Tak o mňa bojuj – Vyznanie 21

Tak, ešte pred tým než začnú prázdniny posielam ďalší diel.
Dúfam, že sa vám bude páčiť ^^ (i keď niektorým asi nie )

Obrázok nijako nesúvisí s týmto dielom, iba sa mi veľmi páčil a nemohla som si pomôcť a nedať ho sem ⊙﹏⊙✿

Skutočne nie je nijaký zvláštny dôvod na to, aby som si obliekla čiernu nočnú košielku, ktorá je – dá sa povedať – sexi. Skutočne žiadny špeciálny dôvod, len že som očakávala návštevu môjho atraktívneho snúbenca.
Ah god... som v tom po uši.
Nie je to ale hlúpe? Nevysmeje ma? Možno by som sa mala obliecť normálne...
Nah, nie! Musím byť trochu viac sebavedomejšia. Presne tak. Presne... a preto si vleziem pod deku a zakryjem sa až po uši a nebudem robiť žiadne prudké pohyby, či už príde alebo nie. A dúfala som, že príde.
Pozrela som sa na mobil a ľahla som si do postele s mokrými vlasmi.
Ah. 23:10. Určite sedí dole s Itachim a Nejim a sledujú televízor.
Prehadzovala som sa na posteli a nemohla som sa dobre uložiť. Absolútne beznádejné! A to som bola po tej večeri taká vyčerpaná. Neviem, žeby to bolo proste tým, že som ho chcela mať len u seba? A ak by som mu to povedala? No tak. Dnes som iniciovala bozkávanie a bolo to fajn. Spolupracoval.
Skutočne. Po tom čo mi povedal, že o chvíľu vypadneme, sme o chvíľu vypadli. A on berie ako chvíľu päť minút. To je fajn.
Každopádne, stále si nie som istá či som rada, že išiel s nami domov Itachi. Neviem síce o čom by som so Sasukem hovorila keby ideme sami, no chcela som s ním asi trochu súkromia. Avšak, s Itachim by som sa mala porozprávať – aspoň mám taký pocit. Iste, nejde o môj biznis, nie je to moja vec, no tie kvety, ktoré dal Yuti vyhodiť? Žeby sa s Ame pohádal? Ame? Takou nekonfliktnou osobou?
No ja vlastne Ame ani nepoznám. Možno... kým tu nie je otec...
Zavrela som oči a nechala myšlienky voľne plynúť.

...

Už som bola jemne otupená, keď som začula šuchot, ktorý ma dal do pozoru. Srdce mi začalo biť ako splašené. Rýchlo som pohľadala vypínač a zažala som lampičku.
Zvreskla som, keď som uvidela Daichiho.
Ten na mňa vyvalil oči a dal si ukazovák pred ústa. Naznačoval, aby som bola ticho, no už bolo neskoro.
Panebože, čo tu ten robí?!
„Čo tu, došľaka, hľadáš?“ Zašepkala som a obaja sme sa strhli, keď mi niekto zaklopal za dvere.
„Hinata, si v poriadku?“ Spoznala som Nejho hlas.
Rýchlo som vyšla z postele, otvorila som dvere, no len som ich jemne odchýlila, aby som medzi ne vopchala hlavu.
„Iste, ja... len, len zlý film, heh.“ Usmiala som sa.
„Určite?“ Spýtal sa a jemne naklonil hlavu.
„Iste, tak dobrú noc.“ Povedala som rýchlo.
„Dob...“ nenechala som ho dokončiť a zavrela som zvere.
Ah... to bolo tak nezdvorilé, lenže nemám teraz čas sa vybavovať s Nejim, keď... panebože, čo ak si Sasuke zmyslí, že príde a uvidí tu Daichiho?!

Oprela som sa o dvere a uvidela som Daichiho sedieť na mojej posteli.
„Pekná košieľka. Vidím, že si ma čakala.“ Uškrnul sa a žmurkol na mňa.
Ohúrená som otvorila ústa, no s úsmevom. Nejde to inak, i keď sa cítim trápne, ten jeho výraz tváre...
Rýchlo som sa však pohla k posteli a zakryla som sa dekou, ktorú som mala položenú na konci postele.
„Daichi, čo tu robíš? Vieš, aké problémy mi môžeš týmto spôsobiť? A-A vôbec, ako si sa sem dostal?“
„Použil som jutsu na splynutie. Nič náročné, keby si sa poriadne pozrela, mohla si si ma všimnúť.“
„No lenže ja som...“ Panebože. Panebože. Doplo mi to.
Ja... ja som sa obliekala na tejto posteli! Bola som v mojej izbe úplne nahá!
„Preboha, ako si tu dlho?“
„Dosť dlho,“ uškrnul sa znova, „čakal som kým sa uložíš do postele.“
„Ty...“ On ma videl.
„Ty-ty-ty hnusný...!“ Bola som taká rozzúrená. Odložila, lepšie povedané, odhodila som deku a s päsťami som ho začala udierať.
„Wohouuu, upokoj sa!“ Chytil ma za zápästia úplne bez problémov, čím mi znemožnil na neho útočiť.
„Vypadni. Vypadni odtiaľto!“ Cítila som ako ma štípu oči.
Prevrátil ma na chrbát a ruky mi pritlačil nad hlavu o posteľ. Hlavu som otočila nabok a cítila ako mi idú slzy dolu tvárou.
Príšerný. Najhorší zo všetkých! Chrapúň! Perverzák! Odporný...
„Hej,“ začal jemne, „čo sa deje? Fajn, viem, že to nie je práve fér, ale vážne je to až tak straš...“ šľahla som po ňom pohľadom, no opäť mi z očí vyliezli slzy.
„Si-si taký odporný!“ Ani som ho nevidela. Cez tie krokodílie slzy som videla len rozmazaný obraz viacerých farieb.
Pripadám si ako š*etka. Ako nejaká ľahká slečinka, ktorá si neváži samú seba.
„Okamžite ma pusť a zlez zo mňa.“ Povedala som mu, keď som sa jemne upokojila. Na moje prekvapenie to skutočne urobil. Asi chápal, že sa ma to dotklo.

Sadla som si jemu chrbtom, vyfúkala som si noc a utrela slzy.
Snažila som sa upokojiť, no šlo to ťažko.
„Prepáč... nevedel som, nemyslel som si, že by sa ťa to tak dotklo.“
„Samozrejme, že áno, ty zvrhlík!“ Alebo ja neviem, reagujem tak iba ja, alebo by sa tak cítili všetky dievčatá? Ja skutočne neviem.
„Jediný kto má právo ma vidieť nahú je Sasuke.“ Povedala som mu zatrpknuto.
Presne tak som to cítila. Nechcela som, aby ma videl Daichi. Bolo mi to síce taktiež veľmi trápne, že videl moje telo, no väčšmi ma hneval ten fakt, že sa ešte aj bez okolkov priznal. Nechodím s ním, len mi motá hlavu a videl ma, pričom som sa so Sasukem už aj... no ohmatávala. Teda, skôr on mňa.
„Tak to je škoda. Ten bastard má všetko, čo chcem ja.“
Neverím mu. Proste nie.
„To čo som povedal, som myslel vážne.“
No nepovieš to znova, ja viem, že nepovieš.
„Milujem ťa.“
Ah... tak dobre, nemáš problém klamať aj naživo.
„Vážne ťa milujem.“
„Lži.“
„Kiežby. Milujem ťa už hrozne dlho, to preto som nechcel, aby si bola s tým blondiakom. Chcel som, aby si si uvedomila, že ten zaostalec pre teba nie je dosť dobrý, aby si videla mňa a len mňa. Našťastie sa dal dokopy s tou tvojou kamarátkou a ja som bol veľmi rád, no bol som si aj vedomý toho, že... že ma pravdepodobne neznášaš. Potom si sa ku mne nechovala ako spočiatku. Bola si ku mne zlá a vlastne sa mi to aj zapáčilo. Zrejme som nejako zlomil tú tvoju plachosť a... a ty si bola väčšmi nahnevaná.“ Počúvala som jeho monológ, no neverila som mu. Nemohla som. Proste... nie. Bolo to pre mňa také nepredstaviteľné veriť, že by ma niekto miloval? Možno... nie, určite.
„Keď moja misia tu skončila, musel som sa vrátiť a nebol som z toho nadšený, no musel som a bol som zvedavý či si bola pre mňa len poblúznením... stále som na teba myslel, no po celý ten čas som bol zaneprázdnený a vlastne som bol zato aj rád, pretože som si bol čím ďalej tým viac istejší, že je to – to čo cítim skutočné. Spočiatku som tomu neveril, neveril som, že by som sa aj ja mohol zamilovať, že by sa vážne našiel niekto pre mňa, no bolo to tak. Potom, keď som sa vrátil z misie domov mi otec povedal, že mám ísť na tvoju oslavu za celú robinu. Bol som... šťastný. Veľmi, no otec mi povedal aj to, že si čoskoro vezmeš Uchihu. Keď som vás tam videl prechádzať sa skoro ma roztrhlo od zlosti, no nesmel som zísť z cesty a prestať hrať svoju roľu. Bola si už zasnúbená, i keď neoficiálne a ja som na teba musel zabudnúť, no to sa nedalo. Zostal som ešte v Konohe, hľadal som nejakú zábavku, no všetky dievčatá mi prišli oproti tebe ako chudery. Keď som na teba narazil vtedy v daždi premýšľal som či vážne mám prestať nad tebou uvažovať a ísť radšej domov. Povedal som, že chcem teba, i keď som to - ja hlupák, obrátil na žart. Mal som byť stále vážny. Keď som ti potom volal prvýkrát, aby sme sa pred mojím odchodom stretli, bol som pevne rozhodnutý ti dať aspoň vedieť čo cítim a ty... prišla si a vzala si si odo mňa ten darček. A... A keď som ťa pobozkal, neprotestovala si, chcela si to, i keď ťa potom zastavili, zrejme, morálne zásady. Po ceste domov som uvažoval čo mám robiť. Prejavila si voči mne priaznivé city a ja som bol taký rád. Nemohol som to nechať len tak... teda, vlastne teba. Šiel som za otcom a... a povedal som mu o svojich citoch k tebe. Čakal som, že mi povie, že mám na teba zabudnúť, no on povedal, že keď ťa skutočne milujem, mal by som ísť za tým čo chcem. Tak som ti zavolal. Sprvu som bol ohromený tvojím hlasom, preto som ani nič nehovoril. Chcel som ťa len počuť, no zavolal som ti naspäť, keď si zložila, pretože som s tebou chcel aj hovoriť. Chcela si moje číslo a ja som si myslel: „Ah, konečne, konečne prejavuje iniciatívu.“ No potom nič. Nevolala si a ja som začínal šalieť. Chcel som trucovať, no nakoniec som to nevydržal. Bol som nahnevaný pri predstave, že si s ním a musel som ťa vidieť. Otec mi povedal, že si už od mala sľúbená Uchihovi, a že sa tento sľub nedá prelomiť. Tak mi napadlo niečo iné – čo keby si so mnou ušla?“ Prudko som otvorila oči. Pochopiteľne ma to šokovalo, „Otec povedal, že ťa náš klan ochráni, vezmeš si ma a budeme spolu žiť v Sune. Tvoj otec nám to raz odpustí, alebo si toho Uchihu môže vziať tvoja sestra.“
Už nič nevravel. Asi čakal kým to vstrebem. A ja som vstrebávala. Skutočne pomaly. Snažila som sa usporiadať si všetky veci, ktoré mi povedal a hrabala som postupne v pamäti. Sedeli ako skladačky.

„Hinata?“ Ohlásil ma jemným hlasom.
Otvorila som ústa, že niečo poviem, no len som nakoniec vzdychla. Sama som nevedela čo mám povedať. Chcel, aby som s ním ušla? Stále to chce? On ma skutočne miluje?
„Ja viem, že ťa to všetko asi prekvapuje... viem, že som sa vždy nechoval k tebe tak, akoby som mal, že... že som sa choval ako hlupák a škádlil som ťa, no to je môj spôsob, teda... ah, dočerta,“ vzdychol, „snažím sa tu povedať, že ťa skutočne milujem... A no, rád by som vedel čo si o tom myslíš. Viem, že som odporný zvrhlík, ale moje city k tebe sú skutočné,“ stále som mu bola obrátená chrbtom, pohol sa na posteli, rukou ma chytil za bradu a prinútil ma pozrieť sa naňho. Boli sme tak blízko a jeho oči ma pohlcovali, strácala som sa v nich „rád by som teda vedel čo cítiš.“
Čo cítim? Cítim, že by si tu nemal byť. Cítim, že by sme nemali byť pri sebe tak blízko a cítim, že je toto celé zlé, pretože i keď nechcem, začínam skutočne veriť tým slovám, ktoré vychádzajú z tvojich úst. Dávajú mi zmysel a to je zlé.
„Ja... nemal by si tu byť.“ Povedala som mu do očí a on pootvoril ústa.
„Nie, to nie je to, čo si skutočne myslíš, však?“ Spýtal sa.
Odtiahla som sa od neho a povedala som mu pravdu:
„Skutočne si to myslím. Ak ťa tu niekto nájde, budem mať iba problémy.“
„Ale to nemusíš! Hinata, počúvala si ma vôbec?“ dal sa na kolená a obe ruky dal na moju tvár, aby som sa na neho musela pozrieť, „môžeme spolu utiecť. Môžeš proste zabudnúť na toho Uchihu, na svoju rodinu, na všetko a začať svoj život so mnou a mojou rodinou. Viem, že k tomu chalanovi nič necítiš, že je to všetko len dohodnuté, viem, že si so svojou rodinou nerozumieš a taktiež viem to, že nemáš skutočné priateľky.“
To bolelo. Bolelo to, no mýlil sa. Skutočne nič nevedel.
Daichi, keby ti poviem, že k tomu Uchihovi skutočne niečo cítim , čo by si povedal? Rozumiem si s Nejim, Yuti je mi ako rodina, a áno, mám skutočné priateľky. I keby nimi mali byť len slúžka a priateľka môjho bratranca.

Ale on ma miluje. No prečo?
„Prečo? Prečo si toho ochotný toľko spraviť? Prečo... z akého dôvodu by si sa ty zamiloval do mňa?“
Zasmial sa.
Sadol si, pustil ma a s úsmevom sa ozval:
„Tiež som si túto otázku pokladal spočiatku. Prečo ty? Prečo by som sa zamiloval práve do teba? Ja neviem, ty... ty si krásna, roztomilá, keď sa červenáš a nikdy sa pri tebe nenudím. Keď nie som s tebou premýšľam s kým si a chcem byť s tebou.“
Zasmiala som sa a chcelo sa mi plakať. Možno to bolo absurdné, no chcelo sa mi skutočne plakať. Začala som veriť, že to čo mi tu hovoril, myslel vážne. Nemohol to byť len vtip.
„Tak, čo na to povieš? Hinata, mučíš ma.“ Zasmial sa.
„Ja... j-ja skutočne neviem.“ Čo mu mám povedať? Panebože, čo mám robiť?
Mám možnosť proste všetko nechať tak a ujsť. Boli by tam ľudia, ktorí by stáli pri mne a ochránili by ma pred otcom, už by ma nikdy, nikdy v živote neudrel. Som si istá, že by som sa s Daichim nikdy nenudila, priťahuje ma, no... no.... skutočne, čo ma tu drží?
Sasuke.
Môžem na všetko zabudnúť, všetko nechať tak a byť s Daichim, nemusím si brať nikoho len preto, že by mali byť moje deti experimentom, nemusím sa vydať do dvoch mesiacoch a môžem sa postupne zamilovať do Daichiho. Viem, že som schopná zamilovať sa do neho úplne, môžem úplne zabudnúť na to ako sa dala Sakura dokopy s Narutom, na toho blondiaka, ktorý mi tak dlho motal hlavu... no môžem zabudnúť aj na Sasukeho?
Ja... ja... som skutočne ochotná zostať tu a znášať to všetko, len kvôli tomu, aby som zistila či si nájde v budúcnosti milenky, alebo mu budem stačiť?

„Mohol... Daichi, ja viem, že je to odo mňa absurdné, no mohol by si mi dať čas na rozmyslenie?“ Určite mu to muselo prísť smiešne. Nad čím by som asi tak mohla uvažovať? Je skutočne pekný, oh, čo to táram? Je sexi! Je mojím lístkom von z pekla a ja chcem čas rozmyslieť si či zostanem variť sa tu alebo či ujdem a pocítim sladkú chuť slobody?
„Isteže,“ usmial sa, „ja viem, že to musí byť na teba odrazu nátlak. Tak,“ pozrel sa na hodiny a ja som sa na ne zadívala tiež. 23:37. „čo keby prídem v stredu o takomto istom čase? Budem zbalený a pripravený s tebou odísť.“
„Ja... ďakujem ti.“ Pozrela som sa na neho a on ma pobozkal na čelo. Potom sa sklonil, objal ma a zašepkal mi:
„Si nádherná.“ Ja som sa začervenala a on sa zasmial. Bez toho, aby sa na mňa pozrel určite vedel, že sa budem červenať. Potom ma pobozkal.
Jemne, sladko, nepustil sa do mňa dravo, on mi chce dať čas, aby to rozhodnutie odísť bolo skutočne moje, aby to nebolo len preto, že môj život tu nie je ideálny.
„Mal by som teraz ísť a nechať ťa spať.“ Vstal a otvoril okno.
Ja som sa postavila k nemu, usmial sa a povedal:
„Dobrú noc.“
Usmiala som sa tiež a povedala: „Dobrú.“
Potom vyskočil a ja som zavrela okno.
Ľahla som si do postele a zhasla lampičku.

Mala by som spať, no bola som až príšerne čulá. Daichi je iste presvedčený, že s ním odídem a ja... ja chcem... asi. Asi chcem. Myslím, že áno.
Prečo by som tu mala zostávať?! Prečo by som musela znášať facky od otca, nenávistné ohľady polovice dievčat z Konohy a Uchihov?
Prečo? Jediný dôvod, ktorý mi príde ako-tak adekvátny je práve... Uchiha.
Tak čo mám robiť? Mám tu zostať (čo je úplne absurdné a nikto by to na mojom mieste neurobil) či sa oslobodiť, zamilovať sa do Daichiho, nechať náš vzťah plynúť a žiť s jeho rodinou?

Koniec dvadsiatej prvej časti.