„Tancuj so smrťou“

„Chiyo! Hneď sem poď!“ kričala opitá matka desaťročnej Chiyo.

„Ale môj brat...“

„Ticho! Musíš zobrať jedlo otcovi.“ Zdvihla jej mama zo stola pohádzané jedlo v miske a chcela ho podať dcére.

Malá sa naštvala a vykričala na mamu:

„Ale môj brat leží na zemi a nehýbe sa! A ty s tým nič nespravíš? Aká si to matka?! Možno je mŕtvy a ty sa tu len opíjaš a dávaš mi rozkazy. Aspoň ho zober do nemocnice!“

Položila naspäť misku s jedlom a pozrela sa na Chiyo. Potom sa k nej pomaly priblížila. Bola rozzúrená. Až príliš rozzúrená. Bol to asi vedľajší efekt toho saké. Ani si nepamätala, že malého Ebizoua šmarila o zem a dokopala ho tam. Bol to len bezbranný chlapec a ona s ním toto urobila. Bola to krutá žena a k tomu alkoholička. Každý deň ich bila a otec sa na nich len pozeral. Nikdy nepomohol. Malá Chiyo a Ebizou to mali ťažké. Mali hrozné detstvo.

Ďalej zdvihla ruku a vylepila vlastnej dcére facku väčšiu a silnejšiu než inokedy. Odletela až na druhú stranu ich chudobného domu. Buchla si hlavu do skrine a ani len bolestný výkrik zo seba nevydala. Veď už na to bola zvyknutá. Bez žiadnej reakcie a slov vstala zo zeme, zobrala misku a vybehla z domu. Jej mama len pokračovala ďalej na sedačku a spokojne si na ňu ľahla. V ruke držala skoro dopitú fľašu od saké. Aj tú poslednú kvapku z tej fľaše vypila. Už sa jej nechcelo vstávať a tak ju len hodila na chlapca ležiaceho na zemi. Ako keby to bol nejaký odpad. No v jej očiach aj bol. Ebizou bol už dobrých desať minút mŕtvy...

Chiyo pokračovala v chôdzi. Tiekli jej slzy z očí a krv z miesta, kde ju buchla mama. Už je úplne sama. Jediný človek, kto ju kedy vypočul bol práve Ebizou. No ona vedela, že on už nie je. Väčší hnev k svojej matke ešte asi necítila. Ale v tomto svete to inak nejde. Deti musia poslúchať svojich rodičov. Kráčala po sivom chodníku stratenom v tieňoch veľkých stromov. Obzrela sa, a všade boli len dospelý s ich šťastnými deťmi. Závidela im. Veľmi im závidela. Aj ona chce byť šťastná. Aj ona chce mať takých rodičov. Nechce byť... sama.

Práve bola temná tma. No ona nevedela zablúdiť. Vždy tadiaľto bežala, keď to doma nemohla vydržať. Zrazu zastavila. Jej plán, povedať otcovi, že čo sa doma stalo sa potopil v jej ďalšej myšlienke. Otec Chiyo s tým aj tak nič nespraví, ako vždy. Tak len išla ďalej a nič už nebude plánovať.Vstúpila do budovy, kde pracoval jej otec.

„Otec. Jedlo.“ tíško povedala dve slová sklamaná Chiyo.

Ani si ju nevšimol. Položila jedlo na stôl a odišla. Tíško odišla...

„Iba tak ho chceš odhodiť do rieky?! Aká si to mama?“ vykríkla Chiyo na svoju mamu.

„Sklapni!“ a vylepila jej ďalšiu facku mama.

Padla na zem. Na špinavú zem. Jej to bolo aj tak jedno. Bolo jej prirodzené, byť špinavou. Zostala ležať na zemi. Nechcela vidieť, ako HO hodí len tak...
do... vody. Prikotúľala ho k útesu a bez ľútostne hodila dole. Neznášala svoju mamu. Chovala k nej nenávisť. Zobrala jej jediné, čo mala... brata. Milovaného brata. Ach... Ebizou.

„Padaj od stola!“ kričala mama.

„...“ ostalo ticho.

„Nepočuješ?! Čo si hluchá? Bože, prečo som porodila takéto debilné decko?“ hovorila mama.

„Aspoň jedlo by si mi mohla dať a nie len otcovi! Zobrala si mi brata ešte čo chceš?!“ vykríkla Chiyo.

Opitá matka sa rozzúrila. Bum! Prevrátila celý stôl. Takto ešte nahnevaná nebola. Chiyo sa bála. Mala strach, že čo jej matka urobí.

„Sakra, čo si to o sebe myslíš?! Si len malé decko! Ako sa opovažuješ takto sa so mnou baviť. Nemožné decko!“ kričala.

Popadla peňaženku a buchla dverami, až tak, že sa rozpadli. A odišla. Pravdepodobne sa zase opiť. Ona a jej otec si išli ľahnúť. Prešli dve hodiny. Chcela sa o mamu strachovať, no nešlo to. Chcela aby zomrela. Aby zhnila v tom alkohole. Aby sa už nikdy neobjavila. Aby sa stratila v temnej noci a už ju nikdy nebila. To bolo jej prianie. Ale priať niekomu zlé sa nevypláca. A Chiyo aj za to zaplatila. Mama vstúpila do domu úplne opitá a nezaujímalo ju nič, čo je okolo nej. V ruke držala kunai , ktorý našla vonku na zemi.

„Halóóó! Je niekto doma? Tu je Santa!“ rozprávala samé nezmysli.

Priložila ten nôž k svojej tvári. A sama sa porezala. Vyzerala ako totálny psychopat. Ani to nepocítila. Hodila všetko na zem, čo sa jej priplietlo do cesty. Zobudila aj otca... A vtedy začala nočná mora Chiyo. Videla na vlastné oči, ako mama zabíja jej otca. Chytila kunai a prerezala mu hrdlo. Potom ho pichla do brucha. Len ďalej pichala a pichala a pichala. Usmievala sa ako šťastný človek a pritom zabila svojho vlastného manžela. Chiyo začala plakať. Nevedela to pochopiť.

Jej matka bola celá od krvi. Otec padol na zem. Oči mal ešte stále otvorené. Odkopla ho preč tak isto ako Ebizoua. A malé dievča nemohlo spraviť nič. Chiyo mala jediné šťastie. Vedľa nej bol zapichnutý nôž. Chytila ho a vybehla na svoju mamu. Zapichla jej nôž do nohy a utiekla preč. Preklínala celý tento svet. Preklínala svoju vlastnú mamu. Mama, ani si tak nezaslúži povedať, padla na zem vedľa otca a zostala ležať v tej kaluži krvi. No... nezomrela Vonku bola strašná zima. Pršalo. Padla do dažďovej vody. Vstala. Ona musela vstať. Musela prežiť v tomto hroznom svete. Ona musela...