Dve oči- Kapitola II. Zachránená?

Tvár, ktorú som zbadala bola úplne nehybná. Bola celá bledá, skoro až biela.Jedinou výnimkou boli dva červené pruhy. Jeden sa tiahol od brady na ľavé líce a druhý sa točil z pravého. Pred očami sa mi tmelo, ale stihla som si ešte všimnúť tetovanie na čele. Boli to štyri zvislé vlny, dve a dve pod sebou. Ten znak som poznala, ale odkiaľ? Čím viac som sa snažila na dotyčného zaostriť, tým ťažsie sa mi zostávalo pri vedomí. Tá tvár ma desila. Bola ako starobylá socha, ktorá neukazovala žiadne emócie, nebolo na nej vidno strach, či bolesť. Vyzerala, ako by patrila nejakému démonovi. Hrôzostrašne krásna a iskrivo chladná.

Pocítila som slabý otras, čo mohlo znamenať len to, že sme už pristáli. Cítila som, ako ma tie ruky pokladajú na trávnatú zem. Chcela som ujsť, no nezmohla som sa ani na to, aby som zdvihla ruku. Celé moje telo kričalo bolesťou a únavou. Mesačné svetlo ma nemilosrdne bodalo do tváre, tak veľmi, až som musela privrieť oči. Moje viečka boli stále v jednom ohni. Musím sa aspoň pokúsiť nejako sa otočiť, odhodlala som sa, no moje úsilie bolo márne. Potom prišiel šok. Moja noha. Necítila som moju nohu. V panike som zdvihla hlavu najvyššie, ako som len dokázala a zaostrila som. Bola tam, síce krvavá a doráňaná, samá modrina, ale bola tam. Tak prečo potom...

„Nehýb sa viac než musíš,“ počula som niekde za sebou hlas. Mužský hlas, ak ma neklamali zmysly. S vypätím posledných síl som sa na nohu ešte raz pozrela. Trčali z nej dve ihly, navlas rovnaké ako som videla týčiť sa z krkov stopárov.
„Nohu som ti paralyzoval, aby som ti mohol ošetriť ranu. Nič nebudeš cítiť.“
„Moje oči,“ zachrapčala som, „to bodavé svetlo...“
Počula som ako rýchlo vstal a o chvíľu som pocítila na tvári chladivý závan. Na očiach som mala akýsi kus látky namočený vo vode.

Skoro som sa od úľavy rozplakala, no nehcela som riskovať, že sa mi látka zohreje od vracich sĺz. Nebolo mi však pomoci, udalosti dnešného dňa na mňa konečne plnou váhou doľahli. Dúfala som, že tá látka je dostatočne hrubá na to, aby vpila všetky slzy a aspoň na pár chvíľ ostalala chladná. Moja slabosť však neostala bez povšimnutia. Vlažná temnota sa rozplynula a ja som videla ako sa nejaká rozmazaná silueta ponáhľa späť k rieke. Kým mi opäť priložil na oči látku, pozrela som sa mu ešte raz do tváre a pohľad mi spočinul na tom podivnom tetovaní. Vtedy nado mnou konečne vyhrali mdloby, ale konečne som si v mysli pospájala všetky obrazy dokopy. Nebola to žiadna kamenná tvár. Bola to drevená maska. Potom som si už nič nepamätala.

Keď som znova prišla k sebe, mesiac bol už oveľa nižšie na obzore. Nebo sa kdesi na západe začalo červenať, ale do svitania ešte ostával nejaký čas. Bola to akurát tá najchladnejšia hodina v noci, keď teplo z dňa už dávno vyprchalo a na nové bolo ešte tiež dosť času. Striaslo ma od zimy. Bezmyšlienkovito som vstala a zabalila sa do plášťa. Bola som neskutočne šťastná, že sa nezničil. Zelený drak na chrbte pri tom svetle vyzeral, ako by sa mal každú sekudu pohnúť. Až po dobrej chvíli som si uvedomila, že naozaj chodím. S takým zranením by som nemala zvládnuť ani vstať. Naprázdno som prehltla a s obavami, čo tam nájdem som sa pozrela dolu. Moja noha bola od kolena až po členok obviazaná čistým obväzom. Skusmo som sa dotkla lýtka. Zabolelo. Nuž, nemôžem čakať úplný zázrak. V hlave mi výrili tisícky otázok. Všetky dojmy a obrazy z tých posledných šialených hodín sa tvrdohlavo odmietali podriadiť, nebodaj, že by ešte dávali zmysel. Jeden obraz však dominoval medzi všetkými ostatnými. Obraz muža v maske, ako sa nado mnou skláňa, tesne predtým ako som odpadla. Kde vlastne môže byť? Uvedomila som si, že už nie sme tam, kde som ho prvýkrát zbadala. Boli sme opäť v lese, ale kde presne, o tom som nemala ani poňatia. Nenašla som ani jediný oporný bod, ktorý by mi prezradil, kam som sa to dostala. A čo sa stalo so stopármi?Nechal ich tam len tak ležať? Nehovoriac o tom, že som vôbec netušila, kam do toho všetkého zapadám ja. Ale hlavne, kto ma to zachránil?

Po odpovede som nemusela chodiť ďaleko. Asi dvadsať metrov od seba som videla na nejakej skale sedieť v podrepe postavu. Musel to byť ten záhadný ninja z minula, o tom nebolo pochýb. Bol ku mne otočený chrbtom a nezdalo sa, že by si ma všímal. Využila som príležitosť,a konečne som si ho prehliadla.

Mal dlhé vlasy, stiahnuté do uzlu až na dva pramienky, ktoré mu lemovali tvár a padali na hruď. Oblečený bol v kimone vo farbe morskej zelene. To bolo zvláštne, pretože všetci ninjovia, ktorých som poznala dávali prednosť niečomu menej tradičnému. Každý z nich mal vlastný štýl, podľa toho akým štýlom bojoval. Keby som nevidela, čoho je schopný, bola by som povedala, že je to nejaký samuraj. Na nohách nemal typickú obuv ninjov, ale geta, japonskú tradičnú obuv (drevené šľapky, pozn. autorky). Vyzeral ako nejaká postava z legiend. Podvedomo som k nemu vykročila. Len čo som spravila len ten najmenší náznak pohybu, otočil sa. Dúfala som, že mu uvidím do tváre, ale tá bola stále zahalená maskou. V sekunde bol pri mne tlačiac a jemne, ale pevne naspäť na zem.

„Nemôžeš ešte chodiť. Rana sa ti zacelila len nedávno. Mala si šťastie, že ti noha ostala.“
Šťastie, pch. Som celá bez seba.
Všimol si moju nedôveru a trocha jemnejšie povedal: „O pár hodín budeš už schopná sama chodiť. Dovtedy seď a keď už budeš niekam musieť ísť, ponesiem ťa.“
„Tí druhí ninjovia sú...“ položila som rečnícku otázku.
„Žijú,“ odvetil na moje prekvapenie, „iba som ich paralyzoval. V tejto chvíli sú už učite prebratí a na stretnutie so mnou si nepamätajú.“
„Určite ma tu nenájdu?“ obávala som sa.
„Nech už majú na tvoje prenasledovanie hociaký dôvod, sem sa dostanú len ťažko. Máme oproti ním solídny náskok štyroch hodín.“ odpovedal jednoducho.
„Tá maska...“
„Čo s ňou?“
„Daj si ju dole.“ napoly som prosila.
„To nemôžem.“ hneď odvetil.
„Nie tu?“
„Nie tu.“ prisvedčil.
„Desí ma,“ povedala som polohlasom, ale dúfala som, že to nepočul. Poznala som veľmi dobre ten pocit, keby som najradšej svoju tvár neukázala živej duši. To tie prekliate oči. Oči...oči!
„Nepozeraj sa na mňa!“ zvreskla som, pološialená strachom zo spomieok, ktoré sa mi vynorili v mysli.
„Čože?“ nechápal a na hlase mu bolo poznať obavy.
„Moje oči, nesmieš ich vidieť!“ naliehala som a hneď som sklonila hlavu.
„Nechápem, čo je na nich také hrozné,“ divil sa neznámy. „Sú to sice asi najviac zelené oči, aké som kedy videl, ale to je tak všetko. Vyzerajú ako dva smaragdy.“

Najviac...zelené? Už som sa asi načisto zbláznila. Moje oči predsa nikdy neboli zelené. Boli... no nič, spamätaj sa, fackovala som sa v duchu. To určite spôsobila ta pilulka. Stratila som svoj dar nadobro? Ha, tak jednoduché by to určite nebolo. Potrebovala som sa vidieť, a to čo najskôr.

„Hej, ty, poterbujem nejaké zrkadlo. Alebo, je tu aspoň nejaké jazierko? Úplne maličké.“ bolo mi hlúpe oslovovať ho takto, ale meno som sa od neho nedozvedela. Koniec koncov, ani on nevedel to moje. Keby ho vedel, možno, že by som už bola dávno po smrti.
„Zrkadlo,“ zamyslel sa a rukou spravil nepatrný pohyb, no v polke sa zarazil. Všimla som si, že má nechty nalakované na zeleno. Bola to podobná farba, ako to jeho kimono. Musela som uznať, že mal štýl.
„Kúsok odtiaľto je malé jazierko. Vlastne mláka by bol pre neho príhodnejší názov. Chodia tam piť zvieratá.“ odpovedal mi a pomáhal mi na nohy. Už som chcela vykročiť, keď ma chytil podobne ako minule do náručia . Urobil to s takou ľahkosťou, až som si myslela, že nič nevážim. Všetky moje protesty umlčal v zárodku.
„Vravel som, že ešte nemôžeš sama chodiť. Chceš, aby sa ti potrhali šľachy?“ karhal ma. Mlčky som pokrútila hlavou. Budem mu musieť proste dôverovať. Nateraz.

O malú chvíľu ma už skladal pri miniatúrnom jazierku uprostred lesnej čistiny. Bolo tam akurát dosť svetla na to, aby som sa v jeho odraze videla. Ako prvá mi upútala zrak moja farba očí. Cudzinec neklamal, boli naozaj žiarivo zelené. Aj keď mi to poskytovalo kamufláž, tajne som dúfala, že aspoň o kúsok zblednú. Tá prudká zmena ma tak prekvapila, že som preisotu párkrát zažmurkala, aby som sa uistila, že to nie je len nejaký klam. Čo ak už nie som imúnna proti genjutsu? Zaumienila som si, že to musím čo najskôr zistiť. Hoci sa mi okrem očí nič iné nezmenilo, moja vlastná tvár mi prišla neuveriteľne cudzia. Ostatne, pohľad na mňa teda nebol najlepší. Moje čierne vlasy viali na všetky strany, tuším som v nich videla zamotanú vetvičku zo stromu. Rýchlo som ju našla a vybrala a potom som si upravila moju ochrannú čelenku. Prišlo mi hlúpe a nebezpečné ju nosiť tak aby každý hneď na prvý pohľad vedel, že som z Konohy. Nevedela som sa jej však vzdať, a tak som si ju upevnila pod plášť, okolo pravého pleca. Bola to jedna z posledných pripomienok toho, kým som bola, aj keď to neboli slávne časy.

„Našla si to, čo si hľadala?“ chcel vedieť ten neznámy.
„Nie, chvalabohu,“ vydýchla som si. Konečne som mohla byť aspoň kúsok pokojnejšia. To, že ešte včera som sa prechádzala sama po uliciach Konohy mi prišlo ako večnosť. Čo však teraz? Nemôžem sa tam vrátiť, aspoň nie určitú dobu. Ktovie, čo sa tam po mojom odchode dialo. Dúfala som, že otec a bratia sú v poriadku. No bola to malá šanca.

Pri mojom premýšľaní som sa otočila smerom k tomu neznámemu ninjovi. So záujmom si ma prezeral. Neviem, ako som to mohla vedieť, ale spoza štrbín masky som cítila ako na mňa upiera svoj pohľad. Bolo vidieť, že aj on uvažuje, čo s touto situáciou. Niečo v mojom podvedomí na mňa kričalo. Prehliadala som jeden veľmi podstatný detail. Najviac ma vytáčalo, že netuším čo to je. Vedela som len, že by mi to pomohol aspoň kúsok odhaliť ten rúšok tajomstva, čo sa okolo neho vinul.

„Ako sa voláš?“ prerušil ma v mojich úvahách.
„Yuki.“ odpovedala som bezmyšlienkovite. Stále som sa snažila prísť na to, čo mi ušlo a snažila som sa tak veľmi, že som mu bez rozmyslu vyklopila ako sa volám. To ma však v tej chvíli absolútne netrápilo, pretože som konečne našla ten chýbajúci kúsok skladačky. Ten znak na čele bol znakom Kirigakure, dediny skrytej v Hmle. Zo všetkých síl som dúfala, že tam o mne nepočuli.

„Nuž, Yuki, nemôžem ťa tu nechať samú. Pôjdeš so mnou. Zabuza-san ma už iste čaká.“ Bez rozmyslu som prikývla, úvahami stále pri jeho znaku.
„Čo si to hovoril?“ prebrala som sa naraz.
„Že sa máš poriadne držať,“ odvetil mi pri tom, ako ma zdvíhal. Cítila som sa ako handrová bábika. „K nám je to ešte poriadny kus cesty.“
K nám. To neznelo ako nejaká časť Kirigakure. Ako sa to vlastne volal jeho spoločník? Zase som niečo prehliadla, hnevala som sa na seba.
„Tak sa už toľko nemrač,“ videl, že som zamyslená. Hneď na to sme vyrazili. Chvíľu sme ticho pokračovali a mňa to tempo a jednotvárne, mihajúce sa stromy, začali uspávať. Všetko bolo tak neuveriteľne pokojné. V polospánku som ešte začula jeho hlas.
„Volám sa Haku.“