Dangerous Existence 01 - Amnézia

Verím, že ste trochu zmätení, ale to všetko má svoje opodstatnenie ( myslím zmenu uhlu pohľadu) a keď vydržíte do konca, budem len rada :)

Pip, pip, pip,...

Divné pípanie... nech prestane. Treští mi z toho v hlave.

Píp, píp,...

Znechutene som si odvrkla zo spánku a chcela som si dať vankúš na hlavu, keď v tom mi niečo zabránilo urobiť to. Otvorila som oči a zbadala strop a neznámi zápach.
Kde to som a čo tu robím? Prudko som sa posadila. Okolo mojej postele sa nachádzali mreže, ktoré mi mali zabrániť v páde. Ruky som mala obmotané priehľadnými hadičkami a pod nosom nalepenú akúsi nepríjemnú vec. Otravovala ma. Strhla som si ju a pohýbala som sánkou, aby som navrátila cit tvári. V tom sa mi začalo ťažšie dýchať.
Inteligentné - v duchu som zavrčala. Prerývane som sa nadýchla a ucítila som ako mi celý hrudník zahorel neopísateľnou bolesťou. Zalapala som po dychu a ovinula si ruky okolo hrude. Snažila som sa zabrániť tým pocitom, ale zhoršovalo sa to. Oheň prestupoval cez dýchacie trubice a rozlieval sa v pľúcach. Zvnútra som ucítila nepríjemné teplo, akoby mi tam skutočne vzbĺkol plameň. Necitlivým nohám som hneď navrátila cit, keď som ich prudko pritiahla k sebe a hlavu som si strčila medzi kolená. Ta nepríjemná bodajúca bolesť postupne ustupovala a ako som sa snažila sama nadýchnuť, počula som ako mi vzduch píska, keď sa dostával do ťažko prístupných pľúc.
Uľavene som si vydýchla, keď som si bola istá tým, že sa mi dostáva kyslík a nohy som opäť uvoľnila.
Hlavu som zdvihla a pozrela som sa na to, čo mi pred tým bránilo v pohybe.
Č-čo to mám s rukami? Koža bola pokrytá čiernou a fialovou. Takmer každý kúsok. Všade som mala pozapichávané hrubé ihly a hadičky mi škrtili ruku. Vytrhla som si ich a od bolesti som zatvorila oči. Tak, a teraz ešte druhá. Stisla som pevne viečka, aby som vykompenzovala chtíč kričať od bolesti. Pustila som vytrhnuté veci z trasúcich sa dlaní a tie s tichým šuchnutím dopadli na zem. Všetko som zo seba povypájala a v tom prístroj prestal reagovať.
Výborne... aspoň mi to utlmí tú praskanie v hlave. Mala som pocit, akoby sa mi mozog tĺkol znútra o lebku.
Odistila som detskú poistku a dala dolu mreže. Zaprela som sa rukou a posunula svoje telo viac k okraju. Končatiny som zhodila z postele a tie tvrdo narazili na chladnú podlahu. Od prstov sa mi pomaly šírilo otupujúce pálenie a zastalo niekde pri kolenách. Jednou rukou som sa chytila postele a druhou nočného stolíka a vstala som ignorujúc, že moje svaly protestujú a celá sa trasiem.
Pokúšala som sa ovládnuť klepajúce sa kolená. Jeden krok, bolo to skôr len malé pošuchnutie prstov dopredu. Mohol sa vyrovnať myšaciemu cupkaniu. Tak znova. Už to šlo lepšie. Pohla som sa takmer o celú stopu. Pustila som sa, pretože som vedela, že ma to bude už len brzdiť, ale pre istotu som mala ruku nastavenú nad posteľou, aby som sa mohla kedykoľvek zachytiť. Zastala som, keď som si uvedomila, že vlastne ani neviem kam idem. Znovu som sa porozhliadla a až teraz som si uvedomila, že v miestnosti som úplne sama. Všetko bolo oslňujúco biele až na modré závesy odhrnuté po boku veľkého okna. Studený vietor sa opieral o tabule takmer zamrznuté a pokryté ľadom. Vzduchom poletovali drobné čiastočky čohosi, čo som nevedela rozoznať.
Sneh, je to sneh, malé biele vločky, ktoré padajú keď sa vzduch ochladí a voda zamrzne. Uvedomila som si po chvíľke a odvrátila som sa od toho výjavu. Neznášam zimu. Nenávidím sneh, tak čo tu do čerta robím? Ani som si neuvedomila odkiaľ prišlo toto poznanie a to ma zaskočilo. Nebývam tu snáď? Nie som len chorá, alebo zranená? Preto tu ležím, nie? Kde mám rodinu?
V tom som si uvedomila, že moja myseľ je nepríjemné tmavá. Temná škvrna sa vznášala a vyskakovala do popredia. Nedokázala som si vybaviť tváre ani mená svojej rodiny a to ma zarazilo. Počkať... a kto som vlastne ja? V celom tele ma zamrazilo a nemalo to nič spoločné s počasím vonku. Pozornejšie som sa poobzerala až som zbadala kúsok od seba na stene veľké zrkadlo. Vrhla som sa k nemu, ale zaknísala som sa a na poslednú chvíľu som sa zachytila stojanu na kabáty. Nemôžem sa teraz brzdiť. Musím sa pozrieť do zrkadla. Veď ja si nespomínam ani ako vyzerám, nie to na svoje meno! V hrudi mi okrem bolesti narastal aj stiesnený pocit a zrazu ma oblial studený pot zmiešaný s horúčavou, keď som si uvedomila, že o sebe neviem nič. Absolútne nič.
Opäť som sa pohla a pridržiavala som sa steny ako topiaci sa slamky. Tackala som sa, až som sa ocitla pred svojím odrazom.
Na čele som mala obväz, ktorý som ani necítila. Padalo mi cez neho pár rúžových prameňov a dotýkali sa pliec.
To je divná farba pre vlasy.
Bola som bledá, štíhla a celá fľakatá od modrín a nohy som mala poobväzované. Zdvihla som nočnú nemocničnú košeľu a zistila, že mám obviazané dokonca a brucho. Nič z toho som do teraz nezaznamenala.
Viac som sa zamerala na svoju tvár. Pery mierne pootvorené, malý nos a zelené mačkovité oči, ktoré na mňa vyjavene zízali z odrazu. Kto je ten človek, ktorý na mňa hľadí v odraze?
Ruky som zdvihla a trasúce prsty priložila na tvár. Prechádzala som si po ústach, obočí, lícach a pokúšala sa dotykom spoznať samu seba. Niečo mokré mi stieklo z kútika a dopadlo na popraskané pery. Skúmavo som si po nich prešla špičkou jazyka... slaná chuť. Slzy.
Zažmurkala som, aby som ich vyhnala von a videla lepšie do tej zelene. Veď hovorí sa, že oči sú odrazom duše. Ale ja som tam nevidela žiadny život, len vyhasnutý plameň, otázky, bolesť a strach. Nevidela som žiadny príbeh. Bolo to, akoby som doteraz neexistovala.
,,Aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa!“ krik, to som počula vychádzať zo svojho hrdla a ten zvuk ma úplne vystrašil. Bolo to také zastreté a zároveň piskľavé, až mi to samej trhalo ušné bubienky.
Bála som sa. Bála som sa samej seba. Ruku som zovrela do päste a vyrazila proti sebe. Miestnosťou sa ozval zvuk roztriešteného skla. Z končekov prstov mi kvapkala krv na zem podo mnou.
Nemotorne som sa zosunula, kolenami som dopadla do črepín a zvalila som sa na ne. Chcela som sa v nich vyváľať, aby som ešte viac prehlušila tie muky, ktoré som pociťovala vo svojom vnútri.

Ucítila som nepríjemné tlaky na hrudníku a na nohách. Odlepila som s námahou viečka, ale hneď ma oslepilo akési ostré biele svetlo, ktoré na mňa svietilo a zasa som ich zatvorila. Chcela som sa spýtať čo to so mnou robia, ale nevedela som samu seba nájsť.
,,Prebrala sa! Okamžite ju uspite. Vravím, okamžite!“ niekto v panike nado mnou vykríkol povel a znovu som sa ponorila do tej tmy, ktorá ma dusila. Akoby som plávala pod povrchom a nemohla sa vynoriť a slobodne nadýchnuť kyslíka.

,,Ste v poriadku? Ako sa cítite?“ konečne som sa vynorila, ale tentoraz mi žiadne svetlo nebránilo vo výhľade. Asi bol súmrak, pretože bolo šero a takmer nič nebolo vidieť.
Ktosi sedel vedľa mňa na tvrdej rozkladacej stoličke a starostlivo ma držal za ruku. Našla som jeho tvár a snažila sa prehovoriť, ale nič mi z nich nevyšlo.
,,Slečna, prebrali ste sa mi na operačnom stole, keď som z vás vyberal kusy skla zo zrkadla, ktoré ste rozbili a následne si do neho ľahli.“ Jeho hlas bol prísny, ale zároveň súcitný. Nevedela som sa rozhodnúť, či mu mám dôverovať, alebo nie.
,,Veľmi ste nás vyľakali.“ Dodal a stiahol obočie. Veriť – rozhodla som sa.
,,V-vie...“ nejde to... znovu ,,Vie-te ako sa.. volám?“ bolo to s námahou, ale predsa len to vyšlo. Hlas sa mi triasol a slová ma škriabali v krku, ako sa chceli vydrať von. Tóny, ktoré zo mňa vychádzali boli drsné a doznievali mi ešte dlho v ušiach. Bola by som radšej, keby som nemusela už nikdy v živote prehovoriť.
,,Myslel som si, že si nič nebudete pamätať. Prekonali ste traumu.“ Zdalo sa mi to, alebo sa vyhýbal mojej otázke? Nevedel ako sa volám? Nemajú tu o mne žiadne zdravotné záznamy?
,,Odpovedzte mi n-na otázku. Prosím.“ Zadržala som dych a snažila sa vypudiť ten hlas, ktorý som mala z mysle.
,,Našli vás tesne pred tým, než ste upadla do bezvedomia. Povedala ste, že sa voláte Sakura Haruno.“
To meno... prišlo mi také cudzie, mala som pocit, že ku mne vôbec nejde. Bola som cudzinec uväznený v tejto schránke.
,,Čo sa stalo?“ položila som ďalšiu otázku. Odpovede, len to mi mohli poskytnúť. Už žiadna istota.
,,Nevieme. Našli vás v lese.“
,,Takže... neviete o mne nič.“ Mlčal. Nemám rodinu? Nemám nikoho?
,,Čo so mnou bude?“ tak veľmi som sa bála odpovede. Kam pôjdem keď sa vyliečim? Čo budem robiť? Nájdu si ma? Nemala som absolútne žiadny záchytný bod. Nevedeli odkiaľ som, nepamätala som si samu seba.
,,Vyliečite sa. A budeme dúfať, že vás tu prídu hľadať rodičia, alebo niekto, kto vás pozná.“ sklopila som pohľad na svoje ruky. Tentoraz som ich mala celé pokryté obväzom. Vlastne som bola obviazaná celá.
,,Ako ma nájdu?“
,,Postaráme sa o to, aby o vás vedeli ľudia v celej zemi.“ Verila som mu. Jeho slová ma chlácholili a tak som len pokrútila hlavou.
,,Kde to vlastne som?“ zadívala som sa na neho, ale pozerala som cez jeho hlavu niekam do diaľky, na neurčitý bod a preto som ani nezaznamenala ako vyzerá.
,,V Snežnej.“ Tam, kde večne padá sneh a mrzne.
,,Ďakujem. Myslím, že už žiadne odpovede mi poskytnúť nemôžete. Chcem zostať sama.“ Bola som ako stroj, Automaticky zo mňa vychádzali úsečné odpovede a ani som nevnímala čo mi pomaly hovorí. Bez slova sa zdvihol a ešte raz mi venoval pohľad plný ľútosti. Chcela som mu odseknúť, nech si ju nechá.
Ale on sa len snaží byť milý.
,,Počkajte.“ Vhŕkla som odrazu, pretože mi na um prišla ešte jedna, posledná otázka. Zarazil sa vo dverách a s rukou na kľučke otočil hlavu mojim smerom.
,,Ako dlho tu som?“
,,Prespala ste tri dni.“ A potom vyšiel a nechal ma samú. Napospas svojim myšlienkam. Mala som pocit, akoby som nikdy pred tým nebola. Akoby môj život doteraz neexistoval.

Dni ubiehali tak pomaly, akoby niekto úmyselne spomaľoval čas. V nemocnici som ležala takmer mesiac a stále žiadne zlepšenie neprichádzalo. Moje telo sa síce uzdravovalo, ale moja myseľ odmietala akúkoľvek spoluprácu, akúkoľvek spomienku. Na chrbte mi zostala len jedna jazva od toho, ako som si ho rozrezala o črepiny. Tiahla sa od ľavej lopatky krížom do polky chrbta. Chodili za mnou ninjovia a vyšetrovali čo sa mohlo stať, no na nič neprišli. A ani ma to nezaujímalo. Postupom času som upadala do nezáujmu. Skôr som sa bála toho, čo budem robiť, keď ma odtiaľto pustia. Som sama, neviem poriadne kto som. Kam pôjdem? Čo budem robiť? Nik si po mňa neprišiel. Dospela som k jedinému názoru... bola som sama, som sama a budem sama.
Keď už to bol presne mesiac, zastavila sa za mnou vedúca celej dediny v ktorej som sa nachádzala a zdelila mi... ani neviem či radostnú správu. Rozhodli sa, že ma zveria do rúk Konohe. Vzhľadom k tomu, že si nič nepamätám a mám silnú amnéziu, dajú ma na istý čas do Liečebne v Zemi Ohňa, kde sa o mňa postarajú až kým sa mi nepolepší. Doktori slepo dôverovali tomu, že sa mi vráti pamäť. Tam bude určite teplo a žiadny sneh. To jediné ma potešilo. A tak som si zbalila to málo čo som mala a vydala som sa na cestu spolu s ninjom, ktorý pre mňa prišiel.

Zastali sme pred bránou a lapala som po vzduchu. Oprela som sa rukami o stehná a predklonila sa. Ninja, ktorý šiel po celý čas so mnou si to namieril ku stráži, ktorá stála vonku a pofajčovala. Prechod z tej hrôzostrašnej zimy do tohto tepla bol nepríjemný, pretože svieži zimný vzduch vystriedalo dusno.
Keď som usúdila, že bodavé pichanie v boku už ustupuje, vzpriamila som sa. Po tele mi prebehol mráz, bolo to, akoby mi za tričko sypali ľad. Toto je tá liečebňa? Vyzerá to hrôzostrašne, skôr ako nejaké vezenie. Múr vo výške dvoch metrov a brána prísne strážená.
,,Môžeme ísť.“ Ozval sa vedľa mňa hrubý hlas a to ma vytrhlo zo zízania. Obe krídla sa s hlasným vrzgotom otvorili a vyzývali ma k tomu, aby som vstúpila do pekla a tak som sa pohla.
Keď som prechádzala okolo strážnikov, slušne som ich pozdravila, ale nedočkala som sa odozvy. Namiesto toho ma prebodli chladnými pohľadmi.
Čo je to s nimi? Neisto som spomalila, ale ninja vedľa mňa mi dal ruku na kríže a nútil ma pokračovať v ceste. Keď som počula cvaknutie zámky, v tej sekunde som mala chuť otočiť sa a snažiť sa ujsť. Prepadol ma divný pocit.
Naproti nám vykročilo zopár ľudí v bielom plášti. Stretli sme sa presne v polke areálu, ktorý bol tichý a pôsobil na mňa desivo.
,,Hokage-sama.“ Chlap po mojom boku sa úctivo uklonil.
Žena oproti mne si ma skúmavo premerala a potom sa pousmiala.
,,Som riaditeľka liečebne a Hokage. Moje meno je Tsunade.“ Ozvala sa prísnym no zároveň milým hlasom a podávala mi ruku. Jej vystupovanie bolo príjemné - aj keď som z nej cítila rešpekt, ktorý ma temer položil na kolená - a to ma trošku povzbudilo k tomu, aby som jej ju stisla.
,,Vitaj doma.“

Sarah Nara, Lunaru, Nixal =)

Sarah Nara: Romantika tam bude, ale nič také ako v mojich predchádzajúcich poviedkach. Ide mi skôr o vytvorenie menšieho psycha a tragédie Ale som rada, že si si otvorila novú poviedku odo mňa.
Lunaru: Ďakujem, som rada, že sa zatial páči. A ver, že v tejto poviedke to nebude vôbec predvídateľné teda dúfam. Chcem, aby to bolo iné a snáď sa mi to podarí. Pokúsim sa vytvoriť dojem - neviem na čom som tak drž palec
Nixal: Určite sa do toho dostaneš a o chvíľu nebudeš potrebovať google prekladač Čo sa týka opakovania slov, bohužial v niektorých prípadoch sa tomu nedá vyhnúť a naozaj sa snažím, ale niektoré slová sú nenahraditeľné a sú tam potrebné. Dúfam, že to prekúsneš ak sa rozhodneš pokračovať :)