Trable s Láskou 01: Prvé Stretnutie

Minato ležal na streche hokagehouse a pozoroval oblaky na modrastej oblohe. Bol nádherný, slnečný deň, jeden z tých, ktoré mal tak rád. Zatvoril oči a vychutnával si príjemný okamih, keď v tom ho na pár sekúnd zatriasol elektrický výboj. Potom čo sa spamätal zo šoku sucho skonštatoval: „To bude určite Biseki!“
Postavil sa, rozhliadol po streche a neďaleko od neho zbadal iskry, ktoré akoby vychádzali zo vzduchu. Po pár sekundách sa začali formovať do podoby ľudského tela a to začalo kráčať k nemu. Stačilo aby spravilo dva kroky a nasledoval záblesk, ktorý blonďavého shinobiho na okamih oslepil. Zamrkal viečkami a zbadal k sebe kráčať svojho najlepšieho juujina.
„Houk!“ pozdravil shinobi s tmavými okuliarmi na očiach, tetovaním na tvári a koženej veste, podobnej shinobi veste zo skrytej oblačnej. „Soráč, že ťa trochu zatriaslo, ale pri použití tohto teleportačného jutsu klanu Biseki sa miestom na ktorom sa mám objaviť preženie slabý elektrický výboj, ktorý mi povie ako to tam vyzerá a tak môžem v prípade nebezpečenstva vyslať silný elektrický výboj, ktorému hovoríme Denki Harinezumi. Dosť bolo rečí, mali by sme vyraziť“ Ospravedlnil sa a popohnal blonďavého shinobiho.
„Pohoda, môžeme ísť!“ vyškeril sa naňho Minato a v okamihu stál pri ňom.
„Tak fajn, smer Zem Vodných Vírov!“ zahlásil tetovaný shinobi a obaja sa rozbehli na sever.
Okolo obeda prekročili hranice, na čo ich zastavili asi deviati nihrania. Ako sa zdalo Biseki bol pre nich známa firma a s Minatom sa tiež poniektorý osobne poznali, takže nevideli problém, keď sa dvojica chcela s nimi naobedovať. Vďaka plnému žalúdku im sťažkli nohy, no na odpočinok bolo ešte priskoro a tak sa s nihranmi rozlúčili a utekali ďalej do neďalekého lesa. O dve hodiny sa les rozostúpil a oni sa ocitli na vyvýšenine nad nádherným údolím, obkoleseným kopcami, v ktorého východnej časti sa rozprestierala malá dedinka. Stredom údolia sa do diali plazila rieka, ako veľký, lenivý had a naľavo pred nimi sa rozprestieralo malé jazero, ktoré z miesta na ktorom sa práve nachádzali, pripomínalo veľké zrkadlo. Obaja shinobi chvíľu stáli a kochali sa pohľadom do údolia. Minato si všimol, že Bisekiho zaujalo jazero a z jeho vážnej tváre mu bolo jasné, že o niečom intenzívne premýšľa. Potom siahol do ninjataštičky, vytiahol malú čiernu krabičku a podal mu ju: „Mini má dnes narodeniny a tak som naplánoval romantickú večeru pre dvoch, má to však háčik, ona dnešný deň trávy so svojou itoko Kushinou Uzumaki a na to si tu!“
Blondiak otvoril krabičku a zbadal v nej zlatú retiezku, s príveskom v tvare srdce, na ktorom bolo dekoračným písmom vyryté M+H. „Síce chápem, že chceš byť s frajerkou osamote, no nepáči sa mi, že ma do toho zaťahuješ.“ reagoval a vrátil krabičku juujinovi.
„Prepáč, no nemám na výber, musím sa červenovlásky zbaviť a toto je najšetrnejší spôsob.“ ospravedlnil sa mu Hagiku. „Pozri tam sú,“ povedal ukazujúc na veľké zrkadlo, „na jazere. Je tam i červenovlasá kráska, tvoja dnešná starosť. Keď mi ju Mini predstavila myslel som si, že chce ísť do trojky, no stačilo aby som to zo žartu nadhodil a v okamihu celá očervenela, pričom jej itoko to evidentne nedocvaklo, ale to je vedľajšie.“
„Čo sa deje, ako by som v tvojom hlase začul zatrpknutosť?“ spýtal sa Namikaze všímavo.
„Posledné tri mesiace sme neboli spolu ani raz osamote, vždy dotiahla nejakú svoju kamošku, alebo dokonca kamoša. Pokiaľ chce byť so svojimi priateľmi fajn, ale keď ich ťahá aj na naše rande.....toto....,“ premýšľal ako to najlepšie sformulovať a po chvíli to z neho vypadlo: „bude koniec. Prišiel som si to s ňou vydiskutovať a pokiaľ nebude mať sk*** vážny dôvod na celé toto šaškovanie bude vážne koniec.“
„Neber to osobne, ale nezdá sa ti to trochu prehnané? Vieš podľa mňa za tým bude iba nejaká blbosť, o ktorej ti nechcela nič hovoriť, pretože je to príliš trápne. Skús to vydýchať a pekne si to s ňou vydiskutovať, určite ti to vysvetlí.“ upokojoval ho Minato a zdalo sa, že mu to trochu pomohlo.
„Vieš dobre, že ja sa s ničím moc nekašlem, myslím však, že v tomto máš pravdu a mali by sme sa najprv porozprávať, než začnem vyvodzovať chybné závery. Dobre teda poďme za babami, nech nám nezdrhnú!“ umiernil sa Biseki a ukázal na jazero.
Dostali sa k nemu za necelú pol hodinu. Stáli na brehu, no stále boli od dievčat dosť vzdialený. Minato chcel niečo povedať, no tetovaný shinobi ho okamžite stiahol na zem a zašepkal: „Pripravil som pre nich malé prekvapko, najprv však potlač svoju chakru, aby sme mohli ísť bližšie!“
„Nieje to niečo trafené však?“ šepol blondiak plaziac sa vedľa neho.
„Iba trochu, ale neboj sa všetko mám premyslené, musíš mi však sľúbiť, že nezasiahneš, nech uvidíš čokoľvek!“ odpovedal okuliarnatý shinobi.
„Dobre teda sľubujem, no pokiaľ sa mi to bude zdať príliš za nič neručím!“ upozornil ho shinobi v plášti, na čo Biseki prikývol.
Plazili sa ešte chvíľu po brehu, až sa doplazili za kríky siahajúce z brehu až do jazera, neďaleko špliechajúcich sa dievčat. Potom tetovaný shinobi vkĺzol tíško do vody a ponoril sa pod hladinu a blondiak za ním chvíľu hľadel. Keď sa z vody na okamih čosi veľké vynorilo, od prekvapenia vytasil meč, no hneď sa spamätal a pritisol sa čo najväčšmi k zemi, dúfajúc, že si baby lesk čepele nevšimli.
Nanešťastie si ho Kushina všimla: „Mini videla si to v tom kríku sa niečo zablyslo?!“
„Nie nič som si nevšimla, no hladina jazera siaha až zaňho, takže si možno videla jej odlesk." odpovedalo druhé dievča
„Aha, tak sa mi to asi len zdalo.“ zamrmlala červenovláska a začala svoju itoko znovu špliechať.
„Chvala Bohu neprezradil som sa!“ odfúkol si Minato a bleskovo vrátil meč do pošvi. Opatrne nadvihol hlavu a pozrel sa skrz krík, bolo to po prvý krát, čo ich videl tak zblízka a hneď bol nimi uchvátený, teda skôr jednou z nich. Zbadal dve nádherné dievčatá, v bikinách, ktoré sa špliechali a kúpali. Jedna mala zelenkavé bikiny a hnedé vlasy, so silným červenkastým nádychom a druhá mala oranžové bikiny a ohnivo červené vlasy. Slnko sa odrážalo od hladiny i od ich nádherných mokrých tiel a on mal pocit, že vidí dve vodné víly. Ako tak na ne pozeral tá červenovláska ho totálne očarila a nedokázal od nej odtrhnúť zrak.
V tom sa z vody pred nimi vynoril obrovský čierny had, s žltým bruchom, zelenými očami a blesk pripomínajúcim bielim pásom na chrbte. Dievčatá začali kričať a chceli ujsť, no skôr ako sa stihli pohnúť dvomi bleskovými výpadmi ich pokúsal a okamžite sa potopil späť do jazera. Blonďavý shinobi mal čo robiť aby sa im nevrhol na pomoc a aj keď mu juujin hovoril, že niečo chystá nikdy by si nepomyslel, že tým "iba trochu trafeným" myslel niečo tak šokujúce, ako to čo sa pred ním odohrávalo.
Neveril tomu, pretože si myslel, že by svojej priateľke niečo takéto nikdy neurobil, no spomenul si na jednu udalosť. Keď sa pred rokom účastnil jednej dôležitej schôdze Biseki nečakane prišiel, celý dobytí, poobväzovaný a v ruke niesol čosi dlhé, zamotané v látke. Ospravedlnil sa, že vyrušuje, podišiel k Orochimaruovi, zohol sa k nemu a čosi mu šepkal, podali si ruky a znovu mu čosi zašepkal, na čo mu sanin odpovedal. Potom mu tetovaní shinobi podal podlhovastú vec zabalenú v látke a naznačil mu aby ju rozmotal, to už však na nich smerovali pohľady všetkých prítomných. Orochimaru ju položil pred seba a keď rozmotal látku v miestnosti nastalo absolútne ticho, na stole totiž ležal bájny meč, o ktorom sa myslelo, že je dávno stratený, Kusanagi. Okuliarnatý shinobi iba pohŕdavo pozrel na meč, pozdravil a odyšiel.
Ako sa zdá Orochimaru ho naučil i nejaké to jutsu. Pomysle si, keď ho z myšlienok vyrušili dievčatá. Po útoku obrovského hada sa postavili chrbtom k sebe a zaujali bojové pozície.
„Čo to do r*** bolo?“ spýtala sa Kushina.
„Mohol by to byť......nie to je blbosť!“ odpovedala Minata rozpačito.
„Pokiaľ niečo vieš, tak to vyklop, akákoľvek informácia, ktorá by sa dala použiť na protiútok je vítaná!“
„Od kedy je z teba taká drsniačka?“
„Sme tu sami, takže ti to poviem, patrím medzi Burakku Hakucho!“ odpovedala, na čo na ňu jej itoko skrýkla: „Zbláznila si sa, vieš ty vôbec čo sú zač?“
„O tomto sa tu s tebou baviť nebudem, dáme stretko pod naším Tsuri Schinjitsu a všetko ti vysvetlím. Okrem toho nemala som na výber, teraz sa však venujme našej súčastnej situácii!“ odpovedala smutne Kushina.
„Prepáč ja.....,“ chcela sa ospravedlniť, no zrazu jej vyschlo v krku.
„To je v pohode, no pred tým ako ma ten jed zabije by som rada vedela, čo je tá obluda zač.“ riekla červenovláska naštvane.
„Tak to ťa môžem upokojiť ten jed ťa nemá zabyť iba ochromiť!“ upokojovala ju Minata .
„Fakt a to vieš odkiaľ?“ spýtala sa Kushina nedôverčivo.
„Miestny majú legendu, ktorá hovorí, že pred tritisíc rokmi sa v jazere objavil obrovský had, ktorý vyhlásil, že prišiel skontrolovať svoj majetok, no z neďalekej dediny veľmi nadšený nebol. Miestnym bolo jasné, že si ho musia udobriť a tak za ním poslali najkrajšiu dievčinu v dedine. Had ju prial a dedinčania si vydýchli. Rátajúc s tým, že ju už neuvidia pripravili ľudia spolu s jej rodičmi o týždeň pohreb, keď sa zrazu objavila, živá a zdravá. O deväť mesiacov sa jej narodil syn, no ona sama stratila veľa krvi a zomrela. Dostal meno Ukenus .
Obaasan a Ojiisan sa snažili o vnuka starať ako najlepšie vedeli, no keď sa čoraz väčšmi správal ako had a keď sa mu v desiatich rokoch zmenili zreničky na hadie a koža zýskala jemne zelenkastý nádych začali sa mu vyhýbať. Vzhľadom k tomu, že Ukenus nikdy veľmi neprejavoval city nebolo možné zistiť či sa ho to dotklo. Rovnako sa k nemu začali správať aj ostatný obyvatelia a hoci to na ňom nebolo vidieť túžil po tom aby ho mali radi, aby k nemu vzhliadali s úctou. Práca s peknými kameňmi mu vždy išla a tak sa v osemnástich rozhodol odýsť študovať za šperkára. O päť rokov z neho bol majster šperkár, pričom majster u ktorého študoval mu ponúkol miesto vo svojej firme a on to prial. Po desiatich rokoch z neho bol uznávaný a slávny šperkár a jeho majster sa rozhodol odýsť na odpočinok a z neho spravil svojho nástupcu vo firme. Teraz už dospelí muž s pokorou a úctou miesto prijal, to sa však nepáčilo majstrovmu synovi Mugimu, ktorý mal v Ukenusovi väčšie zaľúbenie ako v ňom. Správal sa k nemu tak ako doteraz, ako jeho najlepší priateľ, no zároveň čakal na svoju šancu pomstiť sa a tá postupne prišla.
Potom ako sa mladý šperkár stal riaditeľom firmi rozhodol sa vrátiť do rodnej dediny a ako Mugi tušil, kvôli peknému prostrediu to nebolo. Kúpili si štyri kone, dva pre seba a dva na odnesenie svojich kufrou. Už pri vstupe do dediny spôsobovali svojou prítomnosťou rozruch, čo však majstrovho syna štvalo najviac bol samotný Ukenus, s dlhými havraními vlasmi, odený vždy do zelenkavého kimona so zelenkavým klobúkom na hlave, stiahnutým do tváre, vyvolával svojím zjavom najväčšiu pozornosť. Ako prechádzali dedinou obaja zbadali oproti nim kráčať nádhernú blonďavú ženu, Mugi sa do nej okamžite zamiloval, Ukenus na jeho prekvapenie zoskočil z koňa a vydal sa neznámej kráske oproti. Tá sa mu chcela vyhnúť, no keď si zložil klobúk ostala stáť ako obarená, chvíľu oproti sebe stáli, keď v tom sa mu vrhla okolo krku a začala ho tak vášnivo bozkávať, že ju musel šperkár od seba odtrhnúť. Uvedomila si čo robí a začala sa červenať, ponúkol jej rameno a vyjavenému priateľovi ju predstavil ako Sayako, svoju konyakushu, vďaka čomu ho nenávidel ešte väčšmi.
Navyše to bola starostova dcéra, ktorá všetky tie roky odmietala ponuky na sobáš a hoci sa ju otec snažil bitkou prinútiť k vydaju nepodarilo sa mu to a tak sa spolu s manželkou začali zmierovať, že im zostane na krku. Potom čo ich Ukenus prišiel požiadať o jej ruku si mysleli, že ho ako obvykle odmietne, no nielenže ho neodmietla, ale dokonca to vyzeralo, že je doňho bláznivo zamilovaná. Síce nič nechápali, no s radosťou ju vydali za niekoho tak známeho a bohatého ako bol Ukenus. Prešiel rok a začali pracovať na dieťati, Mugi začal pracovať tiež a to na tom aby ich rozdelil. Šperkárovi začal nahovárať vymyslené obvinenia o nevere, no ten tomu neveril. Prešlo polroka a jeho "najlepší" juujin ho pozval na saké, Ukenusa opil a znovu mu nahováral, že ho žena podvádza, tentokrát sa však nedokázal ovládať a zašiel do extrému, čo malo za následok šperkárovo rozzúrenie. Mugi videl ako opitý a rozzúrený majster ide domov došlo mu, že to prehnal a tak ho sledoval, keď prišiel domov začul hádku a potom i výkriky jeho ženy. Mugi Sayako pred ôsmimi mesiacmi vyznal lásku a dúfal, že sa stane jeho milenkou, no ona ho odmietla a vyhrážala sa, že to povie manželovi, keď sa ešte raz o niečo pokúsi, napriek tomu ju tajne miloval ďalej.
Len čo začul jej výkriky mráz mu prebehol po chrbte, vbehol teda dnu a to čo zbadal ho šokovaného zmenilo na živú sochu. Obrovský svetlo-zelený had bol omotaný okolo tej, ktorú tak nesmierne miloval, svojou zničujúcou láskou a on sa nedokázal ani pohnúť. Za okamih sa však spamätal, pretože mu došlo kto je tým hadom a povedal mu o všetkom pravdu, zároveň začal žobrať o jej život, ponúkal mu svoj za ten jej, no had iba syčal a pozeral naňho. Náhle pozrel na vystrašenú ženu a z očí mu začali tiecť slzy, obrátil sa na svojho "juujina" a ozvalo sa zapraskanie. Zhrozenému Mugimu hodil jej telo a odplazil sa preč, hoci jej polámal väčšinu kostí v tele ešte žila. Muž jej slzami kropil tvár a naposledy vyznával lásku, rozlúčila sa s ním odpustením a navždy zatvorila oči.
Držal ju v náručí a plakal, keď prišlo ráno do jeho srdca sa opäť vkradla nenávisť. Jemne položil Sayako na podlahu a ráznym krokom kráčal do dielne, kľakol si do rohu, odsunul latku v podlahe a vybral z nej meč, ktorý si sľúbil už viac nikdy nepoužiť. Vybral sa k jazeru, bolo to totiž hadovo obľúbené miesto a chcel ho zabiť, keď však k jazeru prišiel nikde ho nevidel, sadol si teda na breh a čakal a čakal, až zkamenel a čaká naňho na brehu dodnes. Ukenus sa naozaj vrátil do jazera, na jeho dne sa má totiž nachádzať brána do hadieho kráľovstva, no had ňou môže prejsť iba v tedy, keď nepreleje krv nevinného človeka. No on to spravil a preto ho brána uväznila na dne jazera. Prosil svojho otca o pomoc, no ten mu telepaticky vysvetlil, že jediné čo ho zachráni pred večným väzením, na dne jazera, je odpustenie od jeho obete, ktorá sa každých tisíc rokou narodí znovu, na rovnakom mieste. Spočiatku niečo také odmietal, no ako stáročia plynuli ozval sa hlas svedomia a on si uvedomil čo spáchal. Dva krát mu odpustenie veľmi tesne ušlo a tento rok je tomu ďalších tisíc rokov, takže sa má znovu objaviť. Alebo je tu ešte jedna možnosť!“ odpovedala vyčerpávajúco Minata.
„Povedzme, že tomu hypoteticky verím, no čo tá druhá možnosť?“ spýtala sa nedôverčivo, po chvíli ticha, Kushina.