Hra boha smrti- Postava 02

„Ideme naspäť do Konohy. Už tu nemáme viac čo robiť. Sakura a Naruto vy pôjdete dokončiť misiu." Rozbehol sa do Konohy. Sai okamžite vyrazil za ním. O chvíľu zmizli.
„Sakura ideme dokončiť misiu. Ochránim ťa. Tak poďme."
„Naruto..."
No on už nič nepovedal a rozbehol sa znova do svojho cieľa a Sakura ho nasledovala.

V Konohe:

Yamato Tsunade všetko vysvetlil a spýtal sa či náhodou nevie, kto alebo odkiaľ je tá osoba, ktorá zabila zločinca Masuriho.
"Čože?!" Skríkla Tsunade, „je to tak ako to hovoríš. Neviem odkiaľ je."
„Tsunade-sama! Zabili ďalšieho z Bingo knihy!" Vošiel ninja a Yamato so Saiom sa otočili aby naňho videli.
„To už sú šiesti za tento týždeň!" Zamračila sa Tsunade, „čo sa to tu deje?"
„Tsunade-sama asi sme my dvaja ešte neskončili, čo sa to tu deje? Je niečo čo neviem?“
„Yamato. Zdá sa, že tu behajú sériový vrahovia a zabíjajú ľudí z Bingo knihy. Nielen u nás, ale aj v iných krajinách. Bez rozdielu na to ako veľký sú zločinci.

O chvíľu:

„Chápem. Ale aj tak prečo a kto? Je tu jeden problém. Čo ak začne zabíjať aj iných? Čo ak sa snaží niečo zatajiť, prípadne odpútať pozornosť?"
Všetci upierali upreté pohľady na zamysleného chlapca.
„Nie nevidím tu nič podozrivé. A čo je najhoršie nemáme žiadnu opierku. Málo dôkazov, veľa vrážd a málo dôkazov. Je to ako začarovaný kruh. Každý kto pôjde na hocijakú misiu si musí dať veľký pozor. Budem stále pozorne sledovať túto situáciu. A ani vy ju nesmiete podceniť. Oznámil by som to radšej všetkým ninjom. Bude to tak lepšia a aspoň budú vedieť na čom stoja. Dovidenia Tsunade." Shikamaru sa otočil a vyšiel z miestnosti.
„Tsunade-hime, čo chcete robiť?" Opýtala sa jej stará babka.
„Poslúchnem Shikamara. Veď aj tak nemám čo viac robiť. Budeme čakať ako sa toto všetko vyvinie." Ukončila rozhovor a odišla sa prejsť ku kamenným tváram Hokage.

O pár dní:

„Ach jaj. Niežeby vraždy mali ubúdať, oni ešte pribúdajú." Trápila sa Tsunade.
„Potrebujete oddych. Stále iba pracujete." Naklonila sa k nej Shizune.
„Ja viem, ja viem. Shizune idem sa prejsť. Keď ma niekto potreboval, pošli ho dokelu. Jasné?" Vstala a zmizla.
„Jasné..." Povedala do prázdnej miestnosti Shizune.

Tsunade sa prechádzala cez Konohu. Zamierila na zvyčajné miesto. Ku kamenným tváram Hokagov. Pozrela sa na nich. Všetky tváre sa kúpali v zlatom svite posledných, slnečných lúčov. Pozerali pred seba s kamennými nehybnými očami. Prezrela si prvého Hokageho. Jeho tvár bola majestátna a trochu zničená počasím a rôznymi inými príčinami. Postupne si prezrela všetky tváre a zastala pri dvoch tvárach. Prvá tvár bola tretieho Hokageho a tá druhá bola Namikaze Minato.
„Musel si zomrieť sensei? Viem, že si bol starí ale aj tak...Nemusel si zomrieť. Niekedy rozmýšľam, že možno som najhoršia Hokage aká bola. Stala som sa Hokagem, len kvôli tomu, že som bola tvojou žiačkou." Odmlčala sa a zatvorila oči ako by počúvala odpoveď, ktorú jej hovorí jej sensei. Všade však bolo ticho, dokonca sa nepohol ani lístok na strome.

„Prečo si musel zomrieť Minato? Ja viem zomrel si za svojho syna a za dedinu ale nemohol si to nejako inak spraviť? Určite bolo aj iné riešenie. Na sto percent. Neverím, že by si ty, legendárny žltý blesk takto prehral." Potichu hovorila kamennej tváre.

„On neprehral. On ďalej pokračuje v bitke, ktorú viedol. Jeho syn... Minato žije v Narutovi a tak isto aj Kuschina. Obidvaja žijú v jeho srdci." zjavil sa pri nej Jiraiya, „a ešte aj ako Hokage by si mala vedieť aká bola jeho povinnosť." Kútikom oka sa na ňu pozrel.

Tsunade vyhŕkli slzy a jedna slaná kvapka jej stiekla po líci k brade. Keď sa dostala na špičku brady, oddelila sa od pokožky a rozprskla sa na kamennú dlážku, ktorá bola rozpálená od neustavičného pálenia slnka a konečne na večer sa začala ochladzovať. Tsunade mu nato nič nepovedala, ale iba v duchu s ním súhlasila.
„Muselo sa niečo zle stáť alebo si spravila chybu, ktorú teraz veľmi ľutuješ." Otočil sa k nej a pozrel na ňu.
„Ja...Ani poriadne neviem prečo..." Tsunade si utrela rukávom slzy.
„Vždy musíš mať príčinu na slzy."
„Možno je to preto, že si neviem poradiť s jednou vecou. A možno ani nie."
Jiraiya sa otočil a pomaly odchádzal, „poď sadnime si na lavičku a tam sa v kľude pozhovárame."
Tsunade vykročila za ním. Po schodoch zišli dole a zamierili do parku, ktorý bol úplne blízko. Slnko hádzalo na Konohu a celú Ohnivú zem posledné zlatisté lúče, ktoré mali jemný nádych ružovej. Lavička sa kúpala sa v nich doslova kúpala. Jiraiya si na ňu sadol a do chrbta mu svietili lúče slnka a presvecovali ho. Tsunade si k nemu prisadla. Túto lavičku vybral preto, lebo bola zo všetkých najďalej a najopustenejšia.
Tsunade sa nadýchla a začala mu rozprávať ako sa najprv vôbec nechcela stať Hokage, vôbec si neuvedomujúc, že tam bol aj Jiraiya. Ako stretla Orochimara s Kabutom ako ju vydierali a potom stále dookola spomínala Nawakiho s Danom. Ako keď prišla nemala to ľahké so staršinou. A ako vždy ju veľmi štvalo a ešte stále štve ako pohŕdavo jej hovoria Tsunade-hime. A potom ako musela si zvyknúť na povinnosti, ktorá pripadla s titulom Hokageho a pritom sa odnaučiť hrať hazardné hry. A potom prišiel Danzou a do všetkého sa začal pchať a narobil jej kopec problémov a starostí. A ešte k tomu nastavil špeha, ktorý ju sleduje a dáva pozor na všetko čo robí.
K tomu má problémy s Narutom, nie jeho povahou alebo hlúposťou, ale ako Kyuubiho Jinchuuriky. Ako ho musí chrániť pred Akatsuki. Potom do toho zahrnula každodenné problémy a zakončila svoju sťažnosť vetou: „A ty si pri mne vždy stál."
Jiraiya nič nepovedal, iba ticho a pozorne počúval.

„Vieš Orochimaru je bláznivý a ešte veľa ľuďom prinesie do sŕdc smútok. Dan a Nawaki sú preč...Teraz sú určite šťastný. A problémy so staršinou...Musíš proste iba prehliadnuť. Neboj raz ťa budú uznávať. Si predsa Hokage. A k tomu ešte je úplne jasné, že nejaké povinnosti a starosti budeš mať. A ohľadom toho špióna, myslím, že vieš, že je to Sai, toho nechaj na Kakaschiho, Sakuru, Naruta a ostatných. Oni ho už spracujú. A Danzo. To je dosť veľký problém, ale musíš mu ukázať kto je tu šéf a kto tu rozhoduje. Ninjovia z Konohy ťa podporia. Na sto percent. To je všetko alebo máš ešte niečo s čím sa mi chceš zveriť a posťažovať? Ak nie utri si slzy, postav sa a vyjdi s novými silami vpred."
„Vlastne ešte je tu niečo." Povedala po chvíle mlčania Tsunade, “je tu ešte jeden problém."
„Tak hovor." Vyzval ju Jiraiya.
„Asi pred dvoma týždňami sa udialo niečo zvláštne. Poslala som pár ninjov na jednu misiu s úlohou oslobodiť jednu dedinu od bandy. Členovia tej bandy boli na úrovni jouninov a možno aj mohli byť na vyššej úrovni..."

O dva týždne pred rozhovorom s Jiraiyom:

Tsunade si prezrela ninjov, ktorých vybrala na túto misiu. Kakashi nezaujato čítal nejakú úchylnú knižku, lebo o Jiraiyových knižkách sa nedalo nič iné povedať, a popritom počúval čo hovorila. O stenu sa opieral Asuma a pozeral sa niekam von oknom, on na rozdiel od Kakaschiho vôbec nepočúval. Jediný, ktorý ju pozorne počúval, až prehnane bol Gai.
Stál v pozore a výnimočne nerobil žiadne kliky alebo stojky. Tsunade sedela za stolom a v ruke držala papier s misiu.
„Skrytá Mesačná dedina nemá dostatok ninjov na odvrátenie lúpežných nájazdov, ktoré robia banditi, ktorý sa nazývajú Revolution. Preto si zavolala pomoc od najbližšej Zeme. Teda od nás. A my túto misiu prirodzene prijmeme a splníme. Je to misia úrovne S lebo ak obsadia Mesačnú dedinu, bude to veľký problém a môže to rozvrátiť krajinu. Politicky, hospodársky a môžu vzniknúť vzbury. Tieto vzbury sa môžu, ale nemusia rozšíriť do iných zemí, možno dokonca aj do nejakej veľkej občianskej vojny. A to môže spôsobiť ďalšiu veľkú vojnu ninjov. Preto nesmiete podceniť túto misiu. Ale teraz vám poviem o tej bande. Sú piati a ako som spomenula, sú a úrovni jounina. Ich veliteľ je na ešte vyššej úrovni a je napísaný v Bingo knihe. Ak by sa podarilo, zajmite ho a doveďte ho sem." Tsunade sa na nich pozrela a zrúkla: „Počúva ma vôbec niekto?!"
„Ach gomen, gomen." Začal sa ospravedlňovať Kakashi pravou rukou si škrabal zozadu vlasy a druhou rukou zatiaľ zatvoril knihu.
Asuma sa zatváril tak, ako by sa práve zobudil zo sna.
Gai sa ešte viac dal do pozoru a zreval: „Rozumiem, Hokage-sama!" A zatváril sa prísne a vážne.
„Gai šibe ti?" Opýtala sa ho s absolútnym presvedčením, že Gaiova sila mladosti ho úplne pripravila o rozum.
„Vôbec nie, som úplne v poriadku! Hokage-sama!"
„Ja by som skôr, nie, istotne povedal áno." Poznamenal Kakashi.
Asuma sa znova ponoril do spleti svojich myšlienok a nevšimol si nič z toho čo sa v tej miestnosti dialo.
„Gŕŕ." Nad Tsunadinou hlavou sa zjavili blesky a očervenela.
„VON!!!!" Zrevala tak silno, že ich skoro odfúklo.

V prístavnom meste:

„Už sme skoro pri svojom cieli. Musíme prejsť more a pristáť na Polmesačnom ostrove. Potom prejsť ešte pár kilometrov a cez malý lesík a sme u cieľa. Tam vymyslíme čo ďalej."
Gai sa zamračene pozeral do mapy a popritom nahlas myslel.

Kakaschi sa venoval svojej najobľúbenejšej činnosti, čítanie Jiraiyových knižiek. Asuma sa naňho pozeral a rozmýšľal.
Potom sa ozval s vážnou starosťou v hlase: „Gai. Vážne ti nejako nepreskočilo?"
„Prečo by mi malo preskočiť?"
„Čakal by som od teba asi niečo, ako by som to povedal..." Na chvíľu sa Asuma odmlčal a rozmýšľal.
Potom sa ozval: „Niečo ako," odmlčal sa pripravil sa, že napodobní Gaia ako si ho predstavoval, "NA SKOČÍME TAM A PORAZÍME ICH SILOU MLÁDI!" Zreval a vystrčil ukazovák do vzduchu.
Ľudia sa naokolo začali obracať a skúmavo sa na nich pozerali.
„Myslím, že už aj tebe začína šibať, Asuma" Zapojil sa do debaty Kakaschi a lenivo prevrátil list knižky.
„Kakaschi!" Asuma sa nahnevane oboril na Kakashiho.
„Uzavrieme dohodu. Ty, Asuma si nenormálny a ja, som normálny." Uzavrel Gai debatu.
„Nepríjmam! Kakashi zastaň sa ma!"
„Vyhlasujem sa za neutrálneho v tejto veci. A osobne si myslím, že šibe obidvom."
„Kakashi!" oborili sa naňho Gai s Asumou."
No hneď na to prišla loď, ktorá mala zastávku na Polmesačnom ostrove. Traja ninjovia oblečený v jouninských vestách prišli k bielej, veľkej lodi a na stúpili na ňu. Loď sa hojdala na vlnkách, ktoré narážali do jej trupu. Gaia naplo na zvracanie.
„Gai čo ti je?"
„Je... Mi... Zle..."
„Poď teraz sa nesmieme vrátiť. Musíme splniť svoju misiu. Táto choroba ťa nesmie položiť. Prekonáš ju svojou silou mladi."
„Asuma... O čom... To hovoríš?"
„O tvojej sile mladi."
„Vymenili ste si role?" Opýtal sa zvedavo Kakashi.
Loď vyplávala na šíre more k matnej siluete, ktorá sa črtala pred obzorom. Polmesačný ostrov. Plavba trvala asi hodinku a potom sa pomaly dostavila do prístavu a ešte pomalšie pustila kotvu. Hneď ako dali dole mostík, Gai sa ako prvý vyrútil dole na zem a začal ju bozkávať. Človek by si mohol myslieť, že na tom mori bol celý život a dlho nevidel a ani nepočul o zemi.
„Gai pozbieraj sa." Prišli k nemu Kakaschi s Asumou.

Gai sa zdvihol a pozrel sa vážnym pohľadom.
Potom sa uklonil a ospravedlnil: „Prepáčte za moje správanie. Správal som sa ako decko. Tá choroba ma úplne zničila. Od teraz sa nenechám len tak rozhádzať."
A znova sa vystrel. Kakaschi s Asumou prikývli s absolútnym presvedčením, že Gaiovi úplne, ale úplne preskočilo.

Gai vytiahol mapu a dal sa na pochod.
Potom nahlas plánoval, skôr pre seba ako pre nich, cestu a útok na dedinu: „Musíme sa dostať z tohto mesta prejsť lesom a už sme tam. Dedina je okrúhla s drevenými hradbami. Všade je lúka, takže sa tam nemôžeme nepozorovane priblížiť. Mohli by sme vytvoriť klony a na silu sa tam dostať, ale to by nebolo správne a bolo by to surové. JASNÉ!"
Vykríkol od nadšenia, že mu v hlave skrsol plán a takto pokračoval: „Budeme predstierať, že sme cudzinci a hľadáme nocľah. Potom ich napadneme a ich veliteľovi dáme dobrý výmenný obchod. Predsa nie sme len hocijaký ninjovia. A vrátim sa do Konohy ako hrdina, džentlmen, ktorý zastavil násilné prelievanie krvi a potlačil násilie."

Gai sa otočil s nádejou pozrel na Kakashiho a Asumu aby povedali aký úžasný je jeho plán.
Skoro ho porazilo, keď zistil, že ani jeden ho nepočúva. Dokonca si Kakaschi ani nečítal tú svoju úchylnú knižku ale pozeral na nebo.
Tak radšej Gai zavrel ústa a porozhliadol sa okolo seba. Potom ich však prekvapene znovu otvoril a iba civel na krajinu, ktorá bola pred ním.
Už vyšli z mesta a teraz išli po ceste, ktorá sa tiahla do lesíka. Stromy mali tmavú až čiernu kôru. Ich zelené košaté koruny sa zdvíhali až do neba a niekde tam končili, ak vôbec končili.
Všade rástla vysoká papraď a kamenný chodník sa pomaly menil na piesčitú cestičku.
Cez koruny stromov presvitali slnečné kotúče lúčov a keď sa pozrel hore, uvidel fľaky nebovomodrej oblohy. No čoraz ďalej stromy hustli a strácali sa v hmle a vytvárali zelené svetlo. Traja ninjovia vošli do tohto lesíka a pod topánkami im škrípal piesok. Na všetkých tvárach sa zračilo užasnutie.
Lenže si nevšimli, že ich pozoruje nejaká postava a keď zmizli v hustej zelenej hmle, vyparila sa tak isto aj ako tí traja ninjovia, oblečení v jouninských vestách.

Keď vyšli z lesíka, zbadali dlhý zelený trávnik ostrihaný presne na päť centimetrov. V strede tohto trávnika bol vysoká drevená pevnosť. Bolo už od začiatku jasné, že je to dedina, ktorú hľadali a na ktorú mali zaútočiť.
Gai zhodil z chrbta tašku, sklonil sa a chvíľu sa v nej prehraboval. Potom s víťazoslávnym úškrnom vytiahol guču vytvorenú požmolkovanými handrami. Kakashi s Asumou iba nemo hľadeli a na nič sa nepýtali. Gai začal rozmotávať tú guču.
Keď ju konečne rozmotal a vysypal na trávu to z čoho sa skladala, Asuma sa spýtal: „Gai čo... to je?" A Kakashi si v duchu položil tú istú otázku.
Gai zdvihol jeden kus tej látky a odpovedal s vážnym výrazom v tvári: „Sedliacke šaty."
„Gai nechcel si náhodou aby sme boli cestovatelia? Veď tam môžeme ísť aj takto." Ukázal na seba Asuma.
„Nemôžeme. A nepýtaj sa prečo. Proste ma nechajte hovoriť a tvárte sa čo najprirodzenejšie." Začal sa vyzliekať zo svojho zeleného, elastického oblečenia, ktoré nosil stále na sebe. Asuma a Kakaschi si vzdychli a vymenili si pohľady.

O pár minút, strávených dlhou hádkou:

Gai zaťal päste, vyskočil a zreval: „DYNAMICKÝ NÁSTUP!"
Kakaschi s Asumou vytvorili pečať a zmizli. Objavili sa pri Gaiovi, ktorý vyrazil hlavnú bránu z pántov. Nemali čas sa rozhliadnuť, lebo hneď na nich zaútočili muži so zbraňami v rukách. Kakashi zreval raikiri a vyrútil sa na nich s bleskovou guľou v ruke. Okamžite padli na zem prvý traja.
Gai zatiaľ bojoval proti štyrom a týmu v dravosti a ani v rýchlosti vôbec nestačili. Bolo počuť iba pukanie a jeho protivníci boli na kope neschopný spraviť ani len jeden pohyb.
Asumových protivníkov zahalil oblak prachu a hneď na to vybuchol. Asuma ešte odrovnal jedného a poobzeral sa. Gai práve skončil a Kakaschi držal pod krkom jedného z tých mužov a v zapätí ho odhodil. Kakaschi ukázal na najvyššiu drevenú budovu so šikmou strechou a povedal: „Tam je ich šéf."

Skôr než stihol dopovedať, jeho spoločníci sa rozbehli k dverám z bledohnedého dreva a on sa za nimi rozbehol. Uvidel ako Gai vyvalil dvere a bežal na druhé poschodie. Kakashi dobehol svojho druhého menej výbušného druha a spolu vyšli na najvyššie poschodie, budova mala tri poschodia, vošli dovnútra jedinej izby na chodbe.
Vnútri kľačal Gai na jednom kolene a držal si ruku. Asuma okamžite k nemu pribehol a Kakashi sa rozhliadol po miestnosti aby našiel možnú pascu či nepriateľa. Izba nebola veľká a všetko bolo z dreva. Pred Gaiom, pár metrov od neho, bol mohutný stôl za ním prevrátená stolička a za tým všetkým okno, cez ktoré by sa pohode prepchal dospelý muž.
Sklo však v ráme nebolo, až na jeden kúsok, ktorý nebezpečne vytŕčal z rámu. Na zemi bolo plno kúskov skla a na niektorých bola krv. Kakaschi sa ešte lepšie poobzeral a prešiel k tomu sklu. Pri tom skle ležal tučný muž odetý v drahom, fialovom oblečení, teraz presiaknutého krvou. Ten muž bol vodca banditov.
„Je mŕtvy." Ozval sa Asuma, keď podišiel ku Kakashimu.
„Počul som čudný hlas, potom ten muž z ničoho nič začal krvácať a nakoniec som uvidel postavu v tmavohnedom plášti. Tak som prirodzene na ňu zaútočil, ale skôr ako som sa jej mohol dotknúť, som cítil ospalosť a hneď nato som ucítil v ruke bolesť. Zrak sami zahmlil a nevládal som poriadne rozmýšľať. Tesne ako ste sa objavili tá postava zmizla." Podišiel k nim Gai stále sa držiac za ruku.
„Si zranený?"
Gai im namiesto odpovedi ukázal ruku. Nemal tam žiadne zranenie ani len roztrhnuté oblečenie.
„Ako by si opísal osobu?"
„Hnedý dlhý plášť, s kapucňou . Nevidel som ani len kúsok jej/jeho pokožky. Vôbec nič. Hlas mal mužský. Typujem, že tá postava mohla mať asi toľko rokov koľko my. To je asi tak všetko."
„Dobre. Hlavne, že nie si zranený. A týmto je naša misia dokončená. Môžeme sa vydať na cestu domov."