Raitatsu 10. "Romantický" večer v lese

„Môžem?“ spýtala sa už asi tretí krát Takara, ktorá v jednej ruke držala ostrú ihlu a v druhej ako tak sterilnú niť.
„Huh uhm,“ odpovedal jej umelec pevne zahryznutý vo vlastnom rukáve.
„Je načase operovať,“ vyhlásila a v očiach sa jej desivo zalesklo. Ihla ľahko prešla kožou na stehne spájajúc krvácajúcu ranu. Stačilo päť pevných stehov a Dei vypľul látku z úst. Nohou mu stále pulzovala bodavá bolesť, no za tú dobu si už aj zvykol.
Sedel opretý o strom a vedľa neho si prisadla aj jeho spoločníčka. Po niekoľko hodinovom pochode už obaja už potrebovali oddych. Mohla byť hodina pred úsvitom a oni túto noc nespali ani chvíľu, no spánok si momentálne dovoliť nemohli. Skôr či neskôr ich nájdu prenasledovatelia a oni nesmú poľaviť v obrane.

Medzitým v značne poškodenej Orochimarovej pevnosti. On si z poškodenia hlavu nerobí, veď to preplatí poisťovňa ako cudzie zavinenie.
„Byť či nebyť?“ opýtal sa Orochimaru sediac na akomsi železnom pilieri, kedysi opora stropu, ktorý bol taktiež minulosť. Po vyslovení otázky sa syčavo rozosmial.
„Ha, ha, ha,“ povedala ryšavá hlava, ktorú hadí muž držal v ruke pred sebou. Vyslovovala jednotlivé ha akoby medzi nimi sekala nožom a celý dojem sarkazmu dolaďovala kamenným výrazom, ktorý by závidela aj tvárnica. Iróniou bolo len to, že výraz by mal byť z chemického hľadiska popísaný ako drevený. A tu je dôkaz, že chemici sa dokážu dostať naozaj všade, samozrejme s litrom kyseliny po ruke. Kto by sa nedokázal, že áno?
„Nemáš zmysel pre humor, nikdy si nemal,“ odvetil mu Orochimaru a vyplazil naňho jazyk. „Ale dosť bolo zábavy,“ povedal a zdalo by sa, že mu je konca zábavy naozaj ľúto, „Kabuto poď sem, potrebujem ťa!“ zakričal medzi troskami.
Keď sa nič nedialo, dodal, „okamžite ty štvoroká reklama na peroxidové bielenie vlasov!“
„Pán volal Kabuta? Kabuto je dobrý sluha. Kabuto už ide!“ to už k nim poloklusal, polokrivkal a polozakopával Kabuto, ktorého okuliarom chýbala najdôležitejšia súčasť. Sklo.
„Konečne! Okamžite mi zožeň všetkých, ktorý tú katastrofu prežili. Polovicu z nich pošli nájsť Takaru a toho zelenáča z Akatsuki. Zvyšok pôjde so mnou, navštíviť pár známych,“ rozkázal a uškrnul sa na Sasoriho hlavu. Ten však momentálne poškuľoval po svojom tele, ktoré ležalo na zemi celé dopukané a dolámané.
„Máš šťastie, mohol som ťa poslať v balíku poštou, ale teraz pôjdeš prvou triedou spoločnosti Manda s.r.o.“ rozosmial sa a zo zeme sa vyplazila fialová masa šupín. Sasorimu konečne doplo! Orochimaru sa chystá zaútočiť na Akatsuki a nie je nikto, kto by ich varoval!

Za jednou hromadou kameňov sa pomaly vsakovala do zeme vysoká mäsožravka navlečená do čierno-červeného plášťa. Niekomu by sa to mohlo zdať ako podivný vtip, ale pre Orochimara to môže byť prekážka k absolútnemu zničeniu Akatsuki.

Medzitým v lese.
Deidarom prešla triaška a pritiahol si svoj plášť bližšie k telu. Noci začínali byť chladné a takto nadránom to býva vždy najhoršie. Vedľa neho sa triasla Takara, ktorá prežívala v tričku a sukni ťažké časy.
„Je ti teplo dievčatko? Hmm?“ zlomyseľne sa uškŕňal Dei.
„Nie si vtipný,“ zavrčala a len tak tak sa držala, aby mu niečo neurobila.
„Ale prečo ten vražedný tón, ha? Mohlo by byť aj horšie, hmm,“ prehlásil a oprel sa pohodlnejšie o strom.

Okrídlená veta „Mohlo by byť aj horšie“ opäť nesklamala a po niekoľkonásobnom, pateticky dramatickom hrmení sa spustil lejak. Takara použila mokuton a o chvíľku sedela pod drevenou strieškou.
Jashinžiaľ, moknúci Deidara čím ďalej tým viac pripomínal zmoknuté kurča s tikom v oku. Z tohto výrazu sa dalo ľahko usúdiť, že Akatsuki plášť možno dobre izoluje teplo, ale na nepremokavosť sa zabudlo.

„Si v suchu zlatovláska?“ podpichovala pre zmenu Takara, sledujúc s uspokojením stupňujúci sa tik v oku a navierajúcu žilu. V tejto chvíli bola veľmi rada za to, že blonďák nemá pri sebe žiadnu trhavinu.
Deidara jej odpovedal a použil také množstvo vyberaných, alebo skôr nevyberaných nadávok, že by ho aj Hidan pravdepodobne potľapkal po pleci a povedal niečo v zmysle „To som ho naučil ja!“ Z tohto dôvodu to naozaj nemôžem zverejniť.

Takara si v duchu preberala nové slová, ktorých významom si nebola stopercentne istá. Medzi tým sa naša nas**ná zlatovláska upokojila dostatočne na zmenu témy.
„Prečo si vlastne šla do východného úkrytu, hm?“ začal Deidara, tentokrát zmysluplný rozhovor, na vcelku bezpečnej pôde.
Takara neodpovedala, len vytiahla fľaštičku a ukázala mu ju. On nadvihol obočie a zatváril sa na spôsob „To tu teraz moknem v lese plnom nepriateľov s tebou len kvôli tomuto?“ Takara sa pustila do vysvetľovania, ako stretla starého doktora, o tej zvláštnej operácii a o tom amoku, ktorý ju chytil a kvôli, ktorému sa rozhodla vraziť do hadej diery.
„Počkať, ty myslíš, že v tej flaštičke je niečo, na čo si zabudla, keď ti to vytiahli z mozgu?“ opýtal sa.
„Pravdepodobne,“ odpovedala mu.
„Takže možno to môže obsahovať aj nejaké tvoje schopnosti, hmm?“ pokračoval vo výsluchu.
„Asi,“ odpovedala, ale stále si nebola istá, kam tým mieri.
„Je možné že máš nejakú schopnosť o ktorej nevieš a ktorá by nás odtiaľto mohla dostať, hm. A ty si to ešte nepoužila?“ položil poslednú otázku a jej poslednú časť na ňu naštvane zavrčal.
„Ehm vieš...“ začala so sklonenou hlavou.
„Nezačni mi tu nejaký doják o svojom dese z toho, že o sebe zistíš nejaké...“ vyprskol napálene umelec, ale bloncka mu skočila do reči.
„Nie tak úplne...“
„Tak sa obávaš, že tvoj život prejde radikálnou spirituálnou zmenou?“ ironicky sa opýtal.
„Neviem to otvoriť,“ odpovedala ešte ironickejšie. A potom sa zarazila. Deidara chápe význam slov ako radikálny a spirituálny?
Zostali na seba hľadieť a jedinú zvukovú kulisu tvoril šumiaci dážď. Takto to trvalo asi päť minút.
„Daj to sem!“ vytrhol je fľaštičku a pokúsil sa vytiahnuť uzáver, no to bolo naozaj ťažšie, než by sa mohlo zdať. „Kebyže tu mám íl, tak by som to vyhodil do vzduchu,“ premýšľal nahlas a pozeral na fľaštičku v prstoch.
„Vieš riešiť problémy aj inak?“ spýtala sa.
„Odmietam tvrdenie, že som jednostranne zameraný, psychopatický umelec hmm!“ zavrčal jej naspäť.
„Radšej by si, aby ťa klasifikovali ako zlatovlásku?“ zapárala doňho ďalej.
„Sakra!“ klial na svoju kašlajúcu ruku.
„Prosím ťa, že si to neprehltol?“ vydesila sa.
„Ehm, tak trochu,“ povedal po tichu.
Takara sa už nadychovala k vlne nadávok na jeho neschopnú maličkosť, keď kútom oka zaznamenala kovový záblesk medzi dažďovými kvapkami. Odstrčila Deia na stranu a sama sa uhla pred kunaimi, ktoré sa zabodli do stromu. Zostala ležať na rozmočenej zemi. Cez telo jej prechádzal chlad. V šumiacom daždi ledva niečo počula. Jediné, čo mohla jedným uchom zaznamenať, bolo dusivé kašlanie Deidarovej ruky. Posunula nohu viac pod seba, aby sa mohla odraziť a čakala. V tom uvidela cez závoj padajúcej vody vysokú siluetu. Už chcela použiť suiton a zabiť ho, keď postava prehovorila.

„Určite sú niekde tu, počul som ich,“ skôr to zavrčal, ako povedal.
„Tak buď do pr**le tichšie, ak ich nechceš odohnať,“ zasipel za ním niekto ďalší.

Takara stiahla ruky, ktorými chcela spraviť pečate. Jedného z nich ani nevidela a nebola si istá, koľko ich je. Zostávalo dúfať, že si nepríde pre kunaie, alebo že sa všetci ukážu a ona niečo vymyslí. Zhlboka sa nadýchla a posunula sa bližšie v nádeji, že ich uvidí. Nemohla zapnúť svoje oči, keďže v temnote by boli ako dva svietiace terče. Jej špeciálna schopnosť bola naozaj využiteľná len v prípade, keď vám je prezradenie jedno a v takom prípade je vám väčšinou jedno úplne všetko.
Natiahla ruku k opasku, na ktorom mala mať tesáky a jej srdce vynechalo niekoľko úderov. Zložila si ich, keď zašívala Deidarovu nohu. Otočila hlavu a uvidela ich o tri metre ďalej opreté o stom. Tie trápne tri metre jej pripadali ako niekoľko kilometrov. Ak sa k nim rozbehne, prezradí sa a oni zaútočia skôr, ako stihne zareagovať. Ak sa k nim priplazí, bude sa musieť otočiť a oni budú mať šancu sa priblížiť bez toho, aby si ich všimla. Natiahla ruku k puzdru na nohe. Tam nahmatala senboni, kunaie, shurikeny a v tomto daždi dosť nepoužiteľné dymové bomby.
Zahryzla si do pery a premýšľala, keď zrazu začula tichý špľachot nôh, ako sa k nim blížia. Nadýchla sa a vydýchla. Plán síce nemala, ale to neznamená, že tu bude ležať, až kým ju nenájdu. Povedala si, vytiahla pár kunaiov a rozbehla sa dopredu. Bude to prinajmenšom zaujímavé.