Nikai 13

13.Kapitola: Čo sme nemali počuť

Tie najcennejšie veci zvyčajne nemajú žiadny tvar, preto si až príloš neskoro uvedomíme, či sme ich získali alebo stratili.
-LITTLE BY LITTLE

,,Au!“ vyhŕkla Omini a zastavila sa – už tretí raz za poslednú hodinu. Jej dlhé vlasy sa neustále zamotávali do konárov a Asahi jej ich zakaždým ťažkopádne rozmotávala, zatiaľ čo Omini nadávala na toho, kto tak husto vysadil tento les. Shinari ich pozoroval zobďaleč, s obočím vysoko zdvihnutým a ani ho nenapadlo Omini pomôcť.
,,Au!“ zasipela Omini.
,,Prepáč,“ zamrmlala Asahi a dotkla sa jej vlasov jemnejšie. Konečne bola Omini voľná a mohli sa pobrať ďalej.
,,Omi?“
,,Hm?“
,,Prečo máš tie vlasy vlastne také dlhé?“
Shinari, ktorý kráčal ako prvý, pohol očami dozadu, inak nijako nedal najavo, že ho rozhovor zaujíma. Omini mykla plecami.
,,To je ťažké na vysvetlenie. U nás v dedine sa hovorí, že vlasy sú poslednou zbraňou kunoichi. Preto sa ich každá z nás snaží ich mať čo najdlhšie...“
Asahi na ňu nechápavo zazrela.
,,Ale to je dobrá blbosť, veď ti len zavadzajú! Nemôžeš si ich proste ostrihať?“ zapojil sa do rozhovoru Shinari mrzutým hlasom.
,,Zbláznil si sa?“ vyhŕkla Omini a svetlomodrými očami prebodla jeho chrbát. ,,Je to pravidlo!“
,,Počkaj... Vravela si, že sa to tak hovorí...“ začala Asahi zmätene.
,,Nedobrovoľné pravidlo!“ odsekla.
,,To ti tak veľmi záleží na pravidlách, že dodržiavaš aj tie nepovinné?“ Shinariho to tak zaujalo, že dokonca otočil hlavu a uprel na ňu čierne oči.
,,Pravidlá sú dôležité. A okrem toho... Tie vlasy sú jediná vec, ktorá ma spája z mojím klanom. Nemám Kekkei genkai, som hlúpa, zbytočná, netalentovaná... A mám modré oči!“ Omini sa zatvárila, akoby povedala viac ako chcela, a s červenou tvárou sa rozbehla dopredu. Shinari si odfrkol a pomaly vykročil za ňou. Zato Asahi sa usmiala od ucha k uchu a rozbehla sa za Omini.
,,Vieš, čo hovorí náš sensei? Že ten, kto porušuje pravidlá, je špina. Ale ten, kto opustí priateľov, je oveľa väčšia špina!“ oznámila jej víťazoslávne. Omini sa pousmiala a potom znova vykročila dopredu.
Zas chvíľu išli mlčky a Asahi rozmýšľala, či by nemala načať rozhovor. Neznášala ticho, ale tiež nemala dosť odvahy prehovoriť ako prvá. Nakoniec bolo ticho už neznesiteľné a ona otvorila ústa, že niečo povie, ale zabránil jej v tom Shinari. Pohotove jej priložil na ústa tvrdú dlaň.
,,Pšt!“ sykol na ňu a potom hlavou pohol kúsok doľava a naklonil ju na bok. Aj Omini zastala a zadívala sa tým smerom. Asahi, keďže nemohla kvôli Shinariho ruke pohnúť hlavou len nastražila uši. O chvíľu začula hovor, tichučký, šelest lístia ho takmer prekrýval.
Shinari konečne zložil ruku z Asahiných úst a ona skusmo pohla perami. Našťastie, Shianrimu sa akýmsi zázrakom podarilo zachovať jej svaly v celku.
Shinari jemne kývol hlavou smerom k miestu, z ktorého sa ozývali hlasy a potom pozrel na Omini. Tá rozhodne prikývla a Shinari sa obzrel na Asahi. Aj Omini na ňu uprela pár svetlomodrých očí. Asahi tušila, čo sa od nej očakáva a hoci najviac zo všetkého túžila ostať na mieste a nevŕtať sa v tom, prikývla. Tri deti zišli z cesty a tichučko sa vnorili do lesného porastu. Pár vetiev, rastúcich na krajných stromoch, sa ešte chvíľu kývalo, no potom už nič nenaznačovalo že tadiaľ nedávno prešli traja ľudia.
Hlasy neboli vôbec tak vzdialené, ako sa zdalo. Bolo to preto, lebo všade naokolo rástlo husté krovie, ktoré tlmilo zvuky. Po pár metroch Shinari, ktorý šiel prvý, odhrnul zelené kríky a takmer vpadol medzi skupinku ľudí sediacich na čistinke, ktorá sa pred ním otvárala. Našťastie sa rýchlo spamätal a všuchol sa späť do krovia a pokynul aj dievčatám, že sú na mieste. Asahi sa schúlila po jeho pravom boku a Omini si čupla na pravú stranu a všetci traja žmúrili pomedzi zelené lístie.
Na čistinke zjavne už dlhšie táborili traja muži. Jeden z nich bol zamotaný v sivom plášti, skrútený do klbka obďaleč očividne spal. Ďalší dvaja sedeli len malý kúsok od kríkov, za ktorými sa skrývali deti. Nohy mali poskladané v tureckom sede, dlane spojené pred hruďou a Omini sa rozšírili zreničky strachom, keď si všimla kimoná ktoré mali oblečené. Biele kimoná s čiernou obrubou, odstrihnuté nad kolenami. Sedeli čelami k sebe a medzi nimi jasným plameňom horel oheň. Nad ním sa, napichnutý na palici, opekal akýsi neduživo vyzerajúci tvor. Obaja muži boli teraz ticho, no onedlho jeden z nich ozval, muž s úzkymi preami a takmer bielymi vlasmi.
,,Myslím, že mi zanedlho dojde chakra,“ ťažkal si.
,,Mám zobudiť Kenichiho?“ opýtal sa ho druhý, zjavne mladší s modrastými vlasmi a belasými okáľmi. Bielovlasý na to len mykol plecami.
,,Ešte chvíľu hádam vydržím. Veď aj Kenichi si len teraz ľahol.“
,,Veď už zajtra nás prídu vystriedať!“ utešoval ho Modrovlások.
,,Ech, zajtra! Aj tak nechápem zmysel tohoto všetkého!“ odfrkol si jeho straší kolega. ,,Udržovať chakrovú stenu na takom kuse územia len kvôli trom krpcom!“
Deti na seba po tomto prehlásení vyplašene pozreli. Takže chakrovú stenu udržuje niekto iný a ešte k tom sa aj striedajú? To znamenalo, že nebude jednoduché ju obísť a určite sa nezrúti sama.
,,To Orochimaru nemohol tie decká rovno zabiť?“ pokračoval Bielovlasý.
Orochimaru-sama!“ opravil ho káravo Modrovlások. ,,Viete predsa, že si robí zálusk na Uchihov Sharingan.“
,,Tak ich potom mal proste nechať ísť!“
,,Orochimaru-sama sa spolieha na moment prekvapenie. Tá malá z Amegakure by predsa v Konohe všetko vyzvonila.“
,,Útok je naplánovaný na utorok. To máme, počkať...“ Bielovlasý sa na chvíľu zamyslel. Odo dneška sedem dní. To nie je dlhý čas na prípravu. Okrem toho, keď tam napochoduje Itachi-sempai so svojimi Ikirushi, všetky prípravy budú Konožským na nič!“
,,Itachi-sempai!“ Vydesene vykríkol Modrovlások a obzrel sa dookola, akoby ich Itachi mohol počuť. ,,Minamoto-sempai, ako môžete takto nazývať Itachiho-sama?“
,,To je môj zvyk, chlapče. Neskloniť hlavu pred každým len trochu silnejším odo mňa,“ uškrnul sa muž samoľúbo.
,,Ale v jednom máte pravdu,“ Modrovlások sa tváril, že poslednú poznámku svojho sempaia prepočul. ,,Proti Ikirushim Itachiho-sama nemá šancu nikto. Bolo múdre od Orochimaru-sama, že sa spojil s Akatsuki.“
,,Ich ciele sú takmer rovnaké, no i tak si neviem predstaviť, čo im musel Orochimaru ponúknuť. Pokiaľ viem, istý čas aj on bol členom Akatsuki, no nerozišiel sa s nimi v dobrom.“
,,Muselo to byť niečo ohromné,“ zamyslel sa Modrovlások. ,,Ale Orochimaru-sama svoje sľuby nesplní, však?“
,,Isteže nie. Keď bude Konoha zničená, Akatsuki sa stanú prekážkou. Len čo Orochimaru získa silu tej ženskej, zničí Akatsuki,“ zachechtal sa Bielovlasý. To bude divadlo! Rád by som mal lístok do prvého radu.“
Shinari pozrel na dievčatá. V očiach sa im zrkadlili jeho vlastné obavy. Pokynul im, aby sa vrátili. Od mužov sa už nemali čo viac dozvedieť.
Pomaly sa vykradli naspäť. Omini a Shinari celkom potichučky, no Asahi zo dvakrát šliapla na vetvičku a tá hlasno zapraskala. Muži však boli príliš zamestnaní dohadovaním sa o tom, či už je vor nad ohňom upečený a či majú zobudiť Kenichiho, než aby si niečo všimli.
Zastavili sa až na cestičke, z ktorej predtým zišli a všetci traja dychčali, akoby práve prebehli niekoľko kilometrov.
,,Oni... Oni chcú naozaj zaútočiť na Konohu!“ ozval sa prvý Shinari.
,,Veď ja som to vôbec nehovorila!“ ohrnula nos Omini.
,,Toto si teda nehovorila!“
,,Bolo to tajné!“
,,Keby si to ale bola povedala hneď...!“
,,Keby sa niekto nesprával ako namyslený kretén a zaviedol ma do Konohy...!“
Asahi napadlo, že by niekto mal spomenúť aj zvyšok rozhovoru, ktorý si vypočuli.
,,Príprava – sedemdňová príprava – by Konohe nepomohla. Veď majú predsa Ikirushi!“
Obaja sa na ňu obrátili s vražednými pohľadmi a Asahi sa hneď scvrkla na svoju zvyčajnú veľkosť.
,,Čo je vlastne Ikurushi? Nikdy som o nich nepočul,“ priznal sa Shinari a Omini tiež pokrútila hlavou, zato Asahi vyvalila na nich oči.
,,Fakt ste nikdy nepočuli nič o Ikurushinoch?“ overovala si, no obaja na ňu len zmätene hľadeli.
,,Poznám to vlastne len ako rozprávku,“ rozpačito začala vysvetľovať Asahi. ,,Ide o to, že keď zabiješ zo zištných dôvodov, tak to je vražda, však? A vražda je vôbec najhorší hriech, aký môže človek spáchať. Pri každej vražde sa časť tvojej duše odštiepi a keď zavraždíš skutočne veľa ľudí, ostane z tvojej duše len jadro, potrebné pre život a potom sa môžeš stať Ikurushi. Normálny človek nepácha také veľké hriechy a preto sa odštiepi len malá časť jeho duše a tá sa po smrti znova spojí so zvyškom a človek môže odísť. Ale duša, s ktorej ostáva už len jadro sa nikdy viac nemôže spojiť a preto človek nemôže odísť z tohto sveta ani po smrti a stáva sa Ikurushi.“
,,Ale čo sa s ním dá robiť?“ nechápala Omini.
,,Nuž, človek, ktorý zabije také množstvo ľudí, musí byť perfektný bojovník, však? A Ikurushi je už po smrti, takže ho nemôžeš zabiť, ani mu inak ublížiť. Hovorí sa, že zničiť Ikurushi môže len jeho predchádzajúca obeť.“
„Uh, takéto rozprávky si teda u nás v dedine nerozprávame,“ striasla sa Omni. ,,Ale prečo by Ikurushinovia poslúchali toho Itachiho? Veď mŕtvemu už nemáš čo ponúknuť.“
,,Myslím, že som o tom už niečo počul,“ spomenul si Shinari. ,,Súvisí to s Enzan no Shizoku, nie?“
Asahi prikývla.
,,Ak existuje nejaký spôsob, ako sa očistiť od hriechov, je to obeta seba samého z čistej lásky. Je to dokonca také silné, že to od všetkých jeho doterajších hriechov očistí aj človeka, ktorý takúto obetu len vidí. Ibaže ak takéhoto človeka zabiješ hneď potom, bez toho, aby spáchal nejaký ďalší hriech, stáva sa tiež Ikurushi, pretože jeho duša je spojená násilím. Čisté časti sa nechcú dotýkať s hriešnymi časťami. Ak takéhoto človeka zabiješ na úpätí Enzan no Shizoku, stáva sa tvojím otrokom. A človek, ktorý má v moci jedného Ikurushi môže automaticky ovládať každého Ikurushi, ktorý zomrel jeho rukou.“
V lese sa rozhostilo ticho. Dokonca aj vtáky prestali spievať a čakali, čo tieto tri deti, ktoré spojila dohromady náhoda, urobia.
„Enzan no Shizoku?“ ozvala sa napokon Omini. ,,Nie je to tá bájna hora?“
,,Uhm,“ prikývla Asahi.
,,Ako to môže byť odtiaľto ďaleko?“ nevinne sa zaujímal Shinari.
,,Asi tri dni,“ mykla Asahi plecom.
,,Akurát by sme sa stihli vrátiť,“ uškrnul sa Shinari.
,,Ty si tam už bola?“ čudovala sa Omini.
,,Ja tam... Moji rodičia... No, teda, raz som tadiaľ prechádzala,“ odvetila Asahi vyhýbavo a pravou rukou nahmatala svoj vrkoč a stisla ho.
,,Takže je to jasné! Odpovede nájdeme tam!“ vyhlásila Omini
,,A ty nás povedieš,“ dodal Shinari smerom k blonďavému dievčaťu.
Asahi si chvíľočku žmolila vrkoč a potom jej došlo, čo vlastne povedali.
,,Čo?!“ vykríkla. ,,Viete, čo sa o tej hore všetko hovorí?! Žijú tam príšery a... a... Duchovia! A ešte...“
,,Konoha je teraz aj tvoja dedina,“ pripomenul jej Shinari.
,,Je tvojou povinnosťou ju ochraňovať,“ povedala Omini tónom nepripúšťajúcim námietky.
,,Ale Omi... Shinari-kun... Počkajte na mňa!!!“
Z diery pri ceste vyliezla užovka, pokyvkávala lesklou trojuholníkovou hlavou a pozeral za odchádzajúcimi deťmi. Potom sa skrútila a opäť zmizla v diere.

,,Tie decká majú guráž, to sa musí nechať,“ poznamenal Orochimaru a ukazovákom pohladil lesklú hlavičku užovky, ktorá mu skrútená odpočívala v lone. ,,S i si istý, že nemôžu nájsť nijaký spôsob boja proti tým tvojim Ikurushi?“ obrátil sa na muža, sediaceho v tieni. Ten chvíľu sedel bez pohybu, no potom k nemu obrátil tvár. Jeho črty zahaľoval tieň, no aj cezeň zažiaril krvavočervený Sharingan.
,,Tak to je tvoja odpoveď, hm? Rád by som ti veril, Itachi, no predsa, nerád nechávam veci na náhodu. Myslím, že si to radšej poistíme,“ uškrnul sa Orochimaru.