Dangerous Existence - Prológ

,,Pohyb...“ ninja trhol za reťaze, ktoré som mal na rukách a zarezali sa mi hlbšie do rán, ktoré som mal ešte čerstvé. Bolo mi vidieť mäso a teplá krv mi zaliala dlane a stekala na zem. V kvapkách dopadala z výšky a rany ma štípali. Jeho poťahanie bolo opatrné a trochu bojácne. Majú z nás strach a vedia, že sme nebezpeční. Dalo by sa povedať, že skôr nás poprosil, postrčil, aby sme sa pohli a nechali sa dobrovoľne zatvoriť.
No ani jeden z nás sa nepohol. Obaja sme sa pozerali na gigantickú škvarobetónovú budovu s popraskanými stenami obrastenými zeleňou. Počul som ako sa môj spoločník vedľa mňa zhlboka nadýchol, akoby sa snažil naposledy vdýchnuť slobodu. Nebál sa. Nemal sa báť čoho. V tvári sa mu odrážali smútok zmiešaný s radosťou. Príliš silne prežíval svoje emócie. Preháňal to a správal sa ako cvok. Vždy.
Otravoval mi život a zároveň ho robil aspoň trochu znesiteľnejší. Počul som ako si celkom spokojne zahmkal, keď si uvedomil svoje pre a proti. Nechcel tam ísť, ale zároveň vedel, že to je jediné miesto, ktoré je jeho domovom. Domovom nás všetkých. Nechcel tam ísť, ale zároveň to tam mal rád. Cítil, že je to jediné miesto, ktoré nás udrží mimo ľudí. Nebudeme pre nich nebezpeční. Budeme zatvorení. Akoby mi na tom záležalo. Ja som chcel len jediné. Pomstu.
Nenávidel som to tam. Bože, ako som mohol dopustiť, že som sa sem zase dostal?
Pohol som sa s nechuťou, ale musel som. Ten hrubý náramok, ktorý som mal na ruke mi spôsoboval muky každým vzoprením.
Kráčali sme popri dvojmetrovom múre, ktorý ju obháňal. V jeho blízkosti som ucítil, ako sa mi postavili vlasy na šiji.
Všade prúdil elektrický prúd. Nebol som hlúpy a nedúfal, že keď dokážem krotiť elektrinu, utiecť odtiaľto by bolo také ľahké. Táto budova bola najviac strážená a najviac opatrená. Po obvode hliadkovali ANBU a na každom rohu boli kamery.
Okrem elektriny sa v plote nachádzalo mnoho iných vecí, ktoré majú za úlohu zadržať nás pri úteku. Tých najhorších z najhorších.
Zastali sme pred vysokou tepanou bránou, ktorá sa na povel našich dozorcov otvorila. Opäť som bol donútený pohnúť sa a vojsť do toho areálu. Všade bola tráva, stromy, lavičky a uprostred stál môj staronový domov v tvare U. Opäť som tu... ako zviera.
Keď sme sa dostali k tej budove, oproti nám vyšli ľudia v bielych plášťoch.
Hm, skvelé. Cvokáreň, už cítim ten smrad čo sa z nich šíril a zahryzol sa mi až do špiku kostí.
Blonďavá žena, ktorá vyzerala na dvadsať a všetci sme aj napriek tomu vedeli, že je to starena zaťažená na svoj výzor, sa zastavila oproti nám a ruky si založila vbok. Asi mala potrebu správať sa ako naša matka. V tvári mala tvrdý výraz a hnedé oči preskakovali zo mňa na chalana o pár mesiacov mladšieho odo mňa, ktorý stál vedľa mňa a mal sklonenú hlavu k zemi.
Mal by som to urobiť aj ja, veď je to riaditeľka celého tohto ústavu a dokonca Hokage, ale ja som k nej neprejavoval žiadnu úctu. Nebola pre mňa autorita tak ako nikto. Tí, ktorý stáli za to, aby som pred nimi zahanbene sklonil hlavu boli už dávno mŕtvi.
,,Obaja ste ušli a opäť ste nezvládli svoju silu. Uvedomujete si, čo ste spôsobili? Už žiadne vychádzky. Bola som k vám príliš zhovievavá na to, že ste tu tí najhorší z najhorších. Skysnete tu do konca života.“ Zavrčala pomedzi zuby naštvaným hlasom a ja som sa musel pousmiať. To sa ešte uvidí, či tu zdochnem.
,,Je ti niečo smiešne Sasuke?“ jej tvrdý pohľad na mňa dopadol a ja som si len otrávene vydýchol. Áno, toto sme už počuli. Skapeme tu, budeme nosiť náramky až po ramená na oboch rukách, nedostaneme najesť, zavrú nás na samotku, pôjdeme na elektrošoky, alebo nám dajú spraviť lobotómiu. Bla, bla, bla.
,,Naruto, nepotrebuješ ísť na ošetrovňu?“ spýtala sa ho už jemnejším hláskom. Menovaný po mojom boku zdvihol pohľad a pokrútil hlavou.
,,Už som takmer vyliečený, Tsunade-sama.“ Dodal tichým hlasom.
Málokedy ju oslovoval takto formálne. Všetci sa tu tvárili na veľkých kamarátov a rodinu, aby si to tu uľahčili a ten pako vedľa mňa jej hovoril ,,babča“. Znechutene som sa zadíval na oblohu, ktorú zahaľovali mraky temnejšie ako tá najčernejšia noc a sledoval som ako sa vznášajú nižšie, akoby nás chceli pohltiť. Ešte stále to viselo vo vzduchu ako meč.
,,Áno, Kyuubi sa postaral. Hlavne, že ho dokážeš ovládať.“ Dodala ironicky, načo Naruto trhol hlavou k nej a prižmúril oči.
,,Dobre vieš, že za to nemôžem. A nie som tu jediný.“ Neznášal, keď mu ľudia pripomínali, že je démon. Neznášal, keď mu dával niekto najavo, že nezvláda Kyuubiho, že ho nedokáže ovládať.
,,Ale ty a Sasuke ste jediný TU,“ zdôraznila ,,ktorý nedokážete ovládať to, čo je vo vás. Ostatní majú len malé vady oproti vám.“ Do tejto liečebne, ako to nazývajú, aby sa nepovedalo, že je to rovno blázinec chodia všetci bývalí ninjovia a kunoichi zo všetkých zemí, ktorý nezvládli svoju prácu. Buď sa pomiatli z toľkej krvi, alebo boli príliš nebezpeční pre ostatných vonku, neplnili misie a zabíjali pre vlastné potešenie, mali halucinácie, neboli k úžitku a takto som mohol pokračovať do nekonečna. Konoha poskytla vynikajúce prostriedky k tomu, aby nás mohli ukryť pred zrakom sveta.
,,Sasuke, ty sa asi sám nevyliečiš. Choď na ošetrovňu.“ Jej pohľad prešiel na mňa a tak som sa na ňu zadíval. Rád by som šiel na tú ošetrovňu, pretože som mal hrudník ako v ohni od polámaných rebier. Ruku som mal zlomenú a bol som celý dobitý. Na chrbáte som mal sečné rany od shurikenov a kunaiov a vedel som, že keď mi to nevydezinfikujú, dostanem infekciu. Ten blb vedľa mňa už bol z najhorších rán von kvôli líške.
Čakal som, kedy jej dopne prečo som sa ešte stále nepohol.
,,A vy, dajte im dolu tie reťaze. Majú náramok, ten potlačuje ich... problém.“ Posmešne som si odvrkol, keď som počul ako to nazvala. Vraj problém. To, že Naruta ovládal Kyuubi častejšie ako on sám seba, brala ako problém. To, že ja som mal prekliatu pečať, ktorá ma sem dostala a tiež som ju nedokázal ovládať bol tiež LEN problém. Áno, jediné čo nám pomáha sú tie posraté náramky, ktoré nám nedovolia vyjsť za múr.
Jeden z nich pristúpil ku mne a reťaze mi spadli z rúk aj nôh. Hneď som sa cítil ľahší. Pomasíroval som si zdravou rukou tú zlomenú, ktorá sa mi triasla a pomalým krokom som sa vydal do budovy.
Ucítil som ruku, ktorá mi sťažka dopadla na rameno. Zastal som, ale neotočil som sa. Nestáli mi za to.
,,A potom sa vráť do svojej izby.“ Dodal jeden z ninjov nepríjemným tónom. Hneď sa cítili istejšie, keď vedeli, že sme niekde, kde sa nemáme šancu vymknúť spod kontroly, stratiť hlavu, prestať myslieť. Nestanú sa tu z nás vraždiace beštie prahnúce po krvi. V tom všetkom nám zabraňovali pečate na náramkoch. Vtedy sa k nám správali viac sebavedome. Uškrnul som sa a pokračoval som v ceste za svojím cieľom. Toho blonďavého idiota som nechal za sebou aj so starenou a zahol som za roh.