I ricordi

Tiché bubnovanie kvapiek na starú, miestami deravú strechu, sa ozýva po prázdnom dome. Teda takmer prázdnom.

Cítil som to. Cítil som pod nohami studené parkety. Ako keby v nich duneli nesmelé prvé krôčiky i rázna chôdza, avšak nič som nepočul. Zvuk sa ostal ukrytý len v spomienkach. Už nezačuť vŕzganie dreva na určitých vychodených miestach, nepocítiť vibrácie nesúce sa podlahou. Tá ostala, no stopy každodennej chôdze vymizli rovnako, ako obyvatelia tohto domu. Už ich niet...

Prší. Kvapky vytvárajú zložité symfónie. Raz hrajú ľúbostnú pieseň, inokedy niečo napínavé. Tóny sa mĺkvo rozliehajú po tichých miestnostiach. Už tu viac nezaznie nezbedný detský smiech, či šeptavý rozhovor dospelých. Ostala iba sprcha tlmených sĺz. Umelcom je samo počasie.

Prechádzam sa. Nedokážem len tak nemo stáť sa nechať sa unášať vírom toho, čo bolo. Nevládzem uniesť ťarchu a celému sa tu len tichučko prizerať. Zavriem oči, a vidím to všetko pred sebou. Pamäť mi dovoľuje dívať sa na dávne časy. Časy, keď boli nezbedné kúsky každodennou hrou. Neposedné deti behajúce po dome, ich matka, nežne ich so strachom v hlase napomínajúca, aby prestali. A taktiež ich otec, ktorý na ne hľadel prísnym okom vodca klanu. Deti sa ho báli, no mali ho radi. Bol to predsa ich otec.

Nie. Už nepociťujem nenávisť. Tá ostala ukrytá za hrubou tmavou oponou v zakázaných spomienkach. Myslel som, že sa mi uľaví, ak človek, čo pripravil ma o všetko už nebude na tomto svete. A...mýlil som sa. Pred očami sa mi celú dobu predostierala pravda. Robil som sa, že ju nevidím. Nechcel som ju vidieť. Bol som ako zaslepený. Moja slepota. To jediné je tomu skutočne na vine.

Pamätám si všetky tie veci. Bohužiaľ aj to, čo by som nechcel. Pred očami sa mi mihajú poskoky malého veselého chlapčeka. Bol voľný, nezbedný, hravý. Behal po kuchyni s plastovým kunaiom a snažil sa nastrašiť všetkých okolo. Hrdo vyhlasoval, že raz z neho bude veľký ninja. Mal sen. Čierne vlasy mu poskakovali okolo mladej nezbednej tváre. Mamka mu však kunai vzala, aby si neublížil. Urazil sa. Aké prostoduché mi to pripadá teraz. Detstvo je časť života, na ktorú by som mal spomínať s úsmevom. No nie je to však tak...

Všetko mi tu pripomína ten deň. Utekal som domov, ponáhľal som sa. Prešiel som bránou a začul som výkrik. Znenazdajky mi už tepot môjho srdca dunel v ušiach. Niečo ma nútilo bežať čo najrýchlejšie. Neobzeral som sa, šiel som len za zvukom nepríjemného škrípania kovu. Priam som rozrazil dvere a vtedy mi všetko došlo. Posledné telo skĺzlo po podlahe. Mŕtve. Bez štipky života. Vydesenými očami som sa pozrel na osobu stojacu s katanou v ruke. Jediné, čo ma zasiahlo, bol pohľad červených očí...

Už nebežím, tentokrát sa nemám kam ponáhľať. Opúšťam však toto spomienkami zamorené miesto. Teraz treba ukryť svoj doterajší život za hrubú oponu, ale taktiež napraviť chyby. Ostalo tu len mĺkve ticho, čo nič neznamená. Prázdne domy zostanú už asi vždy prázdnymi. Možno ich zbúrajú a postavia nové. Možno ostanú ako pamiatka na veľkú tragédiu. Neviem. Je to dávno, čo som ich prestal nazývať domovom. Nemôžem, aj keby som chcel...
Pomaly kráčam smerom k východisku. Za mojím chrbtom stoja pusté budovy a neudržiavané záhrady. Všetko tu však rozpráva jeden príbeh. Príbeh, ktorý veru nechcem počuť...
Zatváram bránu. Do domov, do minulosti, do všetkého. Je čas pohnúť sa ďalej a tentokrát po tej správnej ceste...