Srdce plné piesku XVII (Sasukeho podstata života)

...akonáhle sa človek narodí, je začlenený, niekam patrí, niečo znamená, je mu pripisovaná postava druhých ľudí. Vytvoriť si vlastnú podstatu a život, je takmer nemožné...

Akoby to nebolo jedno, čo robí, stále je silnejší než on. Hádam bude navždy silnejší než on! Itachi a ten jeho prekliaty sharingan! Celý Itachi je prekliaty! Do čerta s ním!
Áno, za chvíľu stratí pojem, stratí sa v tejto zabudnutej diere, nikto si na neho nespomenie, nikto nezistí, kým sa chcel naozaj stať. To tu má takto umrieť? To tu má umrieť sám v kaluži krvi na špinavej podlahe? Toto je jeho osud?

Do čerta s osudom! Do čerta so svetom! Nič ma nezastaví! Ja to nevzdám! Nikdy to nevzdám!!!

Tváril sa tak smutne keď sa videli naposledy, akoby zabil niekoho, kto mu bol blízky. Nikdy nevidel v tých veselých očiach, plného energie, zápalu pre život, taký smútok. Jeho posledné slová mu zneli v hlave ešte dlho potom, čo sa mu stratil, nedokázal ho nájsť, nedokázal vypátrať po ňom ani stopu, nič čo by mu povedalo, že vôbec ešte žije. Naozaj bol tak skvelý v potláčaní svojej existencie? Alebo vôbec neexistoval?
No napriek všetkému, čo sa stalo, jeho slová si bude pamätať navždy, dokazovali presne to, čo hľadal, dokazovali podstatu osobnosti...

Ja sa nevzdám! Neboj sa! Ja nie! Nesklamem ťa!

Bolo takmer nemožné, aby sa Sasuke Uchiha dokázal s rozrezanými rukami, a polovvykrveným telom čo len nadvihnúť. Lenže bolo to presne to isté, ako keď sa Soru zobudil z genjutsu „večného spánku“, pravda bola taká, že Sakura mu len vliala do tela energiu, ktorú by mohol potrebovať na prebudenie. Všetko, celú ich silu, celú ich vytrvalosť mala na svedomí sila vôle, niečo, prečo existovali, stanovili si svoj cieľ, a nech je akokoľvek ďaleko, nech im stavajú do cesty hockoľko prekážok, nikto ich nezastaví! Existuje len cesta vpred, pád na dol a vzápätí sa postavia na nohy, na vlastné a idú ďalej.
„...už nebojuj, prosím ťa...zabiješ sa...“
Sasuke mal len jeden nenávistný pohľad, a ten keď zapôsobil, tak poriadne. Itachi sa zamračil a sklopil zrak. Dokonca i Sasuke zapochyboval, keď uvidel jeho výraz tváre. Vari ho nechcel nikdy zabiť? Mal plány, nechcel...
„Nebudem! Tvojim otrokom!“
Jeho pokusy o to aby sa postavil, dopadávali katastrofálne. Itachi nemal v tvári žiadny cit. Zdalo sa, že hľadí tupo pred seba, a nevie, čo robiť. Vidí svojho brata, ktorému kedysi sľuboval, že ho ochráni a že bude navždy s ním, ako sa trápi, ako trpí, a ten, kto mu tú bolesť spôsobuje, je práve on. Mal Sasukeho vôbec niekedy rád? Či sa už načisto zbláznil? Nie nemohol to urobiť, Akatsuki je mor, vírus, ktorý pohltí všetko od základov, až do jadra bunky. A on, patrí k tomu vírusu, už mu niet pomoci, už nedokáže odísť, už sa nezmení, už bude v očiach druhých len ten vrah Akatsuki...
„Prepáč Sasuke...“
Spravil k nemu pár krokov, stále s hmlou pred očami.
„Nehodlám v tomto pokračovať...nech celý svet vie, že Uchiha klan, bol kvôli nám dvom vyvraždený!“
Nedívaj sa mu do očí Sasuke! Nedívaj sa mu do očí Sasuke! Zase ťa ovládne! Musíš si ísť za svojim! Musíš sa oslobodiť, budeš posledný a jediný, a nikto už nebude na teba kričať, nikto ti už nebude prikazovať...
Nebol to dôvod toho, prečo Itachi vyvraždil celý klan? Nebol to dôvod, toho, prečo teraz Sasuke bojuje za to isté, za čo bojoval kedysi jeho brat? Nie je toto isté, za čo bojuje Soru?
„Tváriš sa tak zmetene Sasuke...deje sa niečo?“
Niečomu som pochopil, Itachi...
„Už chápem...“
Tým akoby chytil Itachiho srdce do dlane a pumpoval mu nesmierne množstvo krvi do tela. Nevedel, čo to je za pocit, či nádej, alebo jednoduchá radosť. Kedy to vlastne naposledy cítil? Orochimaru mu ukradol brata, chcel ho pre seba, chcel ho ovládnuť, chcel z neho spraviť svoju schránku na ten zvrátený rozum. On to vedel, vedel, že tým dvom je v pätách Akatsuki, preto si ho najal, preto tak nemilosrdne pátral po tom človeku, po Sakyuu rose, aby mu ho priviedol, pretože len s ním, bude môcť žiť...Ale čo je teraz s tým človekom, ktorý nosí na svojej maske čiernu ružu, to netuší. Len vie, že skrýva v sebe nesmiernu silu. Tak trochu, si bol Itachi vedomí toho, prečo to ten assasian urobil, bol v tom ten pocit, ten pocit, ktorý prikazoval chrániť, ktorý kázal urobiť všetko čo je za potreby aby ochránil. On to predsa robí, tak prečo nie je Sasuke šťastný? Všetky svoje zranenia si zavinil sám. On ho predsa nedržal v tom podzemí, to spravili tie monštrá, ktoré tu našiel, keď prišiel na zámok. Zbavil sa ich takmer všetkých naraz, bol schopný zbúrať i ten zámok, za to, čo urobili Sasukemu.
Tak prečo nie si šťastný?! Sasuke?!
„...ale občas...“
Šlo mu to...naozaj mu to šlo...dostával sa na nohy.
„...rozmýšľaj, nad tým, čo robíš...keď si chcel byť tak strašne slobodný, a začať od znova, mal si zabiť všetkých! Ja som tvoje prekliatie! Itachi Uchiha!“
Z tváre Itachiho vyprachali všetky pochybnosti. Už vedel, prečo sa cíti tak hlúpo.
„Ty chceš naozaj umrieť? Sasuke?“
„...smrť, je forma slobody...len sa postaraj, aby ma nikto nikdy neoživil a nevlastnil...“
Itachi smutne pozrel na svojho mladšieho brata. Čo to hovorí? Je tak mladý, to chce umrieť len pre toho assasiana? Len preto, čo znamenal? Vie vôbec to, že ho uniesol on? Asi by mu to mal pred smrťou povedať, mal by, teda...

...šťastie, plynie z harmonických pohybov, z rozvážnej mysle, a jednoduchého hesla: „Nevzdám sa!“...