S láskou spomíname...

„Hanabi? Hanabi! Kde je to dievča?“
Dvere do doja sa odsunuli. Šedivejúci Hiashi Hyuuga zastal na prahu a sledoval svoju dcéru ako poctivo cvičí. Po dokonale vymeranej otočke ho konečne zaznamenala, rýchlo si uhladila cvičebný úbor a jemne sklonila hlavu.
„Otec.“
„Hanabi, chystáme sa na cintorín. Ideš?“
„Nie. Najprv dokončím tréning. Pôjdem večer.“
„Ako chceš.“
Hanabi osamela. Jej otec nikdy neuplatňoval svoju autoritu, keď išlo o návštevy hrobov.
Za tie dva roky veľmi zostarel.
Ruky a nohy pokračovali v dobre známych pohyboch, ale myseľ mladej Hyuugy sa už nesústredila. Otcovi povedala len čiastočnú pravdu. Hlavným dôvodom, prečo nechcela ísť s rodičmi na cintorín, bolo, že nezniesla pohľad do otcovej kamennej tváre. Mával taký nezúčastnený výraz, akoby pod tými strohými sivými náhrobkami ležal predavač s manželkou zo stánku s bižutériou, nie jeho vlastná staršia dcéra a synovec. A matka sa mu držala po boku. V snahe podporiť imidž silného a dôstojného klanu na verejnosti nevyronila jedinú slzu. Dokonca ani na pohrebe. Hanabi však v súkromí videla mnoho matkinho úprimného plaču a preto nenávidela všetku tú pretvárku.
Po hodine a pol a troch nakopnutiach prstov na bosej nohe sa rozhodla tréning zabaliť. Rýchlo sa umyla, obliekla a upravila a cestou von nechala svoj cvičebný úbor v práčovni. Vedela, že rodičia už sú pravdepodobne späť, nikdy sa na cintoríne nezdržali, no nepokúšala sa ich vyhľadať. Zo sídla klanu Hyuuga sa vybrala priamo ku kvetinárstvu, kde jej Ino už tradične každý týždeň pripravovala kytice.
„Ahoj, Hanabi,“ pozdravila ju pekná blondínka.
„Ahoj, Ino. Máš pre mňa...“
„Samozrejme, nech sa páči.“ Podávala jej dve krásne kytice.
„Vďaka,“ zamrmlalo dievča, položilo na pult pár bankoviek a už jej nebolo.
Pri čiernej kovanej bráne cintorína sa takmer zrazila s TenTen. Hanabi si všimla hnedovláskine lesklé opuchnuté oči a červený nos. Kývla jej hlavou na pozdrav a pokračovala v ceste. Vlastne sa veľmi nepoznali, spájal ich však veľký smútok.
Keď dobre známou cestou prišla k hrobom svojej sestry a bratranca, na Nejiho podľa očakávania našla dve čerstvé kytice. Jednu veľkú, ale strohú, z bielych chryzantém, ktorú doniesli jej rodičia, a jednu menšiu, no veľa osobnejšiu, z lúčnych kvetov, ktorú doniesla TenTen. Hanabi si kľakla do trávy a smutne hľadela na slová vyryté do sivej žuly. Len meno a jednoduché: S láskou spomíname.
Posunula kytice na bratrancovom hrobe, aby mohla priložiť svoju, zavrela oči a v duchu odriekala modlitbu za jeho dušu. Keď zdvihla hlavu, zavadila pohľadom o nízku tmavú kobku na vzdialenejšom konci cintorína. Hrobku rodiny Hyuuga. Spomenula si ako si pripravovala prejav, s ktorým sa chcela postaviť otcovi, keď príde na pochovávanie jej sestry. Bola odhodlaná sa s ním aj pohádať, len aby mohli Hinatine ostatky ležať blízko jej priateľov, ktorých do poslednej chvíle bránila.
„Otec, chcem, aby sme Hinatu a Nejiho pochovali vo verejnej časti cintorína, k ostatným obetiam vojny vrátane ich priateľov,“ povedala vtedy rozhodný hlasom. Už si pripravovala argumenty, keď si uvedomila, že jej otec odpovedal len: „Dobre.“
Tak predsa ho to zasiahlo, pomyslela si. Viac, ako dal najavo.
Hinata mu nakoniec dokázala, že bola hodná jeho času, podpory a lásky, ktorej sa jej nedostalo. No musela pri tom prísť o život. Vojna sa už chýlila ku koncu, všetci boli vyčerpaní, zdrvení stratami a predsa šťastní, že onedlho sa to skončí, keď Hinatina malá skupinka pri návrate k hlavnému vojsku padla do pasce. Boj bol krátky, ale drsný: útočníci s vedomím, že armáde neutečú, bojovali zo zúfalstva pre pomstu, drobná skupinka spojeneckých síl sa snažila nepodľahnúť, nie keď mali víťazstvo na dosah ruky. No dlhé boje si vybrali krutú daň a nepriateľ účelne využil moment prekvapenia. Hinata zostala stáť ako posledná. Videla, ako jej priatelia umierajú pred očami a keby sa v tej chvíli rozhodla utiecť, možno by sa bola zachránila, lebo posily boli už na ceste. Ale ona to neurobila, bojovala ďalej, bez šance na víťazstvo, bránila mŕtve telá jej spolubojovníkov, aby ich viac nepriatelia nemohli zneuctiť. A tak ju pomoc našla, smrteľne zranenú, ako vlastným telom robí štít pred vrhanými zbraňami. Pri vedomí ju držala len jej vôľa. Zrútila sa hneď potom, ako videla, že posily rozprášili zvyšky nepriateľov.
Aspoň tak to Hanabi počula od Hokage, ktorá im tú správu oznámila osobne.
A hneď druhý deň bolo oficiálne po vojne.
Na kyticu, ktorú Hanabi kŕčovito zvierala v rukách, dopadlo niekoľko slaných kvapiek. Každý týždeň, celé dva roky po vojne, tu, pri sestrinom hrobe, si predstavovala tú scénu, až mala pocit, že tam bola, že videla Hinatin odhodlaný výraz, ktorý tak dôverne poznala z ich osobných súbojov. Nikdy ich nemala rada. Bola silnejšia, rýchlejšia, odolnejšia, tak jej to hovoril otec. Ona to vedela. Ale len čo sa týkalo fyzickej zdatnosti.
Nee-san, na to, čo som videla v tvojich očiach, nikdy nezabudnem. A raz, raz sa mi snáď podarí aspoň priblížiť k tomu, čo si prezentovala. K tomu odhodlaniu, sile ducha, pevnosti mysle. Nezdolnosti. Odvahe. To všetko som v tebe videla. Vzhliadala som k tebe aj v momentoch, keď som ťa dostala na lopatky. Lebo si sa zakaždým postavila. Napriek všetkému a všetkým. A ja to obdivujem. Tak strašne ma mrzí, že som to nikdy nevyslovila nahlas...
Slzy sa na kvetoch v zapadajúcom slnku trblietali ako drahokamy. Rubíny na vlčom maku a kaméliách, zafíry na hyacinte, ametysty na krehkých lupienkoch sirôtok, diamanty na hlavičkách harmančeku. Hanabi položila kyticu a končekmi prstov prešla po jemných žltých lupeňoch slnečnice, ktorá bola položená na vrchu náhrobku. Bola tam každý jeden deň, vždy čerstvo odrezaná. V akomkoľvek čase Hanabi prišla, slnečnica tam už bola. Vedela, kto ich nosí, no nikdy ho tam nevidela.
Som mu vďačná. Viem, čo pre teba urobil. Vďaka nemu si sa stala niekým, mojím vzorom.
Tiene sa predĺžili a nakoniec rozplynuli v šere. Hanabi vstala a oprášila si kolená.
Si tolerantnejšia ako ja, prepáč rodičom, že nechodia častejšie ako raz za tri mesiace. Viem, že im chýbaš. Tak ako mne. Len to nevedia dať najavo. Som si tým istá.
Na odchode sa ešte raz obrátila, ale v prehlbujúcej sa tme už rozoznala len hrubé obrysy.
„Neji, postaraj sa o ňu, prosím. Ľúbim vás.“