Zmätený Kazekage 21.

Oříšek Akiko

Táák... Tebe venujem tento diel ... Kankura som nakopala do zadku aby sa spamätal .. a robil niečo so sebou Ďakujem, že sa ti páči moja FF

Na druhý deň mal Gaara po značne prebdenej noci veľmi kruté vstávanie. Bolo to asi prvý krát, čo v živote zanadával, na absenciu démona v ňom. Tanaris vynervovaná po zlých snoch išla s tiež nie moc vyrovnaným Shikamarom do práce. Celkovo všetci boli pri raňajkách podráždený, kruhy pod očami a predstierané úsmevy tiež nechýbali.
Tanaris dostala do rozvrhu na akadémií ako prvú lekciu medického jutsu. Medzi deťmi nechýbalo dievčatko Kameyo. Keď ju uvidela v triede hneď si spomenula, že zabudla sa Gaaru spýtať, či by sa jej mohla vyše venovať. Ani nebolo času sa o tom porozprávať. Odučila päť tried a bola jedna hodina. Vybrala sa ohlásiť Shikamarovi a zamierila do budovy kage za Gaarom, aby neskôr nezabudla na Kameyo.
„Dobrý deň, Kazekage-sama,“ vošla do kancelárie a očami preskúmala osobu pred jeho stolom.
„Ahoj Tanaris,“ unavene pozdravil a podal svojej žiačke malú krabičku, „Matsuri dones toto prosím ťa Bakimu. Ďakujem a pekný deň.“
„Ďakujem aj vám. Dovidenia, Gaara-sama,“ Matsuri sa pokúsila usmiať na Tanaris a zmizla z miestnosti.
„Kazekage-sama mám na vás prosbu...“ opýtala sa trošku bojazlivo, nechcela ho otravovať s zbytočnosťami.
„Koľko krát ťa mám ešte napomenúť, že ma tak nemáš volať -sama?“ pousmial sa na ňu a hlavu vrátil k naspäť k papierom.
„Veľa krát, dokým vás to neprestane baviť,“ letmý úsmev mu s odľahnutím opätovala.
„Dobre...toto nikam nevedie,“ odložil papiere aj pero, „čo si chcela?“
Tanaris premýšľajúc, či ho nenaštvala duchom neprítomne začala rozprávať: „Na akadémií som stretla jedno dievčatko menom Kameyo a chcela by som ju pred maturitami priučiť niečomu. Nemá už rodičov, tak som myslela, že by som jej pomohla pred maturitami.“
„Môžeš jej pomôcť samozrejme, no je tu otázka,“ založil si ruky u hrudi a oprel sa do kresla.
„Aká?“ dala hlavu nabok.
„Viem, že ty si veľmi aktívna osoba, no dokážeš všetko stíhať?“ nadvihol obočie a jej sa jeho spochybňovanie nepáčilo, „povedala si, že chceš byť s Kankurom, učíš na akadémií, máš ešte pracovať u medikov a ty si naložíš ešte niekoho na učenie?“

Tanaris sa ticho pozerala do zeme a sama si začala uvedomovať, že naozaj je toho veľa a taktiež rozmýšľala ako to všetko stíhať a vôbec si to všetko zariadiť.
„Nehovoriac Tanaris o tom, že sa budeš musieť venovať tvojmu bratovi, ktorý príde,“ usmial sa na ňu Gaara spoza stola, aby rozptýlil jej skrúšený výraz v lícach.
Tanaris sa rozšírili zreničky: „Čože? Nagaya príde do Suny?!“
„Presne tak, Godaime Mizukage ho pustila a už dnes by mal vyrážať. Podľa diaľky bude tu do piatich, šiestich dní.“
„To vieš, že hej,“ nadskočila na mieste a bola celá šťastná, že uvidí svojho milovaného brata.

Gaaru až zahrialo pri srdci, keď ju mohol rozveseliť. Nerád ju videl smutnú, no žiaľ v týchto dňoch sa inak ani nedalo. Kazekage sa musel naďalej venovať svojej práci a Tanaris sa pobrala pozrieť Naku a Katonmara do nemocnice. Šliapala schodmi hore a keď vyšla na siedme poschodie prudko zastavila a dych sa jej zatajil. Kankurou stál pri dverách Nakinej izby, od nervov spotený stískal kľučku. Chcel otvoriť, no bál sa. Nechcela rušiť a potichu cúvajúc odišla na zverolekárske oddelenie za Katonmarom. Ten sa cítil celkom fit a jeho automailová noha bola takmer spravená. Tanaris porozprávala Katonmarovi o akadémií a neskôr sa odhodlala porozprávať, čo sa stalo Naku. Katonmaru celý čas kňučal ako o nej rozprávala. Bolo mu Naku ľúto. Skončili návštevné hodiny a ona sa musela pobrať domov ku Kankurovi, ktorý sa stále nevrátil z nemocnice. Keď sa dlho nevracal, tak sa vybrala za ním. Našla ho sedieť na chodbe bez výsledku.

„Ahoj,“ prisadla si k nemu.
„Chcel som ísť, ale nebol som schopný. Poďme domov,“ hovoril bezmocnosťou priduseným hlasom.
„Poď,“ postavila sa a ponúkla mu dlaň.
Cestou k jeho domu Kankurou vyzeral trocha vyrovnanejšie. Dokonca sa raz na Tanaris pousmial, ale aj tak mala pocit, že úsmev bol skôr hraný. Len preto, aby ho nezbombardovala. Chvíľku nad niečím premýšľal a zrazu zastal: „Tanaris?“
„Áno?“
„Rys.“
„Čo?“ vykĺzlo z nej prihriato.
„Tvoj rys...kde je?“
„Morimaru...“ Tanaris sa treskla po čele, „bože, ten ma zabije. Je u mňa v dome.“
„Poďme poňho,“ navrhol lútkar, „isto mu je dlho a robí si starosti.“
„Aj tak bude určite len spať,“ mávla rukou Inuzuka, no aj tak pridala do kroku.

Morimaru bol nadmieru nadšený, že si naň dievča vôbec spomenulo. Vrčal jej po ceste výčitky až dokým nedokráčali ku Kankuromu domu. Shikamaru sedel v kuchyni a Temari kuchtila večeru. Dvojica s k nim pripojila a usadila sa za kuchynský stôl. Zviera si ľahlo do rohu a pospávalo – klasika.

„Kankurou, kde si bol?“ Temari mu po asi dvadsiatich minútach nedala vydýchnuť a začala ho obklopovať otázkami.
„V nemocnici,“ zamrmlal si pre seba, nebolo mu do reči s prudkou sestrou.
„Kde?“ pokrčila blondína čelo a nastražila uši.
„V nemocnici,“ snažil sa o čosi hlasnejšie.
„Kankurou, ja ti naozaj nerozumiem,“ darovala mu letný pohľad a hodila nakrájanú mrkvu do hrnca.
„V nemoc-“ vyštekol Kankurou, no do toho vstúpil Shikamaru.
„Temari, nechaj ho vydýchnuť. Bol v nemocnici. Nepýtaj sa ho toľko už...och, ty si tak problematická.“
„Shikamaru!“ zahriakla ho a kuchyňou sa rozniesol zvuk dreva.
„Netrieskaj s tou varechou,“ flegmaticky rozložil rukami.
Blondínka a šefkuchárka dnešného večera už chcela vybliaknuť.
„Dosť už všetci!“ ozval sa Gaara, stojaci na schodoch, „ukľudnite sa! Temari, ty nehusti do Kankura a Shikamaru, ty nerýp do Temari!“
„Sám veľký Kazekage prehovoril,“ ironicky vypúlila oči na Gaaru.
„Čo prosím?!“ červenovlasý zišiel zo schodov k nim a kdesi po ceste nechal sánku.
„Počul si,“ odfrkla a venovala sa naďalej vareniu.
Gaara trocha zostril tón a obdarovával sestru nepríjemnými pohľadmi: „Ja som sa nad vás nikdy, ale skutočne nikdy nevyvyšoval...Ste moji starší súrodenci no a čo, že mám stokrát vyšší post než ty, nikdy som sa k tebe zle preto nechoval!“
Temari nereagovala a stále pozerala do pariaceho hrnca. Začala niečo krájať a tvárila sa akoby bola v miestnosti sama.
„Tak dosť Temari... mám ťa plné zuby! Posledné dni nič iné nerobíš, len každého serieš,“ Gaara sa von z domu, lebo nemal chuť tam zostať sa hádať.
Veľmi ho zranilo, že mu sestra toto povedala.

V kuchyni ostalo naprosté ticho. Nikto nič nepovedal, Temari sa urazene dívala stále po svojom varení, Morimaru len nemo sledoval rodinnú hádku a trojica shinobi, Shikamaru, Tanaris a Kankurou, si potichu vymieňali pohľady.
V Tanaris to vrelo...videla ako sa Kankurou previnilo tvári, lebo všetci sú podráždený z toho, čo sa stalo. Nemohla ho takéhoto vidieť. Nakoniec to nevydržala a povzdychla si pričom sa chytila za hlavu: „Toto nie je možné...“
Temari si potichu odfrkla a to Tanaris úplne naštartovalo. Buchla po stole a postavila sa: „Čo by ste naopak mali držať pokope kvôli Kankurovi sa tu teraz idete hádať?! Temari, čo to do teba vošlo? Gaara sa nikdy neprával nadradene voči vám...voči HOCIKOMU aj keď by mohol.“

Jej hnev sa vylial z nej na každý smer. Gaara si niečo také nezaslúžil. Kankurovi bolo z toho ešte horšie a Shikamaru sa tváril tak, že ani nedokázala jeho myšlienky odhadnúť. Predpokladala, že je na tieto výstupy zvyknutý.
Temari už teraz hlboko v srdci cítila veľkú vinu za to, ako sa zachovala. Zo všetkých najbližších bola najviac nervózna a najnepríjemnejšia. Tanaris sa bála, že Temari znovu spustí ďalšiu vlnu negativizmu a tak sa radšej pobrala von za Gaarom.
Vyšla pred dom na ulicu a rozhliadala sa, no nikde ho nevidela. Zatvorila oči a sústredila sa na polohu jeho chakry v Sune. Cítila ho pri budove kage.

„Neruším?“ naschvál sa hlučno prikráčala.
„Nie, len sledujem hviezdy. Pridáš sa?“ pozval ju tichým hlasom, ležiac na zemi.
Spravila ako on a začala obdivovať nočnú oblohu. Dnešná obloha bola nádherná. Vyzerala ako čierna kupola, na ktorej sa trblietali diamanty, ktoré niektoré blikali rôznymi farbami a iné len kľudne posielali svetlo do očí pozorovateľov.
„Milujem pozeranie sa nočnú oblohu,“ obdivuhodne prehovorila po niekoľkých minútach Inuzuka.
„Ja tiež...trávil som tým tisícky hodín svojho života, keď som nemal kamarátov a nemohol som spať.“
Tanaris si spomenula na to bolestné obdobie, keď sa stretli na chuuninských skúškach. Chvíľku premýšľala nad tým, no potom si uvedomila, akú scénu stropí Temari, pokiaľ sa neukážu u Kankura doma: „Gaara, mali by sme ísť.“
„Nie, ja tam nechcem ísť,“ dôrazne jej namietol.
„Gaara, budú mať o nás strach,“ zdvihla sa zo zeme a začala ho ťahať za ruku.
„Veľký Kazekage sa vie o seba postarať sám. Nejdem tam...mám po krk Temari.“
„Poď!“
„Nejdem!“
„Fajn, nejdem sa s tebou hádať. Nie som ako vy všetci ostatní,“ rozložila rukami a dala sa na odchod pomalým krokom.
Čakala na to, kým sa Gaara zodvihne. Kráčala, kráčala. Nič. Obzrela sa. Stále nič.

„Gaara?“
„Áno?“
„Aspoň kvôli bratovi by si mohol.“
Podpásovka mu vyrazila dych: „...eh...no...ja. Idem.“
Pred bratovým domov zastal: „Ale naozaj ak sa bude chcieť hádať tak ver, že-“
„Gaara do pekla prestaň!“ Tanaris odľahčila situáciu smiechom a päsťou do hrudníka.
„Au, Tanaris, to bolelo,“ šúchal si dlaňou udreté miesto, „páni, máš fakt silu.“
„Prepáč, ale aj mňa bolí, keď vás vidím ako sa hádate...Kankurou potrebuje rodinu a nie bandu ľudí, ktorá si nevie sadnúť hneď ako sa čosi zlé udeje.“
Hneď ako Tanaris otvorila vchodové dvere, uplakaná Temari sa rozbehla do malej chodby a skoro Inuzuku prevalcovala. Hodila sa Gaarovi okolo krku a veľmi sa mu ospravedlňovala. Pri pohľade na to, ako si piesočný súrodenci rozhovárajú hádku sa Kankurou mierne pousmial. Všetci sa chvalabohu uzmierili a Tanaris si vydýchla. Večer bol celkom pohodový, dokonca aj Kankurou nebol zalezený v izbe a sedel s nimi. Bolo mu tak omnoho lepšie, keď prehodil zopár slov s najbližšími. Čoskoro si šli však všetci ľahnúť...únava je únava.

Ďalšie dni prebiehali podobne, až na tie hádky. Tanaris mala nabitý program, ale spravila si rozvrh ako všetko stíhať: vždy od ôsmej hodiny do pol jednej učila na akadémií, potom mala hodinku čas a tak sa išla s Kankurom naobedovať. Zväčša do reštaurácie, lebo Temari nie až tak mala rada kuchárčenie. V utorok a piatok bývala u medikov v nemocnici a v skleníku, v stredu zase trénovala Kameyo. Ostatné dni zvykla byť s Kankurom a pritom si vždy snažila nájsť čas, aby stihla aspoň chvíľku omrknúť Naku a Katonmara. Tanaris sa stále snažila donútiť Kankura, aby sa stretol s Naku, no on stále nechcel...

Počas týchto dní, keď učila na akadémií a mala so sebou veľké rysa, zistila jednu veľmi zaujímavú vec a to, že Morimaru je senzibil. Ani sa jej s tým nepriznal. Respektíve Tanaris viac menej len tušila. Ani sama nevedela prečo, bála sa ho na to spýtať.

Na piaty deň od poslednej rodinnej hádky, Tanaris dostala odučiť menej hodín a tak sa dostala z práce ešte pred dvanástou hodinou. Hneď bežala po Kankura, ktorý na tom začal byť psychicky trocha lepšie. Deň, ktorý bol ako každý iní, keď mierili do reštaurácie. Len ulica ich delila od cieľu. Chceli zabočiť, no v tom Kankurou prudko zastal a cúvol. Tanaris sa začala za ním otáčať: „Kankurou, čo blbneš?“
Ako zamyslene prechádzala ulicou a rozmýšľala nad Kameyo, vôbec si nevšimla, že z rohu ulice, do ktorej mali zamierené vyšla Naku s jej bratom Shizom. Hneď ako ju dievča zbadalo, inštinktívne sa vzdialila a už len sledovala ako si vymieňajú pohľady.

Naku sa pohla smerom k nemu držiac sa za bruško. Kankurou začal kráčať dozadu.
„Kankurou, nechoď,“ šepla naňho zozadu, keď narazil na jej telo.
„Nemôžem,“ chcel ešte viac cúvnuť, no jej dlane sa zapierali o lútkarove kríže.
Zrazu Naku zastala. Jemným, slabým hláskom prehovorila: „Láska...“
„Naku,“ v jeho hlase bolo počuť silnú dávku prekvapenia.
„Kankurou...ja,“ rozplakala sa, „potrebujem ťa.“
Proti nemu bola socha úplne nič. Nevykazoval žiadnu známku pohybu, či už tela alebo mimiky. Tanaris nestačila stíhať a vstrebávať situáciu. Vypla kdesi už, keď ho Naku prvá oslovila.
Kankurou sa chcel pohnúť, no zneistel. Naku zatopená slzami natiahla za ním ruky a obidvaja sa náhlivo rozbehli proti sebe. Narazili do seba ako prietrž letných mračien.
„Prosím, neodvracaj sa už odo mňa, keď ťa najviac potrebujem.“
„Všetko je to moja vina.“
„Mala som sa vyše ovládať, keď som vedela, že čakám dieťa.“
„Naku prosím, netrep hlúposti. V takej situácií sa nedá ovládať sa. Keby tebe išlo o život, vymenil by som ten svoj za tvoj, pretože ty si celý môj svet. Milujem ťa...“