Rivalovia Itachi vs. Naruto 1.diel - Nedorozumenie

Zobudila som sa na nieči dych nado mnou. Modré oči. Skláňali sa nado mnou a divoko na mňa pozerali.
„Naruto?“ zašepkala som.
Vytiahol ma z postele. Nevedela som čo chce robiť. Veď bol deň mojich pätnástich narodenín. Naruto mnou šklbol a vyviedol ma von. Ráno vyzerala Konoha úplne inak. Bola mŕtva, nik tam nebol a bolo samé ticho. Bolo to zvláštne.
Prebrala som sa z pozerania na Konohu a ustúpila som o krok od neho.
„Nebojsa.“ Naruto povedal.
Nemám sa ho báť?! Tss, to sa mu povie. Veď ani neviem, čo chce so mnou robiť a ešte k tomu má na sebe odev ANBU. Naruto sa zaprel a ťahal ma k lesu. Ale ja som bola neúprosná, nenechala som sa, nevedela som čo chce so mnou vôbec robiť. Vytrvalo som cúvala a po chvíľkach som ho párkrát ťahala. Naruto sa naštval a siahol po kunai.
„Myslíš si, že ťa neodtiahnem na určené miesto?“ povedal a díval sa mi priamo do očí.
V budúcej minúte, keď sme už prechádzali lesom a bolo po všetkom, za celý svoj život som nevidela takú rýchlosť a presnosť. V jednej chvíli mi Naruto držal ruky za chrbtom a potom bol zrazu na zemi.
„Itachi?“ povedala som potichu.
Neskutočným, neúprosným pohybom zrazil Naruta k zemi. Rukou mu zasadil škrtiace zovretie a vliekol ho do tieňa. Ako so sebou Naruto mlel na všetky strany, uvedomila som si, že sa dostali do uličky medzi dvoma kameňmi. Keď ho Itachi otočil a zrazil chrbtom na zem, s pádom vypustil zbytok vzduchu.
„Ty jej neublížiš!" odmlčal sa a potom jedným očkom pozrel na mňa.
„Do kelu, čo si s ňou chcel urobiť?!“ zašepkal vražedne.
Itachiho ruka, ktorá mu zvierala hrdlo, z neho kvapku po kvapke vypúšťala život. Dusivo naberal vzduch, lebo mal nedostatok vzduchu.
Narutovi sa zatemnilo pred očami. Nepochyboval, že z tejto šlamastiky vyviazne živý a ani nebude môcť povedať, čo naozaj chcel. Prizerala som sa na nich z diaĺky. Videla som, že o minútu po tom sa vzdal a prestal sa brániť. Chcel sa biť, vôľa mu nechýbala, ale za to sila áno. Videla som mu smrť v očiach. Ale ako ho poznám, vždy bol so smrťou zmierený dávno. S poslednou silou zaostril na Itachiho pohľad. Díval sa do Itachiho chladnokrvnej tváre. Lebo Itachi bol vždy ochotný ma ochrániť.
„ Bože, Minari... čo môžeš očakávať od takého zabijaka...?“ udusene povedal, ale ešte tak nahlas, aby som ho počula.
Rýchlo som sa otriasla.
„Itachi! Dosť! Prestaň!“ zabehla som k nemu a odtrhla ho od Naruta.
Zobrala som si Naruta do náruče. Pohol ústami. Asi sa snažil niečo povedať. Tak som sa naklonila.
„Ne... nedokázal... by... by som... ti ublížiť... Minari,“ pozrela som sa mu do očí.
„Tak prečo si ma sem tak drsne viedol?“ Itachi aj ja sme sa nad ním skláňali.
Začínal sa preberať k životu s dostatkom kyslíku.
„Bolo to súčasťou môjho prekvapenia. Ale asi som to prehnal.“ Usmial sa a už som vedela, že všetko je ako má byť.
„Mal si to naplánovať s Itachim, potom by ťa nenapadol.“ Prešla som si prstami cez vlasy.
„Tak vieš, bál som sa, že by mi ten nápad mohol ukradnúť.“ Jedným očkom sa pozrel na Itachiho.
„Ty idiot.“ Itachi povedal a potľapkal ho na rameno a zdvihol ho.
„Tak čo si to chcel ukázať?“
„Počkaj a uvidíš.“ Odvrkol mu naspäť. Ale ako poznám Itachiho, bol naštvaný. Nemá rád tajnosti. Tak som ho chytila za ruku a usmiala sa, a na Narutovej tvári sa črtal smútok. Ako vidím, cíti ku mne asi niečo viac, ale nechcem to vedieť. Možno to príde časom.
Šli sme cez les, keď v tom nás Naruto zastavil.