Nikai 10

10.Kapitola: Ráno

Keď slávik rozprestrie krídla a odletí do výšok, riskneš to a poletíš za ním? Alebo zvolíš bezpečie a nikdy neuvidíš tie výšiny, o ktorých ti spieval?
-MARLIESE ARNOLDOVÁ

Slnko vyšlo, osvetlilo kamenné tváre Hokagov. Slávik roztiahol krídelká a vydal sa na svoju zvyčajnú rannú obchôdzku. Najprv si sadol na konár pri okne Godaime Hokage a spustil svoju rannú pesničku.
,,Sklapni!“ ozvalo sa zvnútra a otvoreným oknom vyletela ťažká kniha. No slávik mal za sebou každodenný tréning uhýbaniu sa pred rozličnými vecami. A tentokrát sa Godaime netrafila tiež. Spokojne zamával krídelkami a vzlietol. Splnil svoju úlohu. Godaime Hokage bola zobudená. Každé ráno slávik lietal po Konohe a budil ľudí tak, ako pred ním jeho otec a starý otec. Len domu Inuzuka sa vždy vyhýbal. Ich psy nemohol vystáť. Ako posledné si nechával sídlo klanu Hyuuga. Bolo najväčšie, no i najkrajšie.
Vzlietol z konára, kde práve dospieval pesničku pre obyvateľov kvetinárstva Yamanaka, a zamieril si to k sídlu Hyuugovcov. Inokedy letel priamo, nikde sa nezdržoval, no dnes ho niečo upútalo.
Dobre si pamätal vysoký dom oranžovej farby s okrúhlym pôdorysom. Celkom hore bolo jedno okno, ktoré bolo vždy zatlčené doskami. Slávik tomu nerozumel. V Konohe nebol nedostatok bytov, ale miestom sa tu rozhodne neplytvalo. No do toho bytu sa nikdy nikto nenasťahoval. Dokonca sa zdalo, že ľudia z dediny tomu domu prejavujú akúsi zvláštnu úctu. Dnes však okno nebolo zatlčené, dosky boli odtrhnuté a v otvorenom okne povievali mierne zažltnuté záclony.
Do prázdneho bytu sa niekto nasťahoval.
Slávik sa nezaoberal tým, prečo je to tak, jeho povinnosťou bolo zobudiť každého. A tak odbočil zo svojej zvyčajnej trasy a zamieril si to k otvorenému oknu. Nikde nevidel konár, na ktorom by sa dalo pristáť a tak si sadol priamo na obločnicu a rovno sa pustil do spevu.
Po pár tónoch sa z okna vystrčila strapatá hlava s namrzeným výrazom. Slávik sa prichystal uhnúť, keby aj táto bytosť chcela po ňom niečo hodiť, no nič také sa nestalo.
,,Slávik, hmmm?“ zamrmlala a zívla. ,,Ďakujem, že si ma zobudil. Bola by som zaspala, tento šrot už zase nefunguje, vieš?“ zdvihla pravú ruku z budíkom, na ktorom ručičky zastali o pol tretej ráno. Slávik si rozpačito načechral pierka a odletel. Asahi sa za ním s úsmevom pozerala a potom sa zamračila na budík vo svojej ruke.
,,Hlúpa haraburda!“ zamrmlala a hodila ho na poličku. Potom vstala, obliekla sa a spolu s hrebeňom sa chystala na boj zvaný česanie. Po chvíli už hľadela do zrkadla a mohla spokojne konštatovať, že boj vyhrala. Kým zaplietla dlhý blonďavý vrkoč, bol čas ísť. Ochrannú čelenku si uviazala okolo krku, na ľavú nohu si pripla puzdro so shurikenmi a zo stolíka schmatla kľúče a naposledy hodila spokojný pohľad do zrkadla. Dobre za sebou zamkla, kľúče vložila do puzdra k shurikenom a rozbehla sa k miestu, kde sa dnes mali stretnúť. Bolo to v lese, len kúsok za Konohou.
Po troch dňoch, kedy ich učil Kakashi, to dnes mal byť ich posledný spoločne strávený deň.
Asahi prišla na miesto s presne trojminútovým oneskorením. Shinari tam už, samozrejme, bol, a po Kakashim-sensei, samozrejme, nebolo ani stopy. Asahi so Shinarim si aj po troch dňoch stačili všimnúť, že mu chýba akýkoľvek cit pre dochvíľnosť a takisto pre vyhováranie sa. Prvý deň dorazil len s polhodinovým meškaním a ospravedlnením, že mu cez cestu prebehla čierna mačka, no dobre teda, no na druhý deň meškal už hodiny dve a miesto mačky mu tentokrát zavadzala žirafa. To mu už ani Asahi, ani Shinari neakceptovali a na konci tréningu sa Asahi pokúsila so Shinarim staviť s akým zvieraťom príde na druhý deň. Chvíľu sa zdalo, že Shinari rozmýšľa o nosorožcovi, no nakoniec len ohrnul nos a otočil sa jej chrbtom.
,,Dobré ránko!“ pokúsila sa mu prihovoriť Asahi. Shinari jej len kývol, no to bol u neho prejav vysokej úcty. Potom sa jej otočil chrbtom a zahľadel sa na vtáčika, ktorý si šuchoril pierka na neďalekom konári. Asahi otvorila ústa, že sa pokúsi ešte raz navrhnúť stávku, no skôr než z nej vyšiel akýkoľvek zvuk, stalo sa veľké množstvo udalostí a Asahi neskôr na stávku nemala ani pomyslenie.
Nevšimla si žiadny pohyb, ale zrazu Shinari stál pred ňou, ľavou rukou ju tlačil za seba a v pravej držal kunai.
,,Shinari-kun, čo...?“
,,Psst!“ upozornil ju. ,,Počúvaj!“
Asahi stíchla a nastražila uši. V kríkoch sa ozýval slabý šuchot, ktorý sa pomaly ale isto približoval k nim. Aj Asahi natiahla ruku k shurikenom. Kakashi-sensei sa nikdy takto neplížil v kríkoch. Vždy sa jednoducho objavil.
A potom zrazu z kríkov čosi vypadlo. Čosi, čo malo oblečené červené tričko a v dlhých čiernych vlasoch vetvičky, sa elegantne sklátilo k ich nohám.
,,Do pekla aj so skratkami!“ zanadávalo čosi a zdvihlo k nim svetlomodré oči.