Dangerous Existence 06 - Šialená Tenten...

,,Aké si mala ránko?“ zašvitorila mi do ucha s nadšeným úsmevom, ale ja som sa zmohla len na to, aby som sa na ňu pozrela. Vôbec sa mi nechcelo rozprávať. Skôr ma trápilo, že dnes máme opäť kurz sebaovládania a ja neviem či niečo vôbec dokážem. Nemôžu ma zavolať bojovať. Veď ma rozmliaždia ako červa. Cez ústa mi vyšiel zúfalý povzdych a zadívala som sa na stôl.
,,Čo je s tebou?“ len tak-tak som sa vyhla štuchnutiu pod rebra a premohla som sa k odpovedi. Od kedy som odišla od Naruta, bola som akási mĺkva. Bolo toho veľa na premýšľanie. Rozoberali sme úplne hlúposti, nič, čo by mi o ňom niečo prezradilo a to ma trochu znervózňovalo. Vlastne nie, viac ma rozrušilo vedomie, že sa stále vraciam k tomu idiotovi z rána. A taktiež som myslela aj na to, že určite si neboli zabehať. Kto by pre boha behal v takomto počasí po vonku? Veď to by museli byť úplný blázni. Okrem toho, nevšimla som si, že by Naruto bol nejako zvlášť mokrý od dažďa. Ale to by sa dalo vysvetliť tým, že by behal pod pergolami, ale aj to mi prišlo ako trápne a nepravdepodobné.
,,Ále nič. Mala som blbú noc.“ Zaklamala som a začala som do seba hádzať jedlo. Musím niečo vymyslieť. Nie, musím ísť za Hokage a povedať jej, nech ma vylúčia z tohto programu. Hej, presne to urobím.
,,Prvá býva najhoršia. Hlavne ten nočný krik. Ale zvykneš si.“ Zastavila som s vidličkou kúsok od úst a vybavovala si túto noc. Zrazu som si spomenula na mrazivé zavíjanie niekoho, kto bol ubytovaný na tej istej chodbe ako ja. Uprostred noci som sa na to zobudila, ale myslela som si, že je to len sen. A nebol. Niekto skutočne kričal a skučal a nieslo sa to chodbou až ku mne. Bolo to, akoby sa škriabal po stene a trpel. Ešte teraz si vybavujem zimomriavky, ktoré pokryli celé moje telo v totálnej hrôze. A potom to prestalo, akoby niekto šľahol bičom. A už len tiché šepotanie a kroky doliehali cez zatvorené dvere až do mojich ušných bubienkov. Nechcem na to myslieť. Neviem si ani predstaviť čo sa tam mohlo diať a o čo išlo... netúžim po tom, dozvedieť sa to. Potriasla som hlavou, aby som vyhodila z mozgu tieto myšlienky a chcela som pokračovať v jedení, keď sa Tenten ku mne nahla ponad stôl a moje oči okamžite zbystrili na jej ruku, ktorá sa približovala k mojej tvári. O čo jej ide tentoraz? A prečo vyvádza v jedálni plnej ľudí?
,,Hej, čo to tu máš?“ ozvala sa a ucítila som ako mi zhrnula vlasy dozadu.
,,Čo?“ spýtala som sa nechápavo a pozrela sa dolu. Asi mi spadlo jedlo a mám ho na tričku.
,,TOTO.“ Aby to zdôraznila, očividne mala potrebu strčiť do mňa prstom a ja som prekvapene vyjekla od bolesti. Môj krk! Modriny! DO KELU! Asi som práve úplne očervenela. Cítila som ako ma zalieva horúčava a sálala zo mňa. Okamžite som sklopila pohľad a vlasy si zhrnula naspäť.
,,Ále nič.“ Vyhovárala som sa zastretým hlasom a tvárila sa, že sa sústredím na jedlo, ale pri tom som v úplných kŕčoch čakala na jej odozvu.
,,Čo si sa pokúšala uškrtiť v noci? Tuším, že to bol neúspešný pokus.“ zažartovala a prstom mi nadvihla bradu. Okamžite mi vystrelila ruka a to bez varovania a odstrčila som tú jej od seba. Pozrela som sa na ňu a jej pokrivený úsmev sa zmenil. Okamžite sa začala mračiť a než som stihla zareagovať, schmatla ma za golier a pritiahla k sebe. Donútilo ma to vstať zo stoličky a teraz som bola nahnutá ponad stôl a plytko som dýchala od šoku, ktorý vo mne vybuchol v zlomku sekundy. Hľadela som do jej hnedých očí, ktoré nemierili na moju tvár, ale pozorne sledovali tmavé fľaky.
,,Pusť ma.“ Zašepkala som opatrným hlasom. Vôbec som netušila čo urobí. Všetci sú tu úplný cvoci. Všetci sú šialení. Na moje obrovské prekvapenie ma pustila. Ona ma pustila! Jej prsty, kŕčovito zvierajúce moje tričko sa postupne uvoľnili a jej zachmúrený výraz sa opäť zmenil. Tentoraz bol hrôzostrašný. Nahodila takú grimasu, že som mala chuť zaspätkovať. Ale nemohla som, pretože som sa bála urobiť prudký pohyb a tak sme tam stáli nad stolom nahnuté k sebe. Jej ruka trhaným pohybom klesala nižšie a pocítila som slabú nádej. Keď v tom zaťala ruku do päste a mňa napadlo jediné. Vrazí mi.
Udrela do stola s takou silou, až sa rozlomil na dve časti a príbor nadskočil, len nožík vyletel do výšky. Všimla som si len náhly záblesk čohosi kovového a rýchlo som tomu uhla. Zbehlo sa to rýchlo. Tiché zasvišťanie okolo hlavy a šuchnutie o vlasy, potom hlasné cinkanie dopadajúcich vecí na zem. No, reflexy mám očividne dobré, lebo ak by som neuhla, zaručene by som mala v očnej buľve zapichnutý nôž.
Nohy sa mi rozklepali a prisahala by som, že mi nechýbalo veľa k tomu, aby som skolabovala. Odstúpila som niekoľko krokov dozadu a obrátila sa na hnedovlasú šibnutú ženskú oproti mne. Až teraz som si uvedomila aké ticho nastalo v celej miestnosti. Všetci nás sledovali. Každý jeden so záujmom pozoroval túto situáciu. Ale to bolo v tejto chvíli asi to posledné čo ma trápilo. Skôr som sa obávala čo bude nasledovať. Vrhne sa na mňa?
Fučala ako nazúrený býk a jej hnedé oči sa stiahli do úzkych štrbín. Až mi vyschlo v ústach od potláčanej paniky. Tenten sa pohla a ja som ostala stáť na mieste. Čakala som na tú ranu, ktorá mala prísť. A pri tom som vôbec netušila za čo. O čo ide. Prečo tak reaguje. Ale vlastne, oni tu nepotrebujú dôvod. Sú to zabijaci, šialenci, psychopati. Natiahla sa po niečo na zemi a rýchlo sa zasa vyrovnala.
Prečo tu do r**i je nožík?! Mali ho odstrániť! Pre mňa za mňa nech sa všetci kŕmia aj prstami, ale toto bol blbý nápad! Sú tu elektrické ploty, stráže, samotky a zvieracie kazajky, ale na jedenie vám tu nechajú ostrí predmet, ktorý môžu bez problémov len tak využiť!? Toto je choré!
Moje myšlienky šli jedna cez druhú a boli rýchlejšie, ako inokedy. To bolo asi tým adrenalínom, ktorý som pocítila a preletel celým mojím telom až do končekov prstov.
Zastrčila si ho za nohavice a namiesto toho, aby sa zastavila predo mnou a o niečo sa pokúsila, - v tejto chvíli som bola asi tá najľahšia korisť – sa prehnala okolo mňa ako víchor a niekam mierila. Prudko som sa zvrtla a sledovala jej počínanie, keď som zistila kam ide. Šla do rohu miestnosti kde sedel Suigetsu so Sasukem a potichu nás pozorovali tak ako ostatní.
Dokráčala až pred neho a on lenivo zdvihol zrak. Vyzeralo to akoby pohľadom hovoril – čo zas chceš?
Vytiahla svoju provizórnu zbraň a hodila ju na stôl. Sasuke sa na ňu úkosom pozrel a potom obrátil svoj pohľad k nej.
,,Nepotrebujem to. Zaškrtím ťa vlastnými rukami.“ Zavrčala a celá sa roztriasla od zúrivosti. A on? On sa len posmešne uškrnul, mierne sa odsunul od stola a stoličku si napravil tak, aby sedel rovno oproti nej. Zviezol sa po nej nižšie a ruky si zastrčil do vreciek nohavíc. Videla som s akým záujmom ju pozoruje a očividne ho bavila. Suigetsu sa vedľa neho posmešne zasmial a tikal očami z jedného na druhého tak isto ako ja a ostatní.
Bála som sa k nim priblížiť. Veď som absolútne nechápala čo to má znamenať. Všetko sa preplietlo a skĺbilo do seba, že som netušila o čo tu vlastne ide.
,,Ešte raz sa jej dotkneš. Len jeden jediný krát a prisahám, že ti tvoje prehnité, odporné srdce rozmliaždim v rukách. Pomaly ho budem mačkať a držať ťa pri vedomí, aby si stále žil, aby si trpel a prosil o svoj mizerný, nezmyslený život a potom ťa postupne rozpáram na cucky. Pekne si vychutnám, keď ti budem zvliekať kožu jeden kúsok po druhom a počúvať tvoje zmučené výkriky a prosby. Budeš prosiť, aby som tvoju bezcennú existenciu ukončila.“ Zasyčala pomedzi zuby a prebodávala ho pohľadom, ktorý som nevidela. Namiesto toho som pozrela na dotyčného, ktorý sa ľahostajne pousmial. Prvý kútik mal vyššie ako ten druhý a v očiach sa mu zablysol tvrdý výsmech. Práve som si uvedomila, že ona sa naštvala kvôli tomu, že mi ublížil. Ale ako to vedela? Ako vedela, že to bol on? Pocítila som k nej vďačnosť a zároveň ma mrzelo, že som si myslela, že by mi niečo urobila. Myslím, že som si k nej práve v tejto sekunde vytvorila istý druh puta. Musela som ju potichu obdivovať, akú má odvahu postaviť sa mu a otvorene sa mu vyhrážať. Ale trochu viac ma udivilo, že on je úplne kľudný a tvári sa tak ľahostajne.
..Našla si si... hračku či milenku?“ spýtal sa jeho hlbokým hlasom a mne sa zježili chĺpky na ruke. IDIOT! Ako sa opovažuje!
Až na polceste som si uvedomila, že kráčam k nim. Strelil po mne pohľadom a to ma donútilo zastať. Hlboko v očiach som videla ako sa smeje a popri tom vyzeral, že sa celkom nudí.
Tenten sa naježila ako mačka a zaprskala. Skôr než stihla urobiť jediný pohyb, ocitla sa pritisnutá na stene. Skrútil jej ruku dozadu, až som počula zapraskanie kostí a naštvane som zajačala.
,,Nechaj ju!“ už som bola pri nich, ale zastavila ma čiasi teplá ruka, ktorá mi dopadla na plece a jemne ma odstrčila naspäť odkiaľ som vybehla. Keď som sa spamätala, všimla som si, že Sasuke pustil Tenten a Naruto ju stihol zachytiť skôr, ako sa zviezla na zem.
,,Nepreháňaš to?“ spýtal sa ho Naruto odmeraným tónom a pomohol jej udržať sa na nohách. Sasuke si opäť sadol na svoje miesto a chytil lyžicu do ruky.
,,Odnes ju do ošetrovne. Chcem sa v klude najesť.“ prehodil a otočil sa mu chrbtom. Naruto sa zamračil, ale nič mu na to nepovedal. Možno nestihol, pretože v tej chvíli, akoby v miestnosti pustili zvuk a odvšadiaľ sa ozývali kroky, slová a hrmot. Prišla Hokage a vzala si od Naruta hnedovlásku, ktorá sa ma snažila obrániť a ja som jej nedôverovala. Cítila som sa za to hlúpo.
,,Sasuke, to nebolo nutné.“ Pozrela sa na neho a on sa ani neobťažoval otočiť sa jej smerom.
,,Videli ste to na kamerách. Myslím, že do samotky by mala ísť ona a nie ja.“ Povedal, keď prežul sústo a pozrel sa na ňu len na zlomok sekundy.
,,To teda pôjde.“
,,Ale za čo?!“ vykríkla som v nemom úžase. Tenten sa len pousmiala.
,,Zničila majetok a pokúsila sa zaútočiť na Sasukeho.“ Tsunade mala taký nekompromisný a tvrdý hlas, že ma to ešte viac naštvalo.
,,Ale ON na ňu zaútočil!“
,,Konal skôr, ako ho stihla napadnúť. Len sa bránil. Aspoň nám to tak prišlo na kamerách. Alebo sa mýlim?“ čože? Kamery? Toto je choré... úplne nenormálne!
Nik nič nepovedal a ani ja som sa nezmohla na jediné slovo. Hokage vyliečila Tenten rameno jedným jednoduchým jutsu. Potom si ju podoprela a vybrala sa preč.
,,Počkajte. To ju naozaj dáte na samotku?“ spýtala som sa jej, keď prechádzala okolo mňa a to ju donútilo zastať.
,,Také sú pravidlá.“
,,Nechaj to tak. Budem skôr späť, ako sa nazdáš.“ Tenten sa na mňa usmiala úsmevom, ktorý bol tak trochu strelený, - akoby jej tá bolesť nespôsobovala muky - a potom sa nechala odviesť. Tsunade sa ešte vo dverách zastavila a obrátila na mňa hlavu.
,,Takmer som zabudla. Dostav sa o dvadsať minút do vedľajšej budovy.“ A obe mi zmizli z dohľadu.

Nellynuska, lunaru, Som čarovná, Saiyuki no Jashin, Kami-chan, zina296

Nellynuska: Ďakujem veľmi pekne nechaj sa prekvapiť.
lunaru: Divnejší? Je to možné no, keď budeš trpezlivá, tak zistíš všetko. Len ja potrebujem tomu dať nejaký časový priebeh. Nemám rada príbehy kedy sa to všetko zomelie v priebehu 3 dní Ďakujem za tvoj entuziazmus =)
Som čarovná - neverím, že ty si sa rozhodla prečítať moju poviedku naozaj som v úplnom šoku. Romakčný príbeh sa mi veľmi páčil a teším sa na tvoju ďalšiu prácu Cením si, že sa ti páčia tie myšlienkové pochody a prídu ti nenútené. Píšem tak, ako ma v danej chvíli napadne a áno, viem čo si myslela
Saiyuki no Jashin: Morouš? co to je? Ale ďakujem, úžasná je príliš silné slovo, ale potešilo ma to
Kami-chan: No... uvidíš ako to mám premyslené a potom mi povieš, čo ti bola hlúposť, alebo sa to dalo Ďakujem ti za podporu v každom prípade. Tento diel som spravila trošku viac akčnejší, lebo inak by som osobne zaspala pri ďalšom oddychováku už len keby som ho písala Každopádne ĎAKUJEM!
zina296: Ďakujem, v tom diely som sa skutočne snažila priblížiť Sakurine myšlienky a jej pocit v cvokárni snáď mi to vyšlo. Teším sa, že sa ti to páči =)