Záhadná kunoichi I.

Stála som pred kanceláriou a zaklopala som. Ozvalo sa unavené: „Ďalej," a ja som vošla dnu. Tretí Hokage prekvapene zodvihol hlavu.
„Eimi? Ty žiješ!" povedal a ponáhľal sa ma objať.
„Prekvapenie," zvonivo som sa zasmiala.
„Ako to? A kde sú dvojčatá? Myslel som, že ste na tej misii zahynuli, keď o vás roky nebolo počuť. Nedokážeš si predstaviť ako som sa bál, že ste všetci zomreli. A hlavne, ako som si to vyčítal. Poslať vtedy troch desaťročných jouninov," vzdychol si.
„Ale ja som tu, dedo. A Gendo a Goro našli svoju rodinu. Veril by si, že ich otec bol príbuzný feduálneho pána? Nemala som to srdce donútiť ich sa vrátiť. Nie potom, čo našli svoju stratenú rodinu," neubránila som sa úsmevu, keď som si spomenula na ich rozžiarené tváre, keď našli svoju rodinu.
„Hovor! Ako bolo, čo ste robili, ako ste sa mali a hlavne kde ste boli celé tie roky? Prečo ste o sebe nedali ani raz vedieť? Prišla nám len správa, že misia bola úspešne splnená," rozhneval sa starký. Áno, Tretí Hokage je môj dedko.
„Prepáč, starký. Ale keď my sme ti nemohli dať vedieť. Zložili sme prísahu. Nevinný zločinec triedy S nám pomohol. Bol nevinný a hlavne vedel, kde sa nachádzajú rodičia dvojčiat. Pomohol nám však iba pod prísahou, že nikomu o sebe nedáme vedieť."
„Ach tak. Ale neverím, že by ste sa nevynašli a nenašli aspoň jeden jediný spôsob ako nám dať vedieť," starký sa stále hneval.
„No našiel by sa, ale ja som mu nechcela klamať. Dosť nám pomohol a dvojčatá mali právo spoznať svoju rodinu. To mi musíš dať za pravdu,“ stále som si tvrdila svoje. Ostatne, tak ako vždy.
„No dobre. Chcem ťa o niečo požiadať. Si jediná, kto sa na to miesto hodí. V ôsmych rokoch si sa stala chuuninom, v desiatich jouninom a v jedenástich členom ANBU. Chcem, aby si sa stala veliteľka ANBU. Koná sa chuuninská skúška a Orochimaru chce zaútočiť na Konohu. Som si istý, že sa pokúsi aj o niečo v Lese smrti. Preto zasiahneš, ak by na niekoho zaútočil. Prímaš?“
„Že či prímam? Jasné, že áno! Stať sa veliteľom ANBU bol môj sen! Akú dostanem masku?“ bola som radosťou bez seba.
„Masku nebudeš nosiť. Rozhodol som, že aby bol veliteľ ANBU dôvernejší nebude nosiť masku.“
„Ach... no nevadí,“ rýchlo som sa spamätala.
„Choď pozrieť na adeptov na a ohlás mi aký sú silný. A tí genini z Piesočnej chcú hovoriť s veliteľom ANBU,“ dedko pokýval hlavou nech už idem.
„A mimochodom, v práci som Hokage,“ žmurkol a usmial sa.
„Hai, Hokage-sama,“ zasmiala som sa a už ma nebolo.

„A ty? Tvoje meno?" opýtal sa malý chlapec z Uchiha klanu. No malý. Vlastne bol odo mňa starší.
„Sabaku no Gaara," odpovedal ten červenovlasý s tykvou.
Hm, tak toto sú oni. Počkala som, kým tí z Listovej odišli a rozbehla som sa za nimi.
„Čo tu chceš, dieťa?" opýtala sa tá blondína s vejárom, pričom na mňa zazerala. Neinformovaný, uchechtla som sa.
„Chceli ste so mnou hovoriť, nemám pravdu? Eimi Sarutobi, veliteľ ANBU," povedala som a podala jej ruku. Ten namalovaný sa uchechtol.
„Uvidíme, aký je schopný veliteľ, ktorý je malý krpec," povedal a zaútočil s Karasom. Z ruky sa mu vysunul nôž. Zlomila som ho na dve polovice jednou ranou. Ten chlapec sa zamračil a zodvihol si svoju bábku, či už vlastne dve bábky.
„Tak k veci. Chceli sme od vás jednu vec. Vec, ktorú môžeš poskytnúť iba ty," povedal ten červenovlasý.
„A to je?" zhovievavo som sa usmiala na toho chlapca. Nehnevala som sa na neho. Som zvyknutá, že ma nikto neberie vážne. Avšak absolútne som netušila, čo by po mne mohli tieto decká chcieť.