o tom bavila s Narutom, Tenten a Kibom, jeden z nich - a to už ani neviem, ktorý to bol - mi povedal, že tu sa kričí neustále a tak to nechodia vôbec riešiť.
O jedenástej večer sa mi chcelo na vécko a tak som sa ospravedlnila a vybrala som sa pohľadať čo najbližšie toalety. Pri tom som mala srdce až niekde v krku, lebo ten nepríjemný pocit, že ma hocikedy môžu načapať vonku ma vôbec neopúšťal.
Konečne som asi po desiatich minútach blúdenia našla toaletu. V tejto ubytovacej časti som ešte nebola a bola som prekvapená, že to bolo iné, ako u nás.
Umyla som si ruky a pozrela so sa na seba do zrkadla. Líca som mala červené od horúčavy a oči mi už pomaly padali únavou. No... ak sa tam nevrátim, nič sa nestane. Pôjdem si ľahnúť a spať. Zajtra sa ospravedlním Tenten a poviem, že ma po ceste strašne rozbolela hlava a musela som ísť do izby.
Vykukla som na tmavú chodbu a celá nesvoja som sa pozrela na kamery, ktoré boli všade možne povešané. Porozhliadla som sa na oba smery a keď som sa uistila, že niekde nikto nie je, zatvorila som dvere. Teraz som sa musela zorientovať. Mám ísť doprava, či doľava? Tuším som vyšla spoza rohu. Tak potom doľava. Klopkanie vlastných topánok ma znervózňovalo. Už som bola pri rohu, keď sa predo mnou objavila akási postava v bielej košeli a čiernych nohaviciach. Takmer som do nej vrazila, ale našťastie som to stihla ubrzdiť skôr, ako som to do nej napakovala.
,,Prepáč.“ Ozvala som sa automaticky a pozrela som sa na dotyčného. Vždy sa hovorí, že srdce ti vynechá úder, ale to moje namiesto jedného razu čo malo buchnúť, tĺklo ako o preteky až ma to bolelo. Tak nepríjemne reagovalo moje srdce na prítomnosť Sasukeho Uchihy. Od toho incidentu s bazénom sme sa nerozprávali. A dnes po večeri sa na mňa ani nepozrel.
,,Sakura.“ Chcela som ho obísť, ale to, že povedal moje meno ma donútilo zostať na mieste. To bolo po prvýkrát, čo ho vyslovil. A tým jeho hlbokým hlasom to znelo tak... neviem ako... inak. Až mi z toho prebehol mráz po chrbte a skrútilo žalúdok príjemne nepríjemným spôsobom.
,,Praješ si, Sasuke?“ budem k nemu milá, veď napokon zatiaľ neurobil nič zlomyseľné a dokonca sa tváril úplne obyčajne. Na tvári mu nepohrával žiadny úškrn, ani nič podobné.
,,Len jednu vec, ale netýka sa to teba.“ Jednu stranu úst mierne vykrivil v úsmeve, ale nemala som pocit, že by ma tým chcel odpálkovať. Zázrak? Asi áno.
,,Sakura, ty piješ?“ spýtal sa ma odrazu a v tom sa ku mne naklonil. Zasekol sa mi dych. Zhlboka nasal vzduch a potom sa opäť vrátil do svojej pôvodnej polohy. Ešte stále to je cítiť?! Ústa som si prikryla rukou a zahanbene som sklonila hlavu. Nemala som ani tušenia, ako sa pri ňom mám chovať! Zrazu bol taký priateľský. Nevyznala som sa v ňom. Možno je naozaj rozdvojená osobnosť.
,,Nie, len som ochutnala ... ale je to nechutné.“ To posledné som si skôr zamrmlala sama pre seba, ale on sa na tom potichu zasmial. Keď som sa na neho pozrela, premýšľala som nad tým, či sa mi to zdalo, pretože tvár mal opäť vážnu.
,,Si s Narutom.“ Nebola to otázka. Konštatoval a mal v podstate pravdu. Zamračila som sa, pretože jeho tón, akým to povedal sa mi veľmi nepáčil.
,,Áno.“ Bojovne som vystrčila bradu vpred, ale vôbec som sa necítila tak odvážne, ako som sa tvárila. Stačilo by, keby ma iba postrčil a určite by som zletela na zem.
Zhlboka si vzdychol a potom tie svoje čierne nekonečné oči zavŕtal do mojich.
,,Veľmi sa mi to nepáči.“ Pery stisol do pevnej linky a pokrčil obočie. Zalapala som po dychu. Prosím!? Čože? Tak nemu sa nepáči?!
,,Myslím, že teba do toho nič nie je.“ Odvrkla som a opätovala som mu zamračený pohľad.
,,Pozri sa, mne je úplne jedno s kým tráviš svoj čas. Ale lepšie pre teba by bolo, keby si sa vyhýbala takým ľuďom ako je on.“ preniesol úplne pokojným hlasom a popri tom, ako hovoril sa chytil vzadu na krku jednou rukou a druhú si zastrčil do nohavíc.
,,Lebo ty si úplne bezpečný.“ Ironicky som sa zasmiala a neveriaco pokrútila hlavou.
,,To som nepovedal. Mne sa vyhýbaj oblúkom. “ Usmial sa jemne. Stojí predo mnou vôbec ten istý Sasuke, ktorý mi ukázal prostredník a bol ku mne taký nepríjemný?
,,Neviem o tom, že by ma Naruto takmer uškrtil. Takže ty si ten posledný od koho by som si brala rady.“ Bolo to asi trochu viac prudšie, ale to ma v tomto momente veľmi netrápilo. Znovu som mala akýsi divný pocit, keď som sa mu pozerala do očí. Prisahám Bohu, že som ho určite videla. Ten pohľad má len on. Tajomný, neodhaliteľný...
,,Tak to potom nevieš odhadovať ľudí.“ Zaťal sánku a aj druhú ruku si zastrčil do vrecka.
,,Ale viem. To ty sa ku mne bezdôvodne správaš ako pes. Ja ani neviem čo som ti urobila.“ Začínala som pociťovať hnev. Mala som chuť mu jednu vraziť, alebo hocičo urobiť, len nech... nech ma nepriťahuje jeho osobnosť, tak ako ma priťahovala. Ten jeho ľahostajný výraz... rozčuľoval ma a zároveň mi prišiel taký zvodný.
,,To sa ti len zdá.“ Povedal to výsmešným tónom, akoby som si to vymyslela. Začínala sa mi variť krv v žilách. Bože, prečo ma práve takýto chalan zaujme?!
,,Ale? Naozaj? Tak to spravíme takto. Ja sa od neho budem držať ďalej, ak mi ty povieš, prečo mám stále ten pocit, že ťa poznám.“ Skúšala som vyjednávať a pri tom som sa držala, aby som mu nevynadala, alebo aby som sa na neho nepovesila. Miešali sa vo mne pocity a jedna polka chcela, aby som ho stisla a... asi ho pobozkala. Nie! Nebudem sa mu pozerať na pery. V žiadnom prípade. Radšej sa sústredím na tú polku, ktorá by mu najradšej strelila. To už bude lepšie.
,,Nemá to cenu. Chcel som ti len pomôcť, ale vidím, že si stratený prípad.“ Jeho tvár nadobudla unavený výraz, akoby tu so mnou strácal čas. Prudko sa mi dvíhal hrudník. Nekrič... dýchaj Sakura...
,,Toto nemyslíš vážne! Iba tak si uprostred noci pochoduješ po chodbe a začneš mi tu hovoriť takéto veci a nakoniec zo mňa ideš robiť cvoka?“ vybuchla som, ale ešte vždy som vedela kontrolovať svoj hlas.
,,Ja tu bývam a ty si mi ukradnutá. Len som ti chcel dať dobrú radu do života.“ Znechutene si odvrkol a zrazu sa pohol. Obišiel ma a bez slova kráčal ďalej, ani sa na mňa nepozrel. Neveriaco som sa za ním obzrela.
,,Fajn!“ zarevala som za ním a zvrtla som sa na päte. Naštvane som kráčala po chodbe a v hlave mi išiel rad sprostých nadávok. Ja ho tak neznášam!
,,Sakura?“ ozvalo sa odniekiaľ tlmene a tak som zastala. Okamžite mi začalo dunieť v ušných bubienkoch a celé telo sa mi naplo. Očami som si premeriavala chodbu. Cez veľké lomené okná dopadali mesačné lúče na chodbu a sem-tam bolo svetlo.
Zrazu som videla Naruta, ako sa opiera rukami o stenu a zhrbený pozeral do zeme. Rýchlo som sa k nemu rozbehla a chytila som ho za plecia. Obrátila som ho k sebe a zdvihla mu hlavu.
,,Si v pohode?“ spýtala som sa ustráchane a premeriavala si ho.
,,Uhm, hej... ani neviem, kam som chcel ísť.“ Zasmial sa a riadne z neho zaťahalo. Potom sa narovnal a pousmial sa na mňa.
,,Kde si bola tak dlho?“
,,Na toalete.“
Oprela som sa o stenu, lebo ma únava začínala kosiť. Naruto stál oproti mne a jednou rukou sa tiež podoprel o stenu.
,,Hľadal si ma?“ spýtala som sa ho, keď som videla, že nič nehovorí a trochu som z toho bola nesvoja. V hlave sa mi ozývali Sasukeho slová, o tom, že sa od neho mám držať ďalej.
,,Možno.“ Ukázal mi všetky svoje biele zuby, ktoré priam žiarili na jeho opálenej pokožke. Zrazu som si uvedomila, že je dosť blízko. Teda, viac akoby mal byť.
A v tom som počula nejaké kroky a Naruto sa pozrel doprava. Nasledovala som jeho pohľad a v sekunde som si priala, aby ma tá stena pohltila, aby som sa vyparila, aby sa stalo hocičo, len nech tu nie som.
Čo tu do pekla robí?!
Sasuke, ktorý práve vyšiel spoza rohu, na pár sekúnd zastal a chvíľu na nás pozeral. Po pár mučivých sekundách sa opäť pohol a každý jeho krok dunel až niekde v mojich útrobách. Naruto, ktorý stál len kúsok odo mňa a sledoval ho sa opäť na mňa pozrel. V tej sekunde už bol Sasuke na našej úrovni a zrazu mi Naruto zmizol pred očami. Zažmurkala som v prekvapení a počula som tupú ranu.
Naruto stál pri stene a držal si nos. Sasuke stál nad ním, ako Boh pomsty a videla som z neho nevídanú agresivitu. Ruky mal pozdĺž tela a človek by si ani netrúfol povedať, že Sasuke práve uštedril bleskovú ranu.
,,Naruto, ak sa k nej ešte raz priblížiš, prisahám Bohu, že ti polámem všetky kosti v tele.“ Sasuke hovoril úplne kľudným tónom, akoby sa nič nedialo a iba sa rozprávali, akoby to bola len menšia výmena názorov. Síce jeho tón bol vyrovnaný o to nebezpečnejšie vyzneli jeho slová.
,,Ty si ÚPLNÝ BLÁZON?!“ skríkla som z plného hrdla až mi hlas preskočil, ale nedokázala som sa ani pohnúť. Ochromila ma hrôza, ktorá sršala zo Sasukeho. Zhrozene som sledovala, ako Narutovi pomedzi prsty tečú pramienky krvi a dopadajú na zem.
Sasuke sa na mňa ani nepozrel, len sledoval Naruta, ktorý sa vyrovnal s rukou stále na nose. Krv mu zaliala hrdlo. To musela byť iná šupa, že mu to tak prudko tečie. Prišlo mi zle, pretože ten zápach hrdze sa doniesol až ku mne.
Skôr, ako mu stihol hocičo povedať, Sasuke pokračoval v ciele svojej cesty. Hľadela som na jeho chrbát, ktorý sa nám vzďaľoval a konečne som sa donútila pohnúť sa k Narutovi.
,,Nie, ja si to vybavím. Vráť sa na oslavu, alebo choď do izby, Sakura.“ Povedal Naruto tlmeným hlasom a ani sa na mňa nepozrel. Potom sa obrátil a vydal sa na opačnú stranu, ako Sasuke.
Asi sa cítil potupený. Alebo... možno ma chcel pobozkať, tým ma Sasuke zachránil, ale čo to malo znamenať? Povedal, že sa ku mne nemá približovať. Takže mu na mne záleží, nie? Alebo čo si o tom vlastne mám myslieť? Dokonalo zmätená som stála pri stene a snažila sa ovládnuť chvejúce sa kolená. Ak sa teraz vyberiem za ním, určite ho ešte dobehnem.
Zaťala som päste a rozbehla som sa smerom, kde mi zmizol.
Chodbou bol počuť len beh a tiché dychčanie, ktoré sa mi dralo z hrdla. Už som prešla aspoň tretiu chodbu, ale ešte vždy som na neho nenatrafila. Možno už zašiel do izby. Ja vôbec netuším, kde býva. Sklamane som sa zastavila a dopriala som si pár sekúnd na vydýchanie. Nič iné mi neostáva, než to vzdať. Budem musieť počkať do ďalšieho dňa a až potom sa s ním porozprávať.
,,Už zas?“ ozval sa za mnou arogantný hlas. Srdce mi poskočilo od šťastia. Našla som ho! Alebo, on si našiel mňa?
Pomaly som sa otočila a zbadala som, ako stojí vo dverách. Oprel sa o zárubňu. Práve som stála pred jeho izbou.
,,Ako si vedel, že som to ja?“ spýtala som sa prekvapeným hlasom a hľadela som na jeho rozopnutú košeľu. Asi sa práve chystal vyzliecť. V mojom vnútri niečo rástlo a jačalo, tancovalo, spievalo, chcelo sa predrať von. Našiel si on mňa...
,,Prečo si tu?“ Ani sa mi neobťažoval odpovedať. S ľahkosťou ma odignoroval a opäť stiahol obočie. Ale mne to vôbec nevadilo, už len to, že sme sa rozprávali ma totálne trhalo zvnútra. Cítila som ako mi kvapka potu stiekla na krku. Strhla som sa keď ma pošteklila na chrbte.
,,Prečo si mu to urobil?“ môj hlas znel, akoby bol z veľkej diaľky. Taký tichý a chrapľavý. Aj keď som sa necítila najodvážnejšie čo sa týkalo Sasukeho, vedela som, že si budem stáť za svojím a kľudne si aj dupnem nohou, keby bolo treba.
,,Ja ti nemusím nič vysvetľovať.“ Jedno obočie nadvihol a ja som ovládla triašku.
,,Nemal si dôvod tak reagovať.“ Zastala som si Naruta. Prišlo mi to nefér. Ničím si to nezaslúžil.
,,On vie, za čo to bolo.“ Mykol plecami a na sekundu sa obzrel do izby.
,,Ale rolu v tom hrám ja.“ Obrátil sa opäť ku mne, aby mi venoval svoju pozornosť, ale vyzeral, akoby ho to ani netrápilo.
,,No a?“
,,Takže mám právo to vedieť.“ Znelo to ako prosba, že chcem, aby mi konečne povedal o čo ide. Stisla som odmietavo pery.
,,Sakura, právo vedieť si stratila, keď si prekročila bránu tejto liečebne.“ Poznamenal, akoby to vysvetľoval malému dvojročnému decku.
,,Prestaň sa tak správať! Chcem vedieť o čo tu ide! Nie som nejaká hračka!“ vyprskla som ako mačka a spravila som krok k nemu.
,,Naozaj?“ jeho ľadový hlas, ktorý nahodil ma donútil, aby som zastala. Opäť som z neho cítila silné vibrácie. Hnev. Bol to hnev.
,,Si Idiot, arogantný a malicherný egoista!“ naozaj chcem pokúšať šťastie? Ale keď už som to vyslovila, asi ťažko zoberiem svoje slová späť.
,,A ty si otravná a neznesiteľná. Nemám záujem strácať s tebou svoj drahocenný čas. Ak si si nevšimla, si v cvokárni. Tu sa proste nevysvetliteľné veci dejú. A teraz mi láskavo odíď spred izby a neotravuj vzduch.“ Jeho slová tak strašne boleli. Zabuchol dvere a ja som tam ešte zopár sekúnd stála. Toľko k mojim presvedčovacím technikám a neoblomnej tvrdohlavosti.
Chvela som sa tak, že som sa určite na prvý pohľad musela rozmazávať. Nič som pred sebou nevidela, pretože slzy mi zastreli výhľad. Poslepiačky som trafila do izby aj keď absolútne netuším, ako sa mi to podarilo. Zrútila som sa na posteľ a skrútila sa do klbka.
Už stačilo. Odteraz mažem Sasukeho zo svojho života, mysle, snov a všetkého čo sa len dá. A to isté urobím aj s Narutom. Dnes ma chcel nepochybne pobozkať. A to nie je dobré znamenie. Končím s touto fraškou. Mám toho plné zuby...