Honba za Nebeským Krištáľom 5.diel Raidenova minulosť

Raiden Tara. Človek, ktorý mi môže poskytnúť odpovede na moje otázky. Potom, ako sme ušli z rúk našich nepriateľov, som sa začal pýtať Raidena ohľadom toho, čo ďalej. Z toho, čo mi povedal som jasne vydedukoval, že mal všetko vopred pripravené. Vraj má pre mňa pripravený úkryt v jeho dome, kde na mňa bude čakať nové oblečenie, niečo pod zub a samozrejme aj niečo na uhasenie smädu. Avšak po chvíli cesty som si uvedomil, že sa začínam príliš potiť.

Nevedel som prečo. Pot mi zalial celé telo od hlavy až po päty a začal som sa bezdôvodne triasť. Ruky a nohy sa mi triasli ako pri tanci. A až potom som to zistil. Bol som nervózny. Nie nervózny, povedal by som skôr, že som začal byť akýsi, neistý. Neistý z mnoho vecí. Neistý z toho, pretože som mal stále veľa otázok a tak málo odpovedí. Až neskôr som si uvedomil, že dôvodom je Raiden. Začal som ho podozrievať. Aj napriek tomu, že mi v tej nemocnici zachránil zadok. Napríklad, ak strýko vedel, kde som, prečo si po mňa v tom prípade neprišiel osobne, a radšej poslal po mňa jeho? Môj strýko je predsa dobrý bojovník, nemá sa čoho obávať. A ak by bolo moje tvrdenie správne, znamenalo by to, že Raiden je podvodník? Snaží sa ma dostať na miesto, kde ma potom predá Chibovim mužom? A prečo ma potom vzal z nemocnice, keď ma už mohli vziať priamo tam? Myseľ mi neustále opantávala táto myšlienka.

Celý čas, čo sme boli schovaný v sene toho vozíka, ktorý riadil nejaký neznámy pán, som neustále dával pozor na Raidena, ktorý si s menšími bolesťami vyťahoval ten zabodnutý šíp z chrbta. Nevedel som, čo robiť. Mal som vyskočiť z voza a utiecť, kým je to ešte možné, alebo veriť jeho slovám a dúfať, že konečne stretnem strýka? Ale žiadna z týchto vecí nezakryje fakt, že som sa cítil pri ňom v bezpečí. Áno, cítil som sa bezpečne, hoci som ho považoval za potenciálneho nepriateľa. Azda som sa v tej nemocnici už dočista pomiatol? Zahmlila mi zdravé myslenie túžba po stretnutí so strýkom? Žeby ma klamali moje tvrdo trénované zmysli shinobi? Nemôžem niekoho považovať za zlého, a popritom ho mať rád! Zbláznil som sa? Dokonca aj navonok vyzeral Raiden ako človek seriózny a drsný zároveň, ktorý už asi zažil veľa zlého a málo toho dobrého. Mal dočervena sfarbené vlasy s trochou čiernej pri ofine, postavu mierne vysokú a vyšportovanú. Vyzeral približne na tridsať. Okolo pása mal opasok s puzdrami na dymovnice a kunaie. Na sebe mal stále doktorskú rovnošatu, ktorú zrejme použil pre infiltráciu do budovy nemocnice. Avšak pri bližšom pohľade na neho ma zaujala jedna vec. Jeho oči.

Niežeby ma nejako priťahoval, to nie, ale keď som ich uvidel, pocítil som, bolesť. Boli totiž úplne čierne, čo bolo veľmi zvláštne, pretože počas naháňačky som si to vôbec nevšimol. Boli tak tmavé, temné, zlé a prenikavé, že som mal chvíľami pocit, akoby som stál pred Luciferovou bránou do pekla. V očiach mu bola cítiť nenávisť a túžba po pomste. A to všetko som vyčítal len z jeho očí. Nevedel som prečo, ale zrazu mi ho bolo akosi ľúto, hoci som stále vedel, že si mám na neho dávať pozor. Chcel som vedieť, čo ho trápi. Rozhodol som sa mu pomôcť, pretože v tých zlých a temných čiernych očiach som stále cítil dušu dobrého a milého človeka, ktorý sa snaží prejsť nástrahami svojho života a pomáhať ľuďom, ktorý to potrebujú. A ja som vtedy musel vedieť, čo ho trápi. Avšak keby som sa ho to spýtal otvorene, bolo by to asi trápne. Napadlo ma, že sa ho prv spýtam na niečo iné:

„Raiden, ehm, ten vodič, čo nás odváža, kto to je?“ vykoktal zo seba Sunohara.
„Psst, teraz ticho!“ zahriakol ho Raiden.
Po tejto vete som sa iba tupo zahľadel do neznáma. Akoby som sa ho začal báť. V priebehu pár sekúnd si vo mne vydobyl rešpekt, aký si nedokázal vydobyť ani ujo Chibo a celá jeho banda za posledných pätnásť rokov. A ja som tušil, prečo tomu tak asi je. Nechcel som si to priznať, ale asi je to pravda. Vidím v ňom niekoho. A ja som vedel presne koho. Choval sa rovnako, ako môj otec.

„Popravde, nie je to nikto blízky.“ Sunohara sa okamžite pozrel na Raidena, ktorý už pevne držal šíp z chrbta vo svojej dlani a zamyslene sa pozeral z kopy sena na cestu.
„Akoto?“ spýtal sa zvedavo.
„Je to môj sused. Býva kúsok odo mňa. Je chudobný, má so ženou šesť detí a každý peniaz sa im zíde. No a keďže je to jediný človek, ktorý mi môže požičať koč a kone, pretože pracuje ako prevážač nákladu po Zemi Ohňa, dohodol som sa s ním na službe, samozrejme za nejakú tú odmenu.“
„Prefíkané,“ uznal Sunohara, „a kam to teda ideme?“
„Ako som povedal. Na bezpečné miesto.“ odvetil tajomným hlasom Raiden.
Jeho odpovede boli dosť presvedčivé. Teda presvedčivejšie, než som očakával. A tak som sa po hodnej chvíli konečne odvážil spýtať:
„Raiden...“
„Áno, Sunohara?“ odpovedal a zaujato sa pozrel na Sunoharu.
„Povedz mi niečo o sebe!“ vyhŕkol zo seba chlapec. Po chvíli trápneho ticha Raiden prehovoril:
„Sunohara, nerád hovorím o sebe iným. Ver mi, časom to pochopíš.“
„Ale ja už som dosť veľký,“ povedal a buchol päsťou do korby, v ktorej tak spravil veľkú dieru, „prešiel som si toľkými udalosťami a videl som toľko vecí, čo by normálny chlapec v mojom veku nikdy neuvidel, a tak ma nenazývaj, že som stále malým chlapcom!“
Raiden sa iba nechápavo pozrel do neznáma, ale zvedavý a po odpovediach túžiaci Sunohara sa nedal zastaviť:

„Tvoje oči. Asi si zažil podobné veci ako ja, keď si bol v mojom veku. Pozri, ty si pomohol mne, ja chcem pomôcť tebe. Čo ťa trápi?“
Po chvíli ticha sa nakoniec Raiden odvážil prehovoriť:
„Rovnaká otázka, akú mi položil tvoj strýko, keď ma vtedy zachránil. Veľmi sa na seba podobáte. Nerád hovorím o svojej minulosti. V mojom živote som tento príbeh povedal iba jednému jedinému človeku na Zemi. Tvojmu strýkovi. Si odvážny, vieš o tom? Poď bližšie. Porozprávame sa...“
Raiden mi vyrozprával mi všetko. Všetko o tom, prečo je taký, aký je. Príbeh o živote smutného Raidena sa začína, keď mal šesť rokov...

...Raiden spomína v pamäti...

Narodil sa do rodiny talentovaného kováča, ktorý vyrábal kvalitné zbrane a zbroj pre celé armády. Svoj talent pred nikým neskrýval, ale svoj recept na výrobu kvalitných zbraní, si vždy nechával pre seba. Svoj recept prezradil iba jednej jedinej osobe. Svojej manželke, Raidenovej matke. To sa jej stalo osudným. Keď mal Raiden šesť, jeho mamu na ulici chladnokrvne zbili na smrť, keď špiónom z nepriateľskej armády nechcela prezradiť recept svojho manžela. Raidenov otec sa nikdy nezmieril s tým, čo sa stalo. Nevedel sa ani len pozrieť do očí svojho jediného syna, keď vedel, že tak zapríčinil smrť jeho matky. Ako sa v ňom hromadila zlosť, jeho oči boli deň za dňom černejšie a černejšie, až nakoniec boli úplne čierne. Malý Raiden už prestával poznať svojho vlastného otca. Aby sa pomstil tým, ktorý ju zabili, otec vstúpil do armády jeho rodného mesta a začal zbroj a zbrane vyrábať hromadne. Po pár rokoch v armáde aj on zomrel.

Raiden zostal úplne sám. Bol teda umiestnený do domova detí, kde dokázal preplakať celé dni. Bol zničený. Rovnako ako jeho mŕtvy otec aj on zatúžil po pomste. A vtedy aj jeho oči začali černieť. Až jedného dňa úplne sčerneli. Opatrovateľky sa ho báli čo i len dotknúť. Vyžarovala z neho zvláštna energia. V deň, kedy mal oči celé čierne, utiekol z domova a vydal sa na cestu za pomstou. Po pár dňoch blúdenia po lese, máčania nôh v blate a nekonečného hľadania zostal malý Raiden dezorientovaný ležať pod stromom. Bol vyčerpaný z neustálej chôdze. Už niekoľko týždňov nič nejedol. Až po pár minútach uvidel skupinku ľudí, ktorá sa k nemu neustále blížila. Myslel si, že je to záchrana, ale mýlil sa. Bola to skupinka banditov a na smrť unavený Raiden sa nezmohol na odpor. Banditi iba pred ním stáli a premýšľali, za koľko peňazí ho môžu niekam predať. Avšak v tom prišla pravá záchrana. Zo stromu vyskočil tajomný pán v plášti, vytiahol svoj meč a niekoľkými údermi spacifikovával banditov, ktorý jeden po druhom padali na zem. Z toho miesta sa vtedy stali krvavé jatky. Malý Raiden sa iba pozorne díval spod stromu na toho tajomného muža s mečom, ktorý mu pravdepodobne zachránil život. Od úžasu, keď videl techniky toho muža, sa mu poriadne otvorili ústa. Desať banditov ležalo v kaluži krvi a tajomný pán s mečom v ruke stál nad týmito mŕtvolami a jeho čierny plášť začal viať v jemnom vánku. Takýto pohľad sa naskytol Raidenovi po boji. Neznámy podišiel k nemu, zasunul si späť svoj meč, kľakol si pred neho a povedal:
„Nie je ti nič?“ spýtal sa hrubým hlasom Sunoharov strýko Eiji.
Raiden hlavou naznačil, že je v poriadku. Eiji si pomaly prezeral doráňané a zničené telo Raidena, ktorý sa len bezvládne opieral o kmeň stromu. V tom Eijiho niečo veľmi prekvapilo. Keď sa pozrel chlapcovi do očí, zistil, že celé oko, respektíve celá dúhovka je čierna. Ale nebola to len obyčajná čierna farba dúhovky. Bol to veľmi nezvyčajný čierny odtieň, na obyčajných ľudí netypický:
„Hmm, tvoje oči sú čierne. Nezvyčajne čierne. Asi si prešiel mnohým utrpením. Môžem ti pomôcť. Vnesiem ti do nich trochu svetla. Čo ťa trápi?“

Strýko Eiji sa spýtal iba toto. Neopýtal sa ho, ako sa volá alebo odkiaľ pochádza. Zaujímalo ho práve toto. Ale Raiden neodpovedal. Zrejme bol stále v šoku z tej udalosti. Ale aj napriek tomu, že chlapca nepoznal, vzal ho opatrne na chrbát a smerovali ku domu Eijiho. Raiden začal cítiť teplo niekoho, kto sa o neho skutočne postará. Chcel spoznať toho neznámeho pána. Chcel, aby ho trénoval, aby sa potom mohol pomstiť. A tak po chvíli cestovania povedal:
„Raiden, volám sa Raiden.“
„Teší ma Raiden, ja som Eiji. Eiji z klanu Toshikura.“
„Wáu, tak vy ste z toho slávneho klanu?“ povedal prekvapivo Raiden a jeho oči sa mu zrazu rozžiarili ako hviezdičky.
„Haha, áno, som momentálne na cestách. A keďže v tebe vidím silu a odhodlanie bojovníka, navrhujem ti, aby som ťa mohol trénovať a učiť podľa mojich zásad a zásad klanu Toshikura. Budeš mať tú česť, že ťa budem trénovať rovnako, ako mojich synov z klanu Toshikura. Tak čo? Prijmeš moje služby?“ spýtal sa Eiji.
„Áno, učte ma prosím, aby som mal dostatok sily na vykonanie krvavej pomsty.“

...Naspäť v realite...

„A tak som teraz tu. Na pomstu som časom zabudol, pretože teraz mám momentálne iné povinnosti. A to bezpečne ťa doviesť k tvojmu strýkovi Eijimu. Ale prisahám, že ak sa mi do rúk dostanú vrahovia mojich rodičov, dostanú to, čo si zaslúžia.
„Smrť!“ doplnil ho Sunohara, ktorý napäto počúval Raidenovo rozprávanie.
„Presne tak. Iba jemu vďačím za to, čo dnes viem. Eiji mi ukázal zmysel môjho života. Trénoval ma dlhé roky, naučil ma používať mnohé techniky a tiež aj používať v boji okrem tvrdej sily aj zdravý rozum. Vďačím tvojmu strýkovi za mnohé. A ty sa mi páčiš. Podobáš sa na neho a trochu aj na mňa. Obaja chceme pomstu. Máme podobné ciele. Dúfam, že aj ty jedného dňa dostaneš možnosť pomstiť sa.“
Znenazdajky koč zastal. Oboch hodilo mierne dozadu.
„Sme na mieste!“ zvolal neznámy kočiš.
„Konečne, ale som celý od sena. Ach jaj, musím to celé vyčistiť.“ zvolal Raiden a pomaly sa vytackal zo sena na chodník.
Po chvíli, keď som si bol istý, že je v okolí bezpečne, vyliezol som a začal som nasledovať Raidena. Až teraz som si bol úplne istý. Neklamal mi. Mal dobré úmysly. Raiden je iný ako ostatný, čo mi chceli pomôcť a pritom mi iba hádzali kamene pod nohy. Bol bojovný, odvážny, mocný. Pripomenul človeka, ktorý bol vnútorne na vlas rovnaký ako on. Raiden chce niečo zmeniť. Rovnako, ako môj otec.

Pokračovanie nabudúce

Ďalší diel: Ten z chudobnej štvrte