Hej, Hinata...!

Prišiel som, znova. Ako každý deň som prišiel tesne pred západom slnka. Telom mi lomcovali rôzne pocity, no najviac asi vina, že som jej to nepovedal skôr. Mal som. Určite som to mal urobiť. Teraz je už neskoro. Ona neváhala a ja som bol taký hlúpy, že som čakal na správny okamih, ktorý ale nikdy neprišiel.
Sadol som si na zem a prekrížil som si nohy do tureckého sedu a smutne sa pozeral pred seba.
„Povedz mi, Hinata, prečo som bol taký hlúpy?“ spýtal som sa, aj keď som veľmi dobre vedel, že odpoveď nedostanem, pretože bude mlčať, „Prečo som to tak dobabral?“
Potom som si uvedomil, že to by som sa nemal pýtať jej, ale seba. Lenže ja som tie odpovede akosi nemohol nájsť. Akokoľvek som sa snažil, nepodarilo sa mi to a to ma rozčuľovalo. Mal som sto chutí vykríknuť od hnevu a zúfalstva, no na tomto mieste nie. Tu nemôžem, proste nie. Aspoň tu nech je pokoj a ticho, tak ako má byť.
Vzdychol som si. Takto to nemalo dopadnúť. To ja som mal chrániť teba a nie ty mňa. Mal som dávať lepší pozor. Zovrel som ruky do pästí a odolával som pokušeniu nimi tresnúť do zeme, na ktorej som sedel. Pozrel som sa hore...na nebo. Sfarbovalo sa do ružova a slnko už končilo dnešnú cestu po oblohe. Krajinu o chvíľu začne zalievať tma, tak ako moju dušu, keď si odišla...navždy.
Pri tej myšlienke som začal rýchlo klipkať očami, aby som zahnal prichádzajúce slzy. Zhlboka som sa nadýchol a pozrel som na tvoje meno vyryté na kameni predo mnou. Náhrobný kameň so znakom Hyuuga, s dátumom narodenia a úmrtia. Deň úmrtia...ten si pamätám...
Hinata, ja si pamätám, ako si sa predo mňa hodila, keď som bojoval za dobro všetkých. Nedával som pozor, a to bola určite najväčšia chyba, akú som v živote urobil. Nemal som dovoliť, aby nepriateľ dostal šancu sa ku mne dostať. A aj tak som ho mal odraziť...všimnúť si, že tam je...no to si si všimla ty. Hinata, ty si určite vedela, že som jeho prítomnosť nezaregistroval, lebo som riešil oveľa väčší problém...no aj tak som nemal dovoliť, aby si odišla. Nemal som ťa nechať odísť a opustiť všetkých, na ktorých ti tak záležalo. Tvojich priateľov...rodinu....mňa...
„Nemala si ma milovať,“ povedal som potichu, „inak by si ešte žila, Hinata...“ a hneď , ako som vyslovil tie slová som sa za ne nenávidel. Kto som, že budem niekomu hovoriť, čo má alebo nemá cítiť?! Nešlo o to, čo ku mne cítila! Zachránila by ma tak či onak! Aj keby som na tom mieste nestál ja, ale niekto iný.
„Nie,“ pokračoval som so samomluvou, „to ja som urobil zlé rozhodnutia. Mal som ti to povedať, keď som mal šancu...no tú som premrhal...a to mi je...ľúto...Hinata...“ nemohol som pokračovať, lebo v hrdle mi navrela hrča, ktorá mi v tom zabraňovala. Ani predošlé dni som toho veľa nenapovedal, lebo sa vždy objavila táto hrča a akoby mi hovorila, aby som vyplaviť všetky problémy von...aby som to v sebe nedusil...lenže, komu to mám povedať? Komu by som mohol? Mám priateľov, ale nechcem s nimi rozprávať o tomto...mal by som...tu? Tu? Na cintoríne, kde ma nikto nevypočuje? Možno je Hinata niekde tu a počuje, čo tu trepem.. je to hlúposť.
A potom, ani neviem, ako sa to stalo, mi skĺzla po líci jedna slza. Za ňou nasledovala ďalšia, a potom ďalšia. Už som mal mokré celé líca a moje slzy akoby hrali preteky o to, ktorá ako prvá stečie dole. Natriasalo mi plecami, až som si ich objal, aby som ich...aj seba....upokojil.
Neviem, ako dlho som tam plakal, ale keď som si zotrel slzy z tváre a pozrel sa na oblohu, už sa stmievalo. Ružová sa začala meniť na slabo fialovú a tá pomaly na modrú. A po chvíli nastala noc. Všetko zahalila tma a na nebo vyšla prvá hviezda. Mimovoľne som sa usmial. Raz som započul, už ani neviem kde, že keď sa pozriem na nočnú oblohu a uvidím prvú hviezdu, je to osoba, na ktorej mi najviac záležalo a ona ma bude strážiť kdekoľvek pôjdem.
„Budeš ma stále strážiť, že, Hinata?“ spýtal som sa a akosi podvedome som vedel, že to tak je. Vždy tu bola pre mňa a pre mňa aj zomrela. Trasľavo som sa nadýchol a pozrel sa na zväzok ruží, čo som jej doniesol.
„Dúfam, že máš rada ruže, Hinata. Myslím, že všetky dievčatá majú rady ruže a tak som si pomyslel, že tým nič nepokazím,“ ospravedlňoval som sa jej za moju neohrabanosť. Nikdy som sa jej nespýtal aké má rada kvety, aké je jej obľúbené jedlo, kam rada chodieva. Vždy som sa staral len o to, aby som ochránil ľudí, na ktorých mi záleží a bojoval za nich. No nikdy som sa nepozrel na to, čo potrebujem ja. A kým mi to Hinata nepovedala, tak som ani nevedel, čo ku mne cíti. Niežeby som bol potom nejako akčný...
„Možno som ťa mal niekam pozvať, čo? Možno by som to zistil skôr, ako bolo neskoro,“ potiahol som nosom. Chodím tu už niekoľko dní a myšlienkami som niekde inde a až dnes som nahlas vyslovil, čo to vo mne zachovalo. To mlčanie mi nepomáhalo a teraz mám pocit...ja ani neviem ako to pomenovať...že sa mi kúsok uľavilo. Možno už nebudem v snoch...čo to hovorím...v nočných morách...vídať tvoju tvár ako kričí moje meno a potom sa navždy stratí v tme, kde ja už nemôžem, aby som ťa vytiahol späť.
Postavil som sa, že odídem. Ešte som sa raz pozrel na hrob, povzdychol si, aký je svet krutý a pobral sa domov. Kráčajúc tichým cintorínom som si uvedomoval, ako rýchlo a neodvratne sa môže zmeniť niečí život, ak príde o niečo dôležité. A ešte horšie je, keď zistí, ako veľmi to potreboval, až potom, čo to stratí. Bolo to zvláštne...ten okamih, keď...odišla. Tá diera, ktorá sa mi tam vyhĺbila a ten pocit, že tam ostane navždy, že sa nikdy nezacelí. A najhorší bol pohľad do jej prázdnych očí. Pokrútil som hlavou. Nie, nechcem myslieť na to, ako vyzerala, keď zomrela. Chcem si ju pamätať tak, aká bola za života. Hanblivá, milá, súcitná...taký človek bude chýbať všade a každému.
Ani neviem ako, zrazu som stál pred dverami od svojho bytu. Automaticky som vošiel dnu a ešte predtým, ako som si ľahol do postele som vyzrel z okna. Na nebi stále svietila tá hviezda. A len ona. Akoby tam bola len a len pre mňa. A vtedy som to vyslovil. A potom tá ťažoba naozaj opadla. Akoby ani ten smútok nebol až taký neznesiteľný a pochopil som, že na mňa zhora bude dávať pozor, tak ako to robila tu.
„Hej, Hinata, milujem ťa!“