Uzumaki Naruto - Konečné rozhodnutie - 7. (NaruHina)

Bolesť poľavila po ceste.
„Sai,“ zašepkal som mu do ucha, „potrebujem pauzu.“ Hneď zastavil. Starostlivo ma oprel o strom. Už som videl aj počul celkom normálne. Ani rany tak veľmi nekrvácali.
„Naruto, čo sa stalo?“ Opýtal sa, zatiaľ čo mi obväzoval ruku.
Vymyslel som si, že ma príšerne rozbolela hlava. Neveril mi.
„No nič,“ uzavrel som, „už je pokročilý čas. O chvíľu sa to začne,“ usmial som sa. Aj Sai bol pozvaný. Rozbehli sme sa. Zranenia sa mi medzičasom úplne vyliečili.

Dorazili sme práve na čas. Všetko dopadlo na výbornú. Sasuke sa smial a vyzeral šťastne. V jednej chvíli som si uvedomil, že raz mu ten úsmev navždy zmizne. Ja a Juubi mu ho vezmeme.
Ešte zopár rokov sa mi podarilo udržať moje tajomstvo. Keď som však začal vykašliavať krv, bolo po celom utajovaní.
„Naruto,“ Hinata sedela pri mne, „všimla som si toho už pred niekoľkými rokmi, ale vždy si si niečo vymyslel. Neverila som ti, ale myslela som si, že máš na to nejaký dôvod, tak som viac nezisťovala. Ale už to zašlo priďaleko. Si chorý?“ Objímala ma.
Sprudka som si povzdychol, „tuším musím s pravdou von,“ prehltol som guču v krku, „nevie o tom nikto. Nikomu som o tom nechcel povedať. Si prvá,“ pobozkal som ju a odtlačil na stoličku, „umieram,“ sklopil som oči, „už dlho. Ničí ma Juubiho chakra. Je to zdĺhavý bolestivý proces. Spočiatku to boli slabšie bolesti celého tela. Teraz to pokročilo.“ Zdvihol som k nej oči. Plakala. Čupol som si a perami zotrel smútok z jej tváre, „netreba prelievať slzy nado mnou, Hinata.“
„To nemôže byť pravda...“ Šepkala.
„Ostáva mi ešte dosť času. Neboj sa.“ Privinul som si ju, „ale... Sasuke...“
Vedela, o čom hovorím, „bude trpieť tak, ako ty.“

Náš syn bol veľmi silný ninja. Keď mal osem rokov, objavil sa u neho rinnegan. Učil som ho s ním bojovať. Bol talentovaný. Určite sa stane raz Hokagem. Krátko po dovŕšení dvadsiateho roku jeho života som ho začal oboznamovať s osudom jinchuurikiho. Ja som ďalej už nevládal. Hinata preplakala celé noci.
Vyčerpávali ma aj jednoduchšie činnosti. Na misie som chodiť nemohol v žiadnom prípade a bol som rád, keď som dokázal vyjsť hore po schodoch do mojej kancelárie.
„Otec, dnes môžem prácu urobiť za teba,“ ponúkal sa Sasuke. Vždy som jeho pomoc odmietol. Nech si užíva svoj život, kým môže.
„Ešte sa ako Hokage narobíš,“ zasmial som sa, no prerušil ma kašeľ. Krv kvapkala na zem. Pokrútil som hlavou.
„Dnes musíš ostať doma.“ Podoprel ma. Začali sa mi triasť kolená.
„Dobre teda,“ vzdal som svoju márnu námahu, „aj tak sa o chvíľu staneš Nanadaime Hokagem. Aspoň si to natrénuješ už teraz,“ usmial som sa.
„Nehovor tak,“ mal vlhké oči.
„Môj čas sa kráti,“ priložil som ruku k pečati na mojom bruchu, „a ty sa staneš novým jinchuurikim.“
„Ale potom ty...“ Sklonil hlavu.
„Pre teba to bude ľahšie ako pre mňa. Ja som už predtým mal v sebe Kyuubiho a moje telo bolo už trochu oslabené pred zapečatením Juubiho. U teba to bude iné. Dúfam.“ Dodal som. Ostalo nepríjemné ticho.
„Naruto...“ Pribehla Hinata. Mala smutný výraz tváre. Dobehla z druhého koncu domu, „si v poriadku?“ Objala ma. Sasuke ma potľapkal po ramene a odišiel. Keď uvidela kaluž krvi na dlážke, chytila si tvár, „nie...“ Zviezla sa na kolená.
„To nič. Poď ku mne,“ vystrel som ruku. Chytila sa jej a sadla mi na kolená, „vždy ťa budem milovať,“ pobozkal som ju a na jazyku zacítil slanú chuť jej sĺz.
„Zhoršilo sa to,“ kŕčovito zvierala len môjho trička.
„Áno,“ prikývol som, „chcem ti niečo povedať,“ pritisol som si ju, „dnes to urobím. Už som sa rozhodol.“
„Tak skoro?“ Zarmútila sa.
„Už to viac neunesiem. Treba konať, kým ešte vládzem stáť na nohách a urobiť pečať.“ Povzdychol som si.
„Nie...“ Ďalší príval jej sĺz.
„Ešte včera som si myslel, že vydržím pár rokov...“
„Naruto, neopúšťaj ma!“
„Nechcem. Naozaj to nechcem. Nechcel som byť jinchuurikim.“ Aj mne zvlhli oči. Mám ju tu nechať samú? Toto si nezaslúži. Mala by mať manžela, ktorý by s ňou dožil v starobe... Každá jej slza bola ako dýka ktorá sa mi opakovane znova a znova zabodávala do krvácajúcej rany na srdci. Keby som ju tak mohol silnejšie objať. Keby som ju mohol vziať na ruky... Nemôžem. Ledva sa sám postavím a udržím na nohy. Keby som jej mohol povedať, že všetko bude v poriadku... Že toto celé bol len zlý žart. Keby, keby... nenávidím to slovo. Ponúka toľko možností aj keď žiadna neexistuje.

Prišiel večer. Postavil som sa na nohy. Nenávidel som sa za to, čo sa práve chystám urobiť. Hinata ma podoprela.
Pobozkali sme sa. Slová boli zbytočné.
„Vezmem ho,“ podoprel ma z druhej strany Sasuke.
„Milujem ťa,“ venoval som jej posledný láskyplný pohľad.
„Aj ja ťa milujem, Naruto,“ chytila mi ruku. Stisol som jej ju. Tento romantický okamih prerušil malý príliv bolesti.
„Je čas ísť.“ Povedal som. Pohli sme sa vpred a ona tam ostala stáť so slzami v očiach. Naše ruky sa pustili. Keď sme prešli kúsok od domu, zastal som a odstúpil od syna, „nechcem, aby nás niekto videl,“ premohol som sa a začal som bežať. Nasledoval ma.
„Otec.“
„Musíme sa dostať rýchlo preč z Konohy.“ Viac som nepovedal a len pridal tempo.

Dorazili sme na čistinku ďaleko od dediny. Sadol som si a lapal po dychu.
‚Juubi, odteraz budeš mať nového jinchuurikiho,‘ povedal som mu, ‚správaj sa k môjmu synovi ako ku mne. Prosím.‘
‚Neboj sa, už teraz ho beriem ako priateľa,‘ usmial sa.
‚Viem, že som ti to už hovoril, ale nedá mi to nepovedať ešte raz,‘ zhlboka som sa nadýchol a to nebol najlepší nápad, keďže moje pľúca boli v dezolátnom stave, ‚neviem, čo behá Sasukemu po mysli. Nedovoľ mu, aby ťa využil na ovládnutie sveta. Verím mu, ale musíme byť opatrní.‘
‚To by som ani nikdy nedovolil. Nechcem to zažiť znovu, tú bezmocnosť... keď ma vtedy Obito ovládol... len som sa mohol prizerať, ako využíva moju silu k ničeniu a nič... absolútne nič som nemohol proti tomu urobiť.‘
‚Spolieham sa na teba. Nikdy som sa ťa na to neopýtal, ale máš aj meno?‘ Zasmial sa.
‚To nič. Ani ja si ho už poriadne nepamätám. Nepoužívam ho. Ale ak ho chceš vedieť... Volám sa Sozonushi.‘
‚Sozonushi...‘ Vydýchol som, ‚zverujem ti do rúk osud môjho syna Sasukeho.‘

Otvoril som oči a usmial sa na syna.
„Všetko je pripravené. Môžme začať,“ postavil som sa. Objal ma.
„Ľúbim ťa, ocko,“ nikdy mi nepovedal ocko. Vždy len otec. Moje odhodlanie zakolísalo. Ale musím rýchlo konať.
„Aj ja teba,“ povedal som maznavo a postrapatil mu vlasy.
„Posaď sa,“ povedal som mu po pár minútach. Vyzliekol som si tričko. Pečať bola viditeľná. Ruky som nastavil na odpečaťovanie. Pokrútil som ňou. Vyšľahla zo mňa mohutná chakra, ktorá sa sformovala do Sozonushiho. Sasuke mal na tvári šokovaný výraz. Ešte ho nikdy nevidel.
„Bezprostredne po zapečatení pocítiš obrovský príliv chakry,“ hovoril som mu, zatiaľ čo som pripravoval pečate na moje špeciálne Fuuyin no jutsu, ktoré som vymyslel na túto príležitosť, „poď bližšie,“ poslúchol a prisunul sa ku mne. Vyzliekol si tričko bez toho, aby som mu niečo musel hovoriť. Priložil som mu ruku na brucho. Pozrel som sa mu do očí.
„Fuuiyn,“ zašepkal som. Prestal som mať cit v nohách, ale musel som vydržať, kým sa zapečatí celý. Netrvalo to dlho. Pomaly som sa zosunul na zem. Sasuke predychával prísun Juubiho chakry.

Pocítil som, ako ma vzal do náruče. Cítil som, ako mi na tvár dopadá niečo teplé. Slzy. Niesol ma pomaly. Chcel som ešte naposledy otvoriť oči a uzrieť jeho tvár, hviezdy na oblohe a zelené stromy na vôkol. Avšak svaly ma vôbec nepočúvali. Cítil som sa zvláštne. Bol som šťastný a smutný zároveň. Konečne som necítil žiadnu bolesť. Po tých rokoch, čo som trpel, som si teraz pripadal ako za mladi. Koľko krát som sníval o niečom takom? Nedá sa to ani spočítať.
Srdce tĺklo pomaly a slabo. Dych sa skracoval a intervaly medzi jednotlivými nádychmi a výdychmi sa predlžovali. Pred očami sa mi objavila Hinata. Bola usmiata a červenala sa. Škoda, že som s ňou nemohol stráviť viac času... viac času so všetkými...
A potom som už videl len čiernu temnotu...