Uzumaki Naruto - Návrat - 4. (NaruHina)

Prešli ďalšie štyri mesiace. Naše súboje sa dostali na veľmi vysokú úroveň. Svoje oči sme ovládli úplne a aj naša zásoba chakry sa zvýšila. Získal som nové summony. Ku Gamabuntovi pribudla líška. Podobala sa trochu na Kuramu, ibaže, pochopiteľne, mala len jeden chvost. Ďalším bol Sasukeho orol.
Chystali sme sa na odchod. Strávil som tu päť mesiacov. Teším sa na svojich priateľov. Sasuke to bude mať ťažšie, ale určite ho prijmú.
Normálnemu ninjovi by cesta trvala dva dni, my sme ju skrátili na polovicu. Boli sme fakt rýchly. Spomalili sme až pred bránami Konohagure.
Veľmi sa nezmenila.
„Kotetsu, Izumo!“ Zakričal a zamával som na dvoch ninjov ktorí sedeli v malej búdke a dozerali na príchodzích.
„Nemusíš na nás hneď upozorňovať,“ štuchol ma Sasuke medzi rebrá. Bolestne som zaskučal a chytil si boľavé miesto.
Strážnici sa obzerali okolo seba, no ani jeden z nich si nás nevšimol, čo bolo pochopiteľné, pretože sme na sebe mali plášte a kapucne. Rozbehli sme sa po strechách budov rovno ku Godaime Hokage. Cestou som videl Sakuru, ako kráča s Kakashim. Držali sa za ruky. Zvláštne. Chcel som sa pri nich zastaviť a zvítať sa s nimi, no jediný Sasukeho pohľad ma presvedčil o opaku, „neskôr,“ naznačil pohybom pier.
Zastavili sme sa až pred jej dverami do kancelárie. Zaklopal som.
„Ďalej,“ ozvalo sa spoza dverí ospalo. Bude zúriť, že som prišiel až teraz.
„Tsunade-baa-chan, vrátili sme sa, ttebayo!“ Vtiahol som ho so sebou dovnútra. Okamžite sa postavila spoza stola.
„Sasuke, Naruto!“ Stislo jej hrdlo, „ty si živý!“ Bežala ku mne a objala ma tak silno, až ma takmer zadusila.
„Tsu... dusím... sa,“ podarilo sa mi zo seba dostať. Povolila zovretie.
„Ty idi*t, prečo si neprišiel skôr?! Všetci sme si mysleli...“ Ledva som sa vyhol jej úderu rukou. Pri takej sile by zo mňa ostala len mastná škvrna a aj to som optimista.
„No...“ Snažil som sa niečo povedať
„Ako... ako sa ti podarilo prežiť bez Kyuubiho?“ V očiach mala slzy.
„Asi to bude vrodená schopnosť Uzumaki klanu,“ zapojil sa Sasuke.
„Tobi by mal zaútočiť približne za mesiac na Konohu. Prišli sme vás ochrániť.“ Vymanil som sa z jej rúk.
„Za mesiac,“ vydýchla.
„Nie je zaručené, že vyhráme,“ sklopil som oči, „ale aspoň sa o to pokúsime,“ zamrmlal som.
Upriamila sa na neho, „Sasuke, som rada, že si sa vzdal svojej pomsty.“
„Vzdal?“ Odfrkol si, „nie. Ale Itachi miloval Konohu, to znamená, že aj ja. Ešte predtým chcem však vedieť, kde sú Homura a Koharu. Spôsobili nii-san takú bolesť...“ Zaťal ruky do pästí.
„Hmm...“ Chytila si bradu, „pred troma mesiacmi zomreli.“ Zamrmlala. Sasukemu sa vyjasnila tvár a usmial sa.
„Nii-san je pomstený.“ Hovoril už s ľahkosťou.

Konečne som sa mohol zvítať s ostatnými. Ako prvé som zamieril k Hinate. Prekvapil som ju, keď trénovala na dvore pri svojom dvore s jej otcom. Prišiel som práve vtedy, keď jej chcel zasiahnuť hlavný chakrový bod. Odrazil som jeho ruku. Obaja na mňa pozerali ako na prízrak.
„N-Naruto-kun,“ chytila si tvár a do očí jej vyhŕkli slzy. Stále mala aktívny byakugan, „to nie je možné,“ skočila mi do náručia. Jej otec sa usmial a potom nenápadne zmizol, aby nám doprial chvíľku súkromia.
„Chýbala si mi,“ pobozkal som ju.
„Všetci sme si mysleli, že... že si mŕtvy... Už si mal aj pohreb,“ plakala.
„Pssst, neplač. Všetko bude dobré,“ privinul som si ju na hruď, „vrátil som sa aj so Sasukem. Ochránime Konohu pred Tobim,“ vysvetlil som jej, že on ma našiel, ako sme trénovali, a že som sa stal štvrtým Rikudo Senninom.
„Rinnegan?“ Čudovala sa. Prikývol som. Ostali sme spolu ešte pol hodinku a potom som išiel za ostatnými. Dohodli sme sa, že sa ešte večer stretneme.
Po ceste som narazil na Sakuru a Kakashi-senseia. Môj zvláštny pocit sa potvrdil, keď som ich prichytil pri bozkávaní sa. Uvedomil som si, že aj keď dedina sa nezmenila nijako zvlášť, ľudia v nej áno. A dosť. Pýtal som sa, kedy sa dali dokopy. Kakashi povedal, že krátko po mojom ‚pohrebe‘. A navyše...
„Čakáme dieťa,“ zapýrila sa Sakura. Ešte to na nej nebolo vidieť.
Sasuke bude sklamaný, keď sa túto novinku dozvie. Často mi o nej rozprával až do noci, hlavne v poslednej dobe. Kráčajúc so sklonenou hlavou som postretal ešte niekoľko známych a priateľov. Mieril som do svojho starého domu. Až mi prišlo zle, keď som si pomyslel, že budem musieť pozametať päťmesačný prach, umyť špinavé riady, ktoré som tam nechal ešte pred tou osudnou misiou s tým, že to urobím, keď sa vrátim. V chladničke budú chumáče plesne. A to nie je všetko. Spomenul som si, že som tam nechal plný odpadkový kôš. Super. Ten smrad budem vetrať týždeň. S pripravenou vreckovkou na nose som otvoril dvere a... žiadny neporiadok. Dokonca to tam aj voňalo a boli umyté okná! Nech to urobil ktokoľvek, miloval som ho. Ušetril mi plno práce. Rozvalil som sa na posteľ. Bolo skoré popoludnie. Po dlhej ceste som zaspal ako bábo.
Vstal som krátko pred tým, ako som sa s ňou mal stretnúť. Umyl som sa a nastriekal na seba kolínsku. Učesal som si vlasy, ale ako som zistil, s tým strapatým hniezdom sa nedalo robiť nič. Vyšiel som z domu, zamkol a ponáhľal sa za Hinatou.

„Hinata,“ zamával som na ňu. Nečakal som na ňu ani nie dve minúty. Prechádzali sme sa po parku. Mali sme si veľa čo povedať. Yamato-taichou začal opäť plniť misie ANBU, Neji sa stal senseiom geninov, Konohamaru je teraz chuuninom a Hinata bola tá, čo mi upratala. Vybozkával som ju.
„Keď tak nad tým premýšľam, ešte stále som genin,“ zvraštil som tvár.
„Všetci vieme, že si najsilnejší z dediny. Hoci kedy sa môžeš stať jouninom a možno aj Hokage. Aspoň by sa ti splnil sen.“ Usmievala sa.
„Tuším som ti to povedal len jeden krát. Milujem ťa,“ sadli sme si pod lavičku. Triasla sa.
„Aj ja teba.“ Chytili sme si ruky. Tá jej bola studená.
„Je ti zima?“ Opýtal som sa jej.
„Trošku,“ pozerali sme sa na západ slnka. Vyzliekol som si bundu a dal jej ju okolo pliec. Nechcel som, aby náhodou ochorela.

Domov som sa vrátil až v noci. Pred dverami ma čakal Sasuke.
„Mohol by som dnes prespať u teba, Naruto? Len na túto noc, kým si niečo nájdem,“ na tvári mal utrápený výraz. Jeho návrat nebol bez obtiaže. Usúdil som, že ho nikto nechcel k sebe vziať. Koniec – koncov, bol to bývalý ninja triedy S a hľadaný nukenin.
„Jasné, že hej.“ Usmial som sa, aby som mu trochu zlepšil náladu, „veď ja som bol u teba päť mesiacov, zachránil si ma a hlavne, sme priatelia. Môžeš ostať koľko len budeš chcieť,“ povedal som mu.
„Ďakujem ti,“ prešmodrchal sa dovnútra. Vyzeral unavene, no šťastne, že má v noci kam skloniť hlavu. Kým bol v kúpeľni, prestrel som mu futon v obývačke a nachystal som jedlo. Zajtra už určite musím ísť na Ichiraku ramen. Spať sme išli až neskoro v noci.

Prešli dva týždne. Zatiaľ bol kľud. So Sasukem sme každý deň trénovali. Občas sa pripojila aj Hokage a Kakashi. Náš vzťah s Hinatou pokročil.
Večer po tréningu sme obaja išli na ramen a zhodou náhod sme ju tam stretli.
„Itadakimasu!“ Chytil som do rúk paličky a začal sa napchávať rezancami. Potom som vychlípal polievku a vypýtal som si ďalšiu misku, „Hinata, išla by si dnes ku mne?“ Opýtal som sa jej medzi rečou, „Sasuke si musí niečo vybaviť u Tsunade,“ prikývol, ako sme sa dohodli. Trochu sa začervenal.
„No... myslím, že je to dobrý nápad,“ súhlasila s rozpakmi. Dojedli sme, zobral som ju za ruku a viedol k sebe. Chvíľku sme sedeli v obývačke, no potom som to už nevydržal.
„Hinata...“ Prisadol som si bližšie a pery priložil k jej uchu, „milujem ťa.“
Otočila sa ku mne, „aj ja ťa milujem, Naruto.“ Vyzliekol som jej vestu. Ostala červená ako paradajka. Toto na nej zbožňujem.

Obaja sme boli neskúsený, no naša láska vykryla všetky nedostatky.
„Sasuke-kun...“ Zamrmlala, „odišiel na dnes večer dobrovoľne, alebo...“ Tak toto jej vŕtalo posledných päť minút v hlave.
„Hmm... Dobrovoľne. Naozaj si potreboval vybaviť nejaké veci,“ usmial som sa na ňu.

Prešli ďalšie tri pokojné týždne. Ten pokoj začínal byť zvláštny. Ľudia na uliciach boli k sebe až priveľmi zdvorilí a priateľský. Nemal som z toho dobrý pocit.
V ten deň, keď sa to stalo, som spal. Sasuke bol na futone v obýačke. Hviezdy svietili na nebi a pofukoval chladný vietor zo západu. Obloha bola čierna a pochmúrna, keďže bol nov a mesiac ani trochu nezjemnil jej čiernotu. V ovzduší bolo veľké napätie. Zobudil som sa. Všade bolo ticho. Ticho pred búrkou. Natiahol som sa, zasvietil nočnú lampičku a zo šuplíka vytiahol Icha icha. Kurama ho chcel vždy čítať, no nestalo sa tak. Ponoril som sa do príbehu a pritom spomínal na Ero-sennina.
Po chvíli som knihu zaklapol, lebo sa mi od únavy zatvárali oči. Otvoril som okno a vystrčil hlavu von. Pofukoval príjemný vetrík. Zhlboka som sa nadychoval, kým sa mi nezačala krútiť z toľkého kyslíka hlava. Opäť som si sadol na posteľ. Chytil som si hlavu a myslel na Hinatu.
Konoha sa otriasla v základoch. Z poličiek mi na zem popadali veci. Zemetrasenie? Postavil som sa a okamžite sa obliekol. Na čelo som si uviazal svoju Konožskú čelenku. Sasuke bol hore a tiež sa prezliekal. Vybehol som von na ulicu s ním v pätách. Skôr, než sme sa stihli opýtať, čo sa deje, uvideli sme k nám bežať Kakashiho.
„Naruto, Sasuke, dobre, že idete. Zaútočil!“ Dychčal z behu.
„Tobi?!“ Zavrčal a aktivoval svoj Mangekyo. Nasledoval som jeho príklad.
„Je pred bránou, jouninovia sa snažia zadržať, ale... je príliš silný.“
„Kakashi-sensei, odveďte prosím Hinatu a Sakuru do bezpečia a ostaňte s nimi.“
„Nie, Naruto. Budem bojovať aj ja. Obe už sú v podzemnom úkryte aj s Tsunade-sama.“
„My dvaja to zvládneme,“ odporoval Sasuke.
„Trvám na tom. Neutečiem preč ako malé dieťa,“ obraňoval sa.
„Ako chcete. Ale držte sa vzadu,“ ukončil som, „ale kým sa tu hádame, zatiaľ Tobi zabíja našich ninjov!“ Rozbehol som sa a oni za mnou.
„Naruto!“ Počul som za sebou jej hlas. Zastavil som, „Naruto,“ plakala.
„Hinata! Prečo nie si s ostatnými?!“
„Chcem ti pomôcť.“
„Nie. Nechcem ťa stratiť. Je príliš silný. A navyše, ide s nami Kakashi-sensei.“ Zobral som jej tvár do svojich rúk a pobozkal ju.
Videla, že akékoľvek presviedčanie by bolo zbytočné, „sľúb mi, že sa vrátiš,“ tiekli jej slzy, „prosím, vráť sa. Nemusíte ho poraziť, len sa vráťte živí a zdraví,“ bolelo ma, keď som ju videl plakať. Pozerala sa na ostatných.
„Nič nie je isté,“ sklonil som hlavu, „ale zabiť sa od toho bastarda nenecháme!“ Zaťal som ruky do pästí. Pobozkali sme sa ešte raz a nechal som ju tam stáť. Ľudia na uliciach sa hrnuli okolo nás. Venoval som jej posledný láskyplný pohľad.