zdedený sen stať sa hokágem

Hm... nad čím rozmýšľa?
,, Vylez!“ ozval sa chlapec. Dievčina vyliezla a previnilo sa pozrela.
,,Hm...ty? Čo tu vlastne chceš?“ To bolo hnusne povedané. Bolelo ju to. Nemal to povedať, nie takto.
,, Stále mi jedna vec nejde do hlavy. Vieš všetci ťa nenávideli a ty ich chceš ochraňovať? Chceš ochraňovať tých, ktorí ti toľko ubližovali. Prečo chceš aby ťa mali radi? Načo ti to bude? Prečo si sa na to nevykašľal?“ Spýtalo sa dievča, ale uvedomila si až neskoro čo vlastne povedala.
,,Nevedel som prečo sú takí, ani som nevedel čo mám v sebe. Videl som ako si vážia Hokageho, chcel som aby sa na mňa prestali pozerať takým nenávistným pohľadom...“ Blonďáčik si vzdychol.
,,Viem čím som a nechcem aby sa ma ľudia báli, chcem... aby ma milovali ako ja milujem ich. Samota nie je veľmi príjemná. Je hrozná, budem sa opakovať ale samota nepatrí na tento svet. Len tí, ktorí ju zažili vedia čo je naozajstná bolesť. Ja som chcel, aby ma ľudia mali radi a napríklad Gaara chcel zabiť všetkých, ktorí mu ublížili.“ Chlapcovi stekali slzy po tvári, keď spomínal na detstvo.
,,Naruto...“ vedela, že mu nemá šancu pomôcť slovami. Prvý krát v živote bola žena činu. Pobozkala Naruta na pery. Veľmi jemne a citlivo, ale Naruto ju od prekvapenia odtiahol.
,,Hináta...“ Od prekvapenia nevedel viac hovoriť. Hináta bola celá červená. Neurobila som dobre... Všetko som pok-...“ Nestihla dokončiť myšlienku, lebo niekto ju už vášnivo bozkával... Jeho pery boli strašne jemné a on bol strašne milí. Naruto sa usmial na Hinátu. Objal ju... rozprávali sa dlho do noci. Hľadeli pri tom na jasné nebo s kopou hviezd. Boli krásne, mesiac svietil jasnejšie ako kedykoľvek inokedy. Bolo im spolu fajn, ležali vedľa seba, smiali sa a boli šťastný.
Po mesiaci stále spolu, nevedeli sa od seba odtrhnúť. Ale v tento deň sa malo všetko zmeniť, všetko malo byť iné. Nemali... nemali sa ísť prejsť k jazierku. Keby to neurobili... keby v ten večer nešli...
,, Hináta, ľúbim ťa“ povedal Naruto a poškrabkal si vlasy, do ktorých mu fúkal jemný vetrík. Hináte sa rozžiarili oči, v ktorých sa odrážal modrooký blonďáčik.
,, Aj ja teba, aj ja ťa ľúbim.“ Dopovedala pričom sa vôbec nezačervenala, dokonca sa usmiala. Naruto si zobral Hinátu do náručia. Pobozkal ju, keby vedel, že to je ich posledný bozk. Keby vedel, že ju naposledy drží v náručí, asi by ju dlhšie a vášnivejšie bozkával, asi by si ju viac pritúlil. Ale on to nevedel. Rozprávali sa ako bolo ich zvykom, bola to totiž ich vášeň. Naruto bol ukecaný od narodenia a Hináta zase presný opak. Nikdy nehovorila skoro nič a teraz si to mohla vynahradiť. Cítili sa spolu tak dobre. Hináta sedela na Narutovi a zo široka sa usmievala. Hrialo ju u srdiečka, hriala ju láska. Jemne ju hladkal po tvári, Hináta si oprela hlavu o Narutovo rameno.
Zrazu sa Naruto rozkašľal. Vykašliaval krv. Voľakto spustil hrôzostrašný smiech. Hináta bola vystrašená. Nevedela, čo robiť.
,,Naruta nevedeli poraziť? Pche... veď som ho zabil kunaiom.“ A naozaj Naruto ležal na zemi. Jeho srdce bylo, ale čim ďalej tým slabšie... Hin to cítila.
,,Môj sen stať sa Hokágem...“ Naruto sa usmial. ,,...ten je už nemožný, ľúbim ťa.“ Srdce mu prestalo biť. Hin už nechcela viac žiť. Plakala... hlavu mala položenú na jeho hrudi.
,,Naruto a jeho sny... on je ... je mŕtvy. „Ako náhle to vyslovila rozplakal sa ešte väčšmi. Obloha smútila tiež a mračná, ktoré sa tiahli Konohou konečne povolili. Pršalo. Pršalo aj v deň Narutovho pohrebu.

O pár rokov:
Hináta sa stala 6. Hokáge po smrti Tsunade. V jej kancelárii bol vyvesený portrét Naruta a vedľa neho bol portrét Štvrtého. Hináta sa nikdy viac do nikoho iného nezaľúbila. Lebo vedela, že hoci Narutovo telo zmizlo jeho činy stále žijú a jeho sny zdedila ona...