New Life 26

Sabaku no Tanaris

Dúfam, že si užiješ tento diel, je venovaný a špeciálne písaný pre Teba, opäť raz hihi

Vbehla som ako víchor medzi skaly a zrazu som sa ocitla na púšti. Zastala som a dezorientovane sa rozhliadala dookola. Nemala som ani šajny o tom, kde prebieha boj a kde je severný front. A potom mi došiel ďalší fakt. Keď tam pôjdem budem úplne na nič. Stále mám zablokovaný prívod chakry. Iba čo by som tam zavadzala.
Nie... kvôli otcovi... nebudem zavadzať. Hoci nemám chakru, prisahám bohu, že toho hajzla uškrtím holými rukami keď ho nájdem. Jeho vrah bude prosiť o milosť.
,,Anamo-san, stojte.“ Ozvalo sa spoza mňa. Prudko som sa zvrtla a zbadala som Daruiho. Stál aj so strážou a pomaly sa ku mne blížili. Zo strnulej pozície som sa uvoľnila a vyrovnala.
,,Dobre, Darui, tu už končí sranda. Okamžite mi odblokuj chakru.“ Povedala som nahlas a zadívala som sa na zapadajúce slnko. Za chvíľu nastane noc a bude nehorázna zima. Púšť býva tak nevyspytateľná. Darui mlčal. Cítila som ako sa vo mne zdvíha hnev a bolesť utláča niekam dozadu.
,,Dobre, tak tam pôjdem bez nej.“ Prudko som sa zvrtla opäť smerom do púšte a spravila som zopár krokov. V tom som ucítila, ako sa mi zahmlieva pred očami a zvuky sa mi zlievajú dohromady. Darui mi niečo hovoril, ale ja som ho nebola schopná počúvať. Nohy sa mi podlamovali, ale aj napriek tomu som sa snažila pokračovať v ceste. Jeden, dva, tri kroky a už som nedokázala pohnúť telom. Cítila som ako som dopadla na horúci piesok a ten mi spaľoval telo. Potom som stratila vedomie.

,,Kde je Anamo?“
,,T-tamto dolu...“
,,Dolu? Vy ste ju zatvorili do tejto... pivnice?!“ niekto hromžil a ozval sa buchot.
,,P-prepáčte, nevedeli sme kam inam... bola neodbytná... a bránila sa, snažila sa ujsť...“ ten hlas sa zajakával a cítila som z neho strach a hrôzu.
,,Okamžite otvor dvere.“ Tichý, autoritatívny, naštvaný hlas rozkázal niekomu, aby otvoril nejaké dvere. S vrzgotom sa odlepili od zámky a každý krok sprevádzalo stonanie schodov.
,,Anamo...“ niekto ma pohladil po líci, cítila som to, vnímala som všetko, ale nevládala som sa pohnúť, ani otvoriť oči a nevedela som rozoznať kto to je.
,,Čo sa jej stalo?“
,,Snažila sa ísť na front. A potom odpadla.“
,,Ako dlho tu je...“
,,Skoro... dvadsať dní... p-pane, prosím... j-ja... nevedeli sme čo ur-obiť. Prosí-m... zmilujte sa. “ ozýval sa z neho priškrtený hlas a bolo počuť, že čosi mu viac a viac sťahuje priedušnicu.
,,Kde je skutočný Darui?“ opäť sa ozval ten, kto ma pohladil po líci.
,,Takže si ma odhalil." odrazu sa slabý hlások zmenil na hrubý.
,,Darui by jej to nikdy neurobil." zasyčal dotyčný.
,,Anamo to ale neodhalila. Heh... Je mŕtvy. Všetci sú.“ jeho vystupovanie bolo odporné a odstrašujúcé. Darui zomrel... aj keď som rozumela o čom hovoria, tie slová sa ku mne nevedeli dostať, akoby narážali na nejakú neviditeľnú bariéru a nevedeli si nájsť cestu k môjmu vedomiu. Vedela som, že keď sa preberiem a všetko mi dôjde, zasiahne ma to plnou silou.
,,Zabil si všetkých a zamenili ste sa? Odpovedz.“ Rozkázal rešpektu hodný človek potichu, ale o to s väčším zabijáckym podtónom.
,,Áno. Ale ako to sledujem, tvoji muži na nich prišli.“ Z toho druhého sa ozývalo sklamanie, ale aj radosť. Vždy bol potrafený.
,,Si posledný Zetsu? Ten pravý?“
,,Prečo by som ti na to mal odpovedať?“ vyprskol do posmešného smiechu a pri tom trochu vypískol, ako sa mu čosi stiahlo okolo tela.
,,Pretože Madara padol a s ním všetci jeho prívrženci. A viem, že si posledný. Bola to len taká... maličká otázka.“ Ten tón bol tak nebezpečný, až ma striaslo. A zrazu miestnosť preťal krik a potom odrazu nastalo hrobové ticho. Bolo počuť len piesok ako sa vracia do tykvy. Niekto ma chytil na ruky a moju hlavu si oprel o hruď. Stále som sa nedokázala prebrať, stále som nevedela spoznať príchodzieho. Bola som v duši tak zúfalá.
,,Kazekage-sama, Zetsuovia zmizli. Bojovali sme s nimi, ale zrazu sa rozplynuli.“ Pocítila som neskutočnú zimu. Určite je noc a vyniesli ma na ulicu.
,,Viem. Práve som zabil posledného z nich. Ďakujem Niky.“
,,Čo sa stalo Anamo-chan?!“
,,Držali ju po celý čas v pivnici. Je slabá a zablokovali jej chakru. Do jedla jej pridávali nejaké lieky. Našiel som u Zetsua niekoľko ampuliek. Odneste ich na rozbor.“ Rozkázal a už som nepočula nič, iba som si po čase uvedomila, že ma ktosi vniesol do veľkej miestnosti. Teplota sa zvýšila a pocítila som pohodlnú posteľ.

Otvorila som oči a v hlave mi hučalo. Všetko ma bolelo a bolo mi na zvracanie. Vstala som z postele a pri tom sa mi krútila hlava. Nevšímala som si kde som až kým som nevrazila do steny. Myslela som si, že tam bude toaleta, ale ako som zistila, tak tam bola len holá biela stena. Zdvihol sa mi žalúdok a jeho obsah zostal na dlážke. Neprestajne ma dávilo a dochádzalo mi zle. Telo nevydržalo ten nápor a zosunula som sa na zem. Rukami som sa podopierala o stenu, ale naďalej som zvracala.
,,Pre Boha, Anamo-san! Doktor! Okamžite sem zavolajte doktora!“ dvere sa zrejme pootvorili a niekto nakukol dnu, ale keď ma zbadal, okamžite vybehol na chodbu.
Keď sa moje telo už nezmietalo v kŕčoch, pretrela som si ústa rukou a v tom niekto vošiel do izby.
,,Dobre... Anamo-san. Poďte. Vstávame.“ Niekoľko párov rúk ma chytilo a vytiahlo na nohy. Dve sestričky ma odniesli k umývadlu, aby mi prepláchli ústa a tvár. Rukami som sa podoprela a chvíľu som sa snažila spamätať. Bola som úplne zmätená a stále som nechápala, kde som. Zbadala som v zrkadle svoj odraz asi po... koľko dní mohli trvať tie hrôzy? Oči som mala vpadnuté do tváre. Lícne kosti mi vystupovali. Bola som tak hrozne pochudnutá a v hnedých dúhovkách sa odrážala napol šialenosť a napol neskutočná bolesť. Keď som sa konečne otočila, aby som sa pozrela kde vôbec som, videla som, že ten bodrel po mne zmizol a vzduch zaplnil nejaký svieži sprej. Všetky okná mi pootvárali. Bola som v nemocnici. Všetko to dokazovalo. Tie hadičky, ktoré som si povytŕhala z rúk keď som vstávala z postele, biela mrežovaná posteľ, prístroje, biele závesy. Sestričky oblečené v bielej a aj doktor v plášti, ktorý sa ku mne pomaly priblížil.
,,Nebojte sa ma. Ste v nemocnici. Dostali ste infúziu a detoxykačné látky. Toto zvracanie bude ešte nejaký čas trvať, než z vás vypudí všetky tie lieky, ktorými vás kŕmili.“ Hovoril pomaly a zreteľne a pri tom prešiel ku mne a pomohol mi do postele.
,,Aké lieky?“ prehovorila som snáď po prvý raz. V hrdle ma škriabalo a cítila som nechutnú pachuť. Zadívala som na doktora a teraz som nevedela, či je blázon on, alebo ja.
,,Keď vás držali v pivnici a tvárili sa, že sú shinobi Suny, pridávali vám do jedla lieky, ktoré vás pomaly otravovali.“
,,Ale... ale prečo by to robili? Ale veď... oni boli zo Suny. Som mimo. Nechápem vás.“ Zašepkala som v úplnom zúfalstve a chytila som sa za hlavu, ktorá ma bolela.
,,Teraz sa ukľudnite. Všetko vám vysvetlíme neskôr. Musíte si pospať. Dobre?“ povedal a skôr ako som sa nazdala, cítila som ako mi telom prechádza nejaká látka z ktorej mi oťaželi viečka. Proti svojej vôli som zaspala a pri tom som potrebovala odpovede. A ani som si nevedela vybaviť otázky. To je smiešne.
Keď som po niekoľkých hodinách otvorila oči, cítila som opäť nevoľnosť, ale nebolo mi na zvracanie. Pretočila som sa na bok smerom ku dverám a zhlboka som dýchala. A v tom som zbadala postavu vo dverách. Stál tam a hľadel na mňa. A v tom sa mi začínali vynárať obrazy.
,,Gaara...“ zašepkala som chrapľavým hlasom. Zatvoril dvere a priblížil sa k mojej posteli. Na sebe mal čierne tričko a čierne nohavice. Pod očami kruhy sa mu nestiahli ani o milimeter. Bolo vidieť, že je unavený z boja.
,,Ty... ty!“ precedila som pomedzi zuby, keď som si začínala spomínať na to, že som kvôli nemu bola v pivnici. Kvôli nemu som nemohla odísť zo Suny... kvôli nemu...
,,Kvôli tebe mi zomrel otec! Kvôli tebe som ho neochránila!“ skríkla som nahlas a prudko som sa posadila na posteli.