Dangerous Existence 02 - Vztýčený prostredník

Prešla som tmavou chodbou a zastala pred dverami s odlupujúcim sa číslom sedemdesiat sedem. Pichla som dnu kľúčik a ten zaprotestoval, keď som ním chcela otočiť. Pomykala som ním na druhú stranu a s tichým cvaknutím sa dvere otvorili. Štuchla som do nich špičkou topánky a s buchnutím narazili do steny.
Vošla som dnu a poobzerala sa. Jeden písací stôl, jedna posteľ, jedna skriňa a umývadlo s popraskaným zrkadlom. Super. Hodila som batoh s tým ničím čo som v ňom mala na zem a vybrala som sa von. Kým som kráčala k východu na dvor, stretla som mnoho ľudí. Ani jeden sa na mňa však nepozrel. Každý si išiel svoje a rozprávali sa iba medzi sebou. Cítila som sa ako outsiderka. Pochybujem, že sem zapadnem. Ako som si stihla všimnúť, veková kategória sa tu pohybovala od šestnásť až po dvadsať dva. V nemocnici mi odhadovali sedemnásť rokov. Veď ani dátum narodenia som nevedela. Prešla som von a kráčala po chodníku z mačacích hláv, ktorý sa kľukatil až k bráne a rozvetvoval sa na všetky strany. Areál bol obrovský a hoci tu boli ľudia prišiel mi pustý a zároveň trochu hrôzostrašný. Okrem toho, že nás obklopoval dvojmetrový plot, boli tu stromy nasadené tak husto pri sebe, že vytvárali tmavý, maličký les zahalený do hmly. Všimla som si, že všetci sa od neho držali ďalej. Až keď som viac prižmúrila oči a zaostrila, zbadala som minaturnú cedulku s oznamom, že do lesíka je zakázaný vstup. Niektorí sedeli na trávniku, ďalší na lavičkách. Sem tam šla nejaká dvojica okolo. Odbočila som doprava k jedinej lavičke bokom od ostatných.
V tom som cítila veľa pohľadov, ostrých a bodavých. Narážali mi na chrbát a prebodávali ma. Sklopila som pohľad a kráčala ďalej ignorujúc všetkých a všetko. Sadla som si na ňu a kolená si pritisla až k hrudi. Objala som si ich rukami a položila na ne hlavu.
,,Už zúfaš?“ ozvalo sa mi pri uchu, až som temer nadskočila. Zdvihla som pohľad a zadívala sa na dievča s hnedými očami a hnedými vlasmi. Milo sa na mňa usmievalo a to ma trochu povzbudilo.
,,Som Tenten.“ Predstavila sa a hodila sa vedľa mňa.
,,Sakura.“ Odpovedala som jej automaticky. Za ten mesiac som si zvykla na to, že mi tak hovorili a prijala som to meno.
,,Tak, čo si urobila, že si tu skončila?“ spýtala sa ma bez okolkov. Jej priamočiarosť ma zaskočila. Čo som urobila? Nič, veď... čo? Je to iba liečebňa pre chorých. Alebo nie?
,,Och, prečo sa ťa to pýtam? Veď to viem.“ Dlaňou sa plácla po čele a ja som na ňu udivene civela.
,,Čo vieš?“
,,No... viem, že si vyvraždila celú dedinu.“ Pretočila očami a bolo to akoby mi hovorila – len nezatĺkaj.
Čože som urobila? Takéto reči sa tu šíria? Odkiaľ vedia takéto veci? A prečo je taká kľudná?!
,,Nie, neurobila som to. Ja si nič nepamätám!“ začala som sa hneď obhajovať, ale hneď som zmĺkla. Ale čo ak som to naozaj urobila? Nič neviem... nie... to je vylúčené.
,,Och... no, to je jedno. Aj tak nik tu nepovie, prečo tu v skutočnosti je. Každý sem prišiel s takým maličkým tajomstvom.“ a žmurkla na mňa.
,,Toto je liečebňa.“ Povedala som, aby som to uviedla na správnu mieru.
,,Cvokáreň, psychiatria, nápravný ústav. Nazvi to ako chceš, ale liečebňa to určite nie je.“ Zasmiala sa keď zbadala môj výraz.
,,Všetci sme urobili niečo, čo sa nepatrí. Dostali sme do vienka viac, ako iný. Napríklad brutalitu. Ďalší sa zbláznili, alebo ubližovali a... och, to by som mohla pokračovať do nekonečna. V každom prípade ťa upozorňujem. Vyhýbaj sa tým s náramkami.“ Nestíhala som vstrebávať jej slová. Pre Boha, čo tu robím? Veď ja nie som blázon, nie som narušená ani nebezpečná!
,,S náramkami?“ spýtala som sa po chvíľke tichým šepotom.
,,No, nik nevie, kto tu je s náramkami. Vieš, ani jeden z nás sa neprizná čo v skutočnosti spravil. Nepoznám nikoho s náramkom. Sú ako... mýtus. Hovorí sa o nich, no nenašiel sa ani jeden, kto by ich videl. Tí čo ich majú sú najhorší. Ako si si určite všimla, všetci máme dlhé rukávy. Ktokoľvek z nás môže mať pod nimi ten železný škrtič.“ Poobzerala som sa a skutočne všetci mali rukávy takmer až po prsty.
,,Takže... ak zbadáš, že niekto má náramok, utekaj a neobzeraj sa. Aj keď je to veľmi ťažké. No.“ Zádumčivo sa zahľadela na nebo a mňa striaslo.
,,A čo tie náramky robia?“
,,Hm, myslím, že potlačujú to, čo v tej osobe je.“ Aké jednoduché vysvetlenie.
,,A ty?"
,,Čo ja?" spýtala sa vyhýbavo.
,,Nemáš teda náramok? Tak... a prečo si tu?" vyhŕkla som bez rozmýšlania.
,,Nemám náramok. Veď vravím. A no... ako som povedala, udržiavame si svoje tajomstvá." pohľadom strelila po mne a to bol znak, že sa nemám pýtať. Striaslo ma od potláčaného strachu.
Pretrela som si spotené obočie a zahľadela sa pred seba. Teraz keď mi o tom hovorila, viac ma zaujímalo sledovať ľudí okolo seba. Ktokoľvek mohol mohol byť ten najhorší z najhorších. Kľudne to mohla byť tá tmavovláska, ktorá sedela na trávniku a hrala sa s kvetom. Alebo aj tá blondína, ktorá behala okolo ako pomätená. A čo ten blondiak, ktorý práve vyšiel z budovy? Aj on môže mať náramok. Pozorovala som jeho nezvyčajné blonďavé vlasy, ktoré boli na špicoch presvetlené slnečnými lúčmi a vytvárali okolo neho akúsi auru. Kráčal popri silných stenách a na tvári mu pohrával jemný úsmev. Prstami pohládzal švárobetón a zhlboka vdychoval vôňu listov a kvetov z ovzdušia. Oči mal zatvorené a vyzeral spokojne, akoby ho po dlhej dobe vypustili von. Bolo až neuveriteľné sledovať, ako sa teší z toho, že je na čerstvom vzduchu v tejto väznici. Odlepil viečka od seba a ja som zbadala nekonečnú modrú. Oceánové oči namieril niekam do diaľky a stiahol obočie. Pozorovala som ho až kým prišiel k zábradliu o ktoré sa opieral akýsi čiernovlasý chalan. Bol mi otočený chrbtom. Blondiak mu niečo povedal a čakal na odozvu. Asi po minúte sa s naštvaným výrazom otočil na päte a vydal sa preč. Ten čiernovlasý zdvihol pohľad k nebesiam a chvíľu na ne hľadel. Aspoň tak som usúdila zozadu. Potom sa otočil mojím smerom a chrbtom sa oprel o železné zábradlie. Stál tam sám a vyzeral spokojne.
A v tom mi prišiel nejaký... poznala som ho. Čierne strapaté vlasy, bledá pokožka, biela košeľa. Zrak upieral na trávu, ktorú držal medzi prstami a šúľal si ju hore-dolu. Roztvoril prsty a nechal tú zeleň prekĺznuť voľným priestorom a dopadnúť na zem. Zrazu svoje oči zodvihol a ja som zostala pozerať do čierno čiernej tmy. Obaja sme na seba civeli, akoby sme sa videli po dlhej dobe. A ja som vedela, že ho poznám, hoci som nevedela odkiaľ. Jeho pery sa skrivili do akéhosi úškľabku. Usmieval sa na mňa. Ani som si neuvedomila, že vstávam a už som sa chystala urobiť krok k nemu, keď v tom zdvihol ruku. Privoláva ma k sebe. Samozrejme, on ma pozná. Povie mi odkiaľ sa poznáme. Povie mi, kto presne som. Moje kútiky sa nadvihli do nadšeného úsmevu. Už som urobila jeden krok, keď som zbadala, že mi ukazuje vztýčený prostredník s úsmevom na tvári. Mala som pocit, akoby do mňa rovno sotil a vrátilo ma to na lavičku. Zalapala som po dychu a zahanbene sklopila pohľad.
Neodvážila som sa na neho už pozrieť a tak som sa zadívala na Tenten.
,,Zdá sa mi to, alebo Uchiha ti práve ukazoval oplzlé gesto?“ jej očiam asi nič neujde. Cítila som sa nepríjemne a ona to musela vedieť. Ale nie, ona to ešte vytiahne. Skvelé.
,,Och, z toho si nič nerob. On je... iný. Tvári sa, akoby bol len on. S nikým sa nerozpráva okrem dvoch ľudí a neobťažuje sa ani odpovedať na otázky.“
Takže nie som výnimka. To ale nemení nič na tom, že mi nemal právo a ani dôvod ukázať prostredník!
,,Mám pocit, akoby som ho odniekiaľ poznala.“ Zašepkala som jej, keď sme sa zdvihli a kráčali spolu naspäť.
,,Je tu už niekoľko rokov.“ Pokrčila ramenami a popostrčila ma dnu.
,,Kam ideme?“ spýtala som sa jej odrazu, keď som si uvedomila, že ani neviem kam sme sa vybrali.
,,Na kurz sebaovládania.“
,,Kam?“ v úplnom pomykove som sa poobzerala. O ničom takom som nepočula.

Sarah Nara, lunaru :)

lunaru: Ďakujem veľmi pekne, takže dúfam, že nesklamem
Sarah Nara: Díky snáď to vyjde a keď nie, tak nie no