Dangerous Existence 03 - Horšie to ani nemôže byť

,,Čo to je?“ dožadovala som sa odpovede, keď sme prechádzali cez obrovské oblúkové, dvojkrídlové dvere a zabočili doľava.
,,V tejto cvokárni budeš dni tráviť nasledovne. Ráno budíček, raňajky a potom kurz sebaovládania celé dopoludnie. Obed a celé poobedie kurz meditácie. Hej, pokiaľ nechceš ísť na kurz meditácie, môžeš si to raz za čas zameniť a skočiť do našej telocvične kde máme plaváreň, viem je to divné. A potom tam máme všetko možné od činiek až po stroje na posilňovanie. Priprav sa. Tu upadneš do takého stereotypu, že ti to vymyje mozog. Alebo ešte vždy tu je možnosť, že ti dajú spraviť lobotómiu ako to urobili Ino.“ Hovorila mi to, akoby sme boli na nejakej exkurzii zaujímavostí a ona mi to oznamovala akoby sme boli v kúpeloch. Jej odľahčujúci tón mi spôsoboval žalúdočné kŕče. Toto zaručene nie je obyčajný ústav. Určite jej tu z toho preskakuje.
,,To je tá blondína, ktorá bola vonku?“ spýtala som sa, keď som si spomenula na dievča s vlasmi až po zadok a úplne prázdnym pohľadom.
,,Uhmm... je nás tu deväťdesiat deväť... počkať, oprava, s tebou už presne sto. Skoro polovica je nepoužiteľná, pretože temer všetci sú prepnutí tak, že ani nevedia, že sú. Ich existencia je taká úbohá.“ Uchechtal sa.
,,Je ľahké nás tu udržať keď sme na dve skupiny. V jednej je nás okolo tridsať. Striedame sa.“ Zabočila doprava popri soche akéhosi mužíka s katanou v ruke a zaradili sme sa do rady, ktorá sa pomalým krokom valila do ďalšej časti budovy.
,,A čo presne je ten kurz sebaovládania?“ vedela som o čom je meditácia, nie som hlúpa, ale absolútne vôbec som si nevedela predstaviť čo by mohlo byť to druhé. Konečne sme sa predrali dnu do okrúhlej miestnosti a ja som zbadala, že stojíme na akejsi vyvýšenine. Všade naokolo sa nachádzali lavičky - bolo to ako tribúna - a uprostred dolu sa rozprestieral široký pľac. Po mojej pravici bolo točité schodisko dolu, ale Tenten ho minula a sadla si na najvyššiu lavičku vo vrchnej rade.
,,Je to jediná zábavná vec na celej tejto... ehm.“ Zasekla sa a premerala si ma, akoby premýšľala aké slovo použiť.
,,Čo si nesadneš?“ ozvala sa odrazu a aj ja som si až teraz uvedomila, že stále vedľa nej stojím a tak som sa usadila a porozhliadla som sa.
,,Trénujeme sa v taijutsu, ninjutsu a aj genjutsu, ale sme všetci pod dozorom. Snažia sa o to, aby sme bojovali proti sebe a kontrolovali sa. Tí čo na to samozrejme máme. Ide o to, aby sme sa vedeli udržať na uzde a potlačovať svoje... ako by som to nazvala...hm... chúťky. Ak si si nevšimla, je tu okolo dvadsať jouninou, ktorý sú pripravení kedykoľvek zakročiť len čo zbadajú náznak skutočného nebezpečenstva.“ To ma úplne zaskočilo. Porozhliadla som sa pozornejšie. Popri stene stálo dvadsať ľudí oblečených v bielom kimone s rukami za chrbtom. Muž so šedými vlasmi a maskou cez tvár bol jediný, ktorý držal v ruke knihu a jedným okom ju čítal. Vyzeral, akoby ho absolútne vôbec nezaujímalo čo sa okolo neho deje. Po chvíľke šuchot a hrmot ustal a všetci sa usadili.
,,A vedia ich vždy spacifikovať?“ zašepkala som k nej, pretože som nechcela kričať a Tenten sa ku mne viac naklonila.
,,Je to elita. Vždy nás dostanú.“ Pri poslednej vete si trochu nesúhlasne vzdychla a podoprela si rukami bradu.
Do arény - ako som to nazvala - vstúpila Tsunade-sama a pohľadom prešla snáď po každom z nás.
,,Ako vždy vám pripomínam, že týchto pár hodín denne slúži k tomu, aby ste sa vybúrili. Nie k vraždám. Zabojujete si, zatrénujete, ale svojho protivníka nezabijete. Keď u vás uvidíme známky agresivity nevhodné do tohto súboja, dobre viete čo vás čaká.“ Jej slová boli ostré ako britvy a silné ako bič. Stisla som pery, pretože ma pálila na jazyku otázka a tak som sa znovu natočila k Tenten.
,,Čo sa stane s-“
,,Samotka.“ Prerušila ma znudeným hlasom. Zmĺkla som a pozrela sa inam. Aké je to byť v samotke? Nedávajú im najesť? Sú sami so svojimi myšlienkami a... a čo? Skôr by som povedala, že má ten človek aspoň kľud. Ale to si očividne ostatní nemysleli, pretože sa zatvárili nesúhlasne.
Periférne som zbadala mihnúť sa niečo žlté v diaľke a tak som tam natočila hlavu a zažmúrila na tribúnu oproti.
Na druhej strane miestnosti rovno naproti nám sedel ten blondiak, ktorého som dnes pozorovala s tmavovlasým dievčaťom a jednu radu za ním sedel bielovlasý muž s pohárom v ruke a vedľa neho ten chalan, ktorý mi pred chvíľou ukázal prostredník. Znudene sa pozeral na stenu a vyzeralo to, akoby rátal sekundy. Nechcela som aby ma prichytil, že na neho zízam. Nechcela som mu dať zámienku, aby mi znovu ukázal... no, to čo ukázal.
,, Suigetsu a Chouji.“ Vedela som, že tá výzva prišla od ninju, ktorý ešte vždy čítal knihu a neobťažoval sa ani zdvihnúť hlavu. Obaja sa objavili dolu v priebehu pár sekúnd a ani nečakali na povel. Nedočkavo sa na seba vrhli ako šelmy bažiace po vnútornostiach s úmyslom zabiť jeden druhého.
Desať minút trval ten boj. DESAŤ! Vzduchom lietali čiastočky omietky a tehál a pľúca mi zaplnil ťažký prach, ktorý sa tam usádzal a to ma donútilo rozkašlať sa až mi vhŕkli slzy.
Keď som ako tak dovidela na ten bodrel, ktorý tam bol, videla som Choujiho ako všetko naokolo mláti a vykrikuje. Suigetsu, ktorý bol asi ten najpodivnejší človek na svete sa so zdvihnutými rukami snažil od neho dostať čo najďalej.
,,Ja NIE SOM TLSTÝ!“ v tom ho omotalo niekoľko reťazí a on sa skácal na zem s hlasným zadunením. Niekoľký z tých dozorujúcich ninjov priskočili k nemu a odtiahli ho za reťaze nehladiac na to, že mu tečie krv a derú mu mäso na nohách až do kosti. Toto je blázinec. Šialené, hrozné!
,,T-to čo bolo?“ vytriešťala som oči a snažila sa nejako pochopiť jeho náhly výbuch.
,,Cíti sa menejcenný a od malička trpel tým, že mu hovorili, že je tlsťoch. Neskôr to psychicky nezvládol a každého, kto mu tak povedal umlátil na smrť. Super, nie?“ no tak to určite.
,,Snažia sa to priblížiť tomu čo je vonku. Nechcú, aby sme mali pocit, že si poriadne nezabojujeme a tak sú povolené riadne boje, ale nie smrť. Tie pravidlá sa mi celkom páčia. No, až na tú mortalitu.“ Na tvári sa jej objavil dosť divný úsmev a ja som sa snažila prekonať túžbu odsadnúť si z jej dosahu. Kto vie, aká je v boji ona. A v tom ma napadlo, či dokážem aj ja ovládať nejaké ninjutsu a genjutsu. Viem vôbec uhnúť pred útokom? Počkať, a čo keď ma teraz zavolajú? To bude prvýkrát čo budem proti niekomu stáť? Premkol ma strach a zdesenie. Nemôžem ísť bojovať! A možno mám možnosť voľby a môžem povedať, že... že odmietam, lebo sa necítim dobre. Hej, to urobím keď povedia moje meno. Dúfala som však, že si na neho ani nespomenú.
Takto sa vystriedalo niekoľko ďalších a zakaždým som bola viac a viac vystrašená. Každý jeden, ktorý doteraz bojoval oplýval nevídanou silou a nebezpečnými ninjutsu, ale väčšina ukončila boj dôstojne... ak sa to tak dá nazvať.
No, vlastne všetci. Okrem Choujiho sme zažili už iba jeden výbuch červenovlasého chalana, ktorý mal také hrubé kruhy pod očami, že to bolo až nemožné. Pôsobil na mňa ako schizofrenik, pretože po celý čas sa rozprával sám so sebou a smial sa ako pomätený. Používal piesok a nejaký rýchli mužík v zelenej kombinéze, ktorý mi pripomínal žabu sa s ním dal do boja. Počínal si vynikajúco, ale nedopadol dobre. Mal rozmliaždenú celú jednu polovicu tela a vykašľal toľko krvi, že ja by som už bola zaručene mŕtva. A on ho chcel doraziť! Útočil a piesok používal ako lanká na handrovú bábiku. Prehadzoval si ho ako hračku a nepočúval upozorňujúce výkriky dozorcov. V totálnom šoku som vyskočila z lavice, keď som zbadala, že svoje netypické techniky piesku obrátil proti jouninom a pokúšal sa ich zavraždiť. Jedného z nich chytil a obalil. Videla som ako ho pomaly mučí a priam sa vyžíval v tom, ako mu praskajú kosti a strieka krv, ktorá presakovala a vzápätí sa vsakovala do tých zrniečok. Z ničoho nič sa odniekiaľ objavil prúd vody, ktorý dopadol na šialeného vraha a celého ho zmáčal. Jounin dopadol na zem do blata a zostal nehybne ležať. Žena, ktorá mu bola najbližšie červenovlasého schmatla za šiju.
,,Idiot!“ jej vrčanie doliehalo až ku mne a v tom mi zmizol z očí, ako ním v rýchlosti hodila o najbližšiu stenu, ktorá až popraskala. Zosunul sa po nej dolu a s úsmevom si oblizol pery. Avšak skôr ako stihol zareagovať a k mojej úľave bol spútaný a bez okolkov ho za vlasy odtiahli preč. Jeho zúrivý krik sem doliehal ešte niekoľko sekúnd a ozýval sa mi v ušiach.
Nastalo menšie ticho a na pľac sa vrhla Tsunade a snažila sa uzdraviť oboch zmrzačených. V hľadisku však namiesto zhrozeného mrmlania či híkania bolo počuť tiché odvrkávanie a smiech. Čo je to s nimi? To ani s jedným z nich nepohlo, že pred ich očami takmer zabili dve ľudské bytosti? Začínala som mať pocit, že som tu jediná normálna. A asi tomu tak bolo... ak mi samozrejme nedajú spraviť lobotómiu, alebo sa z tohto všetkého nezbláznim. Neodhadovala som si hádať ktorá z tých dvoch možností je pravdepodobnejšia.
Moje myšlienkové pochody prerušil pohyb oproti. Blondiak sa postavil a namiesto toho, aby použil schody, preskočil zábradlie a ľahko pristál dolu. Sadla som si a naklonila sa dopredu, zvedavá čo bude nasledovať. Na výstup pred tým som úplne zabudla.
,,Neverím, že Naruto ide bojovať.“ Tenten vedľa mňa spadla sánka v nemom úžase. Ani som sa neobťažovala pozrieť sa na ňu. Bude čas neskôr sa jej na to spýtať.
Vyžarovalo z neho niečo zvláštne a chcela som ho počuť prehovoriť, alebo vidieť jeho vražedný štýl. Niečo mi na ňom prišlo... iné. Stál tam a pozeral sa na niekoho hore. Sledovala som kam upiera zrak a zistila som, že tak úpenlivo a zároveň vyzývavo sleduje Uchihu, ktorý mu jeho pohľad opätoval s chladným výrazom. V tom k Narutovi prešla Hokage.
,,Nie, končíme. Musíme dať ošetriť Yamata. Bez neho to nemá cenu.“ Jej hlas bol jasný a odmietal akékoľvek námietky. Očividne chcel niečo namietať, ale ona mu potichu niečo zašepkala.
,,Ksó...“ zanadával a vybral sa preč bez toho, aby sa vôbec obzrel. Sklamane som sa vystrela. To už končíme?
Jedným slovom nás rozpustila a Tenten sa pretiahla, postavila a čakala kým sa vzchopím.
,,No, teraz máme asi dve hodinky času. Čo takto ich využiť vonku, kým je teplo?“ Nenamietala som a jej návrh mi prišiel fajn. Vybrali sme sa teda po ceste, ktorou sme sem prišli a mlčky som hľadela do zeme. Stále sa mi pred očami objavovali tí dokaličení ľudia. A hlavne to, ako tu s nami zaobchádzali... bez obalu ako... s odpadom. Aspoň mne to tak prišlo.
,,Čo na to povieš? Celkom zábava, nie?“ spýtala sa ma po chvíľke, keď sme kráčali cez areál a nos mi zaplnil čerstvý vzduch. Iba som niečo vyhýbavé zahmkala. Vlastne... čo to hovorila?
,,Prečo si bola taká prekvapená, že chcel ísť bojovať?“ Tenten sa zvalila na brucho a nohy prekrížila vo vzduchu. Teraz pôsobila ako nežné a milé dievča. No nesmiem zabudnúť, že za sebou má nejakú desivú minulosť. Usadila som vedľa nej do tureckého sedu a oprela sa o hrubý strom.
,,Naruto?“ nadvihla obočie, ale nečakala ani na odpoveď.
,,Tak pozri... Naruto a Sasuke nikdy nebojujú. Vždy sedia v diaľke a pozorujú nás ako si to užívame.“ Zuby ukázala v širokom úsmeve a pohľadom ma vyzývala, nech sa aj ja zasmejem, ale mne do smiechu nebolo. Užívajú?
,,Videla som ich bojovať len raz, ale bol to vyrovnaný boj a čisto taijutsu.“ Pokrčila ramenami akoby mi ukazovala, že jej to je v podstate jedno.
,, A okrem toho, myslím, že to majú zakázané. Tamto bolo len také odľahčujúce kolo. Počula som raz jeden rozhovor, síce iba časť, ale Tsunade sa o tom bavila s tým čo dnes skoro voňal fialky odspodu. Vravela, že majú zakázané bojovať proti sebe, lebo to vždy dopadne zle.“ Odfúkla si prameň vlasov, ktorý jej spadol do tváre.
,,Takže sa nenávidia?“ to by vysvetľovalo to dnešné ráno a Narutov výraz.
,,Hm... oni sú priatelia a zároveň rivali na život a na smrť. Mňa sa nič nepýtaj, ja sa do nich nestarám.“ Ruky zdvihla dlaňou hore a potom sa prevrátila na chrbát a založila si ich za hlavu. Spokojne si vydýchla a pozorovala tmavé mračná, ktoré sa prevaľovali po oblohe. Ja som sa zatiaľ stratila vo svojich myšlienkach. Počas bojov som často sledovala Sasukeho. Nemohla som tomu zabrániť, ale niečo ma nútilo pozerať sa na neho. A potom ma premkol ten divný pocit... pocit poznania.
,,Bude búrka.“ Povedala odrazu a prudko vstala. Skôr ako som stihla zareagovať, už ma vytiahla na nohy a súrila dnu.
,,Nechceš zmoknúť, či?“ podpichla ma a presne v tej sekunde mi na nos dopadla kvapka. Avšak kým sme dobehli dnu, spustil sa lejak a nestihli sme mu ujsť. Vpadli sme do tepla a sucha a otriasali zo seba ľadový dážď.
,,Idem sa prezliecť. Stretneme sa tu o desať minút. Zatím!“ a už jej nebolo. Zostala so sama stáť vo vstupnej hale a chvíľu mi trvalo, než som sa zorientovala.
Pustila som sa po chodbe a tiché čvachtavé zvuky prehlušovalo drkotanie mojich zubov. Ovinula som si ruky okolo hrude a snažila sa trochu viac zahriať, ale studené oblečenie sa mi ešte viac prilepilo k telu.
Cez okna prúdilo slabé svetlo a tak som kráčala v šere. A v tom konečne zapli svetlo na chodbách a zaliala ma oranžová žiara. Potichu som si vydýchla, pretože temné chodby mi tu naháňali hrôzu. Videla som to tu ako hororovú nemocnicu v ktorej kedysi mučili ľudí.
Nahlas som si vzdychla a poskočila som, aby som sa zahriala, keď v tom som zbadala mihnutie tieňa na konci chodby. Zamrzla som s jednou nohou vo vzduchu. Nevedela som prečo, ale stiahlo mi hrdlo úzkosťou. Môže to byť ktokoľvek z nich a možno je to niekto fakt šialený. Nechcela som riskovať, že na mňa vybehne a tak som sa opatrne presunula do tieňa. Prikradla som sa viac k stene a popri nej som sa plížila k rohu so zatajeným dychom. Rozhodla som sa nakuknúť a pokiaľ bude čerstvý vzduch, budem slobodne pokračovať vo svojej ceste.
,,H-hej!“ len to som stihla povedať, než ma niekto tvrdo prirazil ku stene. Vybil mi dych a metala som sa. Snažila som sa ubrániť, ale druhou rukou mi chytil tie moje a znemožnil mi pohyb. Do očí mi vhŕkli slzy a štípali ma. Potrebujem kyslík! Jednu ruku mi držal u krku a tlačil ma viac a viac na stenu. Premkol ma strach horší ako v nočnej more a zahryzol sa mi do každého kúska tela. Bolo počuť len jeho dych, moje chrčanie a dopadajúce kvapky vody z môjho oblečenia a vlasov na parkety.
Očami som sledovala tie jeho. Mal ich chladné a podozrievavé a zavŕtal sa mi až niekam dnu do duše. Snažil sa ma vystrašiť? Zahmlievalo sa mi pred očami... omdliem ak sa do sekundy nenadýchnem. Zabije ma.
,,Čo odo mňa chceš...“ zavrčal a povolil stisk. Lapala som po vzduchu a keď som sa ho konečne nabažila a myšlienky sa mi prečistili, len čo sa mi myseľ vyjasnila a mozog okysličil, rozklepali sa mi kolená a mala som čo robiť, aby som sa udržala na nohách.
,,J-ja...“ sipela som, ale nedokázala som zo seba vypudiť nič. Hlas sa mi zasekol kdesi v neznáme.
,,Prenasleduješ ma?“ vypľul zo seba s tichou skrytou hrozbou a jeho palec zatlačil na moje uzliny. Vystrelila mi bolesť až niekam do výšin a prinútila ma obranne sa prikrčiť.
,,P-pusť ma.“ Zaskučala som so slzami stekajúcimi po líci. Bože, ako veľmi som nechcela pred ním plakať. Ako veľmi som túžila po tom, aby ma pustil. Tak moc som chcela... chcela som, aby naše druhé stretnutie prebehlo normálne.
Vykrivil ústa do posmešného úškrnu presne ako dnes ráno a ešte silnejšie mi zovrel hrdlo. Bolo to, akoby zaťal ruku v päsť. Vyjekla som od bolesti a zrazu ma pustil. Ustúpil o krok a díval sa na mňa. Okamžite mi ruka vyletela ku krku a začala som si ho masírovať.
,,Tak znovu. Sleduješ ma?“ jeho mrazivý hlas preťal zvuk dažďa bubnujúceho na parapety. Zotrela som si slzu z líca a zistila som, že skoro zaschla.
,,N-nie. Nevedela som... Len som bola obozretná.“ Tak ako ty.
,,Netušila som, ž-že si tu.“ Hovorila som pravdu. Musí to vedieť! Hlas sa mi triasol a mierne som chrapčala.
,,Ako to, že si v tomto ústave?“ povedal to takým znechuteným hlasom, že som sa cítila ako totálna špina. Akoby som si nemohla nájsť miesto nikde a dokonca ani tu medzi vyšinutými ľuďmi.
,,Nič si nepamätám. Prebrala som sa v Snehovej a poslali ma sem. Mám amnéziu.“ Zrejme som povedala niečo čo sa mu nepáčilo, lebo v tom momente ma hodil o stenu a znovu na mňa zatlačil. V čiernych očiach sa mu blýskalo.
,,Robíš si zo mňa srandu?“ zasyčal mi hrôzostrašne do tváre a zaťal pevne sánku. S námahou som prehltla.
,,N-nie.“ Vytreštila som oči. On mi neveril. Chvíľu si ma premeriaval a s prižmúreným pohľadom a mlčal.
,,Prečo mám pocit, že ma poznáš?“ odhodlala som sa k tejto vete a sama som nemohla uveriť, aká odvážna a hlúpa dokážem byť. Veď si kopem vlastný hrob! Prečo ho provokujem? Veď kto vie prečo je tu a možno je psychopat.
Obočie mu nepatrne vyskočilo a potom sa rozosmial. On sa skutočne smial a mne sa z toho postavili všetky chĺpky na tele, zježili sa mi vlasy a skrútili orgány. Prečo? Pretože to bolo... to nebol obyčajný smiech. Okrem toho, že ma vysmial, jeho smiech bol ponižujúci a zároveň šialený. Chcela som sa ho spýtať, prečo sa smeje. Musím mu povedať nech prestane, pretože mi naháňal strach. Určite mu ide len o to vydesiť nováčika.
A v tom sa naklonil tesne ku mne až som cítila jeho dych na svojej tvári. Nestihla som ani žmurknúť.
,,Si šialená. Už chápem prečo si tu.“ Bez okolkov mi to vchrstol do tváre. Akoby som nemala žiadne city, akoby som nebola človek.
,,Čo...“ a skôr ako som sa nazdala len neveriaco pokrútil hlavou, spustil ruku a otočil sa na päte.
,,P-počkaj.“ Mohla by som na neho volať, kričať no on by sa neotočil. Vedela som to. No napriek tomu som sa o to snažila.
,,Daj mi pokoj.“ Zavrčal pomedzi zuby a zmizol za rohom. Sledovala som jeho chrbát s nemým úžasom a potupou. Neznáša ma. Myslí si, že som blázon. Môže to byť ešte horšie?

Poďakovania :)

Kami-chan: Ani neviem ako ma to napadlo, ale prišlo to samo od seba chcela som napísať niečo iné ako to čo som písala do teraz. Pokúsim sa rozšúpnuť a dúfam, že to dám ĎAKUJEM ti
Saiyuki no Jashin: Ďakujem, budem pokračovať
Nixal: Oo, ďakujem som rada, že ju tak precízne čítaš a že sa ti zapáčila A určite nie! Prečo by si sa mala zahrabať? Daj ju sem, každý má svoje nápady, svoj štýl, svoje cítenie a každý príbeh je iný. Tak ho sem daj a ja si ho rada prečítam
Nellynuska: ĎAKUJEM, neviem zrovna či to je originálne, takéto niečo určite napadlo aj iným, ale každopádne veľmi si to cením a dúfam, že ťa za žiadnu cenu nesklamem
lunaru: Nemu sa vždy darí
zina296: Ďakujem, som poctená, že si si prečítala ďalšiu moju tvorbu