1/2 Akuma - Prológ

Hinata si po ťažkom boji zvykla na život v úzadí, v tieni tých nadanejších, tých hodnejších. Prázdne pohľady ľudí, ktorí sotva poznali jej meno, ktorí neustále hľadeli skrze ňu, na niekoho, kto neexistoval, na ideu, na zbožné prianie jej otca, ju už dlho nevyvádzali z miery. Reči náhodných okoloidúcich, klebety ľudí, ktorí s ňou spávali pod jednou strechou, sklamané výrazy a otcov zjavný nezáujem ju už nejaký čas nechávali pokojne spávať. Hinatu nepochytil hnev, keď na jej miesto dosadili jej mladšiu sestru. Nezaslepila ju závisť, nepokúsila sa sestre znepríjemniť život, ktorý jej podľa tradície nepatril. Hinata nebola taká, ako ju poznali ostatní. Alebo skôr ako si mysleli, že ju poznajú. Nebola taká, akou by chceli, aby bola, len aby sa ich klamlivé reči zmenili na pravdu.
A i keď zakaždým, keď sa ráno prebudila a pozrela von oknom, za každým, keď zbadala svoju sestru, ako kráča ruka v ruke s otcom, ako naňho hľadí a on jej opätuje jej užasnutý pohľad, i keď zakaždým, keď ju pokarhali, pripomenuli jej, akým sklamaním je, v akú slabošku to vyrástla, si povedala, že jej to neprekáža, že ju to viac nebolí, že prijala to, kým je, i keď svet ju odmietol, a i keď bola skutočne blízko k tomu, aby tomu aj vnútorne uverila, stalo sa niečo, čo ju vrátilo späť v čase do doby, kedy jej srdce bolelo, jej duša sa rozpadala na kusy a jej oči, jej vzácne a pritom tak bezvýznamné oči štípali a vysychali, lebo už nemali viac sĺz.
Hinata nebola sebecká. Jej srdce nepoznalo zlobu. Jej myseľ síce často lietala v oblakoch, no nikdy si nedovolila uletieť tam, odkiaľ viac niet návratu. Bola láskavá, nápomocná, ústretová a milá ku každému bez rozdielu, i keď trochu hanblivá.
A predsa sa to stalo.
Láskavosť sa zmenila na sebeckosť. Úprimnosť prerástla v lož. Kto by kedy uveril tomu, že krátky okamih stačí na to, aby sa celý svet postavil na hlavu? Že stačí jeden omyl, jedno zakopnutie, že stačí, aby len chvíľu nebola sama sebou a šla za tým, čo chce neberúc do úvahy to, čo je správne?
Bolo zlé chcieť?
Bolo nesprávne túžiť?
Nemala na to právo?
Hinata bola dobré dievča. Jej láskavosť nepoznala hraníc, a predsa teraz sedela v jeho izbe, so slzami v očiach, hanbou v duši a ľútosťou na perách.
Bude to stačiť?
Zopár slov, ospravedlnenie, trochu času?
Zmaže to jej hriech, zaženie bolesť?
Prečo nemôže byť ako ostatní? Prečo nemôže zakopnúť a jednoducho na to zabudnúť? Hodiť to za hlavu, vrátiť sa do života, akoby sa nič nestalo? Prečo ostatní môžu, a ona nie?
Život sa jej vysmial do tváre.
Nie, Hinata.
„Prosím, odpusť mi...“
Toto nie je život. Toto nie je osud.
,,Prosím ťa, prosím...“
Toto nie je niečo, čo môžeš hodiť za hlavu a kráčať ďalej.
,,Bola som taká nešťastná, taká sama...“
Bolo zlé, že chcela trochu nehy? Trochu lásky, ktorej sa jej nedostávalo?
Nikto nie je na vine. Nikto, iba ty sama.
,,Naruto-kun, odpusť mi.“
Jej hlas bol slabý. Taký slabý, taký jemný. Jej vzlyky pohlcovali jej slová, prudké nádychy lámali jej spoveď na kusy. Dusila sa.
Musíš s tým žiť. Iná možnosť nie je.
,,Prosím... Odpustíš mi niekedy?“
Nie, Hinata.
Chcela niečo, čo jej nepatrilo. Úsmev, pohľady, dotyky. Bola príliš hanblivá, príliš nesmelá na to povedať mu, čo k nemu cíti. Strach ovládol jej telo, zovrel jej hrdlo a zatienil zrak. Túžila mu to povedať, oh, toľko krát sa o to pokúsila. Bola však od neho príliš vzdialená a on mal oči len pre inú.
A ona stále tak veľmi chcela!
Čo by sa stalo, ak by si ukradla zopár letmých pohľadov, zopár krátkych chvíľ, a možno trochu viac? Veď ona si toho aj tak nevážila. Sakura hľadela na iného. Stáli ako v kruhu – Hinata snívajúc o Narutovi, Naruto túžiac po Sakure, Sakura čakajúc na Sasukeho a Sasuke... dívajúc sa kamsi do prázdna. Takmer ako v kruhu. Nikto nestál za Hinatou, nikto po nej netúžil, nikto nebol dostatočným egoistom na to, aby ju chcel len pre seba.
Nikdy nie ty, Hinata.
Preplakala mnoho nocí, než v jej hlave skrsol ten prekliaty nápad, než ju úplne ovládla túžba, než nabrala odvahu, ktorá jej inak chýbala a spriadla plán, o ktorom vedela, že ho horko oľutuje.
Vedela to. Veľmi dobre to vedela, no hlas, ktorý sa ju pokúšal zastaviť, jej kričiace svedomie bolo kruto umlčané.
Hinata bola silná. Avšak nie v tých správnych chvíľach. Mala potenciál, no nikto sa ho nikdy nepokúsil rozviť, nasmerovať ho na správnu cestu. Nikto nechcel zistiť, čo sa ukrýva v tom „veľkom sklamaní“.
Napokon si ukradla viac, než len zopár slov, dotykov a nekonečnú noc. Ukradla i tvár, identitu a dôveru. Ukradla niečie city, aby si ich na chvíľu privlastnila, podržala v ich náručí a potom vrátila späť, znehodnotené, dobité, nepoužiteľné.
Hinata ľutovala, už keď kráčala k stánku. Ľutovala, keď v rukách držala pohár saké, keď sa teplý alkohol rozlial v jej hrdle a zaleskol v Narutových očiach. Ľutovala, keď sa k nej nahol, aby ju pobozkal.
Ona však tak veľmi túžila!
Druhý pohárik a Narutove pery umlčali posledné zvyšky svedomia, ktoré sa ju snažili zastaviť. Uhasili jeden plameň, len aby mohol rozhorieť iný - omnoho silnejší.
Naruto nepremýšľal nad tým, ako je to všetko možné. Bol taký šťastný, taký strašne šťastný a tak naivný.
Ak by bol o trochu viac podozrievavý, ak by trochu premýšľal, ak by sa nedal zaslepiť...
Nie. Nedokázala by mu to dať za vinu.
Bol ešte dieťa, prezrádzali to jeho nemotorné pohyby. To, ako váhal zakaždým, keď sa k nej priblížil, ako sa beznádejne snažil chytiť každého náznaku z jej strany, ako mapoval jej tvár a čítal jej z očí.
Ona na tom nebola o nič lepšie. Nevedela ešte, do čoho ide. Jej ruky sa roztriasli zakaždým, keď zodvihol zrak, hruď prudko nadvihla, keď jeho ruky skĺzli k jej bokom.
A predsa k sebe našli cestu.
Hinata, dobrá, milujúca, hanblivá, urobila chybu.
Naruto, správny, statočný, jednoduchý, bol tou chybou.
Ani jeden z nich by nepredpokladal, kam raz povedú ich cesty. A predsa teraz sedeli oproti sebe, zraky sklopené, hľadajúc oporu v zaprášenej podlahe.
Kiežby sa cez ňu mohli prevŕtať. Kiežby mohli zmiznúť.
Pred týmto sa však utiecť nedalo.
Naruto nechápal, kde urobil chybu. Sakura sa nad ránom nečakane rozplakala, žmoliac plachtu medzi prstami, zabárajúc čelo do jeho hrude. Vzlykala a vzlykala, bez slova, bez vysvetlenia. Nepadla žiadna výčitka, žiadna ľútosť, nič. Jednoducho sa pozbierala a ušla.
Ostal hľadieť na dvere. Čakal a čakal, s rozpadajúcim sa srdcom na dlani. Čakal, kým sa vráti. On neľutoval. Ona snáď áno?
Čakal celé hodiny. Bol trpezlivý. A čoho sa dočkal?
Keď sa dvere do jeho izby opäť otvorili, nestála v nich Sakura. Pristúpila k nemu dievčina, o ktorej vedel tak žalostne málo, s ktorou sa sotva zhováral, ktorej hlas si ani nepamätal. (Ako vlastne znel?)
Bola posol? Prišla k nemu so správou?
Výraz na jej tvári ho vystrašil. Vyľakane vyskočil z postele, pribehol k nej a schytil ju za ramená, pripravený vytriasť z nej všetko, čo vie.
Jej slová ho zasiahli priamo do hrude. Jeho srdce sa odrazu zvíjalo v bolestiach. Hovorila k nemu ďalej, no on jej nerozumel. Jej slová boli zahnané do úzadia. Už viac ničomu nerozumel.
Kde urobil chybu?
,,Prepáč mi to...“ zaznel vzlyk v jeho ušiach. Vtedy si to uvedomil. Plakala. On bol predsa hrdina, nemohol nechať dievča plakať. Nie pred ním. Nie kvôli nemu.
Zodvihol roztrasenú ruku a položil jej ju na rameno. Opatrne. Na nič viac sa nezmohol.
Hinata cítila, aké slabé bolo jeho zovretie.
Môžeš byť na seba hrdá, toto je tvoje dielo.
Vina pritlačila jej plecia k zemi. Bol to hrozný pocit. Horší než nočná mora. Nech sa na ňu zrúti svet, nech ju všetci zavrhnú, nech ju pokojne nenávidia, len nech ten pocit zmizne. Nech tá bolesť prestane...

Nie je to komické? Kam až ťa povedie jediný nesprávny krok...

Zaslúžila si to. Každú jednu sekundu, každý moment tohto utrpenia. Zaslúžila si aj viac. Ale čo Naruto?
Pozrela na neho. To, čo uvidela, ju zabolelo. Oči hľadeli skrze ňu, pohľad bol prázdny. Ruka, ktorá ju držala, jej odrazu pripadala taká ťažká, taká studená.
Zlomila ho.
Bola to dlhá noc. Po tejto noci už nebolo nič, ako predtým. Bola to noc, v ktorú Naruta opustili sny a Hinatin hlas utíchol.

„Úbohé dievča,“ zaznel posmešný hlas niekde v útrobách vlhkého väzenia. Súcitné slová monštra, ktoré sa v ňom ukrývalo, akoby nepatrili diabolskej tvári, ktorá ich vyslovila.
„Ako mi je ťa ľúto,“ povedal hlas ešte uštipačnejšie. „Toto však ani z ďaleka nie je koniec, dievčatko...“
A Hinata sa to mala čoskoro dozvedieť.