New Life 27

,,Ako si mohol... si obyčajný idiot!“ kričala som ako zmyslov zbavená a vôbec ma netrápilo, že sa mi dvíha tlak a spôsobuje mi to závrate.
,,Anamo...“
,,Ani na mňa nehovor!“ odhodila som zo seba prikrývku a postavila som sa na nohy. Ucítila som, ako ma čosi potiahlo za ruky a ostrú bolesť na žilách. Pozeral som sa tam a všimla som si čierne modriny po infúziach, ktoré som si vytrhla už včera. Gaara stále stál pri dverách a stískal pery.
,,An-“ nechcela som počuť ospravedlnenia, nechcela som počuť nič, lebo keby nebolo toho čo spravil, otec by žil. Vrátil by sa ku mne. Len čo mi jeho tón zarezonoval v ušných bubienkoch, vzkypela vo mne krv. Jedným prudkým pohybom som sa zbavila hadičiek a ignorovala som pálčivú bolesť. Priskočila som k nemu a zabodla som mu prst do hrude. Zasekol sa mu hlas v hrdle.
,,Čo mi chceš povedať? Ha? Dobre vieš, že keby som tam mohla ísť, tak by som ho ochránila. Keby si nebol sprostý a pustil ma, nemusela som trčať niekde v pivnici a keby si sa netváril na príliš dôležitého, všetko mohlo byť úplne inak!“ precedila som pomedzi zuby a videla som, ako sa mu rozšírili očné šošovky. Neviem či hrôzou, prekvapením, strachom, alebo čím a bolo mi to v tej sekunde úplne jedno.
,,Vypočuj ma.“ Povedal tichým hlasom skôr ako som stihla hocičo urobiť. Odvrkla som. Mala som chuť sotiť ho o stenu. Mala som chuť nehorázne mu ublížiť. Tak hrozne som sa cítila, že som chcela, aby vedel aký strach som celý čas prežívala a akú nehoráznu bolesť prežívam teraz.
,,Chceš mi všetko vysvetliť? Tak prečo ma väznili v pivnici, hm? Zistil si to?!“ posmešne som vykrivila ústa, aby som mu ukázala, že ničím to už nenapraví.
,,Vedeli, že si pre mňa to najdôležitejšie... chceli mať triumf. Chceli ťa postupne dostať, aby ma donútili nechať im Sunu, ak by sa mi podarilo vrátiť...“ sklopil pohľad dolu a zhlboka sa nadýchol.
,,Bola som ti to najdôležitejšie.“ Povedala som tvrdým tónom, čim som ho umlčala.
,,A teraz... zmizni. Nechcem ťa vidieť.“ Zasyčala som a otočila som sa mu chrbtom. Stále stál na mieste, ale ja som vedela, že mu to nemusím hovoriť viac krát. V očiach ma pálili slzy a dochádzalo mi čoraz viac horšie. Zahmlievalo sa mi pred očami.

,,Anamo-san, ak ešte raz vstanete z postele, budete sa rozčuľovať a vytiahnete si infúzie, prisahám, že vás dám do zvieracej kazajky.“ Ešte som ani neotvorila poriadne oči a už do mňa hustil doktor. Ale musela som uznať, že mal pravdu. Znovu som stratila vedomie. Rozčúlila som sa a zvýšila som si tlak. Spôsobilo mi to nevoľnosti a to, že som sa odpojila od liekov mi absolútne vôbec nepolepšilo.
,,Už sa to nestane. Sľubujem.“ Zamrmlala som a pozrela som sa von oknom. Bol deň, slnko svietilo a cez otvorené okno som počula krik detí. Znelo to veselo. Suna sa vrátila k životu a ľudia oslavujú, že sa všetko skončilo. Iný trúchlia za svojou rodinou. Tak ako ja.
,,Dobre.“ Povedal a posunul si okuliare bližšie ku koreňu. Zapol akési gombíky na prístrojoch a potom si niečo zapísal. Nakoniec odstúpil od mojej postele a keď už bol pri dverách, otočil sa na mňa aj s úsmevom.
,,Takmer som zabudol. Máte návštevu.“ Len čo mi zdelil túto novinku, opustil miestnosť. Mala som strach, kto mohol prísť. Bála som sa, že je to Gaara. Mal by tú odvahu znovu sa tu ukázať po tom, čo som mu povedala? Čakala som asi desať sekúnd, než mi do izby vošla blonďavá kunoichi.
,,Temari.“ Zašepkala som v nemom úžase a trochu som sa zahanbila pri predstave, že ona prišla ku mne aj keď ja a Gaara už... už to nebude iné - uvedomila som si v mysli a pri tom som sa cítila ešte viac previnilo. Ona ma stále berie ako kamarátku aj po tom, čo som vykričala Gaarovi do tváre. Aj po tom, ako sme sa k sebe navzájom zachovali. Ona sem prišla a nehladiac na to, ako sa chovám k jej bratovi, stále ma pokladá za človeka dôležitého pre ňu.
,,Anamo, ako sa cítiš?“ spýtala sa ma hneď na úvod a sadla si ku mne na posteľ.
,,Mám sa... fajn.“ Zašepkala som a pozrela som sa na svoje modrinové ruky.
,,Neklam. Počula som čo ti urobili. Ešte že ťa Gaara našiel, inak by si... nechcem na to ani pomyslieť.“
,,Gaara ma našiel? V pivnici?“ spýtala som sa jej priškrteným hlasom a snažila som sa rozpamätať sa, ale nešlo to.
,,Áno. Mala si halucinácie.“ Zašepkala a stisla pery.
,,Ach... naozaj?“ vôbec mi to nezapadalo do mojich spomienok. Ľudia, potkany, jedlo, tma... iba to sa mi vynáralo v hlave. A nič z toho nebolo príjemné, keď som si predstavila, že som sa rozprávala s nepriateľom ako s dôverným priateľom. Ako je to možné, že som ho neodhalila?
,,Anamo, musím ti niečo povedať.“ Chytila ma za ruku a stisla mi ju.
,,Viem, že môj otec... zomrel.“ Stiekla mi slza a spadla na prikrývku.
,,Čo?“ ozvalo sa prekvapene od dverí, čo ma prinútila sa tam pozrieť.
,,Mám znovu halucinácie?“ spýtala som sa Temari a ešte viac som sa rozplakala.
,,Anamo, zlatko. Ty si všetkému uverila.“ Temari ma potľapkala a pozrela sa na postavu, ktorá stála nehybne vo dverách.
,,Anamo, dcérka.“ Zašepkal a v očiach sa mi zaleskla slza.
,,Otec...“ Zavzlykala som a nemohla som uveriť svojím očiam.
,,Anamo.“ Vyzeral presne tak isto, ako keď odchádzal. Iba bol unavený po boji. Špinavý, obviazaný a od krvi. Očividne ešte len teraz dorazil. Všetci ešte len dochádzajú.
,,Otec!“ skríkla som neveriaco a on pribehol ku mne. Odrazu som len ucítila ako ma pevne stíska a bolo mi úplne jedno, že mi znemožňuje dýchanie. Bol živý. Len na tom záležalo.