Tak o mňa bojuj – Hlupaňa 17

Nový diel je tu, takže dúfam, že sa vám bude páčiť.
A vážne vám ďakujem za všetky komentáre, ktoré mi nechávate. Vďaka nim mám vôbec chuť písať a vždy ma neskutočne poteší každý jeden. ˇwˇ

„Dobré ráno.“ Pozdravila som Itachiho aj Nejiho, hneď ako sme vošli do jedálne. Sasuke len okolo nich prešiel a sadol si na jedno z voľných miest za stolom.
Tí dvaja práve o niečom debatovali, no keď sme vošli okamžite stíchli.
„Dobré ráno.“ Povedal Itachi.
„Dobré.“ Ozval sa Neji a potom čo si ma premeral si vzal noviny, položil ich vedľa svojho taniera a začal listovať, až narazil na niečo zaujímavé a začítal sa do toho.
Sadla som si k Nejimu na moje obvyklé miesto a hneď som sa napila pomarančového džúsu, ktorý stál predo mnou.
Vzala som si rožok, ktorý som začala natierať maslom a hneď na to džemom.
„Takže... Sasuke, kde si bol včera večer?“ Okamžite som šľahla pohľadom na Itachiho, ktorý položil otázku.
„Prečo?“ Jemný úsmev pohrával na Sasukeho tvári. Mala by som byť pokojná presne ako Sasuke.

Potichu som jedla a snažila sa byť nenápadná.
„Chcel som s tebou hovoriť, ale v izbe si nebol, takže...?“
„To vieš, stratil som sa.“ Sasuke si vzal tiež rožok a začal ho natierať nutelou.
Snažila som sa sústrediť na jedenie, pretože Sasukeho odpoveď ma prinútila usmievať sa. On sám sa zapatrošil do mojej izby.
„Ale, vážne?“
„Tento dom je vážne obrovský.“ Stále sa usmieval.
„Nie dosť, povedal by som,“ Itachi sa prestal dívať na Sasukeho a obrátil sa na mňa, „ako si sa vyspala, Hinata?“
Takmer mi zabehlo.
Mám taký pocit, že tá jeho otázka na mňa naráža aj na Sasukeho, lenže akoby on mohol vedieť, že bol Sasuke včera večer u mňa?
Bože, už si prídem ako jeho milenka.
Prehltla som a odvetila:
„Vlastne veľmi dobre, a ako ty, Itachi?“
„Určite nie tak dobre ako ty či Sasuke.“ Očervenela som a pozrela sa radšej na svoj tanier.
Ako o tom vie?
Ten chrapúň... prečo to vyťahuje ešte aj pred Nejim? Nechcem byť zlá, ale on si to priam pýta!
„P-Premýšľala som, že by som vás mohla zoznámiť so svojou sesternicou. Je veľmi milá a možno si spolu sadnete. V-Volá sa Ame,“ pozrela som sa na Itachiho, ktorý sa iba usmial a skrútil pery, tak som pokračovala, „zdá sa mi, že ju poznáš Itachi, alebo sa mýlim?“
Usmial sa ešte väčšmi a aby to zakryl, napil sa džúsu a odpovedal:
„To sa ti určite iba zdá, ale rád sa s ňou zoznámim.“ Určite čakal, že mu to vrátim.
Vstal, zasunul stoličku a s jemným úsmevom sa na mňa pozrel:
„Včera som hovoril s tvojim otcom o svadbe a súhlasil, že by sme mohli začať s prípravami, takže,“ zdvihol prst a ukázal najskôr na Sasukeho a potom na mňa,“ by bolo na čase, aby ste si zvolili dátum a miesto. Keď sa dohodnete, dajte mi vedieť.“ Dopovedal, vyšiel z jedálne a zavrel dvere.
To je... zahryzla som do rožka, aby som len necivela s otvorenými ústami.
Je to parchant, ale niečo ma nútilo usmievať sa.
Pfh... prežúvala som a snažila sa schovať ten úsmev z mojej tváre.
Takže... je to 2:1 pre Uchihu?
Už som si pripadala ako z nejakého filmu, kde sa ľudia podpichujú a rátajú si skóre. Možno je to detinské, ale páči sa mi to, tak... tak prečo nie?
Dobre, Itachi, hra začala. Alebo... kocky sú hodené. Znelo to naozaj dobre.
Úsmev mi zmizol z tváre, keď mi to doplo. On nežartoval.
Dátum? Miesto? Dopekla.
Tak ale o tom sa musím porozprávať so Sasukem, nie? Dva mesiace by sme spolu mali len chodiť, no a teraz je august... vlastne koniec augusta. V poslednej dobe vôbec nevnímam ako dni rýchlo ubiehajú. Keď nie som na misii ide to hrozne rýchlo.
No... teraz tu s ním sedím, možno by som sa ho mohla spýtať. Ale ako sa ho spýtam?
Sasuke, chcela som sa ťa spýtať... Nie. To neznie dobre, veď je to aj jeho svadba.
Počuj, Sasuke, čo sa týka tej svadby... na aký dátum ju dáme? Ale veď ono to znie akoby som sa do nej náhlila!
No tak! Toto už ozaj stačí! Včera som nenašla dosť odvahy, takže dnes musím! Mala by som... tak do toho!
„Um... Sasuke?“ Ohlásila som ho a on sa na mňa pozrel. Práve prežúval.
„Hm?“ Vydal zo seba.
Bála som sa, že mi odpovie hrubo niečím typu „Čo zas?!“
„U-Um...“ díval sa na mňa tými tmavými očami a vyzeral byť zvedavý. Neji sa na mňa tiež pozrel a mne sa zrýchlil dych. Úplne mi vyfučalo z hlavy čo som sa chcela spýtať a tí dvaja sa na mňa dívali... Čo mi to napadlo?!
„T-To nič.“ Rýchlo som sa napila, obrúskom som si utrela pery, hodila ho na tanier a vstala. Zasunula som stoličku a brala som sa rýchlo preč.
Zistila som, že nebol dobrý nápad piť džús po lekvárovom rohlíku.

Potichu som zatvorila dvere do jedálne a oprela sa o ne.
Chcelo sa mi plakať.
To bolo tak hlúpe! Ty hlúpa, hlúpa hlupaňa!
Dala som ruky do pästí a udrela som sa nimi do stehien.
Chcela som sa vybrať do svojej izby a schovať sa pred Sasukem, no keď už som bola na schodoch, došlo mi, že si musím konečne nájsť ten mobil. Je vážne zvláštne, že mi nechýbal... no, možno ani nie je. Ani neviem prečo ho mám, takmer s nikým nevolám a mám tam možno dokopy desať kontaktov (čisto hrubý odhad) a z toho ani nechcem myslieť na to, ktoré sú mi zbytočné... som nepopulárne dievča zo známeho klanu. Aké... smutné.
Potlačila som slzy a dala sa do kroku.
Začala som sa pozerať na schodoch či tam niekde nie je.
No... asi by bol rýchlejší spôsob prezvoniť sa.
Zišla som zo schodiska k pevnej linke a práve keď som začínala ťukať čísla, vyšiel Sasuke z jedálne. Zavrel dvere a namieril si to ku schodom, keď ma zbadal.
Ja som otvorila ústa, že niečo poviem, no zavrela som ich, pretože mi nenapadlo nič vhodné. Sklopila som zrak k telefónu a začala uvažovať či neutečiem do izby.
Nie, nie som predsa nejaké zbabelé kura...
Pozrela som sa na naťukané čísla a doťukala nasledujúce. Potom som si priložila telefón k uchu a čakala. Sasuke stál na tom istom mieste a díval sa na mňa. Musela som sa otočiť, pretože ma to znervózňovalo.
Nemôžeš proste vísť po tých schodoch a zavrieť sa do izby?!
Bola som naňho nahnevaná, pretože som sa cítila úzko už len z toho, že sa na mňa díval.
Začula som zvonenie môjho telefónu, ktoré bolo postupne hlasnejšie a hlasnejšie. Šla som za zvukom môjho telefónu až som uvidela svietiť môj mobil na druhej strane schodiska.
Stlačila som tlačidlo na ukončenie hovoru a zdvihla som svoj mobil.
Vyzeral byť v poriadku, až sa mi to zdalo podozrivé. Nie je to predsa nezničiteľná Nokia.

Telefón som dala do stojana, pričom sa ozvalo pípnutie a chystala som sa vísť po schodoch do svojej izby bez toho, aby som sa na Sasukeho pozrela, no on sa ozval:
„Tak, na kedy dáme tú svadbu?“ Tak dobre, že som bola otočená, pretože sa mi na tvári zjavil úsmev. Vážne idiotský úsmev. Ani som sa nepohla a snažila som sa prestať usmievať. Počula som jeho kroky ku schodom, no pod nimi zastal. Našťastie.
Žeby mu došlo na čo som sa chcela spýtať?
„No... ja... ja vážne neviem. Asi to budeme musieť predebatovať s našimi rodičmi, teda ak ti nenapadá nijaký dátum.“ Povedala som.
Dostala som nutkanie uhladiť si sukňu alebo sa radšej rovno otočiť, pretože mi nerobilo dobre, keď som na sebe cítila jeho pohľad.
Čo ak nevyzerám v tej sukni dobre?
Ale... predsa len by som sa mala otočiť... je vážne neslušné hovoriť takto s ľuďmi.
Otočila som sa naňho a hrýzla som si peru.
Díval sa na mňa a postupne vyšiel na rovnaký schod, na ktorom som bola ja. Mala som obrovské nutkanie ujsť, ale aj zostať. Oči mi mimovoľne padli na jeho pery a hneď som odvrátila pohľad. Niežeby som chcela, aby ma pobozkal... alebo také niečo.
„Asi máš pravdu.“ Povedal.
Takže to predebatujeme s rodičmi, pretože ti nijaký dátum nenapadá? Mohol by si sa vyjadrovať jasne... ah.
Na pár sekúnd som sa naňho zadívala, no potom som opäť odvrátila pohľad. Je až príliš pekný.
„No tak ja pôjdem.“ Povedala som a brala som sa po schodoch hore.
Nezastavil ma, ani sa na mňa nepozrel. Proste zostal stáť v rovnakej pozícii.
Prečo som čakala, že ma zastaví?
Aký naivný človek môže byť? Pre Kristove rany, prečo...
„...iste, dobre, budeme tam.“ Začula som Itachiho hlas práve keď som šla do svojej izby. Dvere som už mala otvorené, keď ma zbadal, zamával s rukou a naznačil mi perami... niečo. Hádala som, že mi chcel niečo povedať tak som čakala.
„Dobre, a chcete to mať vo formálnom štýle alebo...“
„Fajn, tak o siedmej.“
Dotelefonoval, stlačil na mobile tlačidlo, vložil si ho do rifieľ a obrátil sa na mňa.
„Na večer si nerob plány.“
„Čože?“
„Ty aj Sasuke idete na večeru k nám.“
Tak to teda nie! Teda... asi musím, ale...
„A to...“ musím? Tak detinské vôbec sa na to pýtať!
„Hm?“ Spýtal sa.
„Um... a ako sa mám obliecť?“ Spýtala som sa, keďže do telefónu hovoril niečo o formálnom štýle. Nerada by som tam prišla nevhodne oblečená a spôsobila tak ďalšie fó pá.
„Matka povedala, že máte prísť oblečený normálne. Nebude to nič formálne, len krátka večera a posedenie. Je potrebné, aby sa budúca nevesta stretávala s rodičmi svojho snúbenca.“
„Uh... asi áno. Takže o siedmej?“
„Áno, dám vedieť aj Sasukemu, takže...“
„Počul som.“ Začula som za sebou Sasukeho hlas. Takmer som vypľula oči.
„Dobre, aspoň sa nemusím opakovať.“ Povedal Itachi a nastalo ticho. Radšej som rýchlo zaliezla do svojej izby a keď som zavrela dvere napadlo ma či to nebolo nezdvorilé.
Nie... veď... nastalo ticho a Itachi mi povedal asi všetko.
Rozhliadla som sa po izbe a premýšľala čo budem robiť. Oči mi spadli na moje nové knihy, ktoré som dostala k narodeninám. Vzala som prvú, ktorá bola na vrchu, sadla si na posteľ, ktorá bola už ustlatá (klobúk dole, Yuti) a obrátila som knihu na zadnú stranu, na ktorej bol napísaný obsah.

Hlavná hrdinka Ayumu... nová dedina... chlapec, ktorý ju priťahuje a má tajomstvo...

No vážne. Tú knihu som hodila na druhú stranu postele. Úplne rovnaká ako všetky ostatné. Prečo sú všetky knihy úplne rovnaké? Buď má chlapec nejaké ohromné tajomstvo, ktoré sa snaží hlavná hrdinka odhaliť, alebo je tam milostný niekoľko uholník... alebo všetko spolu.
Vzdychla som a vzala tú knihu späť. Nech už je to akokoľvek, nemám čo robiť. Ľahla som si na tú stranu postele, na ktorej ležal Sasuke a otvorila som tú knihu.

Nepáčila sa mi, no aj tak som ju čítala ďalej. Dôvodom bol Sasuke. Ten chlapec, do ktorého sa zamilovala hlavná hrdinka Ayumu mi pripomínal Sasukeho... no, popisovala ho ako dosť známeho, arogantného chlapca s čiernymi vlasmi i očami, takže som si okamžite predstavila Sasukeho. Ten chlapec – Fushimi bol vážne aktívny. Už v tretej kapitole Ayumu ohmatával a ja som premýšľala nad tým či sme na tom tak aj ja a Sasuke.
Sme moc rýchly? Povedala by som, že áno, veď už včera ma ohmatával. No a čo pôjde ďalej?
Nechala som to zájsť príliš ďaleko? Rozhodne.
Včera som sa mu v podstate ponúkla a keby nemám aspoň štipku zdravého rozumu... keby som chcela, aby pokračoval čo by nasledovalo? Neverím tomu, že by so mnou Sasuke.... že by sa so mnou miloval. Po svadbe to budeme musieť robiť, ale že by to pokojne urobil aj pred ňou bez toho, aby mu to niekto kázal... Včera ale povedal, že nebude mať milenku. Neviem síce či mu môžem veriť, no veľmi by som chcela, aby bol spokojný len so mnou. Aby som mu stačila, aby patril len mne... a... ja len jemu?
To chcem?
Myslím, že áno. Bez všetkých. Bez môjho zamilovania do Naruta, bez Daichiho, ktorý mi motá hlavu, bez Sakury, ktorá chce stále Sasukeho, bez Ino... a bez všetkých dievčat, ktoré ho chcú.

Koniec sedemnástej časti.