Perfect world - 1. kapitola

Svet, v ktorom budem žiť

Vytiahla som kunaj z tela už mŕtveho ninju. Zopár odvážlivcov na mňa pred chvíľou zaútočilo, ani neviem prečo. Všetci mali na hlavách čelenky so znakom Suny. Nezaujímali ma, mala som príkaz nezabíjať len konožských ninjov.
Kunaj som očistila v tráve a zasunula si ho späť do rukáva. Pracovalo sa mi zvláštne, ani zabíjanie mi nešlo tak hladko, ako som čakala. Maska, čo som mala na hlave, mala otvor iba pre jedno oko. Čo už, nemôžem sa sťažovať. Je to jeho príkaz. Rozbehla som sa.

Konoha bola, tak ako mi povedali, zničená. Pracovalo sa na opravách. Stála som na vetvy stromu a pozorovala dedinčanov. Spoločne pracovali, pomáhali si, zdalo sa, že majú dobrú náladu. Veď majú zničenú dedinu... Hm...
Bolo to nad moje chápanie. Po chvíli som samú seba pristihla, ako sa usmievam. Zapudila som ten zvláštny pocit a začala sa sústrediť. Teraz na seba musím nejako pripútať pozornosť. Skočila som medzi davy ľudí. Okamžite sa spustil rozruch a panika. Pokojne som sa prechádzala medzi utekajúcimi civilistami.
„Ty!“ zavolal niekto. Zastavila som sa a otočila sa. „Madara. Čo tu chceš?“ Bol to nejaký mladík s vypnutými vlasmi do chvosta. Jounin.
„Shikamaru!“ pribehli ďalší dvaja; tlstejší muž a blonďavá žena. „Čo sa deje? Čo ten tu chce?“ Očividne boli zmetený a vystrašený, i keď sa snažili pôsobiť neústupne.
„Vyhláste pohotovosť a zavolajte Kakashiho. Ihneď!“ prikázal im a urobil pečate. Tieň pri jeho nohách sa začal plaziť ku mne. Zaujímavá technika, ale pomalá. Vyskočila som na polozrúcanú strechu jednej z budov a bežala hlbšie do dediny. Počula som, ako za mnou vybuchujú kunaje s výbušnými lístkami a krik ninjov, ktorý sa ma snažili dobehnúť. Jeden výbuch bol tak blízko mňa, že ma to napriek mojej vôli odhodilo dopredu. Urobila som salto a dopadla na zem.
„Neutečieš, Madara!“ Započula som svišťanie tieňov toho chlapca a odrazu som sa nemohla pohnúť. Stála som oproti nemu v rovnakej polohe, ako on, s rukami v pečati. Takže toto dokážu tie tiene? Naozaj zaujímavé.
Okolo mňa sa uzavrel kruh jouninov.
„Shikamaru, zvládaš to?“ objavil sa tam ďalší chlap s maskou na tvári a zakrytým okom s čelenkou Konohy. Jeho biele strapaté vlasy vo mne evokovali strašiaka, jeho pohľad na mňa bol priam vražedný. Pripadalo mi to trochu ako deja vu, akoby som ho už niekedy videla.
„Mám ho. Je pomalší, než minule,“ povedal Shikamaru s náznakom podozrenia a spustil ruky pozdĺž tela, pričom som ja urobila to isté. Začali sme kráčať smerom k sebe. Myslím, že už som ich dostatočne navnadila. Moje telo zmizlo v oblaku dymu.

Sedela som pod stromom a sledovala, ako sa lúče slnka predierajú cez listy. Vtáčiky poletovali okolo mňa, neďaleko sa pásla srnka.
Príjemný pocit. Takmer som zabudla, prečo som tu. Do mysle sa mi náhle vrátili spomienky môjho klonu.
Nuž, za chvíľu budú tu.
Vstala som a oprášila sa. Pasúca sa srnka zdvihla hlavu a utiekla. Sú blízko. Započula som zvláštny zvuk. Znelo to, ako pišťanie, alebo kvílenie veľa, naozaj veľa vtákov. Inštinktívne som urobila úskok do strany práve v čas, keď sa okolo mňa mihlo modré svetlo. Ktosi ďalší na mňa zaútočil zvrchu, obrovská rotujúca guľa človeka. Uskočila som, no vo vzduchu šľahali tiene ako chápadlá, snažiace sa ma spútať. Idú na to nejako zhurta, to sa mi páči. Chytila som sa vetvy stromu a pretočila sa smerom strmhlav dolu. Odrazila som sa od zeme rukami, urobila premet a odrazu som stála uprostred čistinky, kde sa okolo mňa znova uzatváral kruh.
Bolo mi povedané, že sa tu má ukázať blonďavý chlapec - Jinchuuriky Kyuubiho. Nikoho takého som tu ale nevidela.
„Musíme ho čo najskôr chytiť, než sa premiestni,“ povedal Kakashi s rukou stále podivne svietiacou modrým bleskom. „Je slabší. Takú šancu si nenechám ujsť.“ Rozbehol sa proti mne. Uhla som zas a znova, zas a znova, kým som očami prečesávala dav ninjov. Naozaj tu nebol.
Bude sklamaný...

Kľačala som pred Obitom so sklonenou hlavou.
„Tu je moja maska a plášť Akatsuki. Pôjdeš do Konohy a nájdeš Jinchuurikiho Kyuubiho. Prinesieš ho sem, živého. Nesklam ma, Ame.“ Jeho hlas bol prázdny, chladný, bez emócií. Nemal masku, no bol otočený ku mne chrbtom. Ešte nikdy som nevidela jeho tvár.
„Nesklam ma!“

Do hrude mi vystrelila bolesť.
Oproti sebe som videla tvár s maskou a zakrytým okom.
Jeho ruka mi prechádzala skrz hruď až von z chrbta.
Bolo mi to povedomé...
„Kakahsi...“ zašepkala som, bez rozmyslu, hlavou úplne mimo realitu. Našťastie ma skrz masku nepočul. Chytila som mu ruku a vytiahla si ju z hrude. Zdalo sa, že ho šokovalo to, že sa ešte môžem hýbať. Zasadila som mu úder do predlaktia. Ozvalo sa škaredé prasknutie a Kakashi zajačal. Zlomila som mu ruku.
„Kakashi-sensei!“ pribehla k nemu zdesená ružovovlasá kunoichi. Podľa zelenej chakri som usúdila, že to bola zdravotníčka.
„T...to nič nie je...“ zaúpel jounin, kľačiac na zemi a držiac si ruku. „Toto nie je Madara,“ pozrel na mňa, spotený od bolesti. Ostatní na mňa vyjavene hľadeli, ako stojím s dierou v hrudi a nič to so mnou nerobí. Bol najvyšší čas zmiznúť. Urobila som pečate a hneď na to začalo pršať.
„Je to kyselina!“ ozval sa, keď zistili, že im kvapky rozožierajú pokožku. V rozruchu som sa vyparila.

Objavila som sa v jaskyni. Z hrude mi kvapkala krv, ale rana bola oveľa menšia, než predtým. Kľakla som si, v tieni predo mnou stál Obito. Mlčal. Videla som, ako mu svieti jeho sharinganské oko. Zložila som si masku z tváre a po ramenách sa mi rozliali moje hnedé vlasy.
„Nebol tam, pane,“ povedala som, hľadiac pokorne do zeme. „Sklamala som.“
„Hm...Ty sa nebojíš,“ preniesol zamyslene. „Mohol by som ťa na mieste zabiť.“ Znova nič, len chlad. Neviem určiť, čo si myslí, či je naštvaný, alebo nie. Vyvolávalo to vo mne neistotu.
„Silní majú čeliť svojmu osudu bez strachu,“ odpovedala som po chvíli. „Aj keby ste ma zabili...vytvoríte svet, kde budem žiť.“
Nastala chvíľa ticha. Možno sa mi to len zdalo, ale pôsobilo to zarazene, až prekvapene. „Kde budeme žiť všetci, bez strachu,“ dodala som.
„Správne,“ odmlčal sa. „Odíď. Tentokrát ťa nepotrestám.“ Jeho oko sa zavrelo. Postavila som sa a uklonila sa, v rukách stále držiac jeho masku. Bola som celá od krvi. Odkráčala som von z jaskyne, smerom k neďalekej rieke.
Vyzliekla som si dotrhaný, zakrvavený plášť s ostatným oblečenie a poskladala ich aj s maskou na kamene vedľa koryta. Skočila som do vody. Bola príjemne studená, osviežujúca. Pod vodou som sa dotkla svojej hrudi – ani známka po nejakom zranení. Vynorila som sa a prečesala si mokré vlasy. Z hrdla sa mi vydral povzdych.
Cítila som sa zvláštne a nie len preto, že som nesplnila príkaz.
Cítila som sa tak nejako...prázdne.