manga_preview
Boruto TBV 07

Bdejúci

Sedel s rukami položenými na kolenách. Veľkými, zvedavými očami prechádzal
po okoloidúcich. Už od dávna ho fascinovali ľudia. Strávil s nimi spústu času a stále nemal dosť. Bol vzrušený. Aj v tej chvíli vstupoval do tisícov príbehov ako bezvýznamná vedľajšia postava. Nespočetné množstvo liniek sa spájalo v jedinom bode a to len preto, aby sa mohli v ďalšom okamihu rozbehnúť všetkými smermi a následne opäť spojiť. Neuvedomovali si to, nevideli jedinečnosť všedného momentu. Jemu neušla, on ju videl veľmi zreteľne.

Narodil sa v rodine feudálneho pána ako druhorodený. Na mamku si nezachoval
žiadnu spomienku, zomrela onedlho po pôrode. Otec pre povinnosti trávil doma len veľmi málo času. Nikdy medzi nimi nevzniklo puto, napriek rovnakej krvi si zostali cudzí. Odmalička ho obklopovali mračná služobníkov. Nechovali k nemu žiadnu úctu. Keďže v domácnosti chýbal dozor, mohli ho do istej miery ponižovať. Nepoznal inú existenciu, preto považoval tento stav za normálny. Nevraživosť okolia pokladal za svoje zlyhanie. Skúšal sa im zavďačiť, neúspešne. Zúfalo túžil po nejakej spoločnosti. Mnohokrát mal na jazyku tú otázku na ktorú tak nevyhnutne potreboval odpoveď, no nespýtal sa nikdy. Dobre vedel, že odpoveďou by mu bol pohŕdavý smiech.
Prečo ma nemáte radi? Šepkal mnohokrát plačky do tmy. Vystieral útle rúčky do prázdna. Očakával objatie? To vedel jedine on. Často sa dal zahliadnuť ako stojí pri okne a zamyslene sleduje krajinu. Žil v obrovskom prepychu, no predsa tomu niečo chýbalo. Čosi, čo svojou hodnotou prevyšovalo luxus.
V tomto období mal vec ktorú obzvlášť miloval. Svoje detské vlásky. Dosahovali
úctyhodnú dĺžku. Často ich hladil, pôsobilo mu to radosť. Trošku vlnité, gaštanové a objemné. Jeho poklad. Neušlo to ich pozornosti, vyčkávali na správny okamih. Jedného daždivého dňa prišila tá chvíľa. Vstal zavčasu, posadla ho zlá predtucha. Do izby bez zaklopania vtrhol správca domu. Úzku, vyziabnutú tvár ešte viac zohavoval škodoradostný úškrn. Pokynul mu aby ho nasledoval. Zamrazilo ho. Tušil, že sa chystá niečo zlé. Nemohol odporovať, šiel za ním. Kráčali dlhou, priestrannou chodbou. Strecha pod zúrivým náporom kvapiek vyludzovala zlovestné zvuky. Veľmi sa mu ich nedarilo ignorovať. Prebehli ním zimomriavky, uchopil prameň vlasov. Okamžite pocítil čudesný pokoj, zrýchlil. Sprievodca mu venoval dlhý pohľad. Onedlho dorazili do kúpeľne. V strede rozľahlej miestnosti stála vysoká stolička. Posadil sa na ňu, medzitým vošiel ďalší sluha. Držal veľké nožnice. Okamžite pochopil. Nekládol odpor, hrdo vztýčil hlavu a čakal. Vo svojej prostej dušičke dúfal v záchranu. Viera umrela s prvým kovovým cvaknutím. Díval sa ako ľúbezné kadere pomaly padali na biele kachličky. Hoci sa mu vnútro zvíjalo v ťažkých bolestiach, neuronil ani slzu. S dojatím hľadel na rýchlo rastúcu kôpku pri nohách. Strihanie trvalo nepredstaviteľne dlho. Po skončení povstal. Navzdory posmeškom sa zohol a nežne pohladkal svoje vlásky. Začali ich zametať, dali si záležať. Kým pracovali zatiahol záves, oddal sa kúpeľu. Už nikdy si nenechal narásť dlhé vlasy. Cvakanie nožníc mu po celý život naháňalo hrôzu.

Nastalo pravé poludnie. Mohutne zívol, rukou si prikryl ústa. Zamyslene sledoval
dlhočizný tieň, ktorý vrhal. Ako rád by sa doň ukryl pred neznesiteľnou páľavou. Spravil drobné gesto, okamžite k nemu pribehol vysoký, čiernovlasý muž v červenej rovnošate. Rozprestrel nad ním slnečník. Spokojne si oddýchol. Zoširoka sa usmieval. S obľubou vzhliadol k mohutnému hradu stojacemu nad mestom. K svojmu hradu.

Určujúcim v jeho živote bol vzťah k staršiemu bratovi. Prvý krát sa stretli keď
nastúpil na štúdia. Zoznámil ich otec. Oboch vzal na rodinnú večeru, napriek očividnej snahe prebiehala vo formálnom duchu. Súrodenec naň spravil vynikajúci dojem. Mal hrubé rysy tváre, krátke čierne vlasy a robustnú postavu. Predstavoval si, že v ňom získal ochrancu. Dúfal vo vrúcne puto, ktoré medzi sebou vybudujú. Vytriezvenie prišlo rýchlo. Príliš si ho nevšímal, všetky pokusy o zblíženie stopol hneď v zárodku. Problém nespočíval v tom, že necítil k bračekovi náklonnosť. Videl s akou nádejou naň pozeral. Desila ho zodpovednosť, ktorú by nevyhnutne musel niesť keby sa stal jeho mentorom. Naivná, detská tvár plná očakávania v ňom vzbudzovala výčitky. Preto ho od seba odháňal. Mnoho nocí strávil rozjímaním nad tým, či konal správne. On, všetkými obdivovaný, budúci vládca, on sa otočil chrbtom dieťaťu, ktoré nemalo nikoho. Počas týchto chvíľ sa hnusil sám sebe. Niekedy za ním zašiel. Bariéru neprelomil. Návštevy zostali povrchné, nikdy spolu nepokročili ďalej ako k zdvorilostným otázkam. Tie najdôležitejšie veci ostali nevypovedané.
Vzťah, ktorý nevznikol preň predstavoval obrovské sklamanie. Opäť zlyhal. Vtedy
ho prvý krát napadlo, že si nezaslúži byť milovaný. Rozsah tejto myšlienky bol nesmierny. Možno konečne dostal odpoveď, ktorú toľko hľadal.
Prečo ma nemáte radi?
Pretože si to nezasluhuješ.

Tak prosté. Prečo by sa jeho úžasný brat mal zahadzovať s niekým ako on? A vôbec, akým právom si od neho dovolil čokoľvek požadovať? Dlho tomuto klamstvu veril. Zahorkol voči svojej osobe. Stal sa uzavretejším.
Rád sa rozpomínal na školské roky. Šerm, či jazda na koni mu veľmi nešli. Vynikal
v histórii, literatúre a filozofii. Mnohý učitelia sa k nemu snažili priblížiť, nedovolil to nikomu. Väčšinu času trávil zavretý v izbe nad učebnicami, alebo knihami. Aspoň vtedy sa povzniesol z mizérie. Našiel v tejto existencii zaľúbenie. Niekedy naň pri čítaní doľahlo vedomie, že niečo také by mohol zažívať tiež. Drásalo to jeho dušu. Zabáralo do nej nemilosrdné pazúry a zbesilo trhalo. Keď to prišlo, prudko zatváral práve rozčítanú knihu. Padal na kolená, kŕčovito pri tom vzlykal. Navštevovali ho spomienky na detstvo, na slzy preliate do noci. Zmenilo sa odvtedy niečo? Bolesť zintenzívnela. Ostatné ostalo po starom. Ten istý scenár, tá istá schéma. Len hmlisto si uvedomoval, že volal o pomoc. O pomoc, ktorá neprišla.
Stereotyp narúšala občasná bratova prítomnosť. Každý deň túžobne čakal jeho príchod.
Ak sa očakávanie nevyplnilo, odôvodnil to tým, že mal na práci niečo podstatnejšie. No tie okamihy, keď došiel preň mali nesmiernu cenu. Obyčajné, ako sa máš, ho dokázalo natoľko rozžiariť. V jeho vnútri stál na vysokom piedestáli. Veď aké iné miesto si zasluhoval hrdina? Niekto kto má toľko povinností, je neustále obklopený zaujímavými ľuďmi a aj tak si naňho nájde chvíľku. Niekto taký si zaslúžil bezpodmienečný obdiv. Ani ho nenapadlo, že z nich dvoch bol silnejší práve on.

Povstal. Rezko vykročil. Biela, splývavá róba sa pri chôdzi trela o zem.
Strážca ho nasledoval. Kráčali hlavnou ulicou. Ľudia ich úctivo zdravili a ustupovali z cesty. Odzdravil každému. Sálala z neho vyrovnanosť. Šedivé vlasy začesané dozadu v kombinácii s podlhovastou, dobráckou tvárou len posilňovali tú zvláštnu atmosféru vôkol neho. Pravej ruke dominoval pečatný prsteň, jedna z vladárskych insígnií. Usmieval sa, z nejakého dôvodu ho dnešok robil nadmieru šťastným.

Našiel v sebe vášeň pre vychádzky. Väčšinu voľného času trávil vonku. Na všetky
tie reči ohľadom súznenia s prírodou pozeral nanajvýš skepticky. Nakoniec musel uznať, že na tom predsa len niečo bude. Srdcovým sa preň stali sychravé dni. Vítal tú melanchóliu, ktorú prinášali. Rád sa prechádzal medzi kvapkami. Jeho pohľad na život prešiel zmenou. Postupne ho opúšťala všetka horkosť. Opájal sa sýtou zeleňou, spoločne s radujúcim sa stvorením spieval úsvitu, načúval žblnkotu vody. To, čo mal po celý čas okolo seba mu zrazu prišlo úchvatné. Ako len mohol dopustiť, aby mu to zovšednelo? Sľúbil si, že ho už nikto nepresvedčí o tom, že vejúci vánok nie je nevyvrátiteľný zázrak.
Nové poznanie vnieslo do jeho života pokoj. Neprestával vychádzať z úžasu nad
neuveriteľným bohatstvom ktoré ho obklopovalo. Ktoré tu vždy bolo. Stačilo sa len pozerať. Najzaujímavejší mu pripadali ľudia. Vnímal ich ako farby. Milióny rôznych odtieňov zanechávajúcich za sebou svoj jedinečný odtlačok. Niektorí pôsobili identicky. Pri bližšom skúmaní prišiel nato, že to tak nie je. Každý jeden bol unikátny. Nezriedka stretol aj farbu, ktorú nedokázal pomenovať. Tvorili nejaký zvláštny ohňostroj, ktorý sa rozprskne, vykvitne do nepredstaviteľného jasu a potom navždy zhasne? Jeho srdce tomu neverilo. Hoci sa mu všetko javilo ako nesúrodé farebné bludisko, tušil za tým usporiadanie. Akýsi konečný, dokonalý vzor ďaleko presahujúci jeho najodvážnejšie predstavy. Sníval o prazvláštnom umelcovi, ktorý držal štetec. Tajne dúfal, že mu raz bude dovolené uzrieť ten obraz. Neskutočne sa na ten okamih tešil.
Toľko toho ešte neobjavil. Pociťoval časovú tieseň. Plánoval toho stihnúť čo najviac.
Spával málo. Noci často trávil vonku. Spoločnosť mu robil hviezdny svit. Za nejaký čas dostal prezývku, začali ho volať bdejúci.
Krátko pred ukončením štúdia skonal otec. Spomienka na pohreb nikdy nevybledla. Bolo
svieže ráno, panovalo bezvetrie. Na trávnatom koberci sa trblietala rosa. Vôkol obrovitánskej, kamennej mohyly sa sústredilo množstvo smútiacich. Každý mal čierne kimono previazané striebristým obi. Pamätal si modrasté nebo a na ňom len kde tu belasý oblak. Cítil veľký smútok. Pri danej príležitosti nič mimoriadne. Zármutok však pramenil z čohosi iného. Počas obradu padlo mnoho krásnych slov o otcovom živote. Väčšinu počul po prvý krát. Sklamalo ho, že vedel tak málo. Najväčší bôľ mu pôsobili trúchliaci. Ich nárek ho zraňoval. Milovali svojho feudálneho pána viac než on. Prečo nedokázal viac plakať, viac smútiť? Čo je on za obludné dieťa? Neopúšťala ho predstava v ktorej sa naň obráti žialiaci dav a zareve kárajúcim hlasom:
„Nehodný!“
Odkryjú jeho previnenie. Nebude sa brániť, pokorne prijme pohanu i trest. Nepochyboval o svojej vine. Skúšal privolať mohutné pohnutie. Darmo, srdcervúci výkrik nad blízkou osobou neprichádzal. Lomcoval ním hnev voči sebe samému. Z týchto myšlienok ho vytrhla pieseň. Jedine on ju počul. Spievali steblá trávi i kamenné bloky hrobu. Zapäli vznešený hymnus pre ocka. Nastal zlom. Už nezáležalo na tom, či plakal dostatočne. Plakal najviac ako dokázal, to postačovalo. A vôbec, porovnávať sa s ostatnými v tejto veci nebolo múdre. Plný odhodlania pristúpil k rakve. Vzal do dlaní voskovo žltú ruku, vtisol na ňu bozk. S priam posvätnou úctou ju vrátil na miesto. Spoločne s bratom a niekoľkými ďalšími zaniesli nebohého feudálneho pána do krypty. Vzduch vo vnútri bol nepríjemne sladkastý. Cestu im osvetľoval pár faklí, ktoré niesli vybraný sluhovia. Truhlu zložili na dopredu prichystané miesto. Nezdržali sa tam dlho. Nedávali to najavo, ale naháňalo im to tam hrôzu. Hneď po ich odchode zavalili vchod do komplexu. Dopad objemného bloku zavŕšil rachot. Tým, ktorí stáli najbližšie nadvihlo kimoná. Naposledy sa obrátil, zamával na rozlúčku.
Na uvoľnený post nastúpil brat. Iniciačná slávnosť prebehla vo veľkom štýle. Mnoho
významných osobností prišlo vyjadriť lojálnosť novému pánovi. Samozrejme, jednalo sa o oficiálny dôvod. Väčšina si ho chcela bližšie prezrieť a odhadnúť nakoľko sa bude angažovať do ich záležitostí. Prinášali mu dary, zväčša šperky, prípadne kone. Čeľadi dalo veľa práce, kým adekvátne ustajnili majestátne plnokrvníky. Na hostine sa podávalo mnoho rôznych jedál. Bdejúci sedel v blízkosti vrchstolu naproti bratovi. Jedol a pil striedmo. Krátko pohovoril s niekoľkými hodovníkmi. Šlo o nezáväzné rozhovory, napriek tomu počúval pozorne. Takmer po celý čas očami blúdil po klenutom strope sály. V jeho strede visel rozložitý, vynikajúco opracovaný luster. Niesol na sebe stovky sviec. Pomenoval ho ostrovom svetla, výstižnejšie meno nenašiel. Nálada v miestnosti sa stupňovala. Opitý hostia prekrikovali jeden druhého. Viedli nezmyselné monológy a urážali sa keď im nikto nevenoval pozornosť. Požiadal brata, aby mu dovolil opustiť miestnosť. Veľkoryso mávol rukou na znak súhlasu. Vyšiel von, smeroval do parku. Uvelebil sa na lavičke. Načúval zvukom noci. Zostal tam ešte dlho potom čo oslava skončila.

Navliekol na seba čierny plášť. Na krku ho zopol zlatou brošňou. Nasadil si zvláštnu
pokrývku hlavy. Vrchnú časť tvoril vejár. Jeho blana bola posiate kresbami plameňov. Postával uprostred tesného priestoru slúžiaceho ako improvizovaný šatník. Táto komnata sa už dlhšie nepoužívala. Nábytok v nej tvorila jediná stolička a nedávno prinesené zrkadlo. Dvoma dlhými krokmi sa preniesol k oknu. Otvoril ho. Jemne vanúci vetrík mu prinášal pokoj.

Istý čas žil na rodinnej usadlosti v blízkosti menšieho mestečka. Viedol vcelku skromný
život. Vydržiaval minimum služobníctva. Precestoval celú Zem Ohňa. Brata vídal zriedka. V poslednej dobe mu pôsobil mnoho starostí. Obklopoval sa zvláštnymi ľuďmi. Prepadol alkoholu, štátnické záležitosti prenechal svojim dôverníkom. Tí zneužili nezáujem a kradli kde mohli. Právo stálo na strane bohatšieho. Stonanie ľudu nepreniklo do paláca v ktorom sa noc čo noc konali bujaré hostiny. Voči feudálnemu pánovi narastala nenávisť. Vzniklo niekoľko teroristických skupín. Vyčíňali čoraz odvážnejšie. Vedenie sa nezmohlo nato, aby ich zadržalo. Šlo o obyčajných hrdlorezov, napriek tomu získali sympatie ľudu. Situácia začala byť vážna. Vladár poveril Hokageho likvidáciou protištátnych živlov. Odmietol. Roztržka medzi čelnými predstaviteľmi krajiny viedla k absolútnej strate dôvery.
Skupina vôkol brata sa začala obávať o svoju existenciu. Pri povstaní by určite poslúžili
ako zábavka pre ľud. Predstava verejného poníženia a mučeníckej smrti im neprišla lákavá. Útek zo zeme v sebe niesol riziká, preto hľadali riešenie inde. Po mnohých rokovaniach dospeli k názoru, že odstránenie monarchu je najlepšou možnosťou. Na uvoľnenú pozíciu dosadia jeho neplnoletého syna. Dovtedy kým dovŕši stanovený vek, bude krajinu spravovať rada regentov. V mene nového feudálneho pána požiadajú Hokageho o vojenský zásah. Pristúpi na to len s veľkou nevôľou. Prvé prianie nového vládcu však musí splniť bez ohľadu na hlboký nesúhlas. Nijako sa svojimi zámermi netajili. Vraždu plánovali na oslavách piateho výročia jeho vlády. Správy o sprisahaní veľmožov sa k nemu doniesli. Hnaný obavou sa vypravil do otcovského domu.
Hoci naliehal nástojčivo, audiencia mu nebola udelená. Za splnenie svojej požiadavky
ponúkol nemalú čiastku. Nepomohlo. Stiahol sa do neďalekého hotela. Plný zúfalstva zvažoval únos. Zaplatenie konožskej žoldnierskej skupiny najvyššej úrovne by ho stálo všetko. Výdaje mu nerobili starosti. Pre záchranu svojho dobrodinca by obetoval čokoľvek.
Hodil sa na veľkú posteľ a spriadal plány. Pomaly ho premáhal spánok. Prezliekol sa
do nočnej košele. Zhasol petrolejové lampy na stolíku stojacom pri lôžku. Zíval v čoraz dlhších intervaloch. Prekrížil ruky na prsiach, zhlboka dýchal. Oči si začali zvykať na tmu. Rozoznával obrysy skrine a bielizníka. Izba pôsobila skromne, neoplývala nábytkom. Žiaden koberec, iba jednoduchá drevená podlaha. Na druhej strane, vzbudzovala dojem akejsi útulnosti. Práve preto si ju zvolil. K dispozícii mal aj balkón. Zvažoval, že deň ukončí rozjímaním pri hviezdach. Nakoniec to nespravil. Za takýchto podmienok nepripadalo do úvahy žiadne rozptýlenie. Prehrával si rôzne scenáre záchrannej akcie. Ani jeden nekončil neúspechom. Prevrátil sa na bok. Z tejto pozície sa mu naskytol výhľad na okno. Spoza neho naň civeli dva kruhy plné slabej, zelenkavej žiary. Neznepokojilo ho to ani v najmenšom. Matne si spomenul na majiteľovu mačku. Utkvela mu v pamäti kvôli neskutočne čiernej srsti. Pôsobila naň ako chodiaci fliačik tmy. Zaškeril sa na ňu. Snáď to dokázala rozoznať, pretože odišla. Pomaly mu oťažievali viečka. Zajtra toho musel toľko stihnúť. Upadol do nepokojného spánku.
Prebralo ho ľahulinké klopkanie na dvere. Sprvoti ho ignoroval. Neustávalo.
Poriadne namrzený vstal. Chvíľu bezúspešne pátral po papučiach. Zažal svetlo. Prešla ním ostrá bolesť. Značný čas nedokázal používať zrak. Popri hľadaní premýšľal nad tým, kto ho môže rušiť. Nenapadlo ho, žeby to mohol byť najatý zabijak. Nad nebezpečenstvom ktorému sa vystavil vôbec nepremýšľal. Pri bielizníku spozoroval prezuvky. Podišiel k nim kolísavým krokom. Trocha istejšie prešiel ku dverám. Otočil kľučkou a otvoril. To čo uvidel ho dokonale prebralo.
Stál tam ten po ktorom toľko túžil.

„Môžem?“ ukazoval do vnútra.
„Že sa pýtaš!“ odpovedal radostne a ustúpil mu. Zabuchol za ním.
„Dám ti niečo priniesť?“
„Nie, ďakujem,“ odmietol zdvorilo. Od radosti by sa bol najradšej roztancoval. Brat si zatiaľ prezeral spálňu.
„Máš to tu,“ zasekol sa hľadajúc správne slovo, „útulné.“
„Všakže? Vedel som, že sa ti tu bude páčiť,“ zvolal natešene.
„To áno.“ Nejaký čas rozpačito mlčali. Bdejúci sa odhodlal prvý.
„Som taký šťastný, že si tu.“ Vrhol sa mu okolo krku. Odstrčil ho od seba. Dotklo sa ho to. No ešte viac ho znepokojil bratov výzor. Odkedy sa videli naposledy prešiel obrovskou zmenou. Vlasy mu preriedli, pod očami hniezdili napuchnuté, tmavofialové váčky. Líca mal prepadnuté. Beľmo nadobudlo chorobne žlté zafarbenie. Strašne schudol, šaty na ňom viseli. Razil z neho nepríjemný, ťažký zápach, ktorý ani výrazná voňavka nedokázala prekryť. Splývala s ním, spolu tak vytvárali niečo neskutočne odpudzujúce. Hľadel naň s výčitkou.
„Nedívaj sa na mňa takto,“ zaprosil.
„Neposadíš sa?“
„Prečo? Máš dojem, že nedokážem stáť?“
„Nevyzeráš dobre,“ odpovedal so zjavným smútkom v hlase.
„Tak už aj ty? Pokojne si kopni, som k dispozícii ,“ rozhodil rukami vo vyzývavom geste.
„Prosím prestaň. Desíš ma.“
„Nie! Teraz to začína byť zaujímavé. Povedz mi ako som to pokašľal, chrstni mi to priamo do tváre! No čo je? Ja čakám!“
Zdrapil ho za plecia a prudko ním triasol. Vykrikoval pri tom:
„Haló, haló. Bude to?“ smial sa. V desivom úškľabku odhaľoval zuby, po brade mu stekali sliny.
„Netuším, čím som sa proti tebe previnil. Nebol v tom úmysel.“ Triasol sa po celom tele. Z každého jeho póru sa dvíhalo hrozné zúfalstvo. „Tú drámu si odpusti. Len smelo do toho! Chcem počuť aký som úbohý a odporný. Po ničom inom netúžim.“
„Niečo také ma ani nenapadlo. Prestaň s tým.“
„Mám prestať?“ reval, „Lebo čo? Rozbiješ mi ústa? Poď! Vylám mi zuby, nechaj ma okúsiť chuť vlastnej krvi. Nemáš na to, nikdy si na to nemal.“
„Radšej by som si zlámal obe ruky, ako siahnuť na teba,“ vydralo sa z neho pomedzi vzlykmi. Márne pátral po príčine tohto správania. Nedokázal pochopiť, čo vyvolalo túto reakciu. Takto sa nikdy nechoval. Aspoň k nemu. Možno ho zmáhal tlak, ktorému v poslednom čase čelil. Alebo ho postretlo nejaké nešťastie. Nech už bol dôvod akýkoľvek, podstatným sa nateraz stalo vyjadrenie podpory.
„Prišiel som kvôli tebe.“
„Prosím?“
„Držím tvoju stranu. Rešpektujem svoje záväzky voči tebe. Pane prikazuj, tvoj vazal poslúcha.“
Takáto odpoveď ho zaskočila. Nezmohol sa na odpoveď. Bdejúci pevne zovrel prekvapeného brata v náručí. Vzpieral sa, no nemal dosť síl nato, aby sa vytrhol.
„Neviem, čo sa ti stalo. No nezáleží na tom, pretože ja som s tebou a to sa nezmení. Možno stratíš silu, postavenie, vplyv a mnoho ďalšieho, ale mňa nie. V sekunde, keď ťa opustí aj ten najbližší priateľ, ja pobežím k tebe. Dovoľ mi byť palicou o ktorú sa oprieš vo svojom súžení.“
Prestal s ním zápasiť. Poddával sa.
„Vôbec tomu nerozumieš. Ja nie som dobrý človek. Nezaslúžim si žiaden rešpekt, ani úctu. Vážne, aj ten posledný v Zemi Ohňa je predo mnou. Nezahadzuj sa s niekým takým. Sklamal som ťa.“
„Ani v najmenšom.“
Vylepil mu. Odtackal sa od neho. V ľavom uchu mu neznesiteľne pískalo. Prstami prechádzal po líci, zatiaľ sa doň nevrátila citlivosť.
„Toto vyslovene neznášam! Tú tvoju psiu oddanosť. Počúvaj ty hlupák, celý život si mi bol ukradnutý. Bolo mi jedno, či si šťastný, alebo nie. Nezaujímalo by ma ani keby ťa žrali červy. Je zábavné, že si si to doteraz neuvedomil. Akceptujem skutočnosť, že jestvujú ľudia, ktorým mozgovňa až tak nepracuje, ale toto je extrém! “ Kričal. Neprerušil ho, nastala rozhodujúca chvíľa. Konečne pustil von to, čo ho dlhý čas trápilo. Dúfal, že ich teraz niekto nevyruší.
„Nestaral som sa o teba! Nemám žiadne právo hovoriť si brat. Okašľal som ťa. Pohŕdaj mnou. Povedz mi aká som špina, ako som zlyhal. Povedz to prosím. Zúčtuj mi tie roky.“ Chvel sa. V snahe predísť pádu sa zaprel o skriňu. Napäto očakával.
„Nevnímam na sebe žiadnu krivdu. Skúšam sa na teba hnevať, no nedokážem to. Dal si mi mnoho.“
„Nedal som ti nič! Mal by si ma nenávidieť.“
„Zrejme som ti o tom ešte nehovoril. Chcel som spáchať samovraždu. Moja existencia mi prišla úbohá a zbytočná. To ty si ma zadržal. Dni strávené čakaním na teba mali význam. Vieš prečo? Pretože si nakoniec vždy prišiel. Zachránil si mi život. Ďakujem,“ padol pred ním na kolená. Rozhostilo sa medzi nimi ťaživé ticho. Preťal ho šialený smiech.
„Pekne. Nie, krásne! Vskutku, ja nad ním zalomím rukami, idem si po svojom a on žije pre mňa. To ja som mal venovať život tebe! Mojou povinnosťou bolo stáť pri malom bračekovi. Zobral si to zo zlej strany, ale priznávam, je to vtipné.“ Jeho pobavenie bolo predstierané. Pripomínal viac blázna v poslednom ťažení, ako zabávajúceho sa človeka.
„Takéto žarty sú nad moje sily,“ hlas sa mu začal zadrhávať. Ustráchane vzhliadol k bratovi, ten ďalej pokračoval v monológu.
„Aj ja ti poviem tajomstvo. Túžil som po tom, aby si mi vynadal. Keby si to urobil, uľavilo by sa mi, aspoň trošička. Ale takto? Zničil si ma, no máš pravdu, nezaslúžim si úľavu. Toto bremeno je mojim trestom. Ja ho už nechcem viac niesť, odmietam! Zmiluj sa nado mnou, daj mi, čo potrebujem.“
„Mrzí ma, že si utrápený, ale za seba ti hovorím, že na to nemáš dôvod. Skoncuj s tým obviňovaním.“
„Si neskutočne krutý. Tvoja odveta je dokonalá.“
„O čom hovoríš?“
„Vyhral si, plným právom. Ospravedlň ma, odchádzam.“ Nebol pripravený, na to, čo nasledovalo. V prvotnom šoku nespravil nič. Odohralo sa to v okamihu. Feudálny pán sa rozbehol k oknu. Prerazil sklo a zamával mu z balkóna. Zakričal čosi nezrozumiteľné. Pomaly mu to začalo dochádzať, vyštartoval k bratovi. Črepiny prerazili podrážky papúč a dorezali mu chodidlá. Takmer vôbec to necítil. Celé jeho ja sa sústredilo na záchranu milovanej bytosti. Uchopil okenný rám a prehupol sa na druhú stranu. Vtedy to skončilo, pán Zeme Ohňa sa prehol cez zábradlie a spadol. Roztrieštil sa na kamenných dlaždiciach. Dopadol na brucho. Umrel okamžite.
Chcel skočiť za ním. Zavrhnutie tohto nápadu ho stálo veľa úsilia. S očami
plnými sĺz sledoval siluetu na dlažbe. Šírila sa vôkol nej tmavá škvrna. Nedokázal pochopiť, nič mu nedávalo súvis. Čupol si, čelo zaprel o kolená a objal si ramená. V tejto pozícii mlčky plakal. Snáď každý sval sa mu triasol. Nikdy v živote necítil tak hrozný chlad. Tŕpli mu končatiny. Nezáležalo na tom, nezáležalo už na ničom. Akási žena spustila strašný výkrik. Postupne sa pridávali ďalší, nieslo sa k nemu množstvo hlasov. Zrejme zvedavci, ktorí sa prišli pozrieť na senzáciu. Pocítil voči nim hnev. Predstavoval si ich tupé, udivené tváre. Najradšej by ich výraz zmenil na číru hrôzu. Zároveň si uvedomoval, že je táto zaujatosť nespravodlivá. Prišlo k nemu sladké vykúpenie v podobe mdlôb. Bdejúci zadriemal.
Brat ho vo svojom závete ustanovil za nového feudálneho pána. Svoju vládu
začal vyčistením vrchných pozícií štátnej správy. Sarutobi Hiruzen mu preukázal plnú podporu. Spolu potlačili revoltu. Vodcovia vzbury odvisli na námestí. Ich zohavené mŕtvoly boli verejne vystavované ako exemplárny príklad. Ľud si nového vládcu veľmi obľúbil. Požíval priazeň všetkých vrstiev, čo mu uľahčovalo reformovanie krajiny. Na súrodencovu pamiatku nechal postaviť majestátny pomník. Práce na ňom trvali desať rokov. Adoptoval synovca a spravil z neho svojho dediča. Mali k sebe veľmi blízko.

Nadišla rozhodujúca chvíľa. Toto bol historický moment. Teraz sa zaradí medzi
tých najvýznamnejších. Jeho rozhodnutie poznačí dejiny. Pohodlne sa rozvalil na kresle a pokojne sledoval objektív. Prehodil nohu cez nohu. Ovieval sa elegantným vejárikom. Z reproduktora zabudovaného v kamere sa ozvalo:
„Energia klesla na minimum. Prosím, vyjadrite sa, čo najrýchlejšie.“
Usmial sa. Zložil vejár, položil ho na opierku. Pevným hlasom odpovedal:
„Vo štvrtej vojne budeme kráčať pod rovnakou koruhvou. Za Zem Ohňa hovorím áno, zjednotíme sa!“

5
Průměr: 5 (4 hlasů)

Volby prohlížení komentářů

Vyberte si, jak chcete zobrazovat komentáře a klikněte na "Uložit změny".
Obrázek uživatele Nellynuska
Vložil Nellynuska, Út, 2013-11-12 23:29 | Ninja už: 5469 dní, Příspěvků: 2288 | Autor je: Propadlý student Akademie

Síce som sa občas stratila (určite kvôli tomu, koľko je hodín Laughing out loud), ale príbeh sa mi veľmi páčil, úžasné opisy detstva a vecí okolo, starostlivo vyberané slová. Navyše to bol dosť originálny príbeh, poviedku o feudálnom pánovi som ešte nečítala. Smiling


"Its not like the walls were built to protect people from titans. But to protect titans from Levi."

Levi. Humanity's strongest soldier < 3
Môj FC | NaruHina FF „Jeden z tých momentov“ | Kakashi FA

Obrázek uživatele Tory
Vložil Tory, Út, 2013-11-12 21:37 | Ninja už: 4296 dní, Příspěvků: 788 | Autor je: Konohamarova chůva

Shocked Líbil se mi hodně popis jeho dětství, to, jak se obvinoval i ty vlasy, a jak se potom začal postupně nacházet... Ale nejlepší byl ten jeho rozhovor s bratrem. Přišlo mi to celé takové... Reálné.
Souhlasím s mestekova, je to prostě úžasná povídka, plná citů a všeho.
Kakashi YES

[/hide]

Občas si tak večer ležím v posteli, dívám se na hvězdy a říkám si: Kde mám ku**a střechu?!
Tobiho syn je hodný chlapec! Ne! Tobiho dcera je ještě hodnější chlapec!! *by Somča Laughing out loud *
Gaiův táta: Sobečtí lidé jsou... jako kočky. Gai: A chlupatí lidé? Gaiův táta:Taky jako kočky. xDDD

Obrázek uživatele mestekova
Vložil mestekova, Ne, 2013-10-27 22:23 | Ninja už: 5304 dní, Příspěvků: 1299 | Autor je: Pěstitel rýže

Fu...čítala som to jedným dychom.
Precízne vyberané slová, ktoré do seba geniálne zapadali, opakovanie minimálne až žiadne, čítalo sa to úplne ľahko a prirodzene a ja si mám chuť nafackovať, keď si predstavím, že som túto ff najskôr len prechádzala v zozname, síce som ju raz otvorila, ale najskôr ma odradila dĺžka. Ale mala som dnes veľa času a keď som znovu prechádzala ff, mala som pocit, akoby na mňa volala a tak som jej dala šancu. Dlhý text, ktorý ma zamestná - pomyslela som si. Po pár riadkoch som sa zrazu ocitla tam vnútri tak hlboko, že som všetko cítila. Tie myšlienky, tie pocity - akoby som ich písala sama. Ten príbeh a tá pointa, krásny význam. Hlboký dojem vo mne zanechal a ja ti chcem poďakovať za takúto pre mňa skvostnú prácu, plus ospravedlnenie za to, že som sa ju odhodlala prečítať až tak neskoro. Ale radšej neskôr ako nikdy a to ma poučilo.
Ešte raz ďakujem a zaručene ide do mojich obľubených Smiling

FF série - pre milovníkov Sasukeho a Gaary :)

FC PRE SABAKU NO TANARIS: http://147.32.8.168/?q=node/107525#new

Obrázek uživatele Danatael
Vložil Danatael, Čt, 2013-10-31 18:48 | Ninja už: 4702 dní, Příspěvků: 71 | Autor je: Prostý občan

Nie, to ja ďakujem Smiling

Vtedy rozveselil sa Ježiš v Duchu Svätom a riekol: Chválim Ťa, Otče, Pane neba a zeme, že si toto skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil nemluvňatám. Áno, Otče, tak sa Ti ľúbilo. Lukáš 10; 21