Zmätený Kazekage 22.

Kankurou potom čo sa vyobjímal s Naku, pozval ju, Tanaris a Shiza na spoločný obed. Obaja vyzerali úplne inak ako za posledné dni. Pôsobili omnoho vyrovnanejšie a sem-tam sa na ich tvárach dvihli kútiky. Bolo úžasné ich opäť vidieť spolu, vzájomne sa doplňovali a mali sa veľmi radi. Verila, že takýmto spôsobom to určite lepšie a rýchlejšie zvládnu. Koniec koncov – láska prekoná všetky prekážky. Pri tejto myšlienke opäť skĺzla srdcom aj mysľou ku Gaarovi. Potom samu seba v duchu zahriakla že to, že zase nad ním uvažuje. Aj keď si už priznala city ku Gaarovi ,stále niekedy mala pocit, že by si to nemala pripúšťať...
Po výdatnom obede Kankurou si zobral Tanaris trocha bokom od Naku a Shiza: „Chcel som sa ťa na niečo spýtať,“ začal nesmelo rozprávať.
„Samozrejme, počúvam,“ prehovorila, čo najmilšie v snahe rozptýliť jeho nervozitu.
„Vieš, no je mi trocha hlúp-“ stále uhýbal Inuzuke pohľadom.
„Vykokci sa Kankurou,“ prevrátila s úsmevom oči a dala ruky v bok.
„Chceli sme sa s Naku teraz niekde poprechádzať a chcel som sa ťa spýtať, či ti to nebude vadiť,“ priznal sa lútkar a nahodil psie oči.
„Prečo by mi to malo vadiť?“ nechápavo nadvihla jedno obočie.
„Namiesto toho, čo si chodila za mnou si si mohla užívať voľna po robote.“
„Kankurou, pomôcť ti bola pre mňa samozrejmosť a moja ochota. To je v poriadku. Som šťastná, že ste sa uzmierili...veď nič iné som do teba ani nehustila za posledné dni. Len choďte!“ nadšene ho poťapkala po ramene, zamávala súrodencom z malého klanu Akuma a hneď sa rozbehla s Morimarom smerom do budovy kage.

Kankurou ostal jej náhlym odchodom zaskočený a nestihol jej poriadne poďakovať za to, že s ním trávila všetky tie poobedia a večere. Cítil sa dosť hlúpo, no moment na to ho niečo napadalo. Chvíľku sa zamyslel a potom sa išiel znova venovať svojej priateľke a jej bratovi.
Tanaris si to ako namierila za Gaarom. Ako inak...veľmi jej v týchto dňoch chýbal, štvalo ju, že sa ona a Gaara nevedeli nikam pohnúť. Neisťovalo ju to a nútilo pochybovať. Ako kráčala, miestami mala problém uvažovať potichu. Sem tam jej z krku ušli malé hmknutia alebo nejaký pazvuk. Čoskoro sa však zbadala, lebo stála pred jeho dverami. Zaklopala a vošla dnu.
„Tanaris, čo ty tu? Nie si s Kankurom?“ začudoval sa Kazekage za veľkým stolom.
„Bola som s ním, no po ceste na obed sme stretli Naku,“ oznámila s veľkým úsmevom.
„Naku?“ zarazene sa prestal venovať povinnostiam, „a...a ako to dopadlo?“
Tanaris podrobne porozprávala o tom ,ako prebiehalo stretnutie tých dvoch a aj to, že sa vybrali spolu na prechádzku pozhovárať sa.
„...to je skvelé. Naozaj skvelé,“ na Gaarovej tvári sa objavil úsmev, „mimochodom, dnes by mal prísť Nagaya.“
„Dnes?!“ zhíkla a prekvapene dvihla obočie.
„Áno. Určite ho budeš chcieť ísť počkať ku bráne Suny, tak sa nezdržuj príliš ďaleko budovy kage. Dobre? V správe od Mizukage-sama bolo písané, že by mal prísť dnes, čiže sa asi dlho nenačakáš,“ hovoril pozerajúc sa niekde do papierov.
Tanaris sa rozhodla, že ide už teraz ku bránam Suny čakať brata, pozdravila Gaaru a splynula vonku s davom ľudí.

Sedela pred dedinou pri strážnych ninjoch. Piesočné slnko ju spaľovalo niekoľko hodín, no ju hnala myšlienka na brata. Zle sa jej dýchalo. Neustále si robila tieň rukou pred očami a snažila sa zaostriť do diaľky. Na malú chvíľku to vzdala, lebo ju boleli obidve ruky. Na pár minút si dala šlofíka, no zobudil ju jeden strážny ninja pozerajúci sa cez ďalekohľad: „Tanaris-sama, váš brat sa blíži!“
Tanaris doslovne vystrelila a rozbehla sa oproti nemu. Bol ešte dosť ďaleko, ale bolo jej to jedno, tešila sa na brata ako nikdy predtým.

Nagayovo srdce veľmi pookrialo, keď videl, kto proti nemu uháňa púšťou. Aj on sa rozbehol so svojím ninkenom Suitonmarom. Keď boli pár desiatok metrov od seba Nagaya zastal a roztvoril náruč: „Tanaris!“
„Nagaya!!!“ vykríkla radostne a skočila mu okolo krku až skoro spadli do piesku.
Vystískali sa a ona si ho obzrela od hlavy až po päty. Bol trocha zmenený...mal iné oblečenie. Miesto čiernej tenkej bundy mal čiernu vestu. Miesto trička modré tielko a na pravom zápästí mal vytetovaný znak Kiri a na ľavej znak Konohy. Asi najzásadnejšia zmena bola tá, že mal ostrihané vlasy – rovnaký strih ako má jeho bratranec Kiba.
Rýchlo zaznamenala zmeny na bratovi a zohla sa k z určitej okolnosti zmätenému Suitonmarovi: „Čo ty jeden blšiak, ako sa máš?“
Začala ho šimrať za ušami a on sa na chvíľku prebral a olízal jej tvár. Vtedy si Nagaya tiež uvedomil, že s Tanaris pribehol nejaký rys a nie Katonmaru.
„Kto to je?“ spýtal sa Nagaya a zostal rovnako zmätený ako jeho psí spoločník.
„To je Morimaru,“ predstavila ho Tanaris a on podišiel ku nemu, uklonil sa a potichu niečo zavrčal.
„Aj mňa teší...som Inuzuka Nagaya,“ daroval mu milý úsmev a potom sa pozrel nespokojne na Tanaris, lebo očakával, že mu povie niečo viac, ako len to ako sa volá, „kde sa tu v púšti vzal rys?...a kde...je Katonmaru?“
„O tom ti všetko porozprávam. Katonmaru je takmer v poriadku...“
„Je v poriadku dúfam?“ chytil sestru za plece.
Nadýchol sa, aby sestre niečo povedal, no ona ho prerušila: „Je v nemocnici a robia mu automail na nohu.“
„Môj bože,“ ustarostene sa zamračil používateľ vody na sestru.
„Poď, pôjdeme do Suny. Gaara aj rada ťa už očakávajú,“ popohnala brata.
Pomaly a v tichosti kráčali ku Sune. Nagayu trocha žralo, že mu hneď Tanaris nepovedala o jej psom spoločníkovi.

„Bráško, teraz sa tým naozaj netráp, všetko ti potom poviem. O Gaarovi , o mne, Katonmarovi a aj o tom, ako sa ku mne dostal Morimaru,“ šibalsky sa usmiala sestra, keď postrehla jeho zamyslený pohľad.
Ticho prikývol a tých posledných pár krokov, ktoré ich delili od Kazekageho a rady starších stojacich pred bránou, kráčali potichu.
„Vítam vás v Sune, Nagaya-sama,“ úctivo prehovoril Godaime, čo Nagayovi trocha vyrazilo dych.
Nikdy ho takto ešte neoslovil. Väčšinou nepoužíval žiadne oslovenie, poznali sa dobre. Zo všetkých štyroch súrodencov sa po Tanaris s ním poznal najlepšie. Mali spoločné záujmy, meditáciu a pestovanie rastlín, mali aj podobné introvertné sklony.
„Je mi cťou poznať vás Nagaya-sama, som najvyšší člen rady Sunagakure, Kenichi,“ votrel sa starík hneď vedľa Gaaru a ten prekusnul pokrútenie očami.
„Ďakujem, aj mne je cťou poznať vás a pomôcť Sune,“ zdvorilo prehovoril Inuzuka a uklonil sa.

Vošli vo vychýrenom sprievode rady cez vysoké piesočné brány a zamierili do budovy kage. Ani Nagayovi nedali vydýchnuť už hneď musel ísť aj s Tanaris na zasadnutie. Na prekvapenie všetkých objavil sa na ňom aj Kankurou. Počas zasadania Kenichi už nebol taký protivný ako naposledy, žiaľ nemal ani inú možnosť. Nagaya bol ich jediná šanca. Dohodli sa, že Gaara bude mať na druhý deň doobeda príhovor a oboznámi ľudí s tým, že Suna konečne pocíti dážď. Potom zase poobede Nagaya spustí svoju techniku a nad Piesočnou sa zatiahnu mračná.
Gaara a Nagaya po zasadnutí zapadli v rozhovore do kancelárie. Tanaris s nimi nebola, pretože ju nenápadne vyštval preč. Zhovárali o sa o všeličom možnom. O povinnostiach, rodine, priateľoch a o Nagayovej návšteve Mlžnej dediny. Potom však dotyčný trocha zmenil téma.

„...Gaara?“ opýtal sa Inuzuka, vyvalený na jeho stole.
„Hm?“ menovaný sa oprel do kresla a viac menej tušil o čom plánuje viesť reč.
„Tanaris...“ usmial sa na Kazekageho a uprene sledoval jeho mimiku.
Z jeho tváre to bolo jasné, no nevedel sa vykoktať. Napokon zamumlal: „A čo ty?“
„Neodpovedaj mi otázkou na otázku, Kazekage. Vieš, že to nemám v láske,“ nemilo mu odpovedal, „tak?“
„Nagaya...to nejde,“ povzdychol si.
„Čo zas nejde? Bože, nevidíš ako sa na teba pozerá?“ rozložil rukami.
„Nagaya...nechcem sa o tom rozprávať,“ urazene preplietol ruky pri hrudi a postavil sa.
„Jasné, ale mňa sa vypytovať budeš,“ do kľudného hlasu pridal sarkazmus.
Červenovlasý mu už ani nevenoval pohľad: „Nie, nebudem. A ani o Tanaris sa nebudem rozprávať.“
„Nebuď zahorklý.“
„Nie som...“
„Fajn. Toto nikam nevedie,“ Nagaya porazenecky dvihol dlane a opäť ľutoval, že začal túto tému, vždy dopadla rovnako, „Gaara, ak sa nenahneváš, chcem sa ísť vyspať. Som neskutočne unavený.“

Zmena témy od Konožského shinobiho prišla vhod. Vodca dediny sa postavil a jeho priateľ ho nasledoval. Gaara viedol Nagayu do jeho menšieho domu, kde bola ubytovaná aj Tanaris. Celý čas išli mlčky, dokonca Nagayovi pripadalo, že je Gaara naozaj urazený, preto lebo sa ho pýtal sa sestru. Rozhodol sa narušiť ticho s ospravedlnením, že znova riešil jeho sestru. Odpoveď bola krátka a príliš flegmatická.
Tanaris našli doma, spiacu gauči. Gaara poukazoval Nagayovi dom, hneď sa rozlúčili a Kazekage sa pobral do práce. Konožan si dal vytúženú studenú sprchu. Špina, piesok a pot z neho stekali a sfarbovali divoko vodu. Zrelaxovaný vyšiel z kúpeľne ešte s mokrými vlasmi, ktoré si uterákom sušil, keď zbadal Tanaris ako sa prebúdza. Prisadol si k sestre: „Čo ty spachtoš?“
„Ehm...no dovoľ,“ pretrela si oči a bratove pohladkanie po vlasoch jej vyčaril úsmev na tvári, „posledné dni to tu bolo dosť o hubu. Kto ťa sem doviedol?“
„Gaara.“
„Gaara? “ zastavila svoje pohyby a pozrela do identických očí „kde je teraz?“
„Mal by byť v práci.“
„Fajn!“ vystrelila z postele, umyla si tvár, „dobrú noc, Nagaya!“
Pobozkala brata na líce a už jej nebolo. Nagaya ostal jej mega rýchlym zdúchnutím zaskočený.
Tanaris si to nadšene brázdila do budovy kage. Išla sama, bez Morimara. Ani sama nevedela, čo ju to vôbec napadlo ísť za ním len tak. Nikdy za ním nešla len tak, ale niečo ju tam ťahalo. Pred Gaarovymi dverami stál nejaký shinobi, ktorý ju zastavil hneď, ako sa objavila pred kanceláriou: „Nehnevajte sa, ale Gaara-sama si nepraje, aby ho niekto teraz vyrušoval. Má niečo dôležité.“
„Ah, tak nič potom...“
Muž ju prerušil: „Ale ak je to súrne môžem sa ho spýtať, či si nájde čas.“
„Nó, nie...nie to je dobr-“
„Vaše meno?“
Zostala mierne zaskočená: „Tanaris Inuzuka.“
Shinobi zaklopal na dvere a vošiel. Po necelej pol minútke otvoril dvere a pozval ženu dovnútra...