Zrození legendy I: 4. Chunninske skúšky začínajú

4. Chunninske skúšky začínajú

Zrazu Akimichi letel cez celé cvičisko a zastavil sa až o deviaty strom v lese. Všetci sa pozerali na Akimichiho a neveriace pohľady sa potom otočili na Naruta. Naruto sa uškrnul a dal si ruky do vreciek. Akimichi sa postavil a zaťal päste.
„Tak toto si vážne nemal robiť! Ako si vôbec dovoľuješ ma udrieť! Vieš vôbec kto si? Lepšie povedané čo si?“ kričal na neho Akimichi.
„Si len odpad tejto dediny. Nemáš tu čo robiť. Najlepšie by bolo, keby si sa zbalil a odišiel odtadiaľto aj s tými tvojimi kumpánmi!“ kričal na neho ďalej.
Len, aby si nebol prekvapený, vy všetci, ako od tadiaľto rýchlo odídem. Len počkajte, hovoril si pre seba Naruto a pri tom sa zamračil.
„Už ti nie je do smiechu?“ smial sa Inuzuka. Naruto sa obzrel a znova sa uškrnul.
„Čo bude s tým mojím tréningom? Zľakli ste sa keď ten tučko odletel ako perie na druhú stranu cvičiska alebo čo?“ smial sa. Do smiechu mu vlastne nebolo. Je pravda, že zabil tých oblačných ninjov, ale nikomu z Konohy ublížiť nechcel aj keď ho nenávideli.
Naruto, zbláznil si sa? Veď ťa, vlastne vás, nenávidia a ty im nechceš ublížiť? Buď chlap. Už nie si malé dieťa. Bojuj a ukáž im čo je v tebe. Za mňa nech sa aj plazia do nemocnice. Zasmial sa Kyuubi v Narutovej hlave a Naruto musel priznať, že má pravdu. Nechcel im ublížiť, ale nedali mu na výber. Bude bojovať aj keby sa naozaj mali doplaziť do nemocnice.
„Naruto!“ kričal Reibi. Naruto začal znova venovať pozornosť desiatim genninom okolo neho. Akimichi sa rozbehol od stromu a ostatní deviati odskočili pár metrov. Naruto hodil po ňom pár zvláštnych kunaiov. Akimichi sa všetkým vyhol.
„Nič lepšie nedokážeš?“ posmieval sa mu. Naruto sa ale stále usmieval. Akimichiho päsť bola od Naruta pár centimetrov.
Mám ho! Myslel si Akimichi namyslele a začal sa usmievať od ucha k uchu. Naruto sa premiestnil k jednému z kunaiov a Akimichi vrazil Nejimu do tváre. Ten len padol na zem a vykašlal trochu krvi. Rýchlo sa postavil.
„Chouji, ty si sa zbláznil? Prečo si udrel mňa?“ kričal po ňom Neji. Naruto sa im smial.
„Videli ste to?“ šepkali si senseovia.
„To bolo teleportačné jutsu Yondaimeho,“ hovorili si ďalej medzi sebou.
„Ale ako to môže ten zasran vedieť? Veď je to len malý gennin, ktorý sa nim ani stať nemal,“ hovoril ďalší z nich.
„Už by toho aj stačilo. Skončíme to!“ Zakričal Neji na Naruta.
„No tak poďte!“ Všetci desiati sa naraz rozbehli na Naruta. Ten sa im so smiechom uhýbal. Bol čím ďalej, tým rýchlejší a jeho protivníci začínali byť unavení.
„To nič lepšie nedokážete? Hyuuga, veď si z najmocnejšieho klanu. Hovorí sa, že si génius, že si lepší ako tvoja sesternica z hlavnej vetvy.“ Posmieval sa Naruto. Už ho to prestávalo baviť. Nahromadil chakru do päste a rozbehol sa oproti všetkým. Pomaly padali na zem jeden za druhým ako vrecia zemiakov. Naruto sa postavil pred nich. Senseovia na neho pozerali s otvorenými ústami.
„Prehrali ste. Zmierte sa s tým. Uvidíme sa na chunninskej skúške, chudáci,“ smial sa Naruto a vyskočil na strom. Chytil Reibiho a Miako za ruky a teleportoval sa. Zostala po nich len žltá šmuha, ale aj tá rýchlo zmizla.

Po “Narutovom tréningu“ prešli viac ako 2 mesiace. V tom čase bol všade kľud a v Konohe neboli žiadne hádky. Všetci sa totiž pripravovali na nadchádzajúcu udalosť.
„Vážne pôjdeme na chuuninsku skúšku?“ tešil sa Reibi. Naruto im ukazoval prihlášky. Na skúšky sa pripravovali od kedy sa stali genninmi. A teraz prišla tá chvíľa, kedy všetkým ukážu čo dokážu.
„Naruto...“ začala Miako, ale zlomil sa jej hlas. Narut prišiel k nej a pohladkal ju po vlasoch.
„Neboj sa, Miako. Zvládneš to. Všetci to zvládneme.“ Povzbudzoval ju.
„Ukážeme im čoho sme schopní aj keď nemáme senseia. Miako, len si trošku ver. Si najlepší medik ninja akého poznám.“ Začal ju povzbudzovať aj Reibi. Bolo až neuveriteľné ako z neho sršala dobrá nálada. Veď na chunninskú skúšku sa pripravoval od malička a teraz prišla jeho chvíľa. Miako sa usmiala.
„Dobre teda. Idem do toho s vami.“ Reibi skríkol a objal Miako. Naruto s Miako sa začali smiať.
„Dobre, už by toho aj stačilo. Musíme ísť. Zajtra náč čaká veľký deň,“ povedal Naruto a všetci sa vybrali domov na zaslúžený odpočinok.

„Vstávajte, už musíme ísť!“ kričala Miako na celý dom. Reibi a Naruto neboli zrovna ranné vtáčence, a tak ich musela Miako vždy budiť s hrncom a varechou v ruke.
„Pohnite si, lebo žiadna chunninská skúška nebude!“ vyhrážala sa im. Pri slove chunnin Reibi vystrelil z postele a už ho nebolo. Naruto však bol iný prípad. Miako prišla k nemu a stiahla z neho prikrývku.
„No tak, vstávaj. Inak pošlem na teba Kuramu-senseia.“ Naruto rýchlo otvoril oči a pozrel sa na Miako. V očiach mal hrôzu. Vedel, že keď sa Kurama nahnevá zlízle si to on a nikto iný. Naruto vyštartoval z postele a ani nie za hodinu už všetci traja stáli pred budovou, kde sa konala prvá skúška chunninských skúšok.
„Identifikujte sa,“ zastavil ich pri dverách ninja. Všeci traja si ho prezreli.
„Uzumaki Naruto, Toki Miako a Guzo Reibi,“ povedal Naruto a ninjovi sa rozšírili zreničky.
„Môžete ísť,“ povedal a hneď niekam zmizol. Naruto sa usmial a vykročil dverami do budovy nasledovaní jeho priateľmi.
„V ktorej miestnosti to je?“ spátala sa Miako.
„512,“ povedal Reibi. Prišli na prvé poschodie a rozhliadli sa po chodbe. Bolo tu plno. Hneď ako prišli do výhladu všetkých genninov, všetko utíchlo a všetky oči sa pozrali na nich.
„Odpad Konohy,“ šepkali si.
„Čo tu robí?“
„Ako sa sem vlastne dostali?“ Naruto, Miako a Reibi ignorovali ich otázky a vykročili chodbou. Pozreli sa na dvere.
„512,“ zašepkala Miako. V tom sa pred ňou zjavili dvaja ninjovia.
„Čo tu robíte? Sem môžu ísť iba členovia Konohy a nie odpad ako ste vy traja,“ začal jeden z nich. Naruto sa uškrnul.
„Chunnini. My sme členmi Konohy a tiež máme právo robiť chunninskú skúšku alebo sa bojíte, že by sme vás porazili?“ posmieval sa. Všetci naokolo sa zasmiali.
„Nebuďte smiešni,“ povedal ten druhý.
„Tak ustúp stranou a zruš to sprosté genjutsu,“ povedal Reibi. Chunninom skoro oči vypadli.
„Oh, tak predsa len niečo viete. Veď uvidíme ako ďaleko sa odpad Konohy dostane.“ Smiali sa chunnini a potom odišli.
„Výborne, Reibi,“ pochválil ho Naruto.
„Poďme ďalej. Začína tu byť dusno,“ prehovorila Miako a potiahla chlapcov chodbou k ďalším dverám. Vyšli hore schodmi a ocitli sa na ďalšej chodbe. Prišli pred miestnosť 512 a vstúpili dnu. Otočilo sa na nich niekoľko desiaok genninov.
„Páni, koľko ich tu je,“ šepkala Miako.
„Neboj sa,“ povzbudzoval ju Reibi a usmial sa na ňu. Neruto si ich všetkých začal prezerať. Všetci sa na nich pozerali s nenávisťou a opovrhnutím a to ho nahnevalo.
„Poďme si sadnúť na naše miesta,“ povedal cez stisnuté pery. Nikto nechcel s nimi sedieť, takže sa všetci traja ocitli pri sebe v poslednej lavici.
„Ticho!“ zaznel krik a v miestnosti zostalo hrobové ticho. Pred lavice sa postavila jedna osoba a na každej strane miestnosti si posadalo po päť chunninov.
„Moje meno je Morino Ibiki a som váš prvý skúšajúci,“ začal Ibiki a jeho oči sa zastavili na Narutovi a ostatných. Prižmúril oči. Začal vysvetlovať podmienky prvej skúšky.
„Test?“ vykríkli všetci. Ibiki sa uškrnul a všetkým rozdal papiere.
„Desať minút pred koncom zadám desiatu otázku. Môžete začať!“ Všetci sa pozreli na papiere pred sebou. Naruto sa uškrnul.
Zvláštny test, myslel si. Prezeral si jednu otázku za druhou, no ani na jednu odpoveď nevedel. Niečo ho napadlo.
Čo ak? Rozhliadol sa a jedným okom pozrel po svojich priateľoch. Miako už vymýšľala ako dostať odpovede a Reibimu to tiež začínalo dochádzať. Všetci traja sa na seba pozreli a prikývli.
Je čas zbierať informácie, mysleli si všetci naraz. Našli si jednu osobu a použili všetko čo vedeli, aby napísali odpovede. Chceli všetkým dokázať čo v nich je.
„Dobre. Je načase zadať poslednú otázku.“ Ozval sa Ibiki. Naruto s ostatnými sa usmiali.
„Ale ešte pred tým...“ odmlčal sa Ibiki.
„Kto chce môže odstúpiť. Máte na výber. Od poslednej otázky závisí, či prejdete prvou skúškou alebo zostanete navždy genninmi.“ Ibiki za rozhliadol po miestnosti. Najskôr sa nikto nehlásil, no po pár minútach odišlo asi sedem týmov.
„Posledná výzva.“ Ibikiho pohľad smeroval k Narutovi. Zatvoril oči.
„V poriadku. Je teda rozhodnuté. Všetci čo ste tu... ste prešli prvou skúškou. Gratulujem.“ Ibiki otvoril oči a pozrel sa na Naruta a jeho partu. Usmievali sa a tešili sa z úspechu. Uškrnul sa.
Len sa tešte, kým môžete, myslel si. Potom sa pred ním objavila čierna plachta a v celej miestnosti sa začal šíriť dym. Po chvíli dym ustal a pred plachtou stála žena s čiernymi vlasmi v cope a dlhom hnedom plášti. Rozhladla sa po miestnosti.
„Moje meno je Mitarashi Anko a som vaša druhá skúšajúca.“ Predstavila sa. Všetci na ňu pozerali s vytreštenými očami. Ibiki nakukol spoza plachty.
„Zlé načasovanie, ako ťa donútili zobrať túto prácu?“ posmieval sa. Anko sa uškrnula.
„Ibiki, ty si nechal prejsť 24 týmov? A navyše je tu aj odpad Konohy?“ šepkala. Tím Kurama prižmúril oči. Ibiki iba pokrčil plecami.
„To je jedno. Aj tak viac ako polovica neprejde druhou skúškou. Vidíme sa zajtra, šmejdi.“ Povedala, a tak ako prišla, tak aj odišla.

Na ďalší deň
„Takže toto miesto sa volá Les smrti. Tu sa bude konať vaša druhá skúška.“ Povedala Anko na privítanie. Všetkým rozdala formuláre, aby sa podpísali a oboznámila ich s pravidlami druhej skúšky.
„Na prípravu máte desať minút.“ Tím Kurama rýchlo vyplnil formuláre a potom sa dohadovali na stratégiách, ktoré by boli možné.
„Neverím, že ste sa dostali až sem, ale zaručujem vám, že ďalej sa už nedostanete.“ Ozvalo sa za nimi. Naruto, Reibi a Miako sa otočili. Boli to Daichi, Sakura, Sasuke, Neji, Tenten, Lee, Chouji, Shikamaru, Ino, Kiba, Shino a Hinata. Boli tam všetci. Naruto sa zasmial.
„Ani ja som nevedel, že sa dostanete tak ďaleko. Predsa len vás porazil odpad Konohy.“ Posmieval sa im a Reibi s Miako sa začali smiať. Neji sa naštval a zaťal päste.
„Uvidíme kto sa bude smiať naposledy.“ Povedal a otočil sa na odchod.
„Ty to určite nebudeš,“ zakričal za ním Reibi. Potom ich už Anko zavolala a každému týmu dala nejaký zvitok.
„My máme zvitok zeme, takže potrebujeme nebeský zvitok.“ Šepkala Miako.
„Miako, ticho!“ zahriakol ju Reibi.
„Gomen,“ rýchlo sa ospravedlňovala. Išli na svoje miesto pred bránu 9. Všetci sa zasmiali.
„My máme šťastie na tie čísla,“ povedal Reibi a Narut s úsmevom prikývol.
„Dobre, máte posledné dve minúty.“ Všetci netrezlivo čakali. Podľa všetkého čo vedeli, bude táto skúška jedna z najhorších. Nemali však v úmysle prehrať alebo sa nechať zabiť.
„Čas uplinul,“ povedal chunnim pri ich bráne. V tom sa všetky brány otvorili a všetci gennini sa rozbehli. Každý mal nejaký plán a však nikto nevedel s presnosťou povedať čo sa bude diať. Ani tím Kurama to nevedel.