Volím život

lepšie. Niekedy ľudnaté obydlie hýriace farbami, teraz zhorenisko. Najmohutnejší požiar už dohorel. Zopár menších ešte plápolalo v troskách rozrumených domov. No aj tým dochádzal dych, planuli len natoľko, aby sa nepovedalo. To včera bola noc bezbrehého ohňa. Dnes sa dojedalo to málo, čo nezhynulo. Zmučená zem úpenlivo prosila oblohu o kúsok vlahy. Nadarmo, na nebeskej klenbe sa neniesol žiaden mrak, jedine oslepujúce slnko postupovalo horizontom. Jeho prítomnosť potvrdzovala konečný ortieľ vyrieknutý nad Konohou. Smrť.
rozbitými ulicami. Väčšina preživších páchala samovraždu, preklínajúc deň do ktorého otvorili oči. Ostatní bezmocne hľadeli pred seba neschopní uveriť tomu, čo videli. Niekoľkí dokonca skúsili ujsť. Krutí dobyvatelia im to nedovolili. Bez ohľadu na prosby, či nárek, skolili ich na mieste. Hnusila sa im stráž v tomto hrobe, kde znel len tupý praskot a sem-tam nejaký výkrik, no vytrvali. Hoci to vtedy nevedeli, spomienky na miesto kam sa štítil vstúpiť aj ranný vánok nevymizli. V tej chvíli na tom však pramálo záležalo. On vydal rozkaz zotrvať. Nie len to, sám meral cestu sem. Navzdory okolnostiam, predstavovalo obrovskú poctu vidieť ho naživo. Pre neho bdeli. Ignorovali inštinkty, ktoré im kázali utiecť. Radšej zomrieť, ako potupne ustúpiť. Takú moc malo jeho slovo nad ich dušami.
portálu. V mnohých tvárach sa dalo rozoznať prekvapenie. Najlepšie vyhliadky predpovedali jeho príchod na skoré ráno nasledujúceho dňa. Prekvapenie vystriedal úžas. Mužstvo povzbudené hymnou okamžite vytvorilo regulérny dvojrad. Siahal od hlavného vchodu až po to, čo zostalo zo sídla Hokagov. Čakali, snáď ani nedýchali.
Melódia hrala ešte nejakú chvíľu. Skončila surovo, uprostred tónu. Vstúpil, nikto ani len nepohol hlavou, aby si to overil. Nemuseli, jeho prítomnosť jasne cítili. Kráčal uprostred šesť člennej družiny zaodetej v čiernych plášťoch s nádychom modrej. Na rozdiel od svojich strážcov nemal striebristú prilbu. Strapaté zlaté vlasy sa kymácali v rytme jeho chôdze. Začmudené prostredie mu neprekážalo. Naberal vzduch plnými dúškami. Neskrýval svoje emócie, vyžarovalo z neho nadšenie. Pozdvihol ľavú ruku na pozdrav. Všetci ho napodobili. Po chvíli ju nechal klesnúť, vystúpil zo stredu na čelo svojich strážcov. V ceste mu stál úlomok kamennej dlaždice, odkopol ho a pokračoval. Tak dorazil na to smutné miesto. Na počiatku viedol malú skupinku. Rástla neuveriteľne rýchlo, v jeho mene dokázali obyčajní ľudia bojovať na úrovni samozvaných synov vojny. Ba čo viac, prevyšovali ich. Po sérii veľkých víťazstiev to prišlo. Včera zhorela posledná bašta starého sveta. Samozrejme, existoval ešte zopár odbojov, ale tie nestáli za myšlienku. Obvykle netiahol so svojimi, dobyté dediny nenavštevoval. No tento krát sa podarilo čosi výnimočné. Usiloval sa o to už štyrikrát, no až dnes bola jeho snaha korunovaná úspechom. Vojsko mu prichystalo dar. Srdce mu splašene bilo, najradšej by sa rozbehol.
stál nízky rozložitý muž. Bradu mu hyzdila kľukatá jazva. Sivé vlasy na bokoch preriedené mu dodávali určitý rešpekt. Oproti bledozeleným uniformám radových vojakov mal naviac vestu po vzore nepriateľských dôstojníkov. Obrátil sa priamo naň, pokynul mu, aby prehovoril.
“Pane, je mi veľkou cťou privítať vás medzi nami. V mene nás všetkých vám chcem vyjadriť vďaku. Verím, že stále hovorím za všetkých ak poviem, že vaša prítomnosť nás robí šťastnými.” Vravel to zo sklopenou tvárou, nedokázal mu hľadieť do očí.
“Ale, ale, pokojne ku mne rozprávaj svojim vlastným štýlom. Veľké slová ti nejdú.”
Z veliteľovej tváre vyprchala farba, všimol si to, vzápätí dodal: “Niet sa začo hanbiť. Je hlúpe mať veľké slová za ktorými nič nestojí. Neznášam takých ľudí. Viedol si mojich chlapcov k víťazstvu. Teba držia tvoje skutky. Ktorýže rečník sa môže pochváliť niečím takým? Čo sa týka tvojho prejavu,” zhlboka sa nadýchol a zaburácal: "To ja ďakujem vám! Vyťali ste pyšný strom, z hrdej koruny ste vytrhali lístie a drevo spálili. Synovia moji, akože včera bol deň ohňa, dnes je deň triumfu!”
Ovzdušie naplnili radostné výkriky a potlesk. Tlieskal a reval s nimi. Nakoniec prejavy radosti ustali. Naklonil sa k rečníkovi dôverne mu pošepol: “Kde je? Už sa neviem dočkať.”
Ukázal na pamätník Kagov. “Nachádza sa na vrchole pane!”
Prikývol. “Keďže ste ma obdarovali, bolo by zvláštne, ak by som vám to nedoplatil. Odmena vás čaká pred Listovou. Nechcem vám do toho keckať, no spravíte mi radosť ak sa neožeriete všetci. Chápem, že to k tomu patrí, ale zopár bdelých nikdy nie je na škodu, však?”
Nepočkal na odpoveď, vyrazil v ústrety svojmu daru.
nepokoju spomalil. Nepredpokladal, že mu tu hrozí nebezpečenstvo, každopádne im rozumel. Stáli pod hlavou tretieho Hokageho.
“Taká nevkusnosť,” preniesol ublížene k svojej družine.
“Chápem, že ak sa človek narodí bez štipky estetického cítenia, nemôže za to. Ale za toto by som vraždil. Dám to zrúcať pri najbližšej príležitosti.” Nik sa neodvážil odpovedať. Pokračovali voľnejším tempom. Onedlho dospeli k vytúženému vrcholu.
odvrátenej strany ho obmývala mohutná rieka, tretia najväčšia v zemi ohňa. Pri prudko sa zvažujúcom svahu stáli štyria muži v útvare pripomínajúcom štvorec. Čosi strážili. Hneď ako ho zbadali zasalutovali mu. Poslal ich dole za ostatnými. Svoju ochranku umiestnil na časť schodov blízko pri plošine. Túto chvíľu si chcel vychutnať, bolo by nefér ak by ho niekto vyrušil.
striebrovlasého muža ležiaceho na bruchu. Bol to vskutku žalostný pohľad. Jemu však prinášal zvrátené zadosťučinenie. Pootočil hlavu k mohutnému toku a započúval sa do vodného sonátu. Na okamih zatúžil pristúpiť bližšie k zrázu. Stačil jediný krok, aby dosiahol úplný okraj. Koketoval s touto myšlienkou, ďalej sa nedostal. Zranený pri jeho nohách nadobudol vedomie. Teraz začne zábava. Roztiahol pery v širokom úškľabku.

zopár zábleskov zo súčasnosti. Na myseľ mu zaútočili silné vibrácie, ktoré narúšali jeho koncentráciu. Pozdĺž chrbtice mal priečne zárezy, ktoré znemožňovali chrbtovému svalstvu správne fungovanie. Nemohol sa zaprieť a nadvihnúť. Na dôvažok mu ešte rozmlátili kolená. Vnímal to len veľmi okrajovo. Najväčšie muky mu spôsobovala strašná horúčava. Okamžite zaregistroval tieň. Slastne si povzdychol a nadvihol tvár. Jej spodnú časť chránila potrhaná maska. V mieste kde kedysi mával ľavé oko bola zvláštna polotekutá neforemná hruda. Už na prvý pohľad sa dalo zistiť, že k zložkám, ktoré ju tvorili patrila aj krv. Nad sebou badal nezreteľnú siluetu, ktorá mu priniesla vytúžený chládok.
“Ďakujem,” zasipel.
“Nemáš zač. Prišiel som len kvôli tebe Hatake Kakashi,” odpovedal mu veselý hlas. Skúšal ho priradiť k tvári, neúspešne.
“Teší ma, že sme sa nakoniec stretli. Ešte šťastnejšími ma však robia okolnosti, za ktorých k tomu došlo.” Slová mu bezcieľne prelietali mysľou. Vynaložil veľké úsilie, aby ich pochopil. Zúžil viečko v snahe zaostriť.
“Čo chceš?”
“Pokecať. Ako ide život a tak.”
Uťahuje si zo mňa?
“Nemám ti čo povedať. Daj mi pokoj.”
“To ma mrzí, zato ja ti mám čo povedať. A pokoj? To je to posledné, čo ťa čaká. Ver mi, popri tom čím si ešte prejdeš, s láskou budeš spomínať na dnešok.”
Pomaličky sa mu vracala schopnosť rozlišovať okolie, obrazy, zvuky. Malo to aj tienistú stránku, trýznivá bolesť zahnaná do kúta opäť sužovala jeho zbedačené telo. Pripadal si ako v karmínovom opare z ktorého niet východiska. Hlava mu padla na rozpálenú zem, nedokázal ju udržať. Natočil ju, aby aspoň z časti videl nového dozorcu.
“Ja neviem kto si. Avšak vidíš v akom som stave. Naozaj si myslíš, že máš na mňa nejaký dosah? Ak si si nevšimol, zhováraš sa s niekým kto stratil všetko. Mne už nemáš, čo vziať.”
Dostal to zo seba s veľkou námahou. S tajomným návštevníkom to ani nepohlo.
“Ó áno, ak jestvuje nejaká definícia dna, tak ju spĺňaš. Viem presne načo myslíš, mýliš sa. Hlavička sa ti začína prekrvovať, čo je vynikajúce, pretože pochopíš jednoduchý príklad. Ty ako zosobnenie bolesti, na samej hranici znesiteľnosti. Už ti nič nemôžem vziať. Pritom stačí, aby som odstúpil. Zaplavia ťa hrejúce slnečné lúče a tvoja beznádejná situácia sa stane ešte beznádejnejšou. A to nie je jediné čím ti môžem spríjemniť život.”
“Prečo si tu? ”
“Nemá význam klamať mŕtvole,” začal žoviálne, “svoju, nazvime to audienciu, absolvujem preto, lebo ťa na druhej strane nič dobré nečaká. Sám o sebe je tento fakt skľučujúci, ale je tu jeden problém. Na druhú stranu môžeš ísť s očakávaním, s nádejou. To si nezaslúžiš, keď s tebou skončím, neostane v tebe nič. Napriek svojej mizérii ma budeš prosiť, aby som ti dovolil žiť v tejto nočnej more, pretože druhá strana v tebe nebude vzbudzovať nádej, ale bezmocnosť. To by bolo oficiálne vyjadrenie. Medzi nami priateľmi, nemám nič lepšie na práci. Chápeš niečo v zmysle, nechcete si kopnúť do syna strieborného tesáka?”
Má v pláne sa na mne vyvršovať. Môžem mu to prekaziť, ak mu nebudem odpovedať, oberiem ho o pôžitok. Veď uvidíš, nebude ti tak veselo. Nastalo ticho.
Tajomný návštevník okamžite pochopil jeho zámer. Pristúpil na Kakashiho hru, mlčal s ním. Neobral ho o tieň, čo v ňom vzbudzovalo obavy.
Všetko je preč, o malú chvíľu odídem aj ja. Nezáleží na tom, čo so mnou zamýšľa. Bol som presvedčený, že útok odrazíme, nestalo sa tak. Nevadí, vlastne vadí, ale čo už. Bojoval som za svoj svet celou svojou silou. Bez ohľadu na moje úsilie sme skončili porazení. Ľutujem mnoho vecí, no včerajšok nie. Históriu napíšu oni, určite ju upravia. Pravdu tým nezmenia, to my sme zapálili Konohu. Prečo sme to spravili? Keď ju nemôžme mať my, tak nikto. Iba odhadujem, je to zvláštne, nepamätám si na to, čo nás k tomu viedlo. V konečnom dôsledku to nie je podstatné. Nikdy som neinklinoval k idealizmu. Predchádzajúca noc ma zmenila. Štyri postavy uprostred ohnivého prstenca. Ja, Shikaku, Gai nie, on tam s nami nebol. On regrutoval pozostatky shinobi, chcel vytvoriť posily. Snáď mu to vyšlo, akurát už nemá komu ísť na pomoc. Ja, Shikaku a dvaja plavovlasí bratia. Tvár im ožarovalo kolísavé svetlo, obaja mali pehy. Nevidel som medzi nimi rozdiel. Boli to správni chlapci, nedokážem si vybaviť ich mená. Navzdory skutočnosti, verili sme vo víťazstvo. Áno aj ja, po prvýkrát som ucítil ideály. Zapálili ma, blčali mocnejšie ako pekelný kruh vôkol nás. Pohľad na nás musel vyvolávať smiech. Skupinka bláznov presvedčených o tom, že zdolajú každého. Sám by som sa smial, keby som medzi nich nepatril. Potom to prišlo, idey sa zrazili s realitou, alebo mocnejšími ideami. Ktovie? Možno ten, čo na mňa teraz hľadí z výšky. Shikaku mal v hrudi dieru, vyzerala strašne, sklo padalo na zem, trieštivý zvuk naplnil okolie. Muselo to bolieť, neplakal. Niečo rozprával, pre dopadajúce črepy som ho nepočul. Čo sa stalo s pehavými bratmi? Netuším, možno ich zrazili rovnako ako mňa.
Tienistý obrys sa zohol a naklonil tesne k nemu. Cítil jeho dych, ku podivu mu prišiel celkom príjemný. Z tejto vzdialenosti dokázal rozoznať jeho tvár.
Smial sa mu. Nedokázal pochopiť. Díval sa na vysmiateho blonďáka s veľkými modrými očami. Líca mu pretínali zvláštne rovnobežné vrásky. Tomu neverím! Štipol ho do tváre a veselo zanôtil: “Nebuď taký suchár!”
Zblaznel som? Je to krutá hra osudu? Ako je možné, že orol ktorého sme kedysi nasledovali v nádeji na lepší svet a sup, ktorý teraz hoduje na našich zdochlinách nesú rovnakú tvár?
“Kto si?”
Povstal. Lenivo si oprášil rameno, hoci vôbec nebolo špinavé. Z výšky sa k nemu linula jeho odpoveď.
“Ak už to potrebuješ vedieť. Som epitafom vášho sveta.”
“Neveril som, že ma ešte niečo zaskočí.” Stálo ho to značné úsilie, dvihol hlavu.
“Ďakujem, vždy ma poteší ak niekto ocení moju snahu.”
“Nepríde ti úbohé takto ponižovať umierajúcich?”
“Ponajprv, ujasnime si pojmy. Definíciu slova umierajúci nespĺňaš z vrcholne prozaického dôvodu. Neumieraš. Je pravda, že si vyzeral aj lepšie, veď kto z nás nie? A to hlavné, prehral si, môžem s tebou robiť, čo sa mi zachce. Ako porazený nemáš právo na názor, dôstojnosť a jedlo. Snáď si to pochopil. A ešte niečo ti poviem, vôbec to nie je úbohé. Úbohé je prosiť o milosť. Ani si nevieš predstaviť ako tebou opovrhujem.”
“Máš pravdu. Urážať bezmocných je vznešená činnosť. Si skutočný muž, obdivujem ťa. Chcem byť ako ty,” použil najpohŕdavejší tón akého bol schopný. Chvíľu sa nič nedialo. Potom to prišlo.
“Vážne?,” hlas mal silene pokojný, “podobný mne? Ty nula! V prvom rade sa pozri kde si ty a kde som ja! Na podnoží mám insígnie piatich kagov. Celý svet na mňa hľadí v očakávaní. Zatiaľ čo ty ležíš na bruchu a žerieš prach. Keď nabudúce otvoríš svoju sprostú hubu, nezaškodilo by ak by si si uvedomil, že hovoríš s niekým, kto má moc rozdrviť tvoju úbohú existenciu myšlienkou! Kapišto?”
Kakashiho zasiahla spŕška slín. Na mučiteľovej tvári vystúpili dve červené škvrny. Vzápätí však skrotol.
“To bude počasím. Zvyčajne také výstupy nemávam. Neznášam slnečno. Sychravo, to je moja šálka kávy.” Otrel si spodnú peru.
Pomätenec. Čistý blázon. Pri takých, ako on, nie je jasné, kam až dokážu zájsť.
“Mám návrh, prejdime k hlavnej téme. Tou je dôvod vašej prehry. Súhlasíš?”
“Najväčšiu radosť by mi spravilo, keby si zmĺkol.”
Pokračoval akoby jeho poznámku nepočul.
“O vašom konci sa rozhodlo už dávno. Vďaku smeruj k Hashiramovi. V tej sekunde, keď si povedal, že klanové vojny nie sú to pravé, sa rozhodlo.”
To je blud. Hashirama stvoril prvú dedinu. Dal nám rád, určil naše smerovanie. Vďaka nemu sme pretrvali tak dlho. Otočil tvár, opatrne ju zložil na zem. On ďalej vykladal.
“Ako prvá povstala Konoha. Mysleli si, že je to dobré, preto ju napodobovali. To s čím prvý Hokage nerátal boli sily chaosu, ktoré pri shinobi stáli od počiatku. Keď volal k svojmu klanu: Dosť krviprelievania, spojme sa a vytvorme nové usporiadanie. Naše deti nemusia zakúšať beznádej. Dajme im hodnoty! Dajme im blahobyt! Stvorme pre ne lepší svet.
Oni mu odpovedali: Hrablo ti? Chceme ničiť, przniť a zabíjať. Stále do kola, v čoraz väčšom množstve.
Hashiramov návrh prešiel. Hoci si to neuvedomoval, obral vás o žriedlo vašej sily.”
“Počúvaš sa vôbec? Nová generácia vždy prekonala tú predchádzajúcu. Netuším, prečo mi to rozprávaš. Si pomýlený, alebo chceš zmýliť mňa?” vpadol mu do reči.
Odmlčal sa. Nenechal na seba dlho čakať.
“Pomýlený? Nie, ja vidím realitu. To tvoj pohľad je zastrený. Pokiaľ by to bolo tak ako hovoríš, potom by sa najväčšie legendy vášho sveta nerodili v tej barbarskej minulosti. Tí najsilnejší zabíjali koľko sa len dalo, dlabali na nejakú morálku. Silní tupci, to ich vystihuje najviac. A práve pri nich si sily chaosu hoveli, pretože napĺňali ich potreby. Tak ako ja.”
Niečo na tom je. Nie, je to príliš úzkoprsý pohľad. Chce mi čosi vsugerovať, kam smeruje?
“Dnes som to ja, koho podporujú. Nie som naivný, nepoznajú vernosť. Príde hodina keď sa obrátia aj proti môjmu semenu. Toho sa už našťastie nedožijem. K vášmu pádu som povedal snáď všetko,” tľapol si rukou o čelo, ”skoro som zabudol. Do tohto hojného sveta, v ktorom shinobi stlstli prebytkom sa narodil niekto, kto pochopil vašu situáciu. Nebol to nik iný ako nenávidený Yagura. On vám ponúkol konkrétne riešenie. Miesto toho aby ste naň nahádzali zlato a nazvali ho géniom, škoda reči. Ľutujem, že už s ním nemôžem hovoriť.” Smutne zavzdychal.
“Možno sa stretnete skôr ako myslíš,” skonštatoval vecne.
“Neverím,” odpovedal, akoby nepochopil Kakashiho narážku.
“Vskutku, Kiri predstavovala najväčší problém. Keby dotiahol reformu do konca, pravdepodobne by náš útok odrazili. Celkom ma zaujíma, čo by povedala Mei? Hlupaňa, zabila si svoj ľud. Alebo, čo si chcela, to máš. Tieto myšlienky nikam nevedú, to by v sebe musela mať trocha odvahy a nie rozpárať si brucho pri páde prvej hradby.”
“To je lož.”
“Zrejme ťa nepresvedčím o opaku. Koniec koncov, ani ja som tam nebol. No položím ti otázočku. Kde bol včera tvoj Kage? ”
Nevyjde ti to. O to nejde, je to zaujímavá otázka. Neodpovedaj mu ak nechceš, no odpovedz aspoň sebe. Kde bol včera tvoj Kage? Neviem.
“Presne túto reakciu som čakal,” prehovoril blahosklonne, ”poviem ti to. Princezná Tsunade vošla do kúpeľne. Zamkla za sebou, napustila si plnú vaňu. Zhasla svetlo a zažala vonné sviece. Pohodlne sa rozvalila, uchopila elegantný nôž. Zavrela oči, podrezala si zápästia. Zomrela v tomto romantickom prostredí. Odmietla sa prizerať na smrť svojich blížnych a bojovať po ich boku jej tiež neprišlo lákavé. To je dôvod prečo hovorím s tebou. Si len cenou útechy.”
To nespravila. Tsunade, ktorú poznám, prestála mnoho utrpenia. Necúvla by. Dosť pravdepodobné, no jednanie v skratových situáciách je ošemetná záležitosť. Nedokážeš odhadnúť vlastnú reakciu, tobôž iných. Mám mu uveriť? Nie, no vylúčiť to nemôžeš... Myslím, že ohľadom ceny útechy je úprimný. Určite s ňou chcel hovoriť viac než s tebou. A? Zrejme vydal rozkaz, aby ju ušetrili. Keďže včerajšok neprežila, buď ignorovali rozkaz, mohla sa stať nehoda, alebo...
Dohad! Nepodložený dohad.
“Zatiaľ, čo vy ste padali v spaľujúcej žiare, ona veselo uvažovala o zmysle života vo vrcholne exotickom prostredí. Nepríjemné pomyslenie.”
“Nepoznal si ju. Nevieš o nej nič, láskavo si schovaj svoje premudreté reči pre niekoho koho to zaujíma.” Hlas mu kolísal. Preklial ho pohľadom.
“Nedívaj sa na mňa tak nepekne,” začal ublížene, “poznám ľudí ako ona. Je ich mnoho. Tí, ktorí nemajú nato, aby niesli zodpovednosť. Ľahkovážni, vystatovační. Presne taká bola tvoja pani.”
“Zrejme nemôžem mať pokoj. No nič. Si skvelý, zničil si môj svet, zadupal moje ideály, pozabíjal moju rodinu a priateľov. Si borec! Toto si chcel počuť? Je tvoje ego dostatočne ukojené? Vážne ma to prestáva baviť.”
“Samovražda, v podstate iné pomenovanie úteku pred zodpovednosťou. Si dobre vycvičený pes. Aj keď ťa tvoj pán okašľal stále mu slúžiš. Vždy mu oblížeš ruku. Uisťujem ťa, že moje ego ešte má kam rásť. Je to skvelý pocit, takmer ľutujem, že ho nikdy nezažiješ,” pokračoval vo svojich úvahách.
“Česť pre teba asi nič neznamená?”
Otázka ho zaskočila. Dumal, nevedel odkiaľ začať.
“Česť,” vyslovil to zvláštne, akoby sa mu hnusilo už len samotné slovo, “pýcha, hrdosť. Abstraktné pojmy tak reálne zasahujúce do našich životov. Vy shinobi ste tí najväčší úbožiaci. Vaša schopnosť pokrytectva nemá obdoby. Dokážete vyhladiť celé osídlenie. A potom si sadnúť a lamentovať nad svojím osudom. Smial by som sa, ak by to nebolo tak odporné.”
Presne v tej chvíli pochopil mnohé. Nebol si ty náhodou dieťaťom, ktoré taký masaker prežilo? Stratil si všetko a videl si ako zdroj tvojej bolesti ľutuje sám seba. Prenáša predlhé monológy o tom ,aký ťažký má život. Nedokázal si uveriť tomu čo počuješ.
“Nechaj ma odísť.”
“To nejde. Si symbolom svojho sveta. Musíš zhorieť s ním. Ľutujem. Či chceš, alebo nie, konkrétne ty budeš niesť zodpovednosť za svoj život. Budeš sa zodpovedať mne. Nebude to ľahké, no radím ti, aby si nepodľahol. Ak sa zachováš odvážne, dávam ti slovo, že história bude pamätať na odchod posledného shinobiho. Odídete so cťou, to je viac ako si zaslúžite, vzhľadom k tomu, že ste v podstate prachobyčajní barbari.”
“Nikdy ťa nenapadlo, že jestvujú aj iné sily, ktoré k tomu majú, čo povedať?”
“Trefná poznámka. Nato, aby to fungovalo bolo nutné dotiahnuť Hashiramovu revolúciu dokonca. Vzdať sa titulu ninjov a všetkých výhod s tým spojených. To ste nedokázali. Vytvorili ste nechutný blivajz, ani tu, ani tam.”
“Myslíš, že to takto bude lepšie?”
“To si netrúfam povedať. Ale určite to bude lepšie ako to, čo ste si mysleli vy. Že predáte niečo ďalej, akýsi odkaz hodný nasledovania. Že vaša ohnivá vôľa je v porovnaní s večnosťou niečo viac, ako slabý plamienok, ktorý zahasí prvý väčší poryv vetra.”
“Je na tom niečo zlé?”
“Nie. Avšak vy ste zašli ešte ďalej. Vy ste si tomu dovolili uveriť! A to je neodpustiteľné. Každopádne, keď to dôjde tak ďaleko, koniec stále príde rýchlo.”
Takto som o tom nepremýšľal. Pred sebou mám už len bolestivé finále a jedinú výzvu. Vydržať, skúsim umrieť bez stonu. Nenechám ich vyhrať absolútne. Bude to ťažké no skúsim to.
“Posledný shinobi,” ochutnával tie slová. Popadla ho povznesená nálada. Jeho život sa chýlil ku koncu. Pred ním stál ten, kto ukončil jednu obrovskú kapitolu. No príbeh ešte pokračoval, víťaz prebral rolu kata. Z Kakashiho sa stala posledná bodka. Prišlo mu to zvláštne, cítil mohutnú silu tej chvíle. Posledný príbeh, si hrdinom posledného príbehu. Prekvapilo ho vedomie, že voči svojmu súperovi nepociťoval hnev. Prijal údel, ktorý pred ním stál. Zatratil všetky námietky, pripomienky, výhrady. Navzdory očakávaniam horko sladkú atmosféru jeho duše niečo narušilo. Z netušených hĺbok vyplávala zvláštna spomienka. Prekvapila aj jeho samého. Ak by sa ho na ňu niekto spýtal, tvrdil by, že nič také neprežil. Pohltila ho. Otcova tvár, to bol prvý obraz, ktorý k nemu prišiel.

prekonať. Dnešok mal v pláne stráviť s otcom. Keďže patril k vedúcim osobnostiam Konohy, každá chvíľa s ním bola vzácna. To málo času si vybralo svoju daň. Ich vzťah citeľne ochladol. Najväčšmi ho desilo to, že nevidel žiadnu možnosť nápravy. Stretnutia nadobúdali čoraz formálnejší charakter. No v to ráno ho prekvapil. Nedokázal si spomenúť kedy naposledy spolu niekam šli. Nielen to, aj spôsob akým mu to oznámil. Očakával, že ho to poteší. Nestalo sa tak. Pri pátraní po príčine zármutku zistil, že tento ústretový krok prišiel neskoro. Radosť nahradila trpká melanchólia. Klamal by ak by nepriznal, že si ju svojim spôsobom neužíval. Hatake Sakumo sa honosil strednou postavou a striebristými vlasmi. Kráčal odhodlane, medzi sebou a svojím synom udržiaval dvojmetrovú vzdialenosť. Prechádzali pomerne vysoko položenou lúkou. Podrážkami stierali rosu z trávy. Pred nimi sa črtal rozľahlý les obklopený oparom, cieľ ich cesty. Po celý čas mlčali. Snáď si už nemali čo povedať, alebo sa len nik neodvážil prehovoriť prvý. Teplota rýchlo narastala, po chrbte im stekal pot, Kakashiho situáciu ešte zhoršovala maska. Zhlboka dýchal, nezdalo sa, že si to otec všimol. Zatol zuby, rozhodne odmietol žiadať o prestávku. Na jeho prekvapenie zastal sám.
“Odpočinieme si trocha, súhlasíš?”
Mohutný úsmev zjemnil tvrdú tvár. Prísne šedé oči naň hľadeli s dojatím. Nedokázal zakryť rozpaky. Nakoniec zo seba vykoktal: “Súhlasím pane.”
Očakával, že oddychovať budú osamote. Zaskočilo ho keď podišiel k nemu a pohladil ho po vlasoch. To nežné gesto mu prišlo nepríjemné. Len s veľkým sebazaprením zo seba veľkú, mozoľnatú ruku nestriasol. Zrejme jeho rozpoloženie vycítil pretože ju rýchlo stiahol. S mohutným povzdychom sa posadil na zem. Neprisadol si k nemu, čo ho viditeľne zarmútilo. Nepohlo to ním, so situáciou sa zmieril už dávno, prišlo mu zbytočné otvárať starú ranu. Aj pri najlepšom možnom výsledku, jediný deň nemohol napraviť všetky tie roky. Panovalo medzi nimi zvláštne napätie. Starší Hatake si začal naprávať dôstojnícku vestu. Odvrátil tvár, nedokázal sa na otca ďalej dívať. Nad hlavami im práve prelietal kŕdeľ vtákov, ani jeden z nich tomu nevenoval pozornosť.
“Rozumiem tvojmu rozhorčeniu. Ubezpečujem ťa, že dnešok nie je o obnove. Túžim ti niečo predať. Si ochotný to prijať aj napriek tomu, že ti to ukážem práve ja?”
Dlhý čas sa nezmohol na odpoveď. Nikdy by ho nenapadlo, že nepoužije frázy a vysloví sa priamo.
“Neviem, no určite to skúsim.”
“To je dobrá odpoveď, poďme teda.”
Pri vstávaní mu zapraskalo v kolenách, bolestivo si povzdychol. Nekomentoval synov spýtavý pohľad, dali sa do stúpania. Cesta pokračovala rovnako ako pred pauzou, čosi však predsa bolo iné. Nedokázal prestať rozmýšľať nad tým, čo mu chce ukázať.
desať krátkych vdychov. Sakumo ho pritom zamyslene sledoval, táto scéna mu niečo pripomenula. Hlboká tôňa, špecifický pach, ktorý z tohto miesta razil, to všetko prispelo k tomu, že sa obaja podvedome usmievali.
“Môžeme? To najdôležitejšie leží pred nami.”
Prikývol. V novom teréne sa im postupovalo neporovnateľne lepšie. Zanedlho začuli žblnkotať lesný potôčik. Keď k nemu dorazili ponúkol ho, aby ho prebrodil. Voda siahala po členky, nerobilo mu problém dostať sa na druhý breh. Topánky mu úplne premokli, nevenoval tomu pozornosť. Otec ho nasledoval.
“To je všetko, čo ste mi chcel ukázať?”
“Nie, pokračujeme.”
Opäť zaujal vodcovskú pozíciu na čele. Dlhý čas postupovali húštinou, pomaly sa ho zmocnila obava, že sa stratili. Nepredstavovalo to obrovské riziko, no dojem zo životnej lekcie by sa úplne vytratil. Nakoniec dorazili k o niečo väčšiemu toku.
“Prebroď ho.”
Zmätene naň zazeral, nakoniec poslúchol. Voda siahala po kolená, dostať sa na druhú stranu stále nepredstavovalo nič namáhavé. Prešiel hneď za ním, s úsmevom dodal: “Ešte je kus cesty pred nami!”
Neistota v ňom sa stupňovala. Ak by sa nejednalo o strieborného tesáka bol by presvedčený, že si z neho robí dobrý deň, takto nevedel na čom je. Mokré nohavice len podnecovali jeho hnev. Netrvalo dlho kým k nemu doľahol zurkot niečoho, čo si zaslúžilo pomenovanie malá rieka. Vo svojom odhade sa nemýlil, smerovali tam. Vôkol riečky rástli mohutné stromy, po oboch stranách ju lemoval strmý zráz. Rovnako, ako dvakrát pred tým k nemu smeroval výzvu: “Prejdi na druhú stranu.”
Tentoraz naň hľadel dlho. Výraz sa mu vôbec nezmenil, to ho utvrdilo v tom, že svoju požiadavku myslí vážne. Napriek značnej neochote sa rozbehol a skočil. Dopadol pomerne dobre, voda mu siahala po pás. Pri postupe vynakladal značné úsilie na zápas s prúdom. Dokázal to, došiel k okraju a vyškriabal sa hore. Ako náhle ucítil pevnú zem padol na ňu a obdivoval oblohu. Doliehali k nemu čvachtavé zvuky. Okamžite vstal a ponúkol otcovi pomocnú ruku. Bol vyčerpaný snáď viac než on.
“Nerobí vám to dobre. Myslím, že je načase túto prechádzku ukončiť.”
Nesúhlasne zatriasol hlavou. Nejestvovala šanca presvedčiť ho, avšak desila ho jeho sinavá tvár.
“Čaká nás posledný úsek, ten najdôležitejší.”
“Nenecháme to na inokedy?”
“Nie, toto sa musí uzavrieť dnes. Jedného dňa na tom môže závisieť tvoj život. Považujem za nevyhnutné, aby si s tým bol oboznámený.”
Pomohol mu na nohy. Ďalej postupovali svorne, rameno pri ramene. Les skončil, dostali sa na kamenistú rovinu. Dobre to miesto poznal, smerovali k tretej najväčšej rieke v zemi ohňa. Už stadiaľ jasne počuli jej rachot. Došli k tomu veľtoku, z úžasom ho sledovali. Z mohutnej priezračnej vody vyskakovali dúhové pstruhy, už len pohľad na ten prúd vzbudzoval rešpekt.
“Prejdi na druhú stranu.”
“Nerozumiem otče.”
“Dnešok bol o viere, áno o viere,” zdôraznil keď videl synov zmätený výraz.
“Mnoho ľudí nechápe, čo to vlastne je. Myslím si, že je nutné, aby si pochopil jej podstatu. Nie je to zložité, ale musíš počúvať. Dáš mi slovo, že o tom, čo ti poviem budeš premýšľať.”
“Sľubujem.”
Na tomto mieste sa spomienka začala trhať. Ako to skončilo? Čo mi vlastne povedal? Snažil sa získať posledný kúsok, márne. Neúspech ho naplnil zúfalstvom. Blonďák si všimol jeho pohnutie.
“Nejako to na teba dolieha,” zazubil sa.
Nevenoval mu pozornosť, horúčkovito prehľadával svoju myseľ, skúšal nájsť nejaký záchytný bod, niečo, čo by ho nasmerovalo, hocičo.
“Naša rozprava skončila, rád som s tebou hovoril.”
Zberal sa k odchodu.
“Ešte nie!” takmer kričal. Zvedavo naň pozrel.
“Chceš mi niečo povedať?”
Musím si spomenúť.
“Aké poľutovaniahodné, biedna hra o čas. Toto ma vážne nebaví.”
Vtedy to prišlo, ktosi k nemu prehovoril. Jednalo sa o nejakú fúziu jeho a otcovho hlasu.

“Pokiaľ voda siaha po členky, po kolená, po pás, si to ty kto určuje smer. Viera je to, keď sa vedome zriekneš schopnosti vyberať smerovanie a necháš sa niesť!”

Tak o toto celý čas išlo. Ako som mohol zabudnúť? Nevidím nič, čím by toto mohlo vyriešiť súčasnú situáciu. To pretože nepočuješ. Započúval sa, našiel čo hľadal. Začul rachot, ten istý ako pred rokmi. Pravdepodobnosť, že to prežiješ je takmer nulová. Kašlem na pravdepodobnosť, verím!
“Hra o čas? Sotva chlapček, ukážem ti niečo s čím si nerátal.”
Je logické, že jeden príbeh musí byť ten posledný. Plne súhlasím, no tento to nebude.
Zráz bol vcelku blízko. Napriek jeho súčasným obmedzeniam, nabral všetku silu a vymrštil sa. Preletel cez okraj, prudko padal nadol. Ničiteľa shinobi sveta to nezanechalo chladným, podišiel ku kraju, tasil kunai a zareval:
“Teda volíš útek pred zodpovednosťou?”
Počul ho, to svišťanie vôkol neho bolo neznesiteľné, no navzdory podmienkam zakričal na odpoveď: “Volím život!”
Kakashi ani v najmenšom nepochyboval o tom, že by ho trafil. Avšak z nejakého zvláštneho dôvodu sklopil čepeľ. Zopár okamihov ho pozoroval a potom už nevidel nič.

si spodnú peru. Jeden z jeho strážcov vybehol na plošinu.
“Pane, je všetko v poriadku?”
“Áno,” povedal vecne.
“Môžeme popri rieke rozostaviť hliadky.”
“Vypadni!”
Zostal stáť. Bojoval v ňom inštinkt a priamy rozkaz. Stačil jediný nenávistný pohľad a hneď pochopil. Pomaličky sa vrátil na pôvodné stanovište. On stále úpenlivo sledoval vodnú plochu. Dvihol sa vetrík a mierne mu schladil rozhorúčené čelo. Ignoroval to, dokonca si ani nenapravil rozhádzané vlasy. Priložil kunai ku dlani a čepeľou sledoval najdlhšiu ryhu. Niekoľkokrát to zopakoval. Nakoniec bodol a prudko potiahol. Okamžite pocítil pulzujúcu bolesť. Z otvorenej rany mu začala vytekať krv. Zovrel ruku v päsť. Napriahol ju, fascinovane sledoval ako kvapky krvi padajú nadol, tam kam pred chvíľou on. Vedel, že to na rieke nezanechá stopy. Nato bolo krvi príliš málo. Vyceril zuby, pohliadol na zničenú Konohu.
“Veď uvidíme.”
Roztvoril ruku a nechal ju klesnúť. Obrátil sa na päte a vykročil.

hviezdy, rýchlo ich pribúdalo. Popri mohutnej nazelenalej rovine prúdila obrovská rieka. Mala tu svoj ohyb. Odtiaľ ju čakala posledná časť cesty k moru. Takto ku večeru bola teplota vskutku prijateľná. Ľudia chodili v ľahkých vestách, ovzdušie voňalo po bylinách. Svetla ubúdalo, štebot vtákov ustával. V tesnej blízkosti ohybu sa nachádzala oblasť, ktorú miestni nazývali pláž. Podložie netvoril piesok, ale íl. A práve na tejto pláži ležala vyplavená neforemná hruda. Pri bližšom skúmaní by ste určite došli k poznaniu, že sa jedná o muža. Aj cez množstvo špiny sa dala rozoznať striebristá farba jeho vlasov. Nohy mal zvláštne prepletené a zložené nabok, ruky držal roztiahnuté, akoby zamýšľal v íle vytvarovať anjela. Tvár mu vzhliadala k nebu, spodná časť kedysi chránená maskou sa vyznačovala bledosťou. Nejavil žiadne známky pohybu, ani hrudník sa mu rytmicky nedvíhal. Ak by sme sa sklonili priamo nad neho, videli by sme, že má jediné oko otvorené. Pôsobilo by na vás ako maličké zrkadielko odrážajúce hviezdy uprostred nekonečnej černe. Tisíce hviezd.