Nikai 22

22. Kapitola: Ako tým!

Keď tancuje lístie a horia ohne, ich tiene sa mihocú celou dedinou. A vyrastú nové listy. A aby ich ten oheň zase nespálil – je tu dážď, ktorý uhasí plamene.
-SANDAIME HOKAGE

Sadai ešte stále prekvapene civela na Sakuru, ktorá stála pred deťmi. Päste mala zatnuté a pripravené na použitie. Sadai to nechápala. Nemohla to pochopiť.
,,Tvoji rodičia sú mŕtvi,“ hlúpo poznamenala Toro smerom k Shinarimu. Nedostal nijakú odpoveď, prirodzene.
,,Ja... Ja som tuším práve videla Sasukeho-san!“
Sadai sa obzrela. Už sa pri nich krčili aj Hinode a May, obaja čakajúci na akúkoľvek reakciu.
,,Bude ešte aj horšie,“ zamrmlal Garyuu. Akosi to nebola reakcia, ktorú si tí dvaja priali.
,,Ahoj!“ z druhej strany sa pri nich znenazdania objavili Tenou a Hayuri.
,,Kde máš zvyšok?“ spýtala sa Sadai Hayuri a vzápätí na otázku aj zabudla a zamerala sa na svojho tímového partnera. ,,Čo máš s tou rukou? Bolí to?“ spýtala sa starostlivo.
Nedostala nijakú odpoveď, ani od jedného z nich. Sadai, Garyuu a zvyšok Listových s otvorenou pusou hľadeli na ružovovlasú ženu stojacu pred nimi.
,,Pozor!“ vykríkol vtom Shinari na svoju mamu.

Práve včas. Zľava na ňu leteli tri shurikeny. Ženino telo sa v poslednej chvíli premenilo na klát a shurikeny sa zabodli do neho. Garyuua to dosť prekvapilo, on si letiace zbrane vôbec nevšimol. Pozrel na Shinariho a jeho prekvapenie dosiahlo zenit. V chlapcových očiach sa načerveno trblietal Sharingan.

Útočníci sa prestali zaujímať o skupinku detí ustráchaných detí, mali predsa dosť starostí s tajomnými ninjami. Boj sa presunul o kúsok ďalej, hluk trochu utíchol a Sadai sa otočil pohľad na Shimara. Ležal na chrbte uprostred tej haravary, oči mal zatvorené a z úst mu pomaly vytekal pramienok krvi. Zdvihla sa na päty. Skôr ako sa však stihla pohnúť, na pleci pocítila váhu niečej ruky. Obzrela sa.
,,Nemôžeš tam ísť,“ pokojne jej povedal Tenou. ,,Je to nebezpečné.“
,,Nemôžem ho tam len tak nechať!“
,,Je to nebezpečné,“ tvrdošijne zopakoval Tenou a nepúšťal jej plece.
,,Ale má pravdu, nemôžeme sa tváriť že sa nič nedeje,“ zapojil sa Hinode.
,,Takže treba niečo vymyslieť...“ vyhlásila May, no netvárila sa, že má nejaký plán.
,,Aha, takže tá ružovovláska už nie je číslo jeden...“ zamrmlala potichu Hayuri, no Hinodeho ušiam to neuniklo. Hoci k nej neobrátil hlavu, no Hayuri vedela, že jeho Byakugan sa zameral na ňu.
,,Shinari pre to určite má rozumné vysvetlenie. Je zbytočné sa tým zapodievať.“
,,Nemá,“ zachichotala sa Asahi a všetky oči sa obrátili na ňu, samozrejme okrem Hinodeho, ktorý využíval Byakugan a Sadainých, ktorá svoje neodtrhla od Shimara.
Asahi len pokrčila plecami.
Hayuri si vlastne len teraz všimla, kto je dievča, ktoré prišlo s neznámymi ninjami. Tie modré oči neodškriepiteľne patrili Omi, no mala... Krátke vlasy.
,,Tak... Čo urobíme...“ mrmlala si Sadai skôr sama pre seba, no jej slová vrátili ostatných späť k problému číslo jeden.
Ich pohľady sa skrížili a spojili, ako všetky zamierili k bezvedomému Shimarovi. Vtom sa okolo chlapca objavili milióny perličiek vody, zavírili dookola a napokon sa začali zoskupovať na jednom mieste.
,,Vyzerá to, že už nemusíme nič robiť,“ spokojne sa usmial Toro.

Kvapôčky vytvorili obrys postavy, zatiaľ trochu rozostrený, no len čo sa spojili do jedného celku, zapadnúc do seba ako dieliky skladačky, už to viac neboli kvapôčky vody – bol to chlapec z mäsa a kostí, Hideyoshi.
Pozorne sa rozhliadol dookola a keď nezbadal nebezpečenstvo, sústredil sa na zraneného kamaráta. Vystrel pravú ruku a pomaličky ňou prešiel tesne ponad jeho telo, len niekoľko milimetrov nad ním, citlivými zmyslami zisťujúc rozsah zranení. Napokon sa jemne dotkol Shimarovho pleca a druhú ruku si umiestnil pred oči, ukazovák a prostredník napnuté, no ostatné prsty mal skrčené. Čosi zamrmlal a vzápätí sa znova rozprskol na vodné perličky, rovnako ako Shimaru. Sadai automaticky obrátila hlavu doľava – už bola na Hideyoshiho presuny zvyknutá – a naozaj, na kúsku voľnej plochy sa kvapky znovu zoskupili a sformovali telá oboch chlapcov.
,,Shimaru!“ šepla Sadai a naklonila sa nad svojho najväčšieho nepriateľa. Nepriateľa? Tak prečo sa jej pri pohľade na jeho nehybné telo tisli do očí slzy?
,,Dovolíš?“ jemne ju odstrčila Hayuri.
Obe ruky položila na Shimarovu hruď, Hoci sa cítila trochu nepríjemne, ako na ňu všetci civeli, bez ťažkostí si dokázala do rúk privolať ten hrejivý, tak trochu pichľavý pocit a rozžiariť svoje dlane a ten kúsok Shimarovej hrude svetlomodrou chakrou.
Netrvalo dlho a jej pacient otvoril oči. Zmätene sa posadil a vzápätí vykašľal ešte trochu krvi.
,,Nehýb sa, lež!“ zavelila Hayuri a zatlačila ho späť na zem. Modré svetlo na sekundu ešte zintenzívnelo a vzápätí si už spokojne utierala čelo a pozorovala, ako sa jej prvý zachránenec veselo má k životu.
,,Nič, čo by sme nezvládli, však?“ prehrabla sa v kožúšku Soramarovi, ktorý sa učupil vedľa nej. Psík spokojne zavrtel chvostíkom.
,,Čo si tam prosím ťa robil?“ energicky hrešila Sadai Shimara. ,,To vyzeráme ako tím najväčších neschopákov, nikto iný nie je zranený!“ rozhorčovala sa ďalej, celkom zabudnúc na Garyuuovu ruku.
,,Hlavne, že to dobre dopadlo, tak čo otravuješ vzduch?“ len toľko prehodil Shimaru a viac jej výčitkám nevenoval pozornosť.
,,A teraz už budete vysvetľovať?“ s nádejou sa May obrátila na troch prišelcov.
,,No... Tak teda... Presnejšie...“ zahabkala Asahi.
,,Je to nadlho,“ vzdychol si Shinari. ,,Ale, oni sú fakt živí! A musia niečo urobiť... Teda, musia to vlastne urobiť kvôli nám... a aj vám samozrejme! Celej dedine! Musia kohosi poraziť... alebo skôr čosi... Oh, a neviem prečo sú nažive! Neviem to vysvetliť... Je to zložité...
,,Tak to teda je,“ potvrdila May, spolu s ostanými vyjavene hľadiac na koktajúceho Shinariho.
,,Proste berte fakty tak, ako prichádzajú,“ uzavrela to Omini.
To neznamenalo, že deti to považovali za vysvetlené. Mali nasledovať ďalšie otázky, urapotaná May už aj otvárala ústa, no Hinode objavil nový problém.
,,Nemali by sme im trebárs pomôcť?“ naoko bez záujmu kývol hlavou k bojujúcim.
Pohľady všetkých sa obrátili naznačeným smerom.
,,Sú perfektní, ale...“ nedopovedal Garyuu. Načo aj? Aj tak všetci vedeli, čo sa skrýva za tým ale. Piati ninjovia, akokoľvek skvelí, sa nemohli rovnať celej armáde. A pomaly to začínalo byť nápadné.

Sadai sa pozorne zahľadela na obe bojujúce strany. Nezdržovala sa pozorovaním Shinariho rodičov, i keď ich pohyby boli obdivuhodné a ich prítomnosť fascinujúca. Jej čierne oči hľadali štrbinku v obrane nepriateľov. Čierne oči po otcovi. No nielen tú farbu zdedila po otcovi. Zakrátko našli, čo hľadala.
,,Ten vysoký s čiernou bradou, to bude vodca, nie?“ spýtala sa pre istotu.
,,Kde?“ jastrila očami Hayuri
,,Tam!“ ukázala Sadai na urasteného muža. Stál kúsok obďaleč, pomenej sa zapájal do boja, skôr akoby na všetko dohliadal. Jeho kimono bolo dlhšie, siahalo takmer až po kolená a aj rukávy mal ako jediný dlhé. No hlavne, namiesto pásal látky mal okolo drieku tenký, tmavofialový povrázok, vzadu starostlivo uviazaný do väčšej mašle.
,,Myslím, že áno,“ vyjadril sa po chvíli pozorovania Hinode.
,,Tak fajn, myslím že mám nápad,“ začala Sadai. ,,Vidíte všetci tamtú kôlňu? Dobre. Počúvajte.“
Všetci sa naklonili k blonďavej kunoichi, dokonca aj Shimaru si odpustil svoje zvyčajné sarkastické poznámky. Sadai im bez zbytočnej nervozity vyložila svoj plán.
,,Súhlas?“ opýtala sa nakoniec potichu.
Hideyoshi namiesto odpovede natiahol svoju ruku do stredu kruhu a bez slova čakal. Prvá pochopila jeho zámer Omini, jej tvár sa rozjasnila úsmevom a chytro položila svoju dlaň na bratrancovu. Asahi, Shinari a postupne aj ostatní sa k nej pridali. Posledná priložila svoju dlaň na kôpku Sadai, no nemohla si odpustiť, aby predtým zľahka neklopla chrbát vrchnej ruky, ktorá patrila Shimarovi. Až potom so šibalským úsmevom spečatila nemú dohodu priložením vlastnej dlane. Dohodu o spolupráci. Až potom začal jej plán prebiehať.

Sadai so Shimarom opatrne vyrazili smerom k veliteľovi.
,,Ideme na to,“ zamrmlala Sadai a Shimaru len prikývol.
,,Kagemane no Jutsu!“ povedala Sadai a zložila prsty do pečate potkana. Neboli ďaleko od čiernovlasého muža a tak sa jej tieň bez problému napojil na veliteľov tieň. Muž sa nehýbal, preto si ani nevšimol, že je pod vplyvom Sadainej techniky, ako dievča povedalo už predtým, kagemane bola len poistka. Hlavnú úlohu mal Shimaru.
,,Shintensin no Jutsu!“ ozval sa Shimaru a vystrel ruky pred seba. Jeho myseľ sa pretiahla cez okienko z jeho prstov a čiernovlasým vodcom myklo, ako Shimaru dostal svoje vedomie do neho. Okrem detí si však ten nepatrný pohyb nik nevšimol. Shimarove telo bez jeho mysle ochablo a chlapec by bol spadol na zem, keby ho Sadai nezachytila.
,,Hej!“ vykríkol Shimaru veliteľovými ústami. ,,Ústup!“
Jeho muži na neho zmätene obrátili zraky. Sakura s ostatnými im galantne poskytli dostatok času na údiv a udychčane oddychovali.
,,Ale... Taichou... To nemá logiku...“ pokúsil sa mu odporovať jeden z jeho podriadených.
,,Odvažuješ sa mi postaviť?“ vykríkol Shimaru, natiahol veliteľovu ruku a chytil ňou odvážlivca pod krk. Zdvihol ho kúsok do vzduchu – takmer ho prekvapila jeho náhla vlastná sila – a prudko ním zatrepal. Potom ho pustil a mladý človek, ešte takmer chlapec zachrčal a prekvapene vzhliadol k svojmu veliteľovi.
,,Ešte niekto má námietky?“ zakričala Shimaru zvučným hlasom. Nik sa neozval.
Sadai pretočila oči. Shimaru si svoju úlohu očividne užíval.
,,Tak za mnou!“ vykríkol Shimaru a rozbehol sa ku kôlni. „Jeho“ skupina ho poslušne bez ďalších námietok nasledovala. Priestorom sa ozval dupot desiatok nôh, zo zaprášeného dvora akadémie sa zdvihlo mračno prachu. Shimaru vbehol do kôlne prvý, skupina nepriateľov sa nahrnula za ním nevediac, že tým skončili v pasci.

Celé divadlo uprene pozorovali dve hnedé oči, skryté za čiernymi sklami okuliarov a keď tieto oči zaregistrovali ako posledný z útočníkov kompletne zmizol v šope, vlastníkovi očí prebehol po tvári úškrn. Tenou dobre vedel, čo má teraz robiť.
Mierne kývol rukou a na jeho povel sa spoza búdy vynorilo akési čierne mračno. Čierne, bzučiace mračno, na pohľad obyčajné, až na ten bzukot. Ale neboli to oblaky. Bolo to mračno hmyzu, ostošesť mávajúce svojimi čiernymi krovkami, ktoré sa rýchlo približovalo k dverám. Tam sa rozdelilo na dve skupiny, tá omnoho väčšia sa tmavými tykadlami oprela do dverí a spojená sila drobných zvieratiek bola taká veľká, že bez problémov zatlačili ľahké dvere.
Sadai sa na ich silu nemala prečo nespoľahnúť, verila tak týmto drobným stvoreniatkam, ako Irukovi-sensei. Ešte sa dobre pamätala, ako pravidelne a starostlivo mastil pánty všetkých dverí v akadémii a nevidela dôvod, prečo by sa to malo zmeniť.
Zatiaľ čo sa vytešovala perfektným priebehom svojho plánu, druhá skupina Tenouových chrobáčikov sa usadila na zdvihnutú závoru. Ich váha, napohľad možno taká bezvýznamná, preklopila závoru dole a zavrela tak nepriateľskú skupinu vnútri. May to ešte poistila, keď hodila oproti dverám kunai, ten sa zabodol do dreva, prešiel závorou ako nôž maslom a natrvalo ju spojil s dverami. Medzitým priskočil ku kôlni aj Hideyoshi, pátravo sa poobzeral dookola a pohľad mu padol na mláčku neďaleko. Omini sa chápavo usmiala, mávla rukou a voda sa poslušne zdvihla zo svojho stanoviska. Preletela vzduchom pod Hinodeho ruky, ten na nič viac nečakal a sformoval pečate.
,,Hyoton: Fuusa hirote no Justu!" zašepkal a v momente keď sa jeho ruky dotkli vody, vznášajúcej sa pred závorou, voda sa plynule premenila na ľad a ten natrvalo zlepil dokopy kúsok dreva nazývaný závora a dvere. Nepriatelia boli uväznení.
Nakoniec sa zapojil ešte Toro, opatrne podišiel k šope, z pása stiahol jeden povraz - ten hrubší - a ruky upravil do niekoľkých rýchlych pečatí.
,,Maaji no Jutsu!“ vyslovil zreteľne, povraz v jeho rukách sa sám od seba zdvihol, niekoľkokrát sa otočil ako had, ktorému prišliapnu chvost, a potom vyrazil dopredu. Na dvakrát sa omotal okolo celej kôlne, potom Toro pustil koniec lana, ktorý doteraz držal v ruke a ten sa pustil za zvyškom. Splynul s už omotaným lanom, oba konce sa spojili v jeden celok, takže nebolo vidieť, kde povraz začína a kde končí.
Shimaru sa medzitým premiestnil späť do svojho vlastného tela a spolu so Sadai spokojne sledovali priebeh akcie. Keď napokon Torov povraz znehybnel a chlapec si spokojne pošúchal ruky, obaja sa k sebe otočili a veselo, so spokojnými úsmevmi si ťapli do dlaní. Hideyoshi priam skamenel, zvyšok detí takisto úplne stíchol. Sadain úsmev sa stratil a vystriedal ho nadmieru prekvapený výraz. Na Shimarovej tvári sa udialo to isté. Obaja sa šokovane pozorovali pomedzi svoje vystreté prsty, ruky ešte stále pritlačené k sebe, ostatní ich pozorovali ešte šokovanejšie. Títo dvaja, nepriatelia na život a na smrť práve spečatili svoju spoluprácu gestom víťazstva. Alebo nie?
V tom sa Sadai hlasno rozosmiala.
,,Keby si sa videl, ako sa len tváriš!“ vykríkla roztopašne, konečne odlepila svoju dlaň od Shimarovej a smiala sa na jeho výraze, dobreže sa po zemi neváľala.
,,A ty myslíš že si sa ako tvárila?“ zamrmlal chlapec urazene. ,,A teraz na nás všetci pozerajú. Taká otrava!“
Na jeho poznámke sa rozosmiali aj ostatní a ťaživá atmosféra naraz opadla. No nie nadlho.
,,Preč, preč, nedotýkajte sa ma!“ zvrešťal Garyuu a prekrížil pred sebou ruky, keď sa k nemu trochu priblížila Sakura.
,,To je v poriadku...“ snažila sa ho upokojiť, ale Garyuu sa od nej len odťahoval, oči vytreštené strachom. Ani ostatné deti na tom neboli o moc lepšie. Všetky vyjavene zízali na Shinariho rodičov. Mŕtvych rodičov.
,,Veď som vám povedal, nie sú to duchovia,“ podráždene zamrmlal Shinari.
,,Ale... Ale ako...?“ krútil hlavou Garyuu.
,,No... To... To práveže nevieme...“ zamrmlal Shinari.
Sakura svojmu synovi postrapatila vlasy, nadýchla sa, usmiala a rýchlo, vecne vyrozprávala, čo sa dozvedela od detí pod Enzan no Shizoku. Asahi k tomu ešte prihodila svoje skrátené vysvetlenie Ikurushi a všetko bolo v okamihu jasné.
Detské tváričky zvážneli a nastalo ticho rušené len Obitovým pískaním.
,,Musíš vydávať ten zvuk?“ podráždene na neho zaútočila May.
,,Som nervózny,“ bránil sa.
,,A to pískanie ťa upokojuje?“
,,To teda hej!“ vzdorovito vystrčil hlavu.
,,Obito-kun, ty si také veľké decko,“ pokrútila hlavou Asahi. ,,A teraz sklapni.“
A Obito sklapol.
,,Potrebujeme plán,“ prerušil nakoniec ticho Shimaru, obrátiac sa na Sadai.
,,Čo? Ja?“ zmätene cúvla Sadai.
,,Ty si tu tá múdra!“ zaškľabil sa Hinode. ,,Itachi tých Ikurushi nevytiahne skôr, ako to bude potrebné. A to vďaka tomu zázračnému Sharinganu potrebné tak skoro nebude. A keď uvidí týchto živých... Radšej utečie, než by mal riskovať. Potrebujeme ich nejako vylákať.“
Sadai si vzdychla.
,,Fajn, fajn...“
Dievča si kľuklo, spojilo prsty tak, že vznikol akýsi kruh, tvorený jej dlaňami a zavrelo oči.
,,Čo to robí?“ nechápala Omini.
,,To je taký zvyk,“ mykol Shimaru plecami.
,,Ale čo robí?!“ stále nechápala Omini.
,,Vymýšľa plán,“ odvetil jej bratranec.
,,Plán?“ obrátila sa na Hideyoshiho. ,,Ty necháš vymyslenie plánu na ženu?“
Čo to s jej bratrancom spravili?? Hideyoshi ženám neveril. Podľa neho zmätkovali a robili nerozumné rozhodnutia, on tomu hovoril že rozmýšľajú srdcom, nie rozumom. A zrazu toto...
,,Neboj sa, Sadai je to najmúdrejšie dievča, aké som kedy stretol,“ usmial sa na ňu Hideyoshi.
,,To zdedila po oteckovi...“ pochopil Asuma a obzrel sa na Sakuru a Sasukeho. Tí svorne prikývli.
,,Toľko spomienok...“ vzdychla si Sakura.
,,Teraz mám chvíľku čas..“ poznamenal Hideyoshi a otočil sa na sesternicu. ,,Omi, môžem?“
Omini prikývla.
Hideyoshi sa hnedými očami vpil do tých jej modrých a potom obaja ustrnuli bez najmenšieho pohybu.
Shimaru to so záujmom pozoroval. Keď sa takto Hideyoshi pozeral na neho, vadilo mu to, priam cítil ako sa mu prehrabáva v hlave. Ale Omini to zjavne nevadilo, naopak, ani nežmurkla, aby neprerušila očný kontakt.
Napokon Hideyoshi odtrhol oči.
,,Mala si zaujímavých pár dní...“ poznamenal takmer veselo. Omini s úsmevom prikývla.
,,A tie vlasy? Mama ťa zabije,“ konštatoval už znova sucho ako vždy.
,,Pochopí to,“ zamrmlala Omini a automaticky si siahla na nový účes v obrannom geste.
Ich rozhovor prerušila Sadai. Naraz sa prudko postavila.
,,Mám to!“ oznámila a oči jej žiarili. ,,Poďte sem, počúvajte...“
A jedenásť detí a päť dospelých obklopilo jej drobnú postavičku, až sa medzi nimi celkom stratila.

,,Heeej! Itachi-ojisan!!“
Už dobrých päť minút sa Omini, Asahi a Shinari snažili vytočiť Uchihu. Hinode stál za nimi, na pohľad nezúčastnene. No len sa pripravoval na svoju úlohu.
,,Čo to malo byť tam hore? Poslali ste na nás červíky?“ dobiedzal stále Shinari.
,,Presne, tí že nás mali odrovnať?!“ prilievala olej do ohňa aj Omi.
,,Zunovalo sa im žiť?“ vydesene sa opýtala Ino.
Ona a zvyšok Konožskej armády stáli až za Itachim a pozorovali dej, odohrávajúci sa pred nimi, taký nečakaný ako blesk z jasného neba. Nik sa však ani nepohol. Možno cítili, že to majú nechať na týchto troch. A možno sa len jednoducho báli. O svoje vlastné životy a hlavne o životy detí pred nimi. Každý krok vpred mohol znamenať smrť - ich i detí. A medzi nimi, s najširšie otvorenými očami, stál Hyuuga Neji, najodvážnejší spomedzi shinobi, muž s kamennou tvárou a ľadovým srdcom. Muž, ktorý sa teraz bál. Snáď prvýkrát v živote sa naozajstne bál. O svojho syna, svoju krv, svojho malého Hinodeho.
,,To stačí, choď!“ sykla Asahi Hinodemu.
Mladý Hyuuga nečakal na ďalší povel a vyrazil oproti Itachimu s dlaňou naširoko otvorenou.
,,Juuken...“
Itachi sa mu vyhol, v skoku aktivoval Sharingan, hoci zatiaľ len ten obyčajný.
,,Myslíš, že ujdeš?“ ozvalo sa za ním.
Hinode akoby vyrástol zo zeme, znova zaútočil spoza Itachiho chrbta.
Rýchly, ale naivný, pomyslel si Itachi tesne pred tým, než sa uhol.
Ale Hinode ho tentokrát minul veľmi, veľmi tesne. Ešte zacítil, ako sa mu o ruku obtrel konček Iatchiho plášťa. Každý iný na jeho mieste by prinajmenšom zanadával, no Hinode sa len usmial.
Pretože to bola súčasť plánu.