Posol 4- Ťažké srdce

Nejak ma nekopol prúd alebo čo, proste som to nevedela napísať, až dneska ráno. Pomáhala mi v tom kushina-hime, teda ten posledný odstavec, lebo som vážne nevedela, čo tam dať. Gomen za omeškanie. kushina-hime and -_Nani-chan_-

Zas to zbabrala. Opäť raz nedávala pozor na to, čo robí, cítila sa až príliš sebavedome. Myslela si, že keď tak dlho trénovala, nik, samozrejme až na pár výnimiek sa jej neodváži postaviť, či dokonca s ňou viesť rovnocenný súboj.

V duchu si za to dosť nekultúrne vynadala. Príliš sa precenila a výsledok bol takýto. Odhodila masku, ktorá by jej už ani tak nesedela. Bola potrhaná. Vedela, že sa tam ešte raz bude musieť vrátiť.
Bude musieť dokončiť prácu, zabiť posledného. Prečo len vtedy utiekla? Prečo sa len pozrela do očí známemu – neznámemu? Dokázala si na ne odpovedať. Bola zbabelá. Aspoň si to myslela.

Znenazdajky sa pred ňou vynoril peň. Zabratá do svojich vlastných myšlienok, citov a pocitov, vyčnievajúci kus dreva si nevšimla. Potkla sa oň a letela k zemi.

„Do p*dele!“ mala toho dosť. Najprv brat, prehraný súboj a teraz toto. Natiahla sa taká dlhá, taká široká na zem. Ostala ležať. Mokrá tráva jej umývala tvár od prachu z púšte a tenkých slzných potôčikov. Bolo jej to vlastne príjemné. Skrčila sa do klbka a čupla si na kolená. Premýšľala, čo robiť ďalej.

Ísť tam, keď o nej už vedia by bolo dosť veľké riziko. To nechcela. Nemala rada risk, síce niekedy jej to nahnalo adrenalín a celkom sa jej to zapáčilo, no... No nechcela zbabrať aj toto. Musela by sa zas utiahnuť do podsvetia, počúvať dlhé a hlavne neznesiteľné prednášky o rovnováhe sveta a nestrannosti Posla.....Nestrannosti, o náklonnosti a citoch nehovoriac. Svet mal byť podľa Šéfa vyrovnaný tak ako ona. V túto chvíľu by sa pravdepodobne zrútil a rozpadol na niekoľko sto miliónov častíc.

Vyzeral by celkom ako jej myšlienky. Takéto veci, témy, domnienky sa jej honili v hlave celkom dlho. Nakoniec sa spamätala. Rozhodne bol riskantnejší útok prijateľnejší ako hnev jej šéfa. Nevedela si to predstaviť, no určite by nekričal. Hovoril by potichu, a to by bolo snáď ešte horšie.
Vstala. Musela dokončiť, to, čo začala už dosť dávno. To pre ňu znamenali dva dni. Dôstojne sa pooprašovala a otočila sa tým smerom, odkiaľ práve prišla. No, práve... Asi pred hodinou, no to si ani neuvedomila pri toľkých svojich myšlienkových procesoch. Nevedela koľko zabehla sem, nevedela koľko bude musieť späť.

V hlave sa jej striedal jeden plán za druhým. Všetky zavrhla, až na jeden. Zrazu sa jej opäť zavlnil prívesok na krku. To znamenalo, že aj ten posledný, aspoň trochu logický plán jej už bol nanič. Pokašľala to , a On už o tom dosť dlho vedel. Nechal ju premýšľať, a keď si uvedomil, že na nič nepríde, rozhodol sa konať sám. Na sucho preglgla, cítila, že tento krát to bude dosť dlhá kázeň mimo naše časové kontinuum. (niečo ako Itikovo Mangekyou- tri dníčky tam, sekunda na Zemi)
Radšej teda zastala. Nechcela mu do pracovne vtrhnúť ako tornádo, ešte by si ten problém pritvrdila. Zavrela teda oči a otvorila pomyselné dvere do iného sveta. Sveta mŕtvych.

Gaara pomalým krokom obchádzal celú pracovňu už najmenej desiaty krát. Rozmýšľal, kde môže Lunari tak dlho byť. A síce, ona nikdy nebola dochvíľna, bola povahovo skoro ako Naruto v ženskom, až na tie jeho výkyvy nálad a rámen mániu.

Dúfal, že sa jej nič nestalo a keď nad tým tak rozmýšľal, pripadalo mu to smiešne báť sa o ňu, keď sa jej vlastne silovo nemohol rovnať. Bolo včasné ráno, slnko lenivo vychádzalo nad horizont a na oblohe ani mrak.

´Keby teraz niekto aj chcel zaútočiť, bol by to blázon, pokaziť si takto deň´ zasmial sa v duchu.

Z myšlienok ho vyrušilo tiché klopanie na dvere. Otrávene obrátil hlavu ich smerom. Viseli nad nimi hodinky.

Pol ôsmej ráno a už mi nedajú pokoja! No nahlas povedal ,len prosté: „Ďalej!“ to, čo však uvidel, keď sa dvere otvorili, mu načisto vyrazilo dych.

S obavami pohliadla jeho smerom. Týčil sa nad ňou v celej svojej výške, (čo bolo okolo dva a pol metra) a sršala z neho nespokojnosť. Na jazyku mala pár sarkasticky ironických poznámok, no len čo ho uvidela v takomto rozpoložení, radšej ich prehltla a bola ticho. Bol to u nej dosť nečakaný jav, no keď išlo do tuhého, s Pánom Smrti radšej nežartovala. Teraz to pokazila, On to vedel, no bol ticho, len tam stál a sledoval, čo spraví. Bolo to vážne nepríjemnejšie než keby na ňu spustil krížový výsluch alebo paľbu nejakých dotieravých otázok a kazateľských rečičiek. Pod jeho pohľadom sa začala ošívať. Vážne nebol dvakrát príjemný.

„Vieš, že si to pokazila“ to nebola otázka, to bola veta oznamovacia. Bol to proste holý fakt. Potichu prikývla.

„A vieš, čo sa následkom toho stalo?“ jeho hlas bol stále tichý, no Lunari mala pocit, že sa rozlieha po celej miestnosti a pomaly stupňuje. Zavrtela hlavou.

„Tak ja ti to poviem Lunari. Vďaka tvojmu nesústredeniu a “nestrannosti“ si dali naponáhlo a zaútočia skôr. Vlastne si ich akoby upozornila na to, že o nich už vedia, ak to chceš takto. Rovnováha bola naklonená na ich stranu, na stranu zla a..." vlastne ho skoro ani nepočúvala. Bola zahĺbená do vlastných výčitiek svedomia.

,,Koho si tam videla?“ opýtal sa, ako keby to nevedel. A možno nevedel. S pohľadom upretým do zeme, stiahnutým žalúdkom a slzami na kraji, musela mu povedať svoju najhoršiu spomienku.
„Brata“ hlesla takmer nepočuteľne. Nepovedal nič. Prekvapene nadvihla pohľad.

Podal jej do ruky ďalší zvitok a ukázal hlavou na dvere. V duchu si vydýchla. Čakala niečo horšie a nakoniec z toho nebola ani dlhá mravnostná prednáška. Otočila sa tým smerom a položila ruku na kľučku. Zastala tak, čakajúc od Neho ešte nejaké slová, alebo hocičo iné. Nič. Pokrčila plecami a stlačila ju. Za sebou počula nádych, no radšej vypadla skôr, ako stihol niečo povedať.

Bolo ráno. Čerstvý vzduch a kľud. Pozrela na zvitok. Ako vždy ho hneď rozvinula a prečítala prvé meno. Nič jej nehovorilo, tak prečítala druhé. Ale toto jej už bolo dôverne známe. Stuhla od hrôzy.
„To nie... to-to nemôžem urobiť“ zašepkala zdesene.

Z očí sa jej zdesene začali rinúť slzy. Len nemo sa pozerala na zvitok, ktorý držala v roztrasených rukách. Prezrela si ho párkrát, aby sa uistila, či je to naozaj jeho meno. Nedalo sa nič robiť, musí zabiť aj jeho, kým nezaútočia, je predsa Posol.

Ale na zvitku ju niečo upútalo, bolo tam meno čo tam predtým nemala, bola to len ďalšia jej obeť. Rozhodla sa ísť za Gaarom. Musí mu o tom všetkom povedať, nesmie mu už klamať, tých Zelenáčov môže zabiť aj potom.

Vyrazila smerom ku budove Kazekageho. Les prebehla veľmi rýchlo a Sunu ešte rýchlejšie. Nemienila nikde zastavovať, už mala presne určený cieľ. Zastavila sa až pred dverami do Gaarovej kancelárie.

Srdce jej od šprintu bilo ako splašené, pomalým dýchaním ho však upokojila. Neisto položila ruku na kľučku, ale mala nejaké zlé tušenie, nevedela si ho vysvetliť, ale teraz na to čas nemala. Nadýchla sa a stisla kľučku. To, čo videla ju viac než prekvapilo.

Jej priateľ nebol v kancelárii sám....