Forever or never 53: Lákavé volanie Temnoty...

Ehm, ehm...

Hrubé písmo <--- this is Temnota :D

„Starec?“ prekvapene zvolal Hidan a tiež naňho pozeral s vytreštenými očami, „myslel som si, že...no...že....“ nevedel to povedať tak, aby niečo nedal najavo Itachimu a Deidarovi.
„Že moje schopnosti Hľadača zmizli?“ pomohol mu, ale svoj zrak ani na sekundu nespustil z nepriateľov, „To ti neskôr vysvetlím,“ povedal, vtedy sa Riko prudko nadýchla, čo bolo znakom, že pochopila o čo ide a že si to isto iste prečítala v starcových myšlienkach.
Ten pevnejšie zovrel štít, rozkročil nohy, aby pevnejšie stál na zemi a štít držal pri svojom boku a nenávistne pozeral na členov Akatsuki.
„Dám vám šancu odísť, ale to len preto, lebo ste členmi tej prij*banej organizácie, kde donedávna patril aj tento ch*j,“ kývol hlavou k Hidanovi, ktorý sa uškŕňal nad starcovým slovníkom.
Deidara konečne zavrel ústa a Itachi sa zamračil. Nikto z nich hodnú chvíľu nič nehovoril. Až sa Itachi pohol smerom dopredu a Deidara sa uškrnul. Poznali ich odpoveď ešte predtým, ako ju Deidara vypustil z úst.
„Akatsuki sa nevzdávajú. My iba napredujeme vpred a čo nám v tom bráni, to zničíme, hm.“
„Tak v tom prípade ste si znepriatelili nesprávnu skupinu!“ zvolal Hľadač a rozbehol sa proti nim, štít stále držiac pri boku, ale pripravený ním seknúť, „Držte sa vzadu!“ zakričal na Hidana a Sorinu skupinu vydedencov.
Počúvli ho a snažili sa nabrať sily. Vydychovali a kontrolovali svoje zranenia. Riko sústredila svoju myseľ na Itachiho, aby mohla včas varovať starca pred Uchihovými útokmi. Sem – tam nazrela do hlavy aj Deidarovi, ale tam bolo samé Výbuch! Výbuch! Výbuch!
Itachi sa šuchol nabok a nechal Deidaru so šialeným výrazom v očiach vypustiť niekoľko ílových vtákov a poslal ich na Predchodcu. Ten, akoby to boli len otravné muchy, ich odrážal štítom, nie presekával, a tie vybuchli mimo jeho dosahu a pred tými, čo neodrazil sa ochránil štítom, ako vtedy pred Amaterasu. Trochu sa z neho zaparilo, ale nijak mu to neuškodilo.
„Moje umenie!“ zhrozene vykríkol Deidara a zarazene cúvol, avšak v tej chvíli sa pred neho postavil Itachi, stále s aktivovaným Mangekyou Sharinganom, ale nemienil znovu vyvolať Amaterasu, keď videl, že mu to neublíži, keďže to cez jeho štít neprejde. Tentoraz to bude niečo väčšie.
„Chystá sa použiť Susano’o!“ vykríkla Riko a Itachi si pomyslel, že sa potrebuje tej blondíny zbaviť. Nevedel či mu číta myšlienky, alebo je jasnovidka, ale vedel, že pracovala pre Orochimara, čiže to bude niečo podobne zvláštne. V každom prípade mu prekážala. Kývol hlavou na Deidaru a potom na Riko, ktorý to pochopil, na chvíľu sa odul, že Uchihovi necháva silnejšieho protivníka. No vedel, že jeho výbušné techniky proti tomu štítu nemajú šancu. Ale keď Itachi zničí ten štít, jeho ochranu a taktiež útok, nebude sa držať späť.
Znesvätil moje umenie!
Rozbehol sa na skupinku, ktorá už bola pokope a sústredil sa na tú bloncku. Riko sa nanešťastie nesústredila na Deidarovu myseľ, lebo z neho také nebezpečenstvo necítila. Akú len urobila chybu! Našťastie si Keita všimol prichádzajúceho a zaujal bojový postoj, ale ešte predtým varoval ostatných, ktorí sa tiež mienili brániť. Hidan sa automaticky postavil pred Soru, lebo predpokladal, že pôjde po nej, ako mali v pláne, a tak to považoval za logické. No Deidara zrazu zmenil smer a šiel po Riko, čo nečakali. Leteli na ňu traja ílový vtáci, ktorí sa už-už chystali vybuchnúť, ale silný vietor, ktorý vyvolal Otany a ktorý nedokázali udržať ich odvial mimo ich dosahu a tak aj vybuchli. Deidara zaškrípal zubami. To už je tretí raz za túto noc, čo mu prerušili jeho výbuch a v ňom vrelo. Vrel v ňom hnev až dostal chuť odpáliť sám seba, čo sa mu často nestávalo. Keby nemal rozkaz doviesť Soru živú, tak by to aj urobil. Tak to nemohol urobiť a musel sa ovládať. Mal chuť niekoho udrieť a hneď to aj zrealizoval, keď vrazil Daisukemu, ktorý sa mu postavil do cesty.
Tvoji priatelia padnú a ty im nebudeš môcť pomôcť...
Počula Sora vo svojej hlave. Nevedela odkiaľ je ten hlas, ale ozýval sa jej v hlave a nevedela komu patrí. Bol hrubý, nenásytný a nedočkavý. Cítila v ňom chuť zabíjať...ničiť...vidieť šarlátovú tekutinu rozliatu na zemi...preliatu...tieto pocity opantali aj ju, na čo sa zhrozila a začala rýchlo dýchať, aby sa ako tak upokojila. Trochu cúvla od boja, ktorý zúril medzi Deidarom a Daisukem, Hidanom, Otanym a Keitom. Riko sa držala vzadu, lebo im došlo, že ide po nej- zrejme kvôli jej schopnosti – spolu s dvojčatami. Shinichi proste odmietal nechať Seiichiho samého po tom, čo sa stalo. Sora si začala nahovárať, že sa jej to zdalo, keď sa to zopakovalo.
Potrebuješ moju silu...
Zase ten hlas. Obzerala sa okolo seba a hľadala zdroj toho hlasu. Zdá sa, že tu nie je ďalšia osoba, ktorej by patril. A nevyzeralo to na to, že by ho počul niekto iný ako ona. Možno bol iba v jej hlave. Ale kde by sa nabral? Zrazu mala klaustrofobický pocit vo svojej hlave.
Kto si?
Spýtala sa mysľou. Ak jej neodpovie, spýta sa pošepky, aby si nemysleli, že je blázon. Lenže v tej chvíli sa objavilo Itachiho Susano’o a ona vnímala iba to. Najprv to bola iba kostra, na ktorej sa neskôr začali naberať svaly a hneď na to koža a v ruke sa objavila katana, ktorou sa zahnal po starcovi. S rozšírenými očami a otvorenými ústami sa na to pozerala. Pozerala sa na to, ako Itachiho Susano’o hodilo katanu na starca, ktorý sa bránil svojim štítom. Lenže ani ten štít nemôže vydržať všetko. Starca posúvalo pod náporom sily dozadu, až zanechával stopu svojich nôh, ako sa snažil brzdiť. Jeho štít ho ochránil, ale trochu sa zakrivil a starec bol mierne zranený. A ona mu nemôže pomôcť, lebo nemá dosť sily. A pri ten myšlienke sa znova ozval ten hlas.
Ja som tvoja novonadobudnutá sila...tvoj druhý dych...
Prihováralo sa jej to podlízavo a začalo to zaberať čoraz väčšiu časť jej mysle a vedomia.
Moja...sila?...druhý dych?...opakovala po ňom nesústredene, lebo vyjavene pozerala na to, čo sa dialo pred ňou. Starec sa narovnal a znovu vyrazil proti Itachimu. Chalani bojovali proti Deidarovi a celkom mu stačili. Skôr to vyzeralo, že Deidara nestíha s nimi.
„No čo, Deidarák, akosi si sa nám zadychčal,“ podpichoval ho Hidan. Deidara sa zamračil. Vedel, že Hidana sám nedá dole, lebo je nesmrteľný. Keby ho len tak mohol rozptýliť, aby ho nechal vybuchnúť. A vtedy si Hidan všimol v akej nevýhode je jeho Predchodca. Keita mu kývol, nech ide a urobí, čo má. Zrejme mu po tom všetkom konečne začal dôverovať. Hidan prikývol a rozbehol sa pripojiť do druhej bitky.
„Keby som sa len mohol pripojiť,“ vzdychol si Seiichi a Shinichi ho zahriakol: „Na to zabudni! Ledva stojíš, de*il,“ to posledné slovo si zahundral len tak pre seba, ale jeho brat ho tiež počul a uškrnul sa. Sora sklopila zrak. Keby len mohla nejako pomôcť a nestáť takto bokom. Toto otáľanie sa na ňu vôbec nepodobalo. Rada sa vrhala do boja a ešte viac, keď vedela, že je to kvôli nej.
Lenže ty sa môžeš pripojiť do boja...
Lákal ju ten hlas a ona z toho začala byť nervózna. Nepáčilo sa jej, že počuje niečo, čo ostatní nepočujú. Vyvolávalo to v nej divný pocit a začala sa báť či jej nehrablo.
Nemám dosť sily...
Pomyslela si. Ani to neadresovala tomu hlasu, či čo to bolo, ale len tak si to pomyslela. No on ju počul a chytil sa toho. Jeho hlas bol viac nedočkavý, viac odhodlaný, silnejší...úplne ju opantal a ona s tým nemohla nič urobiť. Ovládol ju. Nie, ovládlo ju nutkanie pomôcť priateľom. Ale to v tej chvíli bolo jedno, lebo tak či onak tomu podľahla.
Už som ti povedal, že ja som tvoja sila...tak ma použi...
V tom momente Itachiho Susano’o odhodilo Hidana i starca dozadu a Deidara by skoro zabil Daisukeho, keby Shinichi nezasiahol svojou schopnosťou, hoci aj z diaľky a nezachránil ho. Nemohla tam len tak stáť. Už viac nie.
Ako?
Spýtala sa ho a on jej okamžite odpovedal. Jeho sila sa rozrástla tak ako sa rozrástlo Sorino presvedčenie, že tú silu proste musí použiť.
Prijmi ma...
Šepkalo jej to vábivým hlasom a ona vedela, ako to má urobiť. Chýbal už len malý kúsok, aby to uvoľnila. Jeden krok, ktorý musela urobiť druhá strana.
Ešte musíš urobiť jednu vec...
Čo?
Uzavrieť so mnou dohodu...
Dohodu? S tebou? A kto si? Toto ju trochu rozrušilo. Ale bez sily nemôže bojovať.
Ja som Temnota v tebe. A bez dohody ti svoju silu nemôžem predať...tak čo?....prijímaš?...temnote sa až hlas chvel od vzrušenia, že znova bude brať ľudské životy.
Áno...
Výborne...za požičanie mojej sily chcem – keďže je to prvýkrát, čo ma použiješ, budem zhovievavý – ľudský život....výber je na tebe...
Ľudský život?...dobre...presne viem, kto to bude.
Temnota sa zasmiala. Páčil sa jej Sorin výber a nenávisť, ktorú zrazu pociťovala. Pozrela sa na člena Akatsuki, organizácie, ktorá už toľko zničila, ktorý skoro kunaiom trafil Keitu, keby jeho smer neodvrátil Daisuke. Boli traja proti jednému, ale aj tak to bol silný protivník...nukenin triedy S...z Kamennej dediny...
Shinichi sa sústredil na jeho útoky a Riko na Itachiho myšlienky. Takto im
pomáhali z diaľky a dávali im výhodu. Len Seiichi po očku pozeral po Sore. Zdala sa mu divná. Nič nerobila, len tam stála s pohľadom upretým do zeme. Ruky zovreté v päsť, sem tam sa zachvela, akoby zvádzala vnútorný boj a trhane dýchala. Niečo mu to pripomenulo, ale bolo to tak dávno, že si nevedel spomenúť čo. Potom to zahliadol. Akúsi temnú auru okolo brunetky. Zamračil sa. Spoznal ten čierny tieň, ktorý sa nachádzal vôkol nej. Akoby ho nemohol spoznať, keď spolu s Riko a s bratom to naraz prijali, keď sa rozhodli zostať s Orochimarom v tomto svete. Ale nie je možné, aby sa to dialo aj so Sorou. Alebo žeby? Predsa len, jej výkyvy nálady tomu jasne nasvedčovali. Oni neboli v takom strese, ale jeho brat, Shinichi, tomu raz podľahol a nebol to pekný pohľad. Úplne ho to pohltilo, ale neskôr sa z toho dostal. Ale dostane sa z toho Sora? Toľko stresu čo za posledné dni zažila, nebolo dobré pre ňu. Iba pre to, čo prijala, keď sa rozhodla zabiť Sasoriho. Temnotu. Silu, ktorá bola nebezpečná. A nebezpečné bolo aj s ňou sa zahrávať.
Urobila krok dopredu. Taký trhavý pohyb, akoby to bolo strašne dávno, čo začala chodiť. A potom ďalší. Ruky uvoľnia z pästí a znova zovrela. Akoby skúšala nervy v ruke. Na to zdvihla hlavu a pomaly kráčala dopredu. Seiichi sa zamračil. Toto nie je dobré znamenie. To nemôže dopadnúť dobre.
„Sora!“ zakričal na ňu a ona pomaly a lenivo otočila tvár k nemu, akoby jej bol absolútne ľahostajný. Shinichi sa zamračil na brata, no ten kývol iba bradou smerom k Sore. Shinichi zhíkol, keď sa jej pozrel do tváre. Mala arogantný a zároveň naštvaný výraz. No to ho neprekvapilo. Čo bolo naozaj šokujúce, boli jej oči. Mierne fúkal vietor, čiže jej odfúkol ofinu z tváre a videli obe jej oči. A obe boli čierne.
„Presne ako vtedy,“ zašepkala Riko, ktorá sa tiež pozrela na Soru a spomenula si, ako sa to raz stalo Shinichimu. Tiež sa neovládol a mal obe oči čierne. Vtedy prvýkrát videli, ako niekoho z nich ovládla Temnota. Bolo to prvý a poslednýkrát. Potom si už dávali pozor, lebo Shinichi konal ako zmyslov zbavený. Celý čas hovoril o akejsi dohode a že ju musí splniť.
Riko podišla k dvojčatám, celý čas dávala pozor na Itachiho myšlienky, no ten myslel iba na Susano’o. podoprela Seiichiho z druhej strany.
„Len ty jej dokážeš pomôcť,“ prehovorila k Shinichimu a ten prikývol. Nechal svojho brata na Riko. A podišiel o krok bližšie k Sore.
„Keď budú potrebovať moju pomoc, daj mi vedieť,“ povedal Riko, ale stále kráčal k Sore. Tá ho sledovala pohľadom, až zastal priamo pred ňou a pozerala mu do očí. Shinichi jej položil ruky na plecia a začal jej dohovárať: „Bojuj proti tomu. Si silnejšia ako to, čo je v tebe.“
„Ja som to už prijala,“ povedala sucho bez náznaku akejkoľvek emócie.
„Čo za dohodu si uzavrela?“ spýtal sa jej priamo, lebo vedel, že keď už je v takom stave, tak nerozmýšľa jasne. Aspoň toľko si pamätal zo svojho stavu.
„Sila za ľudský život,“ odpovedala chladne.
„Koho život?“ zarazil sa. Temnota si rada vyberala konkrétne obete. Aspoň to mu povedala a on tomu veril, lebo mu ukázala útržky myslí, ktoré už ovládla. A jemu sa to páčilo. V tom stave sa mu to páčilo, no keď sa z neho dostal, bol zhrozený. Preto musí vedieť, koho má Sora zabiť.
„Je to na mne,“ výhražne sa naňho pozrela, „a ak mi neuhneš, tak to budeš ty,“ striasla zo seba jeho ruky, obišla ho mierila k bojujúcej trojici. V rukách jej zablikala chakra. Nie zelená, ako za iných okolností, ale čierna.
„Zastav ju!“ povedal mu Seiichi, keď na naňho dvojča spýtavo pozrelo. A Riko prikývla.
„Dám naňho pozor,“ sľúbila. Už mala po krk smrti svojich priateľov. Najprv sa obetoval Keita, potom skoro zomrela Sora, potom ich navždy opustil Naoki...Naoki...snažila sa naňho nemyslieť, lebo ju vždy pri tom začali v očiach štípať slzy.
„Dám na ňu pozor,“ prikývol Shinichi, „nedovolím, aby zabila nesprávnu osobu a potom to ľutovala.“ A rozbehol sa za ňou.
Ale máš na to dosť sily? Vieš, že ti môžem ponúknuť tú svoju...
Zase sa mu ozval hlas v jeho hlave. Od kedy ju prijal prvýkrát, ozýval sa ten hlas vždy, keď nebol dostatočne silný – fyzicky či psychicky. No on mu vždy odolal. Aj keď zosúval kamene zo svojho brata. Nenechal sa tomu poddať, lebo chcel, aby to bol on, kto zachráni Seiichiho. Vlastnou silou. Svojou silou. a to si hovoril vždy, keď sa mu slizkým a predsa vábivým hlasom prihovorila Temnota. A to si povedal aj teraz.
Ako myslíš. Ale nemôžeš mi odolávať večne...
Zhlboka sa nadýchol odhodlaný bojovať proti Temnote tak dlho, ako len bude vládať. Obzrel sa na svojho brata- ten sa naňho povzbudzujúco usmial a Shinichimu to stiahlo srdce. Jeho brat nevedel, že deň čo deň zvádza vnútorný boj. Nechcel ho tým obťažovať, lebo vedel, že so Seiichiho by sa stal strážny pes a pri tej myšlienke sa mu vždy prihovárala Temnota. A tak si to nechával pre seba. Odhodlaný sa vydal rýchlejšie za Sorou, aby zabránil najhoršiemu a pri tom si v duchu hovoril, že sa nepoddá.
No ako dlho ti to vydrží?
Shinichi na to nereagoval. Mlčal.
Raz ťa dostanem. A už ťa so svojich nití nikdy nepustím...Shinichi...a chrapľavo sa hlas zasmial až Shinichiho striaslo, no pokračoval ďalej...