Nesprávne rozhodnutie

Traja ninjovia sa náhlili lesom. Boli rýchli, ich telá sa mihli vzduchom a hneď aj zmizli tak nečakane, ako prišli. Bodaj by aj nie, keď prenasledovali nepriateľa...
„Musíme si pohnúť inak nám utečie!“ zvolal bielovlasý a zrýchlil.
Ostatní dvaja členovia poslúchli. Čiernovlasé dievča už bolo unavené, ale nedávalo to najavo. Shinobi musí svoje pocity skrývať...
„Sakumo...čo urobíme keď ho chytíme?“ pýtal sa muž v strede.
Bielovlasý naňho nevraživo pozrel. Prečo sa musí zaoberať takými zbytočnými otázkami?
„To čo je naša misia. Zabijeme ho.“ Odvrkol ostro.
Teysa sa zamračil a potom svoj pohľad upriamil pred seba. Správa sa k nám akoby sme boli odpad. Ako k úbožiakom...ale sme predsa tým. Pomáhame si...
Bežali ešte dobrých dvadsať metrov kým si všimla že jeden člen im chýba.
„Hej...Kde je Kimary?“ zvolal Teysa a zastali. Obzerali sa, a až potom si všimla že je za nimi.
Kľačala na zemi a ruku si pritískala na hruď.
„Pre...prepáčte...“ chcela povedať, ale vyšlo z nej len akési zachripenie. Vzduch, potrebovala vzduch... Cítila že jej z pľúc uniká kyslík...Chcel sa nadýchnuť, ale hrdlo akoby jej sťahovali neviditeľné kliešte. Zvalila sa na bok.
„Kimary!“ Teysa sa k nej okamžite rozbehol. Opatrne ju chytil a posadil. To nie je možné...jej stará epilepsia. Takýto záchvat nemala už vyše roka...
„Sukumo! Poď mi pomôcť! Nevidíš v akom je stave?“ zakričal naňho, a až teraz si všimol že stojí na mieste. Ten sa ale nepribližoval...len tam stál a uprene hľadel pred seba.
„Sakumo! Sakra nepočuješ?!“ tentoraz zvýšil hlas. Ako tam môže len tak stáť?! Kimary potrebuje pomoc! A mal pravdu...už naozaj potrebovala pomôcť. Začínala sa dusiť...Len naprázdno lapala po vzduchu.
„Nemôžem. A nemal by si ani ty.“ Povedal Sakumo bezvýrazne. Tie slová ostali visieť vo vzduchu. Teysa si myslel že zle počul...Naozaj to povedal?
„Čože?! Ako to myslíš?“ vykríkol a hnev sa v ňom začínal hromadiť. Kimary sa dusí a on tam len tak postáva a kecá nezmysli!
„Tak ako som to povedal. Naša misia je chytiť toho ninju. Nesmieme sklamať...a musíme ju dokončiť. Je mi to ľúto, ale musíme tu Kimary nechať.
Teysovi prebehol mráz po chrbte...neveril tomu. Neveril tým strašným slovám, čo jeho priateľ vypustil z úst. Ale...priateľ? Je to naozaj tak? Teraz to tak nevyzeralo...
„Ty hajzel! Si normálny?! To ti je prednejšia blbá misia ako tvoj tým?! Ako tvoji priatelia?!“ skríkol a v očiach sa mu začali hromadiť slzy. Slzy sklamania, hnevu a zrady.
„ Som Biely tesák z Listovej. Je mojou úlohou dokončiť misiu...Musíme chytiť toho ninju. A zatiaľ čo tu stojíme, stále sa od nás vzďaľuje. Tak vstávaj, na toto nemáme čas...“
„Sklapni! Drž hubu! Ako môžeš byť taký sebecký?! Neverím že som sa v tebe tak zmýlil. Myslel som že...Aahhh!“ vykríkol keď ho zozadu niekto schmatol a pritlačil mu kunai na krk.
S Kimary toľko námahy nemali, už upadla do bezvedomia. Len ju držali na rukách...Boli to ninjovia z nepriateľskej dediny. Zo Skrytej trávnatej...aj ninja ktorého prenasledovali bol odtiaľ.
„Čo...čo chcete?“ spýtal sa a prehltol. V jeho hlase bolo cítiť strach.
„Teba sa to netýka. Ty si len bezvýznamná obeť...“ zasmial sa ninja.
„Sakumo...“ povedal a upriamil pohľad na osobu pred sebou. „Keď ich chceš zachrániť, vieš kde nás nájdeš. Uvidíme čo si vyberieš...“ zaškeril sa, zasealoval a zmizol. Aj s Teysom a Kimary...
Sakumo zaťal päste. Navonok bol chladný ale vnútri zvádzal boj. Áno, vedel kde ich nájde. V jaskyni asi štyri kilometre odtiaľto. Ale keď sa tam vydá, bude jeho nepriateľ už dávno preč. Teraz ešte mal akú takú šancu ho chytiť. Keď neuspeje v misii jeho povesť Bieleho Tesáka z Listovej bude zničená...a ľudia sa mu vysmejú. Shinobi ktorý dal prednosť citom pred splnením misie. To je neprípustné...Je vojna. A vo vojne, tak ako aj v umení Shinobi musia byť obete. Aj na jednej aj na druhej strane...aby sa vyvážila rovnováha. Ich životy vyhasnú pre väčšia dobro...pre svoj národ....Tak by mal umrieť každý Shinobi. Tak by si to priali...
Otočil sa a rozbehol preč. V očiach ho pálili slzy...Dopekla, čo to je?! Pomyslel si a rýchlo ich utrel. Správny ninja nikdy nedáva najavo svoje emócie...potom sa nestane silným...
Musí ho dohoniť...ešte má čas...Splniť misiu je najdôležitejšie...

Zrazu bol úplne niekde inde. Prečo je to tu také...chladné? Nepáčilo sa mu tu. Neboli tu farby, iba červená, čierna a biela. Vlastne okrem tých farieb tu nebolo nič...len prázdno.
A vlastne tak sa aj cítil...prázdny. Bez života, bez zmyslu žiť... Kde to do pekla som?!
Začul kroky...čvachtavé a pomalé kroky. Niekto sa blížil...Ale prečo...pozrel na svoje nohy a až teraz si všimol že po členky stojí vo vode. Počkať...nebola to voda...taká červená...krv!
„Je to krv!“ vykríkol hystericky a začal bežať preč. Po chvíli však zastal...srdce mu prudko tĺklo a cítil ako mu po spánku stiekla kvapka potu. Nevie kde je...kam chce bežať? Pohotovo rozmýšľal.
Kroky boli teraz bližšie...akoby tesne za ním. Otočil sa a to čo uvidel mu vyrazilo dych.
„Ki...Kimary...“ zašepkal šokovane a cúvol o pár krokov dozadu. Bola to Kimary ale...nie taká ako si ju pamätal. Jej krásne čierne vlasy už vôbec neboli pekné, tvár mala v zvláštnom úškľabku a v očiach jej chýbala tá zvyčajná starostlivosť. Teraz tam videl iba hnev...túžbu po pomste...
„Čo...čo tu robíš? Myslel som že...si mŕtva!“ vyhŕkol zo strachom.
Usmiala sa. Ale nie vôbec tým dobráckym úsmevom ktorý poznal...
„Áno som mŕtva. A vieš kvoli komu? Hm...vieš to?!“ zvýšila hlas a začala sa približovať.
„Kimary ja...“ začal ale prerušila ho.
„Kvoli tebe! Všetko je kvoli tebe! Ty a tvoj blbý poriadok...Zradil si nás. A nikdy ti to neodpustíme...vedel si kde sme, a neprišiel pre nás!“ kričala. Jej hlas mu kvílil v ušiach...
Ale to nebolo to najhoršie...Po chvíli sa tam zjavil aj Teysa. To nieje možné...on tiež!
„Áno ja tiež...“ povedal akoby mu čítal myšlienky a uškrnul sa.
„Sakumo...ako si mohol? Boli sme priatelia...pomáhali si, pracovali ako tým...a ty si nás zradil. Si podliak...“
„Nie...vy to nechápete! Musel som zadržať toto ninju...musel som...“ nedokončil.
„Čo? Čo si musel?“ opakoval Teysa a pozrel mu hlboko do očí. Akoby v nich mohol nájsť odpoveď...
„Sakumo...“ zapojila sa do rozhovoru Kimary. „Vieš aké to je, keď ťa mučia?!“ pozrela naňho zúrivým pohľadom, zatiaľ čo sa chytila za zápästia a...odtrhla si ho. Áno skutočne si ho odtrhla...S kýpťa na ruke jej syčala krv. Ale jej to nevadilo...len ho prepaľovala pohľadom.
Z úžasom a šokom hľadel pred seba. To nieje možné...to je...Rýchlo sa zdvihol a bežal preč.
„Dajte mi pokoj! Nechajte ma!“ bežal preč a z očí mu padali slzy. Ale boli rýchli...akoby z ničoho boli zase pred ním. A on sa nemohol pohnúť. Bolo to ako v genjutsu...
„Oooo pozrime že, kto že nám to tu plače?“ začal naoko priateľským hlasom Teysa. „Nehovoril si náhodou že správny Shinobi svoje pocity skrýva?“ rýpal ďalej.
„Pr...prosím...nechajte ma...“ šepkal Sakumo cez slzy. Áno povedal to...ale to už bolo teraz jedno. Bolo mu jedno že ho vidia v takomto stave...
„Nie nenecháme ťa Sakumo. Myslíš, že keď nás mučili a my sme im povedali prestaňte, tak prestali?! Nie! Vychutnávali si to! A my sme stále čakali že pre nás prídeš...Ale neprišiel si!“ vykríkol s hnevom v hlase. Z očí mu vyžarovalo toľko nenávisti a zrady...
Teysa vzdychol akoby mu to všetko bolo ľúto.
„Sakumo...zradil si nás. Zradil si svoj tým a vykašlal sa na nás ako na najhorší odpad...A ja ti aj tak pomôžem s toho trápenie. Už to skončíme...“ povedal a spoza chrbta vytiahol katanu.
Sakumovi sa rozšírili oči od hrôzy. Nie, to nemôže byť pravda...
„Zbohom.“ Doložil a zahnal sa. Potom Sakumo ucítil ostrú bolesť...

„Aaaah!!!“ postarší muž sa prudko posadil na posteli. Pot z neho tiekol, v hlave mu trieštila a srdce prudko bilo. Zase...zase ten sen. Prenasledoval ho už od tej udalosti. Po tom čo dobrovoľne obetoval svojich priateľov a vydal sa splniť misiu. Toho ninju nakoniec nedostihol...musel mať spoločníkov. A keď prišiel do dediny stalo sa to, čoho sa najviac obával. Ľudia ho odsudzovali a vyhýbali sa mu...vysmiali ho. Nedokázal zachrániť priateľov a zbabral aj misiu...Dokonca aj Hokage ho odsúdil.
„Pokazil som čo som mohol...“ vzdychol a zložil tvár do dlaní. Už nechcel...nevládal ďalej znášať pohŕdavé pohľady ľudí. Že vždy keď išiel ulicami Konohy, ľudia sa mu obracali chrbtom a šuškali si. Už nevládal. S slávneho Shinobiho sa stala troska.
Vstal z postele a pomaly sa obliekol. Neurobil pri tom ani najmenší hluk. Prišiel k stolíku v izbe, zobral z neho útržok papiera a vyšiel von z dverí. Vzduch vonku bol chladný, až mrazivý. Všade naokolo panovala tma, len pár lámp na ulici bolo zasvietených. V domoch bola tma tiež, všetci spali. Vykročil po ulici. Robil to akoby bezmyšlienkovite...
Zdvihol hlavu a pozrel na veľké kamenné sochy Hokagov, ktoré sa týčili pred ním. Ako si v jeho pochybnej mladosti predstavoval, že raz sa tam bude týčiť aj jeho tvár...Pousmial sa nad svojou naivitou. Všetko to skončilo tak náhle... jeho sny sa zosypali ako domček s karát. Všetko kvôli tej poslednej misii...
Ale ako som si mohol vybrať? Medzi priateľmi a misiou...Ale tak či tak, ľudom by som sa nezavďačil...Odsudzovali by ma či by som si vybral jedno alebo druhé. Rád by som videl, čo by v takej situácií robili oni...Ako premýšľal, ani si nevšimol že už je na mieste. Pozrel sa na výhľad pred sebou...teraz nebol taký krásny ako vždy. Všade bola len čiernočierna tma.
Vzdychol a pozrel na papier v jeho ruke. Toto bolo preňho najťažšie...Ale už nemal na výber...Začal písať. List dokončil slovami: Kakashi, vždy som ťa veľmi ľúbil...prepáč mi, tvoj ocko. List zložil do obálky, a položil na zem. Potom sa ešte posledný krát pozrel pred seba. Na dedinu ktorú miloval, a neskôr nenávidel. Alebo inak...ktorá teraz nenávidela jeho.
Nadýchol sa aby posledný krát pocítil vzduch vo svojim pľúcach. Potom zmierený zo svojím osudom sa vrhol do tmy...