Nový vek Konohy (I.) 030: V pevnosti Krvavých

Anamo kráčala dlhou chodbou. Všade bolo prítmie a jej kroky sa ozývali ako hromy. S každým krokom cítila, že ju niekto sleduje. Hoci sa niekoľko raz otočila, v prítmí nikoho nevidela. Po chvíli prišla do malej miestnosti. Všade na stenách boli fakle a v strede bol kamenný stôl bez stoličky. Anamo opatrne podišla ku kamennému stolu. Po jeho bokoch bolo niečo napísané. Bolo to zvláštnymi znakmi, ktoré Anamo nikdy nevidela. Keď sa naň lepšie pozrela, zistia, že to je oltár. Z chodby odkiaľ prišla sa ozval šuchot a náhle odtiaľ vyletelo niekoľko kunajov, ktoré Anamo svojou veternou chakrou zastavila. Z chodby sa ozval chichot.
„Kto je tam?“ Spýtala sa Anamo. Ale z chodby sa nikto neozval, iba opätovný chichot. Náhle z chodby zasvietili dve veľké krvavé oči. Anamo prešiel mráz po chrbte. Pomaly z chodby vyšla nejaká postava. Anamo sa zatriaslo celé telo. Pred ňou stála žena v čiernom kabáte s tečúcou krvou a slabo viditeľným K, s krídlami, rohmi na hlave a dlhými pazúrmi na nohách a rukách. Silno sa na Anamo pozrela a chichotavým hlasom na ňu prehovorila.
„Čo tu chceš dievčatko? Stratila si cestu domov?“ Povedala démonka chladným hlasom.
„Nie. Len chcem prejsť touto pevnosťou.“
„Tak to ti nemôžem dovoliť dievčatko. Keď si prišla k môjmu oltáru, rada ťa tu zabijem.“ Anamo sa zdesila. Démonka vytiahla svoj dlhý čierny zakrvavený meč a začala sa ním oháňať. Anamo ja jej uhýbala až kým ju to neomrzelo.
„Veterný štýl: Veterná ružica.“ V celej miestnosti sa začal dvíhať silný chladný vietor. Keď sa technika začala formovať, démonka začala otáčať svojim mečom vo vzduchu.
„Pani meča: Prelomenie techniky.“ Anamina technika sa začala strácať.
„Kto vlastne si?!“ Skríkla Anamo na démonku. Tá sa len smiala a jej krvavé oči ju pozorne sledovali. Na tvári sa jej objavil šialený úškrn.
„Tanec meča: Temný sek.“ Démonkina čepeľ meča sčernela ešte viac a silno ňou sekla. Anamo vytvorila chakrový obal okolo tela. Čepeľ prerazila cez štít a silno sekla Anamo do ľavej ruky. Nastal bolestný výkrik. Démonka sa len smiala a jej šialený úsmev sa odrážal do svetiel fakieľ.

Gaara pomaly prechádzal točitými schodmi, ktoré viedli hlbšie do pevnosti. Z neďaleká počul šuchot letiacej veci. Okamžite vytvoril piesočný štít, keď v tej sekunde ho trafil výbušný kunaj. Na schodisku nastal menší výbuch, ktorý Gaaru nezranil.
„Do čerta aj s týmto Jinchuurikim! To si nemohol proste umrieť?!“ Ozval sa pomenší muž v čiernom plášti s tečúcou krvou a slabo viditeľným K. Mal krídla ale len na pravej ruke a pravej nohe mal pazúry. Keď dym od výbuchu ustal, Gaara sa zhrozil. Démon, ktorý stál pred ním mal polku tváre v plameňoch a druhú nepríjemne čiernu.
„Kto si?“
„To je teraz nepodstatné, Shukaku! UMRI!“ Démon bez akýchkoľvek príprav vytiahol svoj zubkovitý meč a zaútočil na Gaaru.
„Piesočná rakva!“ Démon nestihol zareagovať, keď ho už polapila piesočná rakva.
„Vidím, že si jeden z Krvavých. Povedz mi o tvojom veliteľovi a čo všetko máte v plánoch.“ Démon sa na Gaaru posmešne zasmial.
„Tajný plameň: Vnútorné mučenie.“ Démon žmurkol na Gaaru. Gaarovi sa začalo triasť celé telo. Vo svojej hrudi cítil pálivú, mučivú bolesť, ktorá sa prirýchlo stupňovala. Gaara nedokázal pohnúť rukami ani nohami. Bol paralyzovaný.
„Čo po mne chceš?“ Pozrel Gaara na démona, ktorý sa doširoka uškŕňal.
„Ja? Ja osobne nechcem nič. Len plní vôľu môjho pána. Žiada si ťa, Shukaku a chce sa s tebou ihneď stretnúť.“
„A kto je tvoj pán? Na čo chce so mnou hovoriť? Démon sa na Gaaru len usmieval a silno ho udrel do tváre. Gaara bol v bezvedomí. Démon si ho prehol cez rameno a zmizol v plameňoch. Na celom schodisku sa posledný raz ozval šialený smiech.

Anamo tiekla z ľavej ruky krv, ktorá stekala na dlážku. Ľavú ruku mala prebodnutú. Nevedela s ňou pohnúť.
„Čo si mi to spravila?!“ Skríkla Anamo na démonku. Tá len okolo nej tancovala a mávala svojim mečom.
„Ne.. nechceš si vyskúšať môj rituál? Bude to len príšerná bolesť, keď ti budem odtrhávať končatiny. Hahahaha...“ Démonka sa smiala z plného hrdla. Anamo sa roztriasla od množstva krvi, ktoré stratila. Náhle sa v miestnosti ozval hlas.
„Mám Shukakuho. Vediem ho k veliteľovi, ktorý to s ním dokončí. Pohni si!“ Chladný hlas stíchol. Démonka len kývla hlavou a pomaly sa otočila k Anamo.
„Tak čo moja? Môžeme začať s rituálom?“ Anamo zovrela pravú ruku. Žili v jej tele začali vrieť. V tele cítila nával obrovského tepla. Silno chytila démonku pod krk a pozerala šialenými očami, v ktorých sa strácali zreničky.
„Povedz mi! Čo ste spravili Gaarovi?! Kto je váš veliteľ a kde ho nájdem?! HOVOR!“ Démonka sa snažila dostať z Anaminho zovretia. Jej úsmev na tvári vybledol. Anamo ju začala škrtiť. Nakoniec démonka sekla pazúrmi do Anaminej pravej ruky, ktorá ju pustila. V miestnosti sa začalo ochladzovať. Anamine rany sa začali rýchlo hojiť a z jej tela vychádzali mraky chakry.
„POVEDZ MI KDE JE GAARA!!!“ Zrevala Anamo ako nikdy v živote. Prestala rozmýšľať ako kunoichi ale ako priateľka posadnutá démonom, hoci Anamo žiadneho nemala.
„K čomu ti to bude diev...“ TRESK! Anamo silno udrela démonku do tváre, ktorá odletela do steny, kde nechala obrovskú priehlbinu.
„POVIEM TO NAPOSLEDY INAK ŤA ZABIJEM! KDE JE VÁŠ VELITEĽ!!!“ Démonka sa usmiala a snažila sa vytiahnuť svoj meč. Anamo sa k nej prudko rozbehla, vytrhla démonke meč a odsekla jej hlavu. Nakoniec silno zakričala až celá miestnosť vybuchla a ponorila sa do ohromného svetla. Napokon spadla na zem blízko démonkinej hlavy, ktorá sa na ňu široko usmiala.
„Ty si mi odsekla hlavu? Ako sa opovažuješ ničiť prirodzenú krásu?! Ty chuderka malá! To ti až tak záleží na tom hlupákovi, ktorý aj tak umrie?“ Anamo si sadla pred démonkinu hlavu a silno ju hodila o stenu na druhej strane. Démonka sa len smiala a zakričala poslednú vetu než zmizla v plameňoch.
„Pamätaj si, že my sa ešte stretneme! Mňa nemôžeš tak ľahko zabiť Hahahaha...“ Démonka zmizla a Anamo si na chvíľu sadla. Bola príšerne vyčerpaná, hoci netušila odkiaľ sa v nej nabrala taká sila. Po pár minútach sa postavila a vyšla po schodoch von z pevnosti odkiaľ prišla s Gaarom a Kankurom.

Temari sa postavila a pomaly dýchala.
„Ohnivý štýl: Ohnivá smršť.“ Temari zo všetkých strán zasiahli plamene ohňa, ktoré boli strašne horúce. Kancelár stál niekoľko metrov od Temari. Tá ho pozorne sledovala.
„Je čas to skončiť, Temari! Ako som sľúbil, tak ťa tu zabijem!“ Temari sa usmiala.
„Ja sa nevzdám. A nebudem to ja, kto umrie. Priprav sa na posledné chvíle svojho života, kancelár.“ Obaja sa na seba doširoka usmiali a pripravili sa na útoky.

Koniec 30. časti